znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   Ing.   Evy   Kliskej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. V.   D.,   B.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/02 (pôvodne pod sp. zn. 8 C 139/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Evy Kliskej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 21/02   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 139/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 21/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Eve Kliskej n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Eve   Kliskej   trovy konania   vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. V. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 299/04-9 zo 6. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Evy Kliskej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 21/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 139/94).

Predseda okresného súdu   vo vyjadrení k sťažnosti z 13. januára 2005 k priebehu konania uviedol:

« Dňa 25. 10. 2004 mi bola doručená Vaša žiadosť zo dňa 21. 10. 2004 týkajúca sa zaslania vyjadrenia a spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 8 C 21/02 sťažovateľky: Ing. Evy Kliskej spoločne s uznesením o prijatí sťažnosti č. IV. ÚS 299/04-9 zo dňa 6. 10. 2004. Vec   sťažovateľky   Ing.   Evy   Kliskej – P.   proti   žalovanému   Slovenská republika - Obvodný úrad Bratislava III o určenie, že zápis v matrike spoločné priezvisko „P.“   zapísané   v   knihe   manželstiev   je   neplatný   došla   na   tunajší   súd   dňa   30. 9. 1994. Žalobkyňa súčasne požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd 20. 3. 1995 konanie zastavil   podľa   §   104   ods.   1   O. s. p..   Dňa   27. 3. 1995   žalobkyňa   podala   odvolanie.

