znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 80/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 80/2013 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 80/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   36   C   80/2013   [pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   51 Ro 1058/2003   (ďalej   aj „napadnuté konanie“)].

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   právny   predchodca sťažovateľky   B.   (ďalej   len   „právny   predchodca“)   sa   návrhom   na   vydanie   platobného rozkazu doručeným okresnému súdu 12. mája 2003 domáhal proti odporcom v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 2 660,92 € s príslušenstvom z dôvodu, že odporcovia v 1. a 2. rade «obývali 1-izbový byt č. 11 na ulici... v K. o celkovej ploche 39,28 m2 a z dôvodu nezaplatenia nájomného a úhrad za služby spojené s bývaním podľa predpisu na príslušný rok (r. 1999-2001) a nezaplatenia nedoplatku vyplývajúceho z vyúčtovania za roky 1999- 2001 vznikol odporcovi v 1. a 2. rade dlh vo výške 2 660,92 € s príslušenstvom. V tejto právnej veci Okresný súd Košice II vydal dňa 22. 5. 2003 platobný rozkaz, ktorým uložil odporcom v 1. a 2. rade, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatili navrhovateľovi   istinu   80.163,-   Sk,   poplatok   z   omeškania   ku   dňu   17.   3.   2003   vo   výške 90.785,-   Sk   a   odo   dňa   18.   3.   2003   vo   výške   2,5   promile   z   dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, najmenej však 25,- Sk za každý i začatý mesiac omeškania až o zaplatenia a trovy konania vo výške 4.005,- Sk alebo aby v tej istej lehote podali odpor. Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 15. 7. 2004 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Košice II zo dňa 22. 5. 2002, č. k. 51 Ro 1058/2003 z dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť do vlastných rúk odporcom v 1. a 2. rade. Dňa 26. 3. 2013 podal navrhovateľ sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II na postup súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II a to najmä z dôvodu, že od 15. 7. 2004 (vydania uznesenia o zrušení platobného rozkazu) súd vo veci samej vôbec nekonal. Navrhovateľovi bola dňa 10. 4. 2013 doručená odpoveď predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa 8. 4. 2013, Spr. 57/2013 na sťažnosť navrhovateľa,   v   ktorej   okrem   iného   bolo   uvedené:   „Po   doručení   Vašej   sťažnosti   bolo zistené, že predmetný spis nie je možné fyzický nájsť a pravdepodobne došlo k jeho strate. Z evidenčných pomôcok tunajšieho súdu bolo zistené, že spis sp. zn. 51 Ro 1058/2003 bol dňa 23.   8.   2004   prevedený   do   registra   C,   kde   sa   však   nenachádza.   Na   základe   uvedenej skutočnosti   je   nutné   vyhodnotiť   Vami   podanú   sťažnosť   ako   dôvodnú.“   Navrhovateľ podaním zo dňa 30. 3. 2012 označeným ako Zámena účastníkov požiadal súd, aby pripustil zámenu   účastníka   konania   na   strane   navrhovateľa   v   zmysle   §   92   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku tak, by do konania vstúpil B., s. r. o. so sídlom... a to z dôvodu, že dňom 31.   12.   2008   zanikol   B.,   príspevková   organizácia.   Právnym   nástupcom   zaniknutej príspevkovej   organizácie   sa   stalo   mesto   K...   Na   základe   Uznesenia   Mestského zastupiteľstva v K., zo dňa 30.-31. 10. 2008 Mestské zastupiteľstvo schválilo nepeňažný vklad podľa § 59 ods. 4 Obch. zák. do spoločnosti B., s. r. o. ku dňu 1. 1. 2009, ktorým sú veci,   práva   a   záväzky,   práva   z   priemyselného   duševného   vlastníctva   a   iné   majetkové hodnoty, ktoré patria a slúžia na prevádzkovanie B. – príspevkovej organizácii, vrátane práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov. O tomto procesnom návrhu súd doposiaľ nerozhodol.

Navrhovateľ poukazuje na to, že spor nie je do dnešného dňa právoplatne skončený, pričom návrh   na vydanie   platobného rozkazu na   zaplatenie 2.660,92   eur   (80.163,-   Sk) s príslušenstvom   bol   podaný   dňa   12.   5.   2003   a   má   za   to,   že   ide   o   nemalé   prieťahy predovšetkým vzhľadom na dĺžku trvania celého súdneho konania – takmer 10 rokov.».

