znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. H., T., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri určovaní voľného miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín a nepredložením návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu na Okresnom súde Trenčín a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. marca 2011 doručené podanie JUDr. L. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. N., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) nečinnosťou Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“)   pri   určovaní voľného miesta sudcu na Okresnom súde Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) a nepredložením návrhu   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   na   jej   pridelenie   na   výkon   funkcie   sudcu   na okresný súd.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľka   je   justičná   čakateľka   v   stálej   štátnej   službe,   so   vznikom štátnozamestnaneckého   pomeru   dňa   1.   1.   2009,   po   úspešnom   absolvovaní   výberového konania, pričom jej služobným úradom je Krajský súd v Trenčíne s pridelením na výkon štátnej   služby   na   Okresný   súd   Trenčín.   Vo   veku   30   rokov   a   po   absolvovaní   povinnej trojročnej prípravnej praxe dňa 13. 10. 2010 úspešne vykonala odbornú justičnú skúšku. Uvedenými   skutočnosťami   dňa   13.   10.   2010   splnila   všetky   zákonné   predpoklady   na vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 145 ods. 2 Ústavy SR a § 5 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom a účinnom znení (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Dňa   15.   10.   2010   požiadala   predsedníčka   Okresného   súdu   Trenčín   o   určenie voľného miesta sudcu, nakoľko sa ku dňu 30. 9. 2010 vzdal funkcie sudcu JUDr. D. J., sudca Okresného súdu Trenčín, a zároveň sťažovateľka už v tom čase spĺňala predpoklady na vymenovanie za sudcu.

Ku dňu 31. 12. 2010 sa vzdal funkcie sudcu ďalší sudca Okresného súdu Trenčín Mgr. B. M.

Prečo neprišlo k určeniu voľných miest aspoň za sudcov, ktorí sa vzdali funkcie, bolo ústne zo strany ministerstva povedané, že uvedená situácia sa bude riešiť začiatkom roka 2011 na základe štatistických údajov, ktoré ministerstvo v tom čase spracovávalo.

Napriek uvedeným skutočnostiam k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd Trenčín zo strany ministerstva doposiaľ neprišlo.

Dňa 21. 1. 2011 sa sťažovateľka dozvedela z rozhovoru s ministerkou v médiách - Diskusná relácia Na rovinu, zo dňa 21. 1. 2011, 13:00 hod., dostupné na http://tv.sme.sk/ v /19020/   sudy-by-nemali-byt-len-pre-harabinove-deti.html,   konkrétne   z   jej   vyjadrenia, citujem: „Budeme v budúcnosti vyberať sudcov transparentným výberovým konaním alebo automaticky,   trošku   to   zvulgarizujem   a   zjednoduším,   alebo   tam   nastúpia   automaticky „Harabinove   deti“,   ktoré   boli   prijaté   za   justičných   čakateľov   v   posledných   2   alebo   3 rokoch? Potrebujeme novú krv do justície, čiže pre mňa tie zmeny sú kľúčové. Môžeme otvoriť možno desiatky nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či na   nich   nastúpia   noví   ľudia,   alebo   či   na   nich   nastúpia,   hovorím   v   úvodzovkách, „Harabinove deti“, že nečinnosť zo strany ministerstva pri určovaní voľných sudcovských miest na okresných súdoch nie je náhodná a opodstatnená, ale účelová a svojvoľná, pričom sťažovateľke doposiaľ hrubo zasahuje do jej ústavných práv.

Účelovou   nečinnosťou   zo   strany   ministerstva   v   určení   voľného   miesta   sudcu Okresnému súdu Trenčín a nepredložením návrhu ministerky Súdnej rade SR na pridelenie sťažovateľky   na   výkon   funkcie   sudcu   na   uvedené   voľné   miesto   podľa   právneho   názoru sťažovateľky dochádza k diskriminácii voči jej osobe a k porušovaniu jej práv podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Z čl. 30 ods. 4 Ústavy SR možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak uchádzač splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii.