14. 7. 1995 bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave, ktorý 21. 7. 1995 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil dňa 7. 9. 1995. 13. 9. 1995 súd vytýčil termín pojednávania na 19. 9. 1995, kde vyslovil svoju nepríslušnosť a vec odstúpil Krajskému súdu v Bratislave ako vecne príslušnému. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 10. 1995. Dňa 22. 9. 1995 žalobkyňa doručila súdu zmenu žalobného petitu, kde sa domáhala vyslovenia, že manželstvo žalobkyne a jej manžela A. P. nevzniklo, čím žiadala od žalovaného vymazať a súčasne zanulovať všetky doklady v matrike na to nadväzujúce. 31. 10. 1995 bola vec predložená   Krajskému   súdu   v   Bratislave.   Krajský   súd   v   Bratislave   dňa   30. 11. 1995 pripustil zmenu petitu na určenie, že manželstvo A. P. a Ing. Evy Kliskej nevzniklo, vo veci vyslovil   vecnú   nepríslušnosť   a   vec   postúpil   Okresnému   súdu   Bratislava   III   na   ďalšie konanie.   26. 1. 1996   nadobudlo   uznesenie   právoplatnosť.   Dňa   1. 2. 1996   voči   tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa na čo dňa 15. 8. 1996 krajský súd vec predložil Najvyššiemu   súdu   SR.   Dňa   5. 6. 1996   bola   vec   vrátená   krajskému   súdu   z   dôvodu predčasného predloženia, keďže nebolo zrejmé, ktorý výrok žalobkyňa napadla odvolaním. 15. 7. 1996   súd   vyzval   žalobkyňu   na   odstránenie   vád   jej   podania,   na   čo   žalobkyňa reagovala dňa 12. 8. 1996, dňa 14. 8. 1996 preto krajský súd predložil vec Najvyššiemu súdu,   ktorý   rozhodol   dňa   21. 8. 1996   tak,   že   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil   s tým, že ustálil,   že   predmetom   konania   je   určenie,   že   úkon   uzavretie   manželstva   nevznikol. 21. 10. 1996 krajský súd doručoval uznesenie NS SR účastníkom konania. Dňa 28. 10. 1996 požiadala žalobkyňa o vydanie opravného uznesenia na čo 8. 4. 1997 krajský súd predložil vec Najvyššiemu súdu SR. NS SR vydal opravné uznesenie dňa 7. 5. 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť   dňa   8. 9. 1997.   Dňa   25. 9. 1997   bol   spis   vrátený   Okresnému   súdu Bratislava III.   Dňa   15. 3. 1999   právna   zástupkyňa   žalobkyne   JUDr.   V.   D.   upresnila žalobný návrh, ktorým vysvetľuje, že sa domáha určenia neplatnosti úkonu nezákonného úradného   premenovania   žalobkyne   z   Ing.   Kliskej   na   Ing.   P.   uvádza,   že sa   nejedná   o neplatnosť manželstva, ako sa mylne domnieva žalobkyňa. Súčasne súdu predstavila znenie žalobného petitu. Na to dňa 17. 5. 1999 súd pripustil zmenu petitu žaloby na určenie, že zápis v matrike „spoločné   priezvisko   P.“   je neplatný.   A   o uloženie povinnosti   neplatný zápis nahradiť platným zápisom „snúbenci sa dohodli užívať naďalej každý svoje doterajšie priezvisko“.   28. 5. 1999   nadobudlo   uznesenie   právoplatnosť.   Dňa 11. 6. 1999   bola   vec predložená krajskému súdu ako vecne príslušnému. Dňa 4. 8. 1999 vec vrátená okresnému súdu s tým, aby tento postupoval podľa ustanovenia § 104a ods. 3 O. s. p.. Dňa 24. 3. 2000 Okresný súd Bratislava III vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave. 5. 4. 2001 nadobudlo uznesenie právoplatnosť, vzhľadom na to, že PZ žalobkyne dňa 13. 4. 2000 uznesenie napadla odvolaním, ktoré uznesenie krajský súd dňa 31. 1. 2001   potvrdil.   Dňa 9. 4. 2001   doručila   na tunajší   súd   PZ   žalobkyne   žiadosť o predloženie spisu Najvyššiemu súdu SR. Spis dňa 22. 5. 2001 bol doručený krajskému súdu na ďalší postup. Dňa 8. 6. 2001 krajský súd postúpil vec Najvyššiemu súdu SR, ktorý dňa 25. 6. 2001 rozhodol o tom, že nesúhlas krajského súdu s postúpením veci je dôvodný. Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   18. 8. 2001   a   dňa   28. 8. 2001   bola   vec vrátená   Okresnému   súdu   Bratislava   III   kde   spis   dostal   nové   spisové   označenie   platné i v súčasnosti   sp. zn.:   8 C 21/02.   Dňa   7. 11. 2001   sudkyňa   okresného   súdu   vrátila   spis krajskému súdu s tým, že uznesenie, ktorým bola vyslovená vecná nepríslušnosť okresného súdu bolo právoplatné na čo bola vec 11. 2. 2001 vrátená krajským súdom s tým, že súdy nižšieho   stupňa   sú   takýmto   rozhodnutím   viazané   bez   ďalšieho.   Dňa   19. 3. 2002   termín pojednávania   vytýčený   na   4. 4. 2002.   Dňa   22. 3. 2002   žalobkyňa   upresňuje   názov žalovaného.   Pojednávanie   odročené   pre   neprítomnosť   dvoch   účastníkov   na   neurčito. 9. 4. 2002 žaloba doručovaná Mestskej časti B. – R. na vyjadrenie. 7. 11. 2002 urgencia vyjadrenia   adresovaná   žalovanému.   15. 1. 2003   vytýčený   termín   pojednávania na 30. 1. 2003. 21. 1. 2003 vyjadrenie žalovaného, ktorý namieta svoju pasívnu legitimáciu, predmet   žaloby   a absenciu   dôkazov.   30. 1. 2003   meritórny   rozsudok   vo   veci.   Rozsudok vypravený dňa 6. 5. 2003. 29. 5. 2003 odvolanie žalovaného proti rozsudku.   24. 6. 2003 výzva   súdu   na   zaplatenie   poplatku   za   odvolanie,   úprava   na   vyjadrenie   sa   žalovanej k odvolaniu. 27. 8. 2003 vec predložená Krajskému súdu v Bratislave. 20. 4. 2004 rozsudok zrušený   a vec vrátená tunajšiemu   súdu na ďalšie   konanie 28. 5. 2004.   Dňa   12. 7. 2004 úprava súdu na doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že od nápadu veci v roku 1994 po rok 2002 sa súdy zaoberali otázkou príslušnosti, kedy šlo o negatívny kompetenčný konflikt medzi okresným a krajským   súdom,   ktorý   riešil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   Pri   dĺžke   trvania kompetenčného   konfliktu   zohrala   svoju   rolu   sťažovateľka,   ktorá   menila   žalobný   petit viackrát,   ktorého   zmena   vždy   viedla   k   zmene   pohľadu   na   príslušnosť   súdu.   Okrem zmeny žalobného   petitu   bolo   nutné   žalobný   petit   sťažovateľke   doplňovať   pre   jeho neúplnosť. V súčasnosti   vec   vybavuje   ako   zákonný   sudca   JUDr. A.   M.,   ktorej   vec bola pridelená titulom dočasného pridelenia JUDr. M. na Ministerstvo spravodlivosti SR.»

