znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 299/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd,   postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 22/2006 a jeho rozhodnutím z 10. januára 2008 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 47/2008 a jeho rozhodnutím z 15. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2008 doručená sťažnosť Ľ. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. A., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   rozhodnutím   z 10.   januára   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 22/2006 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 47/2008 a jeho rozhodnutím z 15. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 20. decembra 2005 podal okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 53 894 Sk s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia majetkového podielu   sťažovateľovi   zo   strany   odporcu.   Vo   veci   bol   7.   marca   2006   vydaný   platobný rozkaz, proti ktorému odporca (žalovaný) podal 17. marca 2006 odpor. Okresný súd nariadil osem pojednávaní (na 3. jún 2006, 17. január 2007, 14. marec 2007, 23. apríl 2007, 19. jún 2007,   22.   október   2007,   26.   november   2007,   resp.   14.   január   2008)   a na   pojednávaní 16. januára   2008   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   žalobcu   (pred   ústavným   súdom sťažovateľa, pozn.) zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal a krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 26 Cob 47/2008-278 z 15. mája 2008 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ považuje tento postup všeobecných súdov za „nespravodlivý a aj zákonu odporujúci“, pričom vzhľadom na potvrdzujúci rozsudok podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ani § 237 OSP dovolací dôvod do úvahy neprichádza, a keďže nemožno očakávať rozhodnutie dovolacieho súdu, kde by sa krivda sťažovateľa napravila, sťažovateľ dovolanie nepodal.

Predmetom   napadnutého   konania   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 4 Cb 22/2006, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, je vydanie vyrovnacieho podielu z titulu, že bol členom Poľnohospodárskeho družstva D. do 1. apríla 1996, ktoré zaniklo a jeho právnym nástupcom   sa   stala obchodná spoločnosť A.   D.,   ktorá prevzala všetky záväzky a práva Poľnohospodárskeho družstva D..

Sťažovateľ   25.   marca   1998   uzavrel   so   žalovaným   dohodu,   v ktorej   sa   žalovaný zaviazal   sťažovateľovi   do   90-tich   dní   od   doručenia   žiadosti   o majetkové   vyporiadanie vyplatiť   toto   majetkové   vyporiadanie   v sume   53   894   Sk   (celkový   majetkový   podiel sťažovateľa bol vyšší, a to 127 898 Sk, ale žalovaný si svoj záväzok do 25. marca 1998 poskytnúť sťažovateľovi majetkové vyporiadanie čiastočne plnil, z toho dôvodu sťažovateľ očakával len ďalšie čiastočné plnenie).

Sťažovateľ 20. decembra 2005 uplatnil na okresnom súde voči žalovanému istinu 53 894 Sk s prísl. ako vyrovnací podiel a žiadal o jeho vydanie od žalovaného podľa § 33b ods. 1 zákona č. 246/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ vychádzal z toho, že ako bývalý člen poľnohospodárskeho družstva má pri zániku členstva za trvania družstva ako doterajší člen nárok na vyrovnací podiel (§ 233 ods. 1 Obchodného zákonníka). Bol pritom toho názoru, že nepresné označenie „podielu“ je len formálnym nedostatkom, pretože pokiaľ ide o úkony (preberanie všetkých záväzkov), tie sa posudzujú podľa ich obsahu (§ 41 ods. 2 OSP). V konaní pred okresným súdom konajúci sudca okresného súdu podľa sťažovateľa až v roku 2007 ústne vyhlásil, že ide o vyrovnací podiel, a nie majetkový podiel.

Podľa sťažovateľa nárok na vyrovnávací podiel podľa § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka   pokiaľ   ide   o splatnosť   po   uplynutí   troch   mesiacov   od   schválenia   účtovnej uzávierky za rok, v ktorom členstvo zaniklo, nebol dôvod zo strany sťažovateľa si uplatniť, pretože jeho nárok vyplýva priamo zo zákona.

Sťažovateľ zastáva názor, že právna klasifikácia jeho nároku má vplyv tak na jeho nárok, ako aj na dĺžku   premlčacej   lehoty, čo   sa   týka jeho uplatnenia na súde,   pretože premlčacia lehota je rozdielna (podľa Občianskeho zákonníka, t. j. ak ide o majetkový nárok podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov, a podľa Obchodného zákonníka, ak sa nárok bude posudzovať ako nárok z obchodno-záväzkového vzťahu).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   polemizuje   s vyslovovanými   právnymi   názormi označených   súdov.   Napokon   však   dospieva   k záveru   o porušení   jeho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo žalobcu Ľ. B. nar.... vyplývajúceho z porušenia jeho základných majetkových práv podľa čl. 127 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu v Komárne a Krajského súdu v Nitre porušené.

2. Rozsudky Okresného súdu v Komárne zo dňa 16.1.2008 sp. zn. 4 Cb 2/2006 a Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   15.5.2008   sp.   zn.   26   Cob   47/2008   sa   zrušujú.