Diskrimináciu a znemožnenie prístupu k verejnej funkcii za rovnakých podmienok pociťuje   sťažovateľka   najmä   voči   piatim   justičným   čakateľom,   ktorí   splnili   všetky predpoklady   na   vymenovanie   za   sudcov   už   v   apríli   2010,   a   ktorým   bol   zo   strany ministerstva a vtedajšej   ministerky JUDr.   V.   P.   umožnený   zákonným spôsobom prístup k verejnej funkcii sudcu, keď hneď nasledujúci kalendárny mesiac, t. j. v máji 2010 mali možnosť   predstúpiť   pred   Súdnu   radu   SR   a   dňa   29.   júna   2010   boli   prezidentom   SR vymenovaní do funkcie   sudcov.   Okrem   uvedeného nikdy   v   histórii   Slovenskej republiky žiadny justičný čakateľ nebol z dôvodu svojho statusu a zo svojho právneho postavenia pripravený   o   možnosť   prístupu   k   funkcii   sudcu   ani   nikdy   nedošlo   k   retroaktívnej protiústavnej zmene postavenia justičných čakateľov, a to ani zákonom č. 426/2003 Z. z. súčinnosťou   od   1.   11.   2003,   ktorým   sa   menil   a   dopĺňal   zákon   o   sudcoch,   keď prostredníctvom prechodného ustanovenia tohto zákona (§ 151b) zostala zaručená ústavná a zákonná možnosť prístupu justičných čakateľov prijatých do štátnej služby pred 1. 11. 2003 k funkcii sudcu.

Ústavný súd SR k napadnutým článkom ústavy v niekoľkých rozhodnutiach vyslovil názor,   že   „význam   rovnakých   podmienok   je   v   tom,   že   právnymi   predpismi   akejkoľvek právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré skupiny   občanov   pred   inými   skupinami,   pokiaľ   ide   o   prístup   k   verejným   funkciám“ (II. ÚS 48/97, I. ÚS 161/03, I. ÚS 83/06, PL. ÚS 35/03, III. ÚS 79/04, III. ÚS 75/01). Sťažovateľkine   tvrdenie   o   úmyselnom   porušovaní   jej   práv   zo   strany   ministerstva a ministerky je podporené aj navrhnutou novelou zákona o sudcoch, ktorá bola schválená NR SR dňa 1. 2. 2011 s účinnosťou od 1. 5. 2011 s absenciou prechodných ustanovení týkajúcich sa justičných čakateľov, ktorí nastúpili do štátnej služby do 1. 5. 2011, a to napriek pripomienkam prezidenta SR o neústavnosti ustanovení o justičných čakateľoch, ktorých status sa zároveň uvedenou novelou zákona retroaktívne ruší a degraduje, čo je v príkrom   rozpore   s   ústavnými   princípmi   nášho   štátu.   Taktiež   v   kontexte   s   vyjadrením ministerky   v   TV   SME   zo   dňa   21.   1.   2011   je   evidentné   prečo   ministerstvo   od   nástupu ministerky do funkcie dňa 9. 7. 2010 až dodnes neurčilo žiadne voľné miesto sudcu na okresné súdy.

Dňa 15. 3. 2011 po porade ministerky s predsedami krajských a okresných súdov táto bezodkladne určila počty miest sudcov na krajské súdy. Okresným súdom, ktoré sú najviac zaťažené počtom nápadu neurčila žiadne voľné miesto. Všetky kroky ministerky od jej nástupu do funkcie nasvedčujú tomu, že až do účinnosti protiústavnej novely zákona o sudcoch (do 1. 5. 2011) neumožní žiadnemu justičnému čakateľovi prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok.

Na   Okresnom   súde   Trenčín   pôsobí   25   aktívnych   sudcov.   V   roku   2010   sa   vzdali výkonu   funkcie   sudcu   2   sudcovia.   Okresný   súd   Trenčín   ako   jeden   z   ôsmich   súdov v Slovenskej republike v sídle krajského súdu má v porovnaní s inými okresnými súdmi v rámci   kraja   rozšírený   register   vecí,   pričom   ako   jediný   v   Slovenskej   republike   má vo svojom obvode   až   3 ústavy   na výkon   trestu odňatia   slobody   vrátane nemocnice   pre obvinených a odsúdených a 1 väzobný ústav. V porovnaní s inými súdmi v sídle krajského súdu napríklad s Okresným súdom Žilina (33 aktívnych sudcov) je personálne obsadenie Okresného súdu Trenčín s 25 aktívnymi sudcami hlboko poddimenzované.»