Procesné   úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu,   zistil aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov. Navyše zistil tieto skutočnosti:

Dňa   10. júla 2000   okresný   súd   spis   doručil   na   základe   odvolania   účastníkov Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“).

Dňa   12. októbra 2000   okresný   súd   žiadal   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o stanovisko, „či k spracovávaniu žiadostí o uzavretie manželstva, vystaveniu sobášnych listov a zápisom v knihe manželstiev – sobášnej matrike dochádza v rámci správneho konania“ a 15. novembra 2000 okresnému súdu ministerstvo doručilo svoje vyjadrenie.

Ústavnému súdu bolo na vyjadrenie okresného súdu doručené nasledovné vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky:

„To,   že   sudkyňa   JUDr.   V.   M.   neposúdila   v roku   1994   správne   miestnu   a vecnú príslušnosť   OS   Ba   III   na   prejednanie   návrhu   mojej   klientky   z   30. 9. 1994   o   určenie neplatnosti   právneho   úkonu   ale   po   celé   roky   spis   putoval   úplne   nedôvodne   medzi okresným a krajským súdom, pričom nesprávnymi rozhodnutiami miatla aj moju klientku, to že   na   pojednávaní   dňa   30. 1. 2003   nevyhovela   návrhu   mojej   klientky   na   vypočutie matrikárky   a ďalších   3   svedkov,   čím   zavdala   odporcovi   dôvod   na   podanie   odvolania, nemôže byť v nijakom prípade ospravedlnené tým, že bola chorá či na stáži, nakoľko táto pre moju klientku životne dôležitá vec je na súde už takmer 11 rokov (...).

Navrhujem preto, aby ÚS SR podanej sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.“

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

II.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa 1) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, 2) správania účastníka konania, 3) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom sporu na okresnom súde je určenie, že „zápis v matrike spoločné priezvisko je neplatný“. Z obsahu spisu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala skutkovú alebo právnu zložitosť veci.

