znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 a rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená   sťažnosť   M.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008   a   rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   sp.   zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že rozsudkom   špeciálneho súdu   sp.   zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania troch skutkov,   pričom   dva   z   nich   boli   kvalifikované   ako   trestný   čin   zneužívania   právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   jeden   skutok   bol   kvalifikovaný   ako   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Za spáchanie týchto skutkov bol sťažovateľovi uložený úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   troch   rokov   so   zaradením   do   prvej nápravnovýchovnej skupiny, ako aj peňažný trest v sume 10 000 Sk s náhradným trestom odňatia   slobody   vo   výmere   jedného   mesiaca,   ako   aj   ochranné   opatrenie   spočívajúce v zhabaní vecí – 8 kusov bankoviek. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ odvolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Toš   3/2008   z   22.   mája   2008   odvolanie sťažovateľa zamietol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré sa opiera o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, s poukazom na to, že   odsudzujúce   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané zákonným spôsobom, a že odvolací súd takýto nezákonný postup akceptoval. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že hlavným a v zásade jediným usvedčujúcim dôkazom proti sťažovateľovi bola podľa jeho tvrdenia výpoveď súdom ustanoveného agenta A. H. (ďalej aj „agent“). Sťažovateľ už v prípravnom konaní, ako aj po podaní obžaloby neustále tvrdil,   že   príkaz   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   Ntt-D-1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený na základe návrhu Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) agent na obdobie od 1. júla 2004 do 1. januára 2005, a príkaz krajského súdu sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo predĺžené obdobie použitia agenta na základe návrhu krajskej prokuratúry na obdobie od 1. januára 2005   do   1.   júla   2005,   boli   vydané   nezákonným   spôsobom,   a   preto   dôkazy   získané   na základe činnosti agenta (výpoveď agenta) sú protizákonné a nie je možné ich v trestnom konaní použiť.

Sťažovateľ je toho názoru, že príkazy krajského súdu, ktorými bol ustanovený agent, resp. predlžené obdobie jeho použitia sú nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe existujúceho podozrenia proti konkrétnej, individuálne určenej osobe, ale iba všeobecne proti   policajtom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   v   S.   Sťažovateľ   opiera   svoj právny názor o nevyhnutnosti individualizácie podozrivej osoby o znenie § 88 b Trestného poriadku,   podľa   ktorého   „Pri   odhaľovaní, zisťovaní   a usvedčovaní   páchateľov obzvlášť závažných trestných činov, korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona možno použiť   agenta.   Jeho   použitie   je   prípustné   len   vtedy,   ak   odhaľovanie,   zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby spáchať takýto trestný čin.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «V konkrétnom prípade bolo tak povediac verejným tajomstvom, že hliadky Obvodného oddelenia PZ v S. často „striehnu“ pred pohostinstvami v obci B., chytajú vodičov po požití alkoholu, pričom ich riešia v rozpore so zákonom. Sťažovateľ by vedel označiť aj funkcionára, ktorý po zmene pôsobenia v inom útvare PZ tento   poznatok   dostal   do   operatívnej   polohy.   Vedelo   sa,   že   niektorí   policajti   takmer pravidelne v čase služby páchajú trestnú činnosť korupcie. Tu bolo nevyhnutné zistiť, ktorí sú podozriví z trestnej činnosti, alebo ktorí majú úmysel páchať takúto trestnú činnosť. (viď. Ustanovenie § 88 b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005 a § 117 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006)

Mali   byť   získané   poznatky,   že   ten   či   onen   konkrétny   identifikovaný   policajt   je podozrivý, že pácha trestnú činnosť, alebo má v úmysle ju páchať! Tieto získané poznatky na   konkrétneho   policajta   (osobu)   museli   byť   v   žiadosti   prokurátora   o   vydaní   príkazu v konaní pred sudcom Krajského súdu v Bratislave (ten bol vecne a miestne príslušným!) uvedené.».

Podľa   sťažovateľa «odvolací   súd   sa   jednoducho   „vyhol“   zaujať   stanovisko o zákonnosti   pri   vydaní   príkazu   sudcom   Krajského   súdu   v   Bratislave   o   ustanovení agenta...». Najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho   konania   síce   zaujal   k   tejto   námietke sťažovateľa stanovisko, avšak sťažovateľ s týmto stanoviskom nesúhlasí.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   súd   prvého   stupňa   (špeciálny   súd)   na   hlavnom pojednávaní konanom 15. januára 2008 porušil zásadu verejnosti konania, keď v zmysle § 249   ods.   3   Trestného   poriadku   vylúčil   verejnosť   tým   spôsobom,   že   otca   sťažovateľa vykázal z pojednávacej miestnosti   počas výsluchu agenta, a to aj napriek tomu, že pri výsluchu agenta „v 1. kole otec sťažovateľa nebol ako verejnosť vykázaný z pojednávacej miestnosti. Pri výsluchu agenta pred prvým odsudzujúcom rozsudkom mohla byť verejnosť prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po druhý krát.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Základné   právo   sťažovateľa   M.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   nato   aby   vec   bola spravodlivo,   verejne   prejednaná,   nezávislým   a nestranným   súdom,   zriadeným   zákonom podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   BOLO Uznesením Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 zo dňa 20. 4. 2008 (správne   má   byť   „20.   4.   2009“,   pozn.) v   spojení   s Uznesením   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/2008 zo dňa 22. 5. 2008 a v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš/2006 zo dňa 11. 2. 2008 porušené.

Napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 sa zrušuje a vec sa prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby ju znovu prejednal a rozhodol. Taktiež sa sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR.

Odsúdený M. H., t. č. vo výkone trestu sa prepúšťa ihneď na slobodu, pretože sa výkon   trestu   prerušuje   až   do   meritórneho   rozhodnutia   po   vrátení   veci   NS   SR   na   nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   JUDr.   J.   H.   –   obhajcovi obvineného – sťažovateľa – trovy právneho zastúpenia vo výške 289,74,- EUR na jeho účet vedený v S. a. s., č. ú.:... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to   vyžadujú   záujmy   maloletých   alebo   ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo, v rozsahu   považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom   na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade bol o ochrane práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého podľa jeho tvrdenia malo dôjsť označeným rozsudkom špeciálneho súdu na základe riadne a včas podaného odvolania, oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vylučuje v danom prípade právomoc ústavného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ odvolanie proti označenému rozsudku špeciálneho súdu podal, pričom najvyšší súd ako odvolací súd o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 1 Toš 3/2008 z 22. mája 2008 tak, že ho zamietol.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,   ktorou   namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   3/2008   z 22.   mája   2008 a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   3/2008 z 22. mája 2008 (ďalej aj „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 (ďalej aj „uznesenie dovolacieho súdu“) došlo tým, že najvyšší súd ako odvolací súd a následne po podaní dovolania ako dovolací súd nenapravil pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že odsúdenie sťažovateľa založil na nezákonnom dôkaze (výsluchu agenta), ako aj tým, že špeciálny súd ako   prvostupňový   súd   porušil   zásadu   verejnosti   konania,   keď   počas   výsluchu   agenta vykázal z pojednávacej miestnosti verejnosť – otca sťažovateľa.

a) K námietke nezákonného dôkazu získaného výsluchom svedka – agenta

Podľa   §   88   b   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   pri odhaľovaní,   zisťovaní   a   usvedčovaní   páchateľov   obzvlášť   závažných   trestných   činov, korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie z trestnej činnosti alebo úmyslu osoby spáchať takýto trestný čin.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   príkaz krajského súdu, ktorým bol v jeho trestnej veci ustanovený agent (príkaz sp. zn. Ntt-D-1330/2004 z 1. júla 2004, ktorým bol ustanovený agent A. H. na obdobie od 1. júla 2004 do 1. januára 2005), ako aj príkaz krajského súdu, ktorým bolo predĺžené obdobie použitia ustanoveného agenta (príkaz sp. zn. Ntt-D-2325/2004 z 22. decembra 2004, ktorým bolo predĺžené obdobie použitia agenta A. H. na obdobie od 1. januára 2005 do 1. júla 2005), sú nezákonné preto, lebo neboli vydané na základe existujúceho podozrenia proti konkrétnej, individuálne   určenej   osobe,   ale   iba   všeobecne   proti   policajtom   Obvodného   oddelenia Policajného zboru v S.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd sa „vyhol“ zaujať stanovisko k zákonnosti príkazov krajského súdu o ustanovení agenta, resp. predĺženia obdobia jeho použitia. Ústavný súd v súvislosti   s   týmto   tvrdením   sťažovateľa   poukázal   na   príslušnú   časť   odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„... agent bol ustanovený zákonným spôsobom, čo je zrejmé z utajovanej prílohy súdneho   spisu,   z   ktorého   vyplýva,   že   agent   bol   ustanovený   sudcom   Krajského   súdu v Bratislave   na   návrh   Krajskej   prokuratúry   v B.,   ktorý   bol   patrične   odôvodnený   a bol ustanovený na dobu, kedy boli skutky obžalovaným spáchané a dokumentované.

Námietku   obhajoby,   že   agent   nemôže   byť   ustanovený   na   určitý   okruh   osôb,   ale výlučne   len na jednu konkrétnu   osobu,   nemá oporu   ani   v zákone   a   nie je ani logicky obhájiteľná,   nakoľko   by   to   znamenalo,   že   by   nebolo   možné   agenta   infiltrovať   do mafiánskych – zločineckých skupín, prípadne, že by výpoveď agenta bola nezákonná voči tým členom zločineckej skupiny, na ktorých konkrétne nebol nasadený.“

