znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 298/2013-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. D. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a advokátky   Mgr.   M. B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   D.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   D.   K.   trovy   konania v sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov)   na   účet Advokátskej kancelárie B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„Návrhom   zo   dňa   31.   03.   2008   sa   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Bratislava   I domáhal   určenia,   že   výpoveď   daná   mu   zamestnávateľom   [odporcom   v   1)   rade]   listom zo dňa 11. 5. 2000 je neplatná, nakoľko mu nebola vôbec doručená. Sťažovateľ v podanom návrhu   zároveň   žiadal,   aby   okresný   súd   uložil   S.   [odporcovi   v   2)   rade]   zaregistrovať sťažovateľa ako zamestnanca spoločnosti E., spol. s r. o. a vyplatiť sťažovateľovi z titulu poistného pomeru nemocenské dávky za obdobie od 26. 1. 2006 do 20. 4. 2007.

Uznesením 15 C/68/08-9 zo dňa 16. 2. 2009, teda po 11 mesiacoch od podania návrhu sťažovateľa, vyzval okresný súd sťažovateľa na odstránenie vád návrhu zo dňa 31. 3. 2008.

Dňa 23. 11. 2009 sťažovateľ doplnil svoj pôvodný návrh zo dňa 31. 03. 2008, v rámci ktorého   sťažovateľ   bližšie   špecifikoval   označenie   účastníkov,   ako   aj   požadovanú   škodu vzniknutú z nevyplatených nemocenských dávok za obdobie od 26. 1. 2006 do 20. 4. 2007. Uznesením zo dňa 20. 4. 2010 Okresný súd Bratislava I konanie v časti povinnosti odporcu   v   2)   rade   vyplatiť   sťažovateľovi   z   titulu   poistného   pomeru   nemocenské   dávky za obdobie od 26. 1. 2006 do 20. 4. 2007 zastavil a postúpil S., pobočka B.

Proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 20. 4. 2010, ktorým okresný súd zastavil konanie   v   časti   vyplatenia   nemocenských   dávok,   podal   sťažovateľ   dňa   18.   5.   2010 odvolanie.

Uznesením zo dňa 30. 6. 2010 Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 4. 2010.

Dňa   28.   2.   2011   vydal   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konkurznej   veci   5   K/182/99 uznesenie, ktorým zrušil konkurz na majetok spoločnosti E., spol. s r. o. vyhlásený dňa 15. 7. 1999.

Dňa   25.   10.   2011,   teda   až   po   2   rokoch   a   5   mesiacoch   od   podania   návrhu sťažovateľa, sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. 1. 2012. Sťažovateľ   sa   zo   zdravotných   dôvodov   nemohol   na   predmetnom   pojednávaní   zúčastniť, čo uviedol v ospravedlnení svojej neúčasti.

Uznesením 15 C/68/2008-72 zo dňa 25. 10. 2011 okresný súd pripustil zmenu petitu, ktorú   požadoval   sťažovateľ   ešte   vo   svojom   podaní   zo   dňa   23.   11.   2009.   Okresný   súd tak pripustil zmenu petitu až po 23 mesiacoch od podania návrhu na zmenu petitu. Dňa   19.   1.   2012   sa   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   uskutočnilo   vo   veci   druhé pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom opätovne odročené na termín 8. 3. 2012. Dňa 19. 1. 2012 podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania 15 C/68/2008 a zmenu petitu.

Dňa   19.   1.   2012   podal   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   sťažnosť na prieťahy   v   konaní,   v   ktorej   namietal   neprimeranú   dĺžku   konania   spojenú s prejednávaním neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

Uznesením   zo   dňa   1.   2.   2012   vyzval   Okresný   súd   Bratislava   I   sťažovateľa, aby odstránil vady podania zo dňa 19. 1. 2012.

Dňa   8.   3.   2012   sa   vo   veci   uskutočnilo   v   poradí   tretie   pojednávanie,   na   ktorom sa sťažovateľ   nemohol   zúčastniť   zo   zdravotných   dôvodov   vyvolaných   komplikáciami po absolvovanej   operácii.   Svoju   neúčasť   sťažovateľ   náležité   ospravedlnil.   Okresný   súd odročil pojednávanie na neurčito.

Uznesením   zo   dňa   27.   7.   2012   Okresný   súd   Bratislava   I   pripustil   pristúpenie ďalšieho   účastníka   do   konania,   a   to   až   po   6   mesiacoch   od   návrhu   sťažovateľa na pristúpenie uvedeného účastníka do konania. Na základe predmetného uznesenia bol do konania   15   C/68/2008   pripustený   na   strane   odporcu   v 3)   rade   bývalý   správca konkurznej podstaty žalovaného v 1) rade JUDr. V. A.

Dňa   15.   8.   2012   podal   JUDr.   V.   A.   odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava I zo dňa 27. 7. 2012, v ktorom namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie. V právnej veci o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a povinnosti registrácie ako   zamestnanca   odporcu   v   1)   rade   odporcom   v   2)   rade   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C/68/2008 nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „...   z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   procesný   postup Okresného   súdu   Bratislava   I   svojou   povahou,   ako   aj   doterajšou   dĺžkou   konania nie je primeraný   skutkovému   a   právnemu   charakteru   veci