Doterajšiu dĺžku konania ovplyvnilo najmä to, že všeobecné súdy sa takmer 7 rokov (od podania žaloby do augusta 2001) zaoberali posudzovaním otázky vecnej príslušnosti. Ústavný súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že na doterajší priebeh konania mala vplyv aj sťažovateľka, ktorá viackrát menila žalobný petit a vo svojich podaniach uvádzala také dôvody, ktoré viedli všeobecné súdy k zmenám pohľadov na ich vecnú príslušnosť vo veci   konať.   Konanie   podľa   ústavného   súdu   nevykazuje   ani   črty   faktickej   zložitosti. Okresný súd napokon ani nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o konanie, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Konanie sťažovateľky nebolo v súlade s jej právami a povinnosťami ako účastníka konania, pretože ňou podaný žalobný návrh na začatie konania bol nejasný, neboli k nemu pripojené prílohy a dôkazné prostriedky. Na jej ťarchu možno pripísať aj to, že v priebehu konania   menila   žalobný   návrh   (22. septembra 1995   navrhovala,   že „Súd   vyslovuje, že manželstvo A. P. a Ing. Evy Kliskej dňa 1. 8. 1981 nevzniklo“ a v marci 1999 podala jej právna zástupkyňa upresnenie pôvodnej žaloby a jej petitu zo septembra 1994 na určenie neplatnosti zápisu spoločného priezviska po uzavretí manželstva). Tieto skutočnosti mali vplyv na postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o vecnej príslušnosti. Sťažovateľka tiež   1. februára 1996   podala   nejasné   odvolanie,   ktoré   doplnila   až 12. augusta 1996 na základe výzvy bývalého Mestského súdu Bratislava z 15. júla 1996.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína, že v posudzovanom konaní nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej postup vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník (§ 6, § 120   ods. 1   a   iné   OSP).   Sťažovateľka   nesie   zodpovednosť   najmä   za   doručenie jasného,   určitého   a   zrozumiteľného   žalobného   návrhu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu doterajšie trvanie predmetného konania je čiastočne dôsledkom neunesenia zodpovednosti sťažovateľky v naznačenom smere (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), a preto uvedené skutočnosti   vyhodnotil   ústavný   súd   tak,   že   i   samotná   sťažovateľka   sa   svojím   konaním vo výraznej miere podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 21/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 139/94). Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   zistil,   že   dobu   konania   od   doručenia   žaloby   (september   1994) do augusta 2001, v rámci ktorej sa okresný súd (bývalý obvodný súd), ako aj Krajský súd v Bratislave (bývalý Mestský súd Bratislava) a Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberali prevažne otázkou posúdenia vecnej príslušnosti, neovplyvnil iba okresný súd, ale aj ďalšie všeobecné súdy (Mestský súd Bratislava, neskôr Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky), ako aj sťažovateľka.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nevyhodnocoval   prípadné   porušovanie   základného práva sťažovateľky uvedenými všeobecnými súdmi z dôvodu, že sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy len v konaní pred okresným súdom.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   v dobe   posudzovania   otázky   vecnej príslušnosti nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky od 25. septembra 1997, keď mu bol vrátený spis z krajského súdu, do 17. mája 1999, keď uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu sťažovateľky (nečinnosť takmer 20 mesiacov).

Zbytočné prieťahy postupom okresného súdu boli zistené aj v období od 4. augusta 1999,   keď   mu   bol   spis   vrátený   z   krajského   súdu   ako   predčasne   predložený, do 24. marca 2000, keď okresný súd uznesením vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť konať vo veci (nečinnosť takmer 8 mesiacov).

Okrem   zbytočných   prieťahov   okresný   súd   vo   veci   konal   aj   nesústredene a neefektívne. Výsledkom takejto činnosti okresného súdu bolo predloženie spisu krajskému súdu 21. júla 1999 ako vecne príslušnému v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho mu krajský súd vrátil spis ako predčasne predložený, a príprava pojednávania   určeného   na   4. apríl 2002   v nedostatočnom   časovom   predstihu,   ktoré sa nekonalo   pre   neprítomnosť   účastníkov   (predvolanie   na   pojednávanie   sťažovateľka prevzala v deň pojednávania).

Okresný   súd   taký   jednoduchý   úkon,   akým   je   doručenie   žaloby   na   vyjadrenie, vykonal až 17. apríla 2002. Vo veci síce 30. januára 2003 rozhodol, ale stav právnej neistoty sťažovateľky   neodstránil,   pretože   jeho   rozhodnutie   bolo   rozhodnutím   odvolacieho   súdu 20. apríla 2004   zrušené   podľa   §   221   ods.   1   OSP   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu na ďalšie konanie.

Vychádzajúc zo samotnej   doterajšej   dĺžky   konania ústavný súd dospel   k   záveru, že v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 8 C 21/02   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 8 C 139/94) bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľky došlo nekonaním, neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 mil. Sk. Žiadosť odôvodnila dĺžkou súdneho konania, ktoré nie je ani za desať rokov právoplatne skončené a ďalšími dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že sťažovateľka ako účastníčka konania výrazne prispela svojím správaním k tomu, že konanie sa neúmerne predlžovalo a vznikali zbytočné prieťahy (hodnotenie správania účastníka konania v bode 2 časti II nálezu).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a priznanie   úhrady   trov   konania) sú podľa názoru ústavného súdu dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1   ods. 3,   § 13   ods. 8,   § 16   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške   4 534 Sk   a k   tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.Za podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 10. februára 2005, ktorým sa vyjadrila k stanovisku   okresného   súdu,   ústavný   súd   so   zreteľom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho charakteru) odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005