Ďalej vo svojej sťažnosti uviedla:«Ustanovenie   zákona   „ministerstvo   určí   voľné   miesta   sudcov“   podľa   právneho názoru sťažovateľky nemožno vykladať a uplatňovať tak, že ministerstvo (minister) je tým oprávnené rozhodovať o tom, kto má alebo nemá byť sudcom, ani o tom, či si zo zákona oprávnená osoba, ktorou sa uvedené miesto má obsadiť (§ 28 ods. 1 zákona o sudcoch uvádza, že prioritne justičným čakateľom, ktorý spĺňa všetky predpoklady na vymenovanie za   sudcu   podľa   tohto   zákona)   zaslúži   alebo   nezaslúži   byť   sudcom,   pretože   na   takéto rozhodovanie (na vlastnú úvahu) nemá v citovanom ustanovení ani v ústave ponechaný žiadny priestor.

Dôvod,   pre   ktorý   ministerstvo   (ministerka)   takto   koná   sa   sťažovateľke   javí   ako „sankcia“ uložená za jej príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu - k statusu justičného čakateľa, resp. expresívne ministerkou prezentovanému tiež ako „Harabinove deti“.   Ministerke   však   neprislúcha   vykonávať   úlohu   sudcu   a   je   nepochybné,   že   týmto nemožno obhajovať jej nečinnosť vo vykonávaní svojej kompetencie pri určovaní voľných miest sudcov.

Okrem toho právo na prístup k verejnej funkcii zaručené čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré v spojení   s   ďalšími   ustanoveniami   ústavy   ustanovuje   charakteristický   princíp   skutočne demokratického politického režimu, by bolo len iluzórne, ak by v akomkoľvek okamihu mohol byť jednotlivec pozbavený tohto práva. Preto princíp účinnosti práv vyžaduje, aby rozhodnutie,   v   tomto   konkrétnom   prípade   postup   ministerstva,   zodpovedalo   určitým kritériám, ktoré umožňujú vylúčiť svojvôľu resp. zneužitie právomoci zo strany príslušného orgánu   (I.   ÚS   13/02-56).   Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   uvedený   postup   ministerstva takýmito   kritériami   nevyznačuje,   a   preto   neumožňuje   vylúčiť   svojvôľu   ministerstva (ministerky) pri nečinnosti v určení voľného miesta sudcu v prípade sťažovateľky.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   riadny   a   zákonný   výkon   kompetencie ministerstva v personálnej oblasti podľa § 71 písm. a) 1. zák. č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších právnych predpisov spočíva v tom, že určí počty justičných čakateľov na jednotlivých súdoch tak, aby títo po splnení zákonných predpokladov mohli plynulo nastúpiť na miesta sudcov. Z uvedeného dôvodu je i časovo ohraničená prípravná prax justičného čakateľa na obdobie 3 roky. Legislatívny zámer v tomto smere určite nebol koncipovaný tak, aby čakateľ umelo „nadsluhoval“ a aby sa mu bezdôvodne predlžovala prípravná prax po jej zákonom určenej dobe, najmä na súdoch, kde je akútna potreba ďalšieho sudcu (Okresný súd Trenčín). V opačnom prípade nemalo ministerstvo v rokoch 2008 vypísať výberové konania na justičných čakateľov. Ministerstvo zabezpečuje personálne vybavenie súdov, má preto sledovať plynulý prechod justičných čakateľov spĺňajúcich všetky zákonné predpoklady   na   vymenovanie   za   sudcov   tak,   aby   nebolo   ohrozené   ich   právo   prístupu k funkcii   za   rovnakých   podmienok   a   zároveň,   ale   najmä,   aby   nebol   ohrozený   výkon súdnictva z titulu nedostatku sudcov.

