znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. I. L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovského rozsudku (rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03055/11 z 18. mája 2011) vydaného Stálym rozhodcovským súdom obchodnej spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), v spotrebiteľských veciach v postavení oprávnenej a povinnou je M. I. (ďalej len „povinná“). Povinná podala Okresnému súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku.

Po   preskúmaní   miestnej   príslušnosti   postúpil   okresný   súd   vec   Okresnému   súdu Bratislava IV v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 poslednej vety v spojitosti s § 105 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení rozhodujúcom pre konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP je na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Okresný súd Bratislava IV s postúpením veci nesúhlasil s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo EÚ“, v citovanom texte aj „komunitárne právo“)   a na §   87   písm.   f)   OSP,   podľa   ktorého   popri   všeobecnom   súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor   zo   spotrebiteľskej   zmluvy.   Na   základe   uvedeného   vec   predložil   na   rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a domáha sa ňou, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň aby zrušil toto uznesenie a vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   tiež   žiada   priznať   úhradu   trov konania pred ústavným súdom.

Napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na vplyv práva EÚ, najmä smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských   zmluvách   [mim.   vyd.   Ú.   v.   kap.   15,   zv.   2,   s.   288  293   (ďalej   len „smernica č. 93/13/EHS“)], tak ako je vykladané Súdnym dvorom Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)], sa na určovanie miestnej príslušnosti súdov na konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá prednostne použiť § 88 ods. 2 posledná veta OSP, podľa ktorej na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania, ale miestna príslušnosť môže byť založená aj na základe § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa napadnutého uznesenia je na konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku miestne príslušný okresný súd podľa bydliska spotrebiteľa, ak spotrebiteľ tomuto súdu podal žalobu.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   takýto   záver   krajského   súdu   sa   odkláňa   od doterajšej rozhodovacej praxe a nemožno ho vyvodiť ani z práva EÚ. Podľa sťažovateľky nemožno pristúpiť ani k priamemu účinku práva EÚ  smernice č. 93/13/EHS, ktorá nemôže mať v prípadoch   týchto tzv. horizontálnych vzťahov priamy účinok, a nepriamy účinok predmetnej smernice (povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľom a účelom smernice)   sa   taktiež   nemôže   aplikovať,   keďže   ustanovenie   vnútroštátneho   právneho predpisu (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP) takýto výklad neumožňuje a takýto výklad v súlade s uvedenou smernicou by preto nevyhnutne musel predstavovať porušenie zákazu výkladu contra legem.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Sťažovateľka   namieta   arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré malo viesť k tomu, že v tejto veci nerozhodoval miestne príslušný súd, a teda že vo veci nekonal zákonný sudca. V tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a namieta tiež porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že   medzi   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní prerokúvanej veci sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúce sa nesprávnych právnych záverov súvisiacich s aplikáciou práva EÚ

Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutom uznesení aplikoval právo EÚ, ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil.

Je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu   otázku,   konkrétne   ak   (pozri   Mazák,   J.,   Jánošíková,   M.:   Základy   práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2009, s. 420):