Podľa sťažovateľky „Zo zreteľom na priebeh celého predmetného konania vo veci zdôrazňujeme,   že   k   zbytočným   prieťahom   dochádza   značnými   prestávkami   medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu.“, pričom „Hlavným a zbytočným prieťahom v tomto konaní je celková neprimeraná dĺžka konania, ktorá je takmer 10 rokov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom odporcu – Okresného súdu Košice II – v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 51 Ro 1058/2013 (zo sťažnosti zjavne vyplýva, že ide o pisársku chybu, správne má byť „51 Ro 1058/2003“, pozn.) porušené. Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 51 Ro 1058/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenia vo výške 9.000,- eur, ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca... je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 eur... v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   uvádza: „Navrhovateľ   žiada   adekvátne   posúdiť   výšku   finančného zadosťučinenia tak, aby zodpovedalo rozsahu pocitu nedôvery v spravodlivosť a jeho snahe domôcť   sa   svojich   práv   niekoľkými   žiadosťami   o   konanie   súdu   vo   veci,   aby   vec   bola konečne právoplatne skončená s prihliadnutím na dĺžku nečinnosti súdu vo veci samej, laxný prístup a ľahostajnosť súdu, ktorého povinnosťou bolo a je konať.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   299/2013-14   z 30.   mája   2013   sťažnosť sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. 1 Spr V/386/2013 (doručenom ústavnému súdu 18. júna 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Je... potrebné poukázať na skutočnosť, že sám sťažovateľ bol počas celých rokov pasívny   a o konanie v danej   veci,   v ktorej   má   procesné   postavenie   žalobcu,   sa žiadnym spôsobom nezaujímal. Prvú informáciu o stave konania žiadal až dňa 23. 11. 2009, teda po viac   ako   piatich   rokoch   po   zrušení   platobného   rozkazu.   Ďalšie   viac   ako   dva   roky   sa o konanie znova nezaujímal, keď až dňa 4. 4. 2012 doručil návrh na zámenu účastníkov. Za celé   obdobie   trvania   sporu   nepodal   sťažnosť   predsedovi   súdu   a urobil   tak   až   dňa 26. 3. 2013. V tejto súvislosti treba uviesť, že bezprostredne po podaní sťažnosti začal súd konať.   A práve   v čase,   keď   súd   bezodkladne   vo   veci   koná,   podal   sťažovateľ   ústavnú sťažnosť, hoci v čase predchádzajúcich rokov tak neurobil. V takomto konaní sťažovateľa tak   možno   vidieť   účelovosť   podania   sťažnosti.   Je   tiež   nepochybné,   že   ak   by   k podaniu sťažnosti predsedovi súdu došlo skôr, bol by súd zjednal nápravu a okamžite začal vo veci konať tak, ako sa to realizovalo po podaní sťažnosti dňa 26. 3. 2013. Správanie samotného sťažovateľa   (a   jeho   právneho   predchodcu)   teda   výraznou   mierou   prispelo   k stavu,   že k rekonštrukcii strateného spisu došlo až v roku 2013.“

Predseda okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené   vyjadrenie   okresného   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a   prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujal a súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo „Zápisnice o rekonštrukcii spisu“ vyhotovenej 14. mája 2013 zistil, že súdny spis vedený pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003 sa stratil.

Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že okresný súd v súlade s § 198 ods. 1 až ods. 7 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy vykonal podľa záznamov v súdnom registri a podľa písomností predložených sťažovateľkou (ako žalobkyňou, pozn.) rekonštrukciu strateného súdneho spisu.