S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľka stotožňuje s názorom Krajského súdu v Bratislave k predmetnej kompetencii ministerstva, vyjadreným v odôvodnení rozsudku zo dňa 9. 3. 2005 sp. zn. 4Co/45/04 a Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 1. 12. 2003, sp. zn. 22C/160/2000.»

Sťažovateľka svoj návrh na rozhodnutie ústavného súdu v sťažnosti sformulovala takto:„...   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR,   ak   prijme   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ju prerokoval prednostne a neriadil sa poradím, v akom mu bola predložená, nakoľko vec, ktorej   sa   sťažnosť   týka   je   naliehavá   z   dôvodu   sťažovateľkinej   faktickej   straty   možnosti uplatnenia toho času porušovaných základných práv počnúc nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy dňom 1. 5. 2011 - Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení zákona č. 33/2011 Z. z.

Sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal tento nález: I. Základné právo JUDr. L. H. na prístup k verejnej funkcii sudcu za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   25   písm.   c)   v   spojení   s   čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   nečinnosťou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky pri určovaní voľného miesta sudcu Okresnému súdu Trenčín a nepredložením návrhu Súdnej rade Slovenskej republiky na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Trenčín bolo porušené.

II. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje bezodkladne určiť voľné miesto sudcu Okresnému súdu Trenčín.

III. Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky sa prikazuje po určení voľného miesta   sudcu   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   bezodkladne   predložiť Súdnej rade Slovenskej republiky návrh na pridelenie JUDr. L. H. na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Trenčín.

IV. JUDr. L. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V.   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. L. H., v sume 261,82 € (slovom dvestošesdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál) do rúk advokátovi Mgr. P. N., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   12   ods.   2   ústavy „účelovou   nečinnosťou ministerstva spravodlivosti.“.

Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, patrí aj funkcia sudcu. Obsahom základného práva podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   je   prístup   k   takej   funkcii   a   možnosť   nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje právo stať sa sudcom, právo   verejnú   funkciu   dostať,   ale   iba   právo   na   prístup   k   nej,   t.   j.   právo   uchádzať   sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači.

Rovnako   čl.   25   písm.   c)   paktu   obsahuje   právo   a možnosť   každého   občana   bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do   verejných   služieb   svojej   krajiny   s vylúčením   akejkoľvek   diskriminácie   podľa   čl.   26 paktu.

Prístup   k   verejnej   funkcii   sa   môže   realizovať   po   etapách,   formou   výberového konania, ktorého výsledok sa dosiahne postupným rozhodovaním, postupným vylučovaním jednotlivých   uchádzačov   o   verejnú   funkciu,   resp.   podľa   právnej   úpravy   obsiahnutej v zákone   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) a účinnej do 30. apríla 2011 úspešným absolvovaním výberového konania, „ak tento zákon neustanovuje inak“ [§ 5 ods. 1 písm. g)].

Podľa § 28 ods. 1 zákona o sudcoch v znení účinnom do 30. apríla 2011 sa voľné miesto   na   okresnom   súde   obsadzuje   bez   výberového   konania   justičným   čakateľom vykonávajúcim   stálu   štátnu   službu   na   tomto   súde,   ktorému   skončila   prípravná   prax justičného   čakateľa   a   ktorý   spĺňa   predpoklady   na   vymenovanie   za   sudcu   podľa   tohto zákona.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vychádzala z toho, že na Okresnom súde Trenčín sa „uvoľnili“, resp. vytvorili voľné miesta, ktoré podľa nej ministerstvo malo určiť ako voľné miesta. Zákon č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“), ustanovil, že § 71 písm. a) prvý bod zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) (v znení platnom a účinnom od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011) znie:

„(Ministerstvo)...   určuje   počty   sudcov,   justičných   čakateľov   a   ostatných zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov; počty sudcov určuje po dohode so súdnou radou.“

Novelou   zákona   o   súdoch   zákonom   č.   517/2008   Z.   z.   bola   súčasne   zrušená (k 31. decembru 2008) vyhláška ministerstva č. 413/2006 Z. z. o pravidlách určovania miest sudcov a voľných miest sudcov na súdoch, ako aj splnomocňovacie ustanovenie pre vydanie predmetnej právnej úpravy [§ 92 ods. 2 písm. d) zákona o súdoch]. Táto právna úprava znamenala zrušenie objektívne ustanovených kritérií pre posudzovanie vyťaženosti súdov, ale aj zrušenie definície voľného miesta, resp. kritérií (pravidiel) určovania voľných miest sudcov.