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade ak sú tieto podmienky  vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú podmienky sub b) a c)  splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Podľa   ESĽP   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nie je porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Z   toho   dôvodu   len   zásadné   a   kvalifikované   pochybenie   pri   rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej   otázky, ktoré   môže spočívať vo   svojvoľnom,   či   na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola   svojvoľne   popretá   právomoc   súdneho   dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGE 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Kritérium   svojvoľnosti,   resp.   zjavnej   celkovej   nesprávnosti   rozhodnutia o nepredložení prejudiciálnej otázky alebo zjavnej neodôvodnenosti tohto rozhodnutia sa vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu)   vo   vzťahu   k   už   uvedeným podmienkam, za splnenia ktorých vnútroštátny súd nemusí predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu   dvoru.   Samotný   názor   všeobecného   súdu,   že   výklad   určitej   normy   práva   EÚ považuje za jasný a nepochybný, nemožno pokladať za dostatočné odôvodnenie, a to najmä nie   vtedy,   ak   účastník   konania   takému   názoru   oponuje.   Rovnako   je   nedostatočné   také odôvodnenie, v ktorom všeobecný súd riadne nevysvetlí, ako a prečo riešenie zvolené týmto súdom   zodpovedá   účelu   právnej   normy   práva   EÚ   (pozri   nález   ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1009/08 z 8. januára 2009 „Pfizer“; a tiež Bobek, M., Bříza, P., Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 475 a nasl., obdobne o svojvoľnej alebo zjavne neodôvodnenej aplikácii noriem práva EÚ aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 501/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd musel preto posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu   spĺňa   uvedené   ústavné   požiadavky,   a   na   základe   toho   posúdiť,   či   je   konformné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pritom   musel   zohľadniť,   že   námietky   sťažovateľky   nesmerujú   voči tomu, že krajský súd nepredložil prejudiciálnu otázku o výklade predmetných ustanovení smernice   č.   93/13/EHS.   Podľa   názoru   sťažovateľky   ani   z   predmetnej   smernice   a   ani z judikatúry súdneho dvora nevyplýva záver, ku ktorému dospel krajský súd. Taktiež je sťažovateľka   toho   názoru,   že   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúce   sa miestnej   príslušnosti   v   konaniach   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   sú   formulované natoľko jasne a jednoznačne, že nepripúšťajú výklad v prospech smernice č. 93/13/EHS. Z týchto dôvodov podľa sťažovateľky odporuje napadnuté uznesenie krajského súdu zákazu „smernicokonformného výkladu“ vnútroštátneho práva contra legem (Bobek, M., Bříza, P., Komárek, J.: Vnitostátní aplikace práva Evropské unie. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 162 a nasl.).   Smernica   č.   93/13/EHS   nemá   podľa   sťažovateľky   v   tomto   prípade   ani priamy účinok,   a preto   nemôže byť v   konaní použitá   takým   spôsobom,   aby vylúčila aplikáciu pravidla vnútroštátneho práva.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že uvedenú smernicu nemožno vykladať tak, ako to urobil v napadnutom uznesení krajský súd, a navyše, aj keby bol takýto výklad prípustný, tak   by   predmetné   ustanovenie   vnútroštátneho   práva   (§   88   ods.   2   posledná   veta   OSP) neumožňovalo výklad v   súlade   so   smernicou   č.   93/13/EHS   (resp.   v   súlade   s   tým,   ako uvedenú   smernicu   vykladá   krajský   súd).   Preto   mala   byť   miestna   príslušnosť   súdu príslušného na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku určená v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ak   sťažovateľka   svojimi   námietkami spochybňuje to, ako krajský súd vyložil ustanovenia práva EÚ, a vzhľadom na skutočnosť, že na autoritatívny výklad práva EÚ je príslušný súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky iniciovanej vnútroštátnym všeobecným súdom, na ktorom prebieha konanie o veci samej, mala k dispozícii osobitný právny mechanizmus na využitie tohto cieľa (t. j. možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru), ktorého nevyužitie obmedzuje možnosť ústavného súdu preskúmavať závery súdu o nepredložení prejudiciálnej otázky.

Ústavný súd už rozhodol, že nepredložením prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru môže byť porušené základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, čo za   určitých   podmienok   mohlo   byť   právnym   základom   dovolania   ako   mimoriadneho opravného prostriedku (III. ÚS 207/09, IV. ÚS 206/08), a teda sťažnosť by v takýchto prípadoch bola prípustná až po vyčerpaní tohto prostriedku možnej nápravy. Aj keby bolo dovolanie v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   o   dovolaní   proti   rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   243/2010   z   23.   novembra   2010) neprípustné, účastník konania má vždy možnosť navrhnúť vydanie uznesenia o predložení prejudiciálnej   otázky   súdnemu   dvoru   a   následne   za   splnenia   ustanovených   podmienok v zmysle § 239 ods. 1 písm. b) OSP podať proti uzneseniu odvolacieho súdu v tejto veci dovolanie a pokúsiť sa dosiahnuť tak nápravu prípadných porušení jeho práv ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry musí ústavný súd preskúmať, či krajský súd dostatočne   odôvodnil,   prečo   a   ako   aplikoval   pravidlá   práva   EÚ   bez   toho,   aby   musel predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru, a teda to, či napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

2. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011

Podľa   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   15   NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 «Z ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora a aj vnútroštátnych súdov je zrejmé, že súdy Slovenskej republiky nemajú uplatňovať § 88 ods. 2,   posledná   veta   O.   s.   p.   v   „spotrebiteľských   konaniach“,   vzhľadom   na   rozpor   tohto ustanovenia s komunitárnym právom a článkom 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.   Vzhľadom   na   záväznosť   komunitárneho   práva   a jeho   nadradenosti   právu vnútroštátnemu,   eurokonformný   výklad   vnútroštátneho   práva   umožňuje   neaplikovať ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom. Z uvedeného dôvodu Okresný súd Skalica nemal použiť ust. § 88 ods. 2, posledná veta O. s. p. a postúpiť vec Okresnému súdu Bratislava IV v Bratislave, ale mal vo veci konať sám.».