3.Okresnému súdu v Komárne sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 Cb 22/2006 konal a znova rozhodol.

4. Ľ. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000.-Sk ( slovom tridsaťtisíc korún ), ktoré mu je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

5.Okresný súd Komárno je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia ( 2 právne úkony vykonané v roku 2008 v zmysle ust. § 11 ods. 2 sa predmet sporu dá oceniť peniazmi, preto sa trovy vypočítajú v zmysle ust. § 10 ods. 1 z hodnoty 53.894.-Sk § 14 ods. 1 písm. a, c, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb)   Ľ.   B.   v   sume   5.280.-Sk (slovom   päťtisíc   dvestoosemdesiat   korún   ), advokátovi   JUDr.   Ľ.   A.,   K.,   na   jeho   účet   vo   VÚB   K.   č.  ... do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   (III.   ÚS   61/98).   Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva by ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase by mohla ešte trvať (II. ÚS 387/06, IV. ÚS 105/08).

Preto,   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už   k namietaným   zbytočným   prieťahom   v konaní   nemohlo   dochádzať,   je   daný   dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.   Pokiaľ   ide   o sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 22/2006, ale aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 47/2008, ústavný súd   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   označené   konanie   už   na okresnom súde ani na krajskom súde neprebiehalo, pretože okresný súd potom, ako vec rozhodol   (16.   januára   2008),   po   podaní   odvolania   ju   postúpil   krajskému   súdu,   ktorý o odvolaní   rozhodol   15.   mája   2008   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   doručenie odvolacieho rozhodnutia 3. júla 2008, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 11. júla 2008.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v označených konaniach v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe   toho   ústavný   súd dospel   k záveru, že sťažnosť podaná   proti   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 22/2006, ako aj proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob 47/2008 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

2. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   Cob   47/2008   sťažovateľ odôvodňuje   tým,   že   krajský   súd   (a ani   okresný   súd)   nesprávne   aplikoval   plynutie premlčacej lehoty, pretože vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia právneho vzťahu, z ktorého   mal   vzniknúť   nárok   žalobcu,   a to   z toho   dôvodu,   že   tento   vzťah   uznal   za obchodno-právny vzťah.

Vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   v sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   rozsudok krajského súdu č. k. 26 Cob/47/2008-278 z 15. mája 2008, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 Cb/22/2006-260 zo 16. januára 2008, či nevykazuje znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a či je ústavne akceptovateľný.

Krajský   súd   v označenom   rozsudku   ku   skutočnostiam   uvádzaným   aj   v sťažnosti sťažovateľa uviedol:

„Ako z obsahu spisu vyplýva, navrhovateľ bol členom Poľnohospodárskeho družstva v D., ktoré vzniklo na základe schválenia transformačného projektu schváleného na členskej schôdzi dňa 6. 11. 1992 v súlade so zákonom č. 42/92 Zb.. Navrhovateľ sa teda sial členom pretransformovaného   družstva.   Následne   na   základe   rozhodnutia   Členskej   schôdze Poľnohospodárskeho   družstva   D.   dňa   8.   3.   1996   došlo   k   zmene   právnej   formy   z Poľnohospodárskeho družstva D. na akciovú spoločnosť, ktorá vznikla dňom 1.4.1996 s názvom A. D. a.s.. V čase, keď bolo navrhovateľovi oznámené, že dôjde k zmene právnej formy z družstva na akciovú spoločnosť, navrhovateľ neurobil voči družstvu žiadny právny úkon ohľadne ukončenia svojho členstva v družstve. Navrhovateľ teda z družstva nevystúpil, a taktiež nebol z družstva vylúčený.

Podľa   §   13   ods.   1   zákona   č.   42/92   Zb.   pokiaľ   podľa   transformačného   projektu nedôjde   k   transformácii   družstva   na   obchodnú   spoločnosť,   určia   stanovy   družstva premeneného“ podľa tohto zákona, aká časť vypočítaného majetkového podielu člena je zahrnutá do nedeliteľného fondu družstva. Pokiaľ sa oprávnená osoba nestane účastníkom právnickej osoby podľa transformačného projektu a je podnikateľom v odbore predmetu - činnosti výrobného alebo spotrebného družstva alebo vykonáva poľnohospodársku výrobu v prípade poľnohospodárskeho družstva, musí sa jej majetkový podiel vydať do 90 dní odo dňa, keď oprávnená osoba o vydanie písomne požiadala.

V súvislosti so schválením transformačného projektu Poľnohospodárske družstvo D. navrhovateľovi umožnilo, že výska jeho majetkového podielu predstavuje sumu 88.272,74 Kč, a to prípisom zo dňa 18.11.1992. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ sa stal členom družstva   po   schválení   transformačného   projektu,   a   teda   sa   stal   účastníkom   právnickej osoby podľa transformačného projektu vypracovaného v súlade so zákonom č. 42/92 Zb. V zmysle   už   citovaného   ustanovenia   teda   navrhovateľovi   nevznikol   nárok   na   vydanie majetkového podielu.