Esenciálnym predpokladom uplatnenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok [čo platí aj o práve podľa čl. 25 písm. c)   paktu]   je   vznik   možnosti   obsadiť   túto   verejnú   funkciu,   t.   j.   v danom   prípade existencia voľného miesta funkcie sudcu v spojení s vyhlásením výberového konania na miesto sudcu (ak príslušný zákon neustanovuje inak). Až proces prihlasovania sa do takého konania   a uchádzania   sa   o   také   miesto   možno   považovať   za   relevantný   z   hľadiska uplatňovania základného práva uchádzača o také miesto na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. Až od tohto okamihu možno uvažovať aj o možnosti porušenia tohto práva   rozhodnutím, opatrením   alebo iným zásahom orgánu   verejnej moci.   Ústavný súd nemôže   ochraňovať základné   právo,   ktoré   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   funkcii   ešte   reálne nemohlo   vzniknúť,   resp.   nevstúpilo   do   svojej   realizačnej   fázy.   Sťažnosť   slúži   na namietnutie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   ku   ktorému   v   čase   podania sťažnosti   reálne   došlo   (II.   ÚS   260/03).   Vo   vzťahu   k   obsadzovaniu   voľných   miest   na okresných   súdoch   zákon   o   sudcoch   v   platnom   a   účinnom   znení   do   30.   apríla   2011 nepredpokladal výberové konanie.

Určenie voľného miesta patrí do právomoci ministerstva v oblasti personálnej agendy súdov. V rámci úvahy založenej na posudzovaní splnenia objektívnych kritérií môže teda rozhodnúť o existencii voľného miesta, o tom, či voľné miesto existuje, a teda, či voľné miesto   určí.   Táto   úvaha   pripúšťa   aj   možnosť,   že   voľné   miesto   v   konkrétnom   prípade neexistuje,   a   teda   voľné   miesto   ministerstvo   neurčí.   Súvisí   to   s   počtami   sudcov a s hodnotením zaťaženosti súdov. Neurčenie voľného miesta sudcu neznamená nečinnosť pri jeho určovaní; môže znamenať, že voľné miesto v reálnom čase neexistuje, resp. že dochádza k ustanovovaniu objektívnych kritérií na ich určovanie (t. j. voľných miest), ktoré sa týkajú voľných miest sudcov vo všeobecnosti, práve v záujme zachovania rovnakého prístupu k funkcii sudcu v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy. Voľné miesto sudcu na príslušnom súde teda nevzniká automaticky, napr. vzdaním sa funkcie iného sudcu tohto súdu. Hoci podľa definície vyplývajúcej z vyhlášky, ktorá v období, ktoré sťažovateľka považuje za diskrimináciu z hľadiska jej prístupu k funkcii sudcu, nebola účinná (bola zrušená novelou zákona o súdoch od 1. januára 2009, a to zákonom č. 517/2008 Z. z.), jedným z voľných miest je aj miesto sudcu, ktorému zanikol výkon funkcie podľa osobitného predpisu (podľa § 17 zákona o sudcoch) aj vzdaním sa funkcie – s čím sťažovateľka spája svoj nárok na určenie voľného miesto sudkyne – táto skutočnosť nie je a nemusí byť jediným kritériom na určenie voľného miesta sudcu pre príslušný súd.

