znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 78/2010-63 z 21. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení   s porušením   § 1 ods.   1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,   uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE 78/2010-63 z 21. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   došlo   k   postúpeniu pohľadávky pozostávajúcej z dlžného poistného, poplatku z omeškania a príslušenstva na sťažovateľku   ako   postupníčku   7.   júla   2005.   Postupcom   pohľadávky   bola   P.,   ktorej predmetom činnosti bolo vykonávanie zdravotného poistenia v zmysle zákona č. 273/1994 Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza: «K   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo   v konaní   pred   OS   ZV   sp.   zn. 24 Er/415/2008 a následne pred KS BB sp. zn. 12 CoE/78/2010 vedenom voči povinnému – I., spol. s r. o., so sídlom Z. (ďalej len „Povinný“) o vymoženie 341 € s príslušenstvom titulom dlžného poistného na zdravotné poistenia a poplatku z omeškania z poistného na zdravotné poistenie. V predmetnom konaní OS ZV Uznesením sp. zn. 24 Er/415/2008-52 zo dňa 16.   02.   2010,   právoplatným dňa 03.   05.   2010 (ďalej len „Uznesenie 1“) uložil Sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   urobené   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom v hodnote 1,50 € v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Následne KS BB rozhodol Uznesením sp. zn. 12 CoE/78/2010-63 zo dňa 21. 04. 2010, právoplatným dňa 03. 05. 2010 (ďalej len „Uznesenie 2“) o Odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1. Sťažovateľ má za to, že KS BB Uznesením 2 rozhodoval v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu   zákona   a základných   práv   a   slobôd   Sťažovateľa,   najmä   práva   Sťažovateľa na spravodlivý   súdny   proces   (ako   základného   predpokladu   právnej   istoty   a   zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu...

V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), je od   súdneho   poplatku   oslobodené   súdne   konanie   vo   veciach   zdravotného   poistenia, sociálneho   zabezpečenia   vrátane   nemocenského   poistenia,   dôchodkového   zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...

Tak   ako   predpokladá   ZoSP,   od   súdnych   poplatkov   môžu   byť   oslobodené   súdne konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j. personálne   oslobodenie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetom   konania   je   vymoženie dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od súdneho   poplatku.   Keďže   od   platenia   súdneho   poplatku   nie   je   oslobodený   Sťažovateľ (personálne   oslobodenie),   ale   konanie,   v   danom   prípade   ide   o   vecné   oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Nakoľko   došlo   k   postúpeniu   pohľadávky,   pri   ktorom   sa   postavenie   dlžníka nezhoršuje,   resp.   zmena   veriteľa   nemá   vplyv   na   obsah   pohľadávky,   čo   potvrdil   už aj samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2. Sťažovateľ má rovnaké práva ako by mal   pôvodný   veriteľ   -   DZP.   Nakoľko   bola   DZP   pri   uplatňovaní   svojich   pohľadávok vzniknutých   zo   zdravotného   poistenia   oslobodená   od   platenia   súdnych   poplatkov,   toto oslobodenie pri daných pohľadávkach prešlo aj na Sťažovateľa. Nie osoba veriteľa, ale charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym   dôvodom   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   súdnom   konaní   o   jej uplatňovaní.   Porušenie   právnych   povinností   pri   zabezpečovaní   zdravotnej   starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.

Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne vyplývajúca   zo   ZoZP   je   pohľadávkou   zdravotného   poistného   a   poplatku   z   omeškania, konanie o   ktorej je   oslobodené od   platenia   súdnych poplatkov a   jedine   táto   konkrétna pohľadávka bola postúpená   na   Sťažovateľa,   pričom jej   obsah sa postúpením nezmenil, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez   ohľadu   na   nesprávne   právne   posúdenie   žalovaného   nároku,   jeho   právneho základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto rozhodnutím   bola   odňatá   možnosť   Sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Uznesenie   1   bolo rozhodnutím   bez   odôvodnenia,   pričom   Sťažovateľ   proti   nemu   podal   odvolanie,   avšak nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1 na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností (nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces.... Uvedeným   postupom   prvostupňového   súd,   ako   aj   odvolacieho   súdu   bolo Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho procesných práv.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti si dovoľujeme uzavrieť, že odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia veci nekvalifikovali predmet   súdneho sporu ako vec,   ktorá sa týka zdravotného poistenia a   z toho dôvodu údajne   nie   je konanie   oslobodené od   platenia súdnych   poplatkov.   Uvedeným postupom odvolacieho   súdu   (ako   aj   prvostupňového   súdu)   bola   zároveň   Sťažovateľovi   odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   sa   Sťažovateľ   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k skutočnostiam a prípadne   doplniť   dôkazy,   na   základe   ktorých rozhodol   odvolací   súd   o odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov teda došlo k porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované Ústavou SR.

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne. Závery   OS   ZV   a   KS   BB   sú   v   rozpore   s   vnútroštátnou   právnou   úpravou   a   ich následkom je porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, keďže   základné   práva   a   slobody   subsumujú   aj   procesnú   stránku   realizácie   základného práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah. Z Uznesenia 1 a Uznesenia 2 nepochybne vyplýva skutočnosť, že OS ZV a KS BB pri rozhodovaní nekonali „zákonom ustanoveným postupom“ v zmysle ústavnej definície základných práv a slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/78/2010-63 zo dňa 21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er/415/2008-52 zo dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE/78/2010-63 zo dňa 21. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er/415/2008-52 zo dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára 2010

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   v   časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv uznesením okresného súdu č. k. 24 Er 415/2008-52 zo 16. februára 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 78/2010-63 z 21. apríla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (dovolanie bolo   sťažovateľkou   podané   18.   mája   2010,   pozn.).   V   okolnostiach   daného   prípadu   tak sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné   (m.   m.   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 228/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie   dovolacieho   súdu,   mohlo   by   to   viesť   k neúmernému   predĺženiu   konania o sťažnosti.

Z   týchto dôvodov   sa   ústavný   súd podanou   sťažnosťou   meritórne   nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich ústavou garantovaných práv uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE 78/2010-63 z 21. apríla 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   ako   celku   bolo   bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010