Zo zrekonštruovaného súdneho spisu a z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom   konaní   vedenom   okresným   súdom   poskytnutých   predsedom   tohto   súdu ústavný súd zistil toto:

Dňa   12.   mája   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   právneho   predchodcu sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu. Veci bola pridelená sp. zn. 51 Ro 1058/2003. Okresný súd vydal v napadnutom konaní 22. mája 2003 platobný rozkaz a 15. júla 2004 ho podľa   §   173   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   uznesením č. k. 51 Ro 1058/2003-33   zrušil.   Sťažovateľka   podaním   z 23.   novembra   2009   požiadala okresný   súd   o poskytnutie   informácie   o stave   napadnutého   konania vedeného   okresným súdom a 4. apríla 2012 doručila okresnému súdu návrh na rozhodnutie o zámene účastníkov napadnutého konania. Dňa 26. marca 2013 podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní podľa § 62 až § 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Dňa 8. apríla 2013 bola predsedom okresného súdu spísaná zápisnica, v ktorej   bola   konštatovaná   nutnosť   vykonania   rekonštrukcie   spisu   vzťahujúceho   sa   na napadnuté konanie. Okresný súd na základe uvedených skutočností sťažovateľku 11. apríla 2013   vyzval   na   predloženie   listinných   dôkazov,   ktoré   sa   týkajú   napadnutého   konania vedeného   okresným   súdom,   ktoré   jej   boli   následne   po   vyhotovení   odpisov   spoločne so zápisnicou   doručené   20.   mája   2013.   Spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   bol 22. mája 2013 prevedený do registra C a bola mu pridelená spisová značka 36 C 80/2013. Dňa 3. júna 2013 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 36 C 80/2013 o zámene účastníkov konania   na   strane   žalobkyne (sťažovateľka),   ktoré   sa   v súčasnosti   doručuje   účastníkom napadnutého konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   v ktorých   sťažovatelia   namietajú porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Vo   vzťahu   k právnej   a skutkovej   zložitosti   veci   ústavný   súd   konštatuje,   že v danom   prípade   ide   o   spor   o zaplatenie   pohľadávky   z titulu   neuhradenia   nájomného a služieb   spojených   s bývaním.   Takéto   spory   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité, čo sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na vec sťažovateľky.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že samotná sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke napadnutého konania predovšetkým tým, že aj keď toto konanie začalo doručením návrhu na vydanie platobného rozkazu ešte 12. mája 2003, napriek takmer úplnej nečinnosti okresného súdu sa právny predchodca sťažovateľky o svoju vec vôbec nezaujímal a sťažovateľka až žiadosťou z 23. novembra 2009 požiadala okresný súd o poskytnutie informácie o stave napadnutého konania vedeného týmto súdom a sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch uplatnila   až   26.   marca   2013.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   jednu zo základných   zásad   práva   vigilantibus   iura   scripta   sunt,   ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné pričinenie na ochranu svojich   práv vyžadujúc,   aby aj sťažovateľka (v danej veci aj jej právny   predchodca)   sledovala   svoje   subjektívne   práva   a   robila   také   kroky,   v   dôsledku ktorých   by   nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv. Keďže sťažovateľka (vrátane jej právneho predchodcu) viac ako 6 rokov nevyvíjala žiadnu aktivitu na ochranu svojich práv a o stav konania sa nezaujímala, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jej ťarchu a zohľadnil ju pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľky   došlo   k   procesnoprávnemu nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k   zmene   doterajšieho   účastníka   konania — pôvodného navrhovateľa   (B.,   príspevková   organizácia),   a   to   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (zo zákona nastala právna skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu práv a povinností na sťažovateľku).

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   na vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   z   hľadiska   namietaného   porušenia označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu,   pretože   v   uvedenom   prípade v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže relevantne namietať porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj pre štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   zmene   účastníka   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   16/05, I. ÚS 52/01).

Keďže   napadnuté   konanie   v   jeho   10-ročnom   priebehu   je   ako   celok   poznačené nečinnosťou a neefektívnosťou, ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony. V celom doterajšom priebehu bolo   vykonaných   iba   niekoľko   jednoduchých   procesných   úkonov,   pričom   dosiaľ   sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie v merite veci.

Ničím   neospravedlniteľnou   skutočnosťou,   ktorá   zásadne   ovplyvnila   priebeh napadnutého   konania,   je   strata   súdneho   spisu,   čo   napokon   uznal   aj   samotný   predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   9   000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   pričom   poukázala   na   pocit   nedôvery v spravodlivosť, ktorý v nej vznikol v súvislosti s dlhoročnou nečinnosťou vo veci.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 36 C 80/2013 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003), berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, čo je pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. V. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (každý úkon po 130,17 €), čo predstavuje sumu 260,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH. Celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 331,13 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013