Obdobie po 13. októbri 2010 (dátum zloženia justičnej skúšky sťažovateľky) až do podania   sťažnosti   23.   marca   2011   sťažovateľka   hodnotí   ako „účelovú   nečinnosť“ ministerstva vo vzťahu k určeniu voľného miesta sudcu pre Okresný súd Trenčín, o ktoré by sa mohla uchádzať, a považuje ju za porušenie svojho základného práva na prístup k funkcii sudcu za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

S týmto   právnym   názorom   sťažovateľky   sa   ústavný   súd   nestotožňuje.   V tomto období   totiž   neplatili   kritériá   na   určovanie   voľných   miest   sudcov   podrobne   upravené vyhláškou   ministerstva   č.   413/2006   Z.   z.,   pretože   táto   vyhláška   bola   zrušená   v   rámci novelizácie zákona o súdoch k 31. decembru 2008 vykonanej zákonom č. 517/2008 Z. z. a rovnako touto novelizáciou bolo zrušené aj splnomocňovacie ustanovenie [§ 92 ods. 2 písm. d) zákona o súdoch], ktorého obsahom bolo splnomocnenie ministerstva vydávať pre túto oblasť všeobecne záväzný právny predpis. Tým vznikol po 1. januári 2009 stav, keď voľné miesta sudcov mohlo ministerstvo určiť bez existencie transparentných kritérií, resp. na základe svojho uváženia. Ministerstvo v rámci svojej právomoci a kompetencie (činnosti a nie namietanej „nečinnosti“) riešilo nielen otázku určenia voľných miest pre konkrétny okresný súd, ale aj absentujúcu otázku spôsobu určenia voľných miest pre okresné súdy vo všeobecnosti hľadaním a presadením normatívneho riešenia problému. Výsledkom je vyhláška   ministerstva   č.   149/2011   Z.   z.   o   pravidlách   určovania   počtu   miest   sudcov, zamestnancov súdov, voľných miest sudcov a rozdeľovania zamestnaneckých miest na súdy vydaná podľa   § 92 ods.   2 písm. e) zákona o súdoch   v znení zákona č.   33/2011 Z.   z. s účinnosťou od 1. júna 2011, t. j. na základe „nového“ splnomocňovacieho ustanovenia na jej vydanie, ktoré umožnilo takmer po dva a pol roku zaviesť tieto pravidlá opäť všeobecne záväzným predpisom.

Pre úplnosť treba dodať, že zákony platné a účinné v roku 2010 okrem toho, že vychádzajú z voľného uváženia kompetentného orgánu (ministerstva) pri rozhodovaní, resp. určovaní voľného miesta sudcu, neobsahujú ustanovenia, ktoré by určovali termín (resp. lehotu) pre úkony súvisiace s určením voľného miesta sudcu. Možno zopakovať, že skôr, kým   ministerstvo   neurčí   voľné   miesto   sudcu   na   príslušnom   okresnom   súde   a   kým sťažovateľka nepreukáže, že sa o toto miesto uchádza, a tiež to, že sa jej diskriminačným spôsobom zabraňuje v prístupe k nemu, nemožno vôbec uvažovať o porušení základného práva sťažovateľky na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a podľa čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 paktu.

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   judikatúru   ústavného   súdu   v   rovnakých (podobných)   prípadoch,   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   sp.   zn.   IV.   ÚS   193/05 z 25. augusta   2005   (konanie   o sťažnosti   bolo   sčasti   zastavené   a sčasti   odmietnuté   ako podané   oneskorene)   sa   týka   sťažovateľky,   ktorej   nebolo umožnené absolvovať justičnú skúšku   v   reálne   určenom   termíne.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 4 Co 45/04-176 z 9. marca 2005 takisto nie je rozhodnutím, ktoré sa týka rovnakej situácie; rieši aplikáciu sudcovských zákonov v období rokov 2000 a 2001. Zákony platné a účinné v roku 2010 neobsahujú ustanovenia, ktoré by ustanovovali termín (resp. lehotu) pre úkony súvisiace s určením voľného miesta, a vychádzajú z úvahy pri rozhodovaní, resp. určovaní voľného miesta sudcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   namietanej   „účelovej   nečinnosti“ ministerstva pri určovaní voľného miesta spojenej s nepredložením návrhu sťažovateľky na pridelenie na výkon funkcie sudcu na konkrétny okresný súd nemohlo dôjsť k porušeniu základného   práva   na   prístup   k   verejnej   funkcii   sudcu   za   rovnakých   podmienok,   ktoré označila sťažovateľka, namietaným postupom orgánu verejnej moci, a to pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní, ďalšími jej návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011