Ústavný súd po oboznámení sa s utajovanými prílohami súdneho spisu týkajúcimi sa príslušných   príkazov   krajského   súdu   a   citovanou   časťou   odôvodnenia   uznesenia odvolacieho súdu konštatoval, že najvyšší súd ako odvolací súd sa primeraným spôsobom zaoberal   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   zákonnosti   ustanovenia   agenta   (svedka), a dospel   k   záveru,   že   citované   závery   najvyššieho   súdu   sú   v   okolnostiach   prípadu z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia dovolacieho súdu podľa zistenia ústavného súdu vyplýva, že aj dovolací súd sa zaoberal dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zákonnosti   dôkazu   výsluchom   svedka   agenta   A.   H.,   pričom   v   tejto   súvislosti   zaujal stanovisko k výkladu § 88b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, ako aj k § 117 ods. 1 platného Trestného poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 1 TdoVš 2/2008 z 20. apríla 2009 z ustanovenia § 88 b ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a § 117 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 „nevyplýva, že by agent mohol byť použitý výlučne len na konkrétnu osobu, individuálne   určenú,   u   ktorej   je   podozrenie   zo   spáchania   niektorého   zo   zákonom vymedzených trestných činov. Postačovalo, ak získané poznatky odôvodňovali podozrenie zo spáchania takej trestnej činnosti a až na základe činnosti agenta sa individualizoval a usvedčoval   páchateľ.   V   tej   súvislosti   druhostupňový   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací, správne vyhodnotil námietku obhajoby, že nie je logicky obhájiteľná a pokiaľ poukázal na možnosť infiltrácie agenta do mafiánskych a zločineckých skupín, toto zdôvodnenie vôbec nevyznieva v tom zmysle, že by v konkrétnom prípade týkajúcom sa obvineného H. malo ísť o takú skupinu. To ani nebolo podmienkou v zmysle predchádzajúceho i súčasne účinného Trestného poriadku...“.

Citovaný právny názor najvyšší súd ako dovolací súd aplikoval na vec sťažovateľa, pričom až na tomto základe vyslovil záver, že „... Dôkazný prostriedok výsluchom svedka – agenta H... na hlavnom pojednávaní bol použitý v súlade s Trestným poriadkom a dôkaz takto získaný možno považovať za zákonný“. Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu týkajúci sa zákonnosti dôkazu výsluchom svedka agenta A. H. vyjadrený v namietanom uznesení najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

b) K porušeniu zásady verejnosti konania

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týkala porušenia zásady verejnosti konania, ktorého sa mal dopustiť špeciálny súd ako súd prvého stupňa tým, že na hlavnom pojednávaní konanom 15. januára 2008 v zmysle § 249 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil verejnosť tým spôsobom, že otca sťažovateľa „vykázal“ z pojednávacej miestnosti počas výsluchu agenta.

Z príloh priložených k sťažnosti nemožno zistiť, či sťažovateľ namietal nezákonné vylúčenie verejnosti v odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 24/2006 z 11. februára 2008. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd poukázal na znenie § 249 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého „Verejnosť na hlavnom pojednávaní môže byť vylúčená   len   vtedy,   ak   by   verejné   prejednávanie   veci   ohrozilo   tajomstvo   chránené osobitným zákonom, verejný poriadok, mravnosť alebo bezpečnosť alebo ak to vyžaduje iný   dôležitý   záujem   obžalovaného,   poškodeného,   jeho   blízkych   osôb   alebo   svedkov. Verejnosť   musí   byť   vylúčená   počas   výsluchu   agenta   a   ak   ide   o   ochranu   utajovaných skutočností. Verejnosť možno vylúčiť aj na časť hlavného pojednávania.“.

Citované ustanovenie Trestného poriadku podľa názoru ústavného súdu zakladalo dôvod na to, aby špeciálny súd z hlavného pojednávania „vykázal“ otca sťažovateľa (t. j. verejnosť). Sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Špeciálny súd však agenta vypočúval aj v tzv. 1. kole a vtedy otec sťažovateľa nebol ako verejnosť   vykázaný   z   pojednávacej   miestnosti.   Pri   výsluchu   svedka   pred   prvým odsudzujúcim rozsudkom mohla byť verejnosť prítomná, tak mohla byť aj pri výsluchu po druhý   krát.“. Citované   tvrdenie   sťažovateľa   síce   v   kontexte   požiadaviek   vyplývajúcich z § 249 ods. 3 Trestného poriadku naznačuje, že špeciálny súd pri prvom výsluchu agenta pochybil, ale toto pochybenie v okolnostiach prípadu podľa názoru nemá takú intenzitu, že na jeho základe by bolo možné dospieť k záveru, že tým, že ho najvyšší súd ako odvolací súd „neodstránil“, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou príloh sťažnosti je aj dovolanie sťažovateľa zo 7. júla 2008. V podanom dovolaní sťažovateľ nenamietal porušenie zásady verejnosti konania, preto sa dovolací súd touto námietkou   ani nemohol   zaoberať.   Táto námietka   je preto vo   vzťahu k   uzneseniu dovolacieho súdu zjavne neopodstatnená.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti návrhu je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   treba   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer, resp. ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru týkajúcu sa zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   po   predbežnom   prerokovaní   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením odvolacieho   súdu   a   uznesením   dovolacieho   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009