Podľa § 233 ods. 1 Obchodného zákonníka pri zániku členstva za trvania družstva má doterajší člen nárok na vyrovnaci podiel. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia nárok na vyrovnaci podiel je splatný uplynutím 3 mesiacov od schválenia účtovnej závierky za rok, v ktorom Členstvo zaniklo. Nárok na podiel na zisku vzniká len za obdobie trvania členstva.

Podľa § 255 ods. 2 Obchodného zákonníka člen, ktorý nesúhlasí s prevodom svojich členských práv a povinností na právneho nástupcu družstva môže z družstva vystúpiť ku dňu, keď má k tomuto prevodu dôjsť, ak to oznámi predstavenstvu do jedného týždňa po uznesení členskej schôdze.   Nárok na   vyrovnaci   podiel   podľa   § 233   je   povinný   uhradiť členovi, ktorý z družstva vystúpil právny nástupca družstva do jedného mesiaca odo dňa, keď na neho prešlo imanie družstva.

Podľa   §   69   ods.   6   Obchodného   zákonníka   účinného   v čase   keď   došlo   k   zmene právnej formy, každému zo spoločníkov zaniknutej spoločnosti vzniká vklad do majetku novej spoločnosti alebo družstva vo výške jeho podielu na majetku doterajšej spoločnosti pokiaľ z rozhodnutia o zrušení spoločnosti nevyplýva niečo iné.

Z   obsahu   citovaných   ustanovení   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   zhodne   ako   súd prvého stupňa, že navrhovateľovi nevznikol nárok ani na vydanie vyrovnávacieho podielu. V prvom rade je potrebné uviesť, že nebola splnená podmienka § 233 ods. 1 Obchodného zákonníka, totiž že členstvo navrhovateľa v družstve nezaniklo za trvania družstva, keďže ako   navrhovateľ   samotný   uvádza,   jeho   členstvo   zaniklo   dňom   1.4.1996,   kedy   vznikla spoločnosť A. D. a.s.. Podľa navrhovateľa samotného teda jeho členstvo zaniklo súčasne so zánikom družstva.

Zákon v § 233 ods. 1 podmienku pre výplatu vyrovnávacieho podielu určuje, že k výplate vyrovnacieho podielu dôjsť len pri /úniku členstva za trvania družstva. V prípade, ak družstvo zaniká, resp. mení právnu formu, nárok na vyrovnávací podiel nevzniká. V zmysle § 255 ods. 2 Obchodného zákonníka by navrhovateľovi teoreticky mohol vzniknúť nárok na výplatu vyrovnacieho podielu, avšak musel by splniť podmienku, ktorá vyplýva z ustanovenia   §   255   ods.   2,   ktorou   je   oznámenie   predstavenstvu   do   jedného   týždňa   po uznesení členskej schôdze o zmene právnej formy, že mieni z družstva vystúpiť. Navrhovateľ ako to potvrdil aj v konaní pred odvolacím súdom nepožiadal družstvo pri zmene právnej formy o výplatu vyrovnacieho podielu v súvislosti so zmenou právnej formy, a preto mu nárok na vyrovnávací podiel ani podľa citovaného ustanovenia nevznikol.

Podľa už citovaného § 69 ods. 6 Obchodného zákonníka je preto možné konštatovať, že keďže navrhovateľovi nezaniklo členstvo družstva v súvislosti so zmenou právnej formy a svojím   majetkom   sa   podieľal   aj   na   vzniku   akciovej   spoločnosti,   stal   sa   navrhovateľ podielnikom v spoločnosti A. D. a.s..

Z uvedených dôvodov je preto možné konštatovať, že navrhovateľovi nevzniklo právo ani na vydanie majetkového podielu a následne ani na vydanie vyrovnávacieho podielu, navyše taktiež možno konštatovať zo záverov súdu prvého stupňa, že v prípade, ak by aj takéto právo navrhovateľovi vzniklo, bolo by podľa už citovaných ustanovení uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa takéto právo premlčané.

Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Opierajúc sa o uvedené bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či označený rozsudok krajského súdu nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, a zároveň má za následok porušenie označeného práva sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu označený rozsudok krajského súdu nemožno hodnotiť ani za svojvoľný, ani arbitrárny. Z odôvodnenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd výslovne uviedol dôvody, na základe ktorých potvrdil rozhodnutie okresného súdu, uviedol a zdôvodnil dostatočným spôsobom svoj právny názor a jeho rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu preto ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že okolnosti   uvádzané   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nenaznačujú,   že   by   napadnutý rozsudok krajského súdu mal také nedostatky, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. septembra 2008