Ústavný súd v nadväznosti na to uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 síce stručne, ale vzhľadom na procesné štádium 

rozhodovanie   o miestnej   príslušnosti   súdu  dostatočne   rekapituloval   skutkový   stav, klasifikáciu uplatneného právneho nároku žalobkyne, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na posúdenie miestnej príslušnosti, ako aj dôvody (osobitne čl. 6 smernice č. 93/13/EHS), ktoré ho viedli k záveru o priorite pravidla formulovaného v § 87 písm. f) OSP pred pravidlom výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 je vzhľadom na nároky formulované ústavným súdom nepochybne minimalistické. Ústavný súd ale zároveň dodáva, že nie je jeho   úlohou   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   danom   prípade   aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, III. ÚS 165/2012).

V danom prípade aj s ohľadom na možnosť názoru o ústavnej konformite záveru prijatého   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   možno   predpokladať,   že   aj   prípadné pozitívne rozhodnutie o sťažnosti v tejto časti, ktorým by bolo uznesenie krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011 zrušené, by mohlo viesť iba k ďalšiemu vylepšeniu   jeho odôvodnenia   krajským   súdom   v následnom   konaní. Navyše,   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   bolo   prijaté   v   procesnej   fáze   zisťovania   miestnej   príslušnosti a zrušenie   tohto   rozhodnutia   s   predpokladom   vylepšenia   jeho   odôvodnenia   by   viedlo k zbytočnému   predlžovaniu   súdneho   konania.   V   takomto   prípade   neindikuje   námietka porušenia   v   sťažnosti   označených   základných   práv   takú   intenzitu   pochybenia, ktorá   by umožnila ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 15 NcC/41/2011-64 zo 7. decembra 2011   na ďalšie konanie rozhodnúť o ich porušení týmto uznesením krajského súdu. Nemožno preto ani vo vzťahu k tejto námietke prijať názor sťažovateľky o arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia krajského   súdu   č.   k.   15   NcC/41/2011-64   zo   7.   decembra   2011.   Vzhľadom   na   to   bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Námietky k napadnutému uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku  miestnu príslušnosť   súdov   v   konaní   o   žalobách   o   zrušenie   rozhodcovských   rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 OSP (na rôznych miestach sťažnosti poukazuje sťažovateľka na uznesenie krajského súdu č. k. 6 NcC 33/2010-20 z 30. novembra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 18/2010-33 z 11. augusta 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 11 NcC/7/2011-19 z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 14 NcC 10/2011-23 z 30. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 9 NcC   30/11-23   z   31.   mája   2011   a   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   3   Ncb/2/2012-34 z 30. januára 2012).

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú   dobu,   nie   však   ojedinelé   rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať   (IV.   ÚS   126/2012).   Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o   ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch. Ani táto námietka preto neindikuje možnosť porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   z   hľadiska   takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

4. Námietky k porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Podľa sťažovateľky nesprávnym napadnutým uznesením krajského súdu o miestnej príslušnosti   okresného   súdu   na   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   došlo   aj k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon (podobne aj čl. 38 ods. 1 listiny). Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky   súdny   poriadok.   Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje,   ktorý   súd   je   vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (v   okolnostiach   prípadu   zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu   o   veci   rozhodnúť   upravená   Občianskym   súdnym   poriadkom,   a   tým   aj   osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Zákonom   ustanovené   pravidlá   miestnej   príslušnosti   vytvárajú   rámec   na   určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,   je   na   ňom,   aby   námietku   porušenia   ústavnej   ochrany   vyplývajúcu z ústavnoprocesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   uplatnil na všeobecnom   súde   podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku  dovolania   podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajského súdu o miestnej príslušnosti   ako   súdu   nadriadeného   podľa   §   105   ods.   3   OSP   (napríklad   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj na okolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého uznesenia krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach daných vecí nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   ani základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa ubral smerom   vytýčeným   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Novelizáciou   Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla miestnej   príslušnosti   v   §   88   ods.   2   poslednej   vete   OSP   takto:   „Na   konanie   o   zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.“

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako celku tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012