znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o sťažnosti obchodnej   spoločnosti   G.,   a. s.,   B.,   zastúpenej   advokátom Mgr. T. K., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 Cb 12/2004, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   G.,   a. s.,   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 Cb 12/2004   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Cb 12/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti G., a. s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti G., a. s., trovy   právneho   zastúpenia   v sume   2 498 Sk   (slovom   dvetisícštyristodeväťdesiatosem slovenských   korún)   na účet   jej   právneho   zástupcu   Mgr.   T.   K.,   B.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 299/07   z 29.   novembra   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 12/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania o zaplatenie finančnej sumy 12 003 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľka   uviedla,   že   návrh   na   začatie   konania   zo   14. júla 2003   podala okresnému súdu 1. augusta 2003, a keďže ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jej právna vec právoplatne skončená, domáhala sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sa domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1214/07 z 20. decembra 2007 doručeným ústavnému súdu 31. decembra 2007, v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza, že „nejde o skutkovo   ani   právne   zložitú   vec,   pričom prieťahy v konaní sú spôsobené jednak samotným žalobcom, keďže na strane žalobcu došlo k výmene účastníkov,   ako aj   zo   strany súdu,   ktorý nekoná vo veci   dostatočne   razantne a sústredene“.

Obsahom vyjadrenia okresného súdu bol aj opis doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 20. 04. 2004, pričom vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa 01. 08. 2003, ktorý bol však z dôvodu jeho nedoručenia jeho odporcovi zrušený. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 15. 04. 2005, pričom sa robili dopyty ohľadom   zistenia   miesta,   kde   sa   odporca   zdržiava,   resp.   miesta   jeho   trvalého   pobytu. Nakoľko sa nepodarilo zistiť pobyt odporcu, bol mu ustanovený opatrovník a následne dňa 04. 07. 2004 bol nariadený termín pojednávania, na ktorý sa však právny zástupca žalobcu Mgr. T. K. ospravedlnil.

Na tomto pojednávaní súd však zistil, že právny zástupca žalobcu nemal riadnu plnú moc   udelenú   od   G.,   a. s.,   B.,   ale   od   spoločnosti   G.,   k. s.,   ktorému   pôvodne   vznikla pohľadávka voči žalovanému a ktorá bola zmluvou o predaji podniku postúpená na nového žalobcu G., a. s., B. Z tohto dôvodu bol právny zástupca žalobcu vyzvaný, aby predložil riadnu plnú moc udelenú mu spoločnosťou G., a. s., B. Následne súd rozhodol uznesením 14. 10. 2007   o   zmene   účastníkov   na   strane   žalobcu,   ktoré   doposiaľ   nenadobudlo právoplatnosť. Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne Mgr. T., v súčasnej dobe nie je možné nariadiť termín   pojednávania, nakoľko uznesenie o zmene účastníkov na strane žalobcu doposiaľ nie je právoplatné.“

Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu a v odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenú 14. januára 2008 iba oznámil, že sťažovateľka netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 1. augusta 2003   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   zo   14.   júla 2003 na začatie konania o zaplatenie 12 003 Sk s prísl.,

- 6. augusta 2003 okresný súd vydal platobný rozkaz na zaplatenie žalovanej sumy,

- 20. augusta 2003   bol   okresnému   súdu   vrátený   platobný   rozkaz   adresovaný odporcovi s poznámkou „adresát neznámy“,

- v priebehu   septembra   až decembra   2003   okresný   súd   zisťoval   adresu   trvalého pobytu odporcu (miestny úrad, centrálna evidencia pobytu obyvateľstva, obvodné oddelenie policajného zboru),

- 26. januára 2004 okresný súd zrušil platobný rozkaz zo 6. augusta 2003,

- 20. apríla 2004 bol spis prevedený do registra „Cb“,

- 18. marca 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. apríl 2005, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd bude zisťovať adresu trvalého pobytu odporcu, čo sa uskutočnilo v priebehu mája 2005,

- 17. septembra 2006 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o predaji podniku sťažovateľky (podľa úradného záznamu však bolo do spisu založené až 17. augusta 2007),

- 4. mája 2007 okresný súd ustanovil odporcovi opatrovníka,

- 11. júna 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 4. júl 2007, ktoré bolo odročené na 12. september 2007,

- 10. septembra 2007   okresný   súd   zrušil   termín   pojednávania   nariadený na 12. september 2007 z dôvodu nutnosti rozhodnúť o zmene účastníka konania na strane sťažovateľky,

- 4. októbra 2007   okresný   súd   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane sťažovateľky,

- okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. február 2008.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   bol   nárok   sťažovateľky na zaplatenie   sumy   12 003 Sk   s prísl.,   ktorú   poskytla   odporcovi   na   základe   zmluvy o revolvingovom   úvere.   So   zreteľom   na   to,   že   aplikácia   príslušnej   právnej   úpravy obsiahnutej   v   Obchodnom   zákonníku   je   stabilizovaná   a vychádza   zo   štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v takýchto veciach, možno vysloviť názor, že ide o vec,   ktorá   nie   je právne a skutkovo   zložitá   (pozri   napr.   II. ÚS 90/07,   IV. ÚS 105/07). Preto,   pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že toto   konanie vzhľadom   na   jeho   predmet   nemožno   hodnotiť   ako právne   a ani   skutkovo   náročnú   vec. Taktiež predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol, „že nejde o skutkovo ani právne zložitú vec“.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nemohol nebrať do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa nezúčastnila ani na jednom z nariadených pojednávaní (15. apríla 2005, 4. júla 2007). Svoju neúčasť vždy ospravedlnila a súhlasila, aby okresný súd rozhodol v jej neprítomnosti.

Sťažovateľka   však   opakovane   žiadala   o pokračovanie   v predmetnom   konaní (12. júla 2005,   6. októbra 2005,   27. januára 2006   a   4. mája 2006)   a taktiež   podala predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v konaní (18. júla 2006 a 23. marca 2007).

Na základe toho ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke namietaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania tieto obdobia nečinnosti:

- od 20. apríla 2004, keď bol spis prevedený do registra „Cb“, do 18. marca 2005, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. apríl 2005, t. j. takmer 11 mesiacov,

- od 9. mája 2005, keď bola okresnému súdu doručená posledná správa o trvalom pobyte   odporcu,   do   4. mája 2007,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 4. júl 2007, t. j. skoro 24 mesiacov.

Spolu doterajšia doba nečinnosti ustálená ústavným súdom je takmer 35 mesiacov (t. j. tri roky).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Aj okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že „prieťahy v konaní sú spôsobené (...) aj zo strany súdu, ktorý nekoná o veci dostatočne razantne a sústredene“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   najmä   na   to,   že „navodením právnej neistoty zo strany súdu a ním zapríčineným porušením (...) ústavných práv“ bola   obmedzená „v   rozvoji   podnikateľských   aktivít,   nadobudnutí   a udržiavaní   si materiálnych a osobných zložiek podnikania“ a taktiež podľa jej názoru utrpela „ujmu na dobrom mene – likvidite, ktorú požíva v relevantných ekonomických kruhoch“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 Cb 12/2004,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   čiastočný   podiel sťažovateľky na doterajšej   dĺžke konania, ako aj skutočnosť,   že preskúmavané konanie nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie   sťažovateľkou   požadovanej   sumy   15 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom Mgr. T. K., ktoré si uplatnil v sume 2 498 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   úhradu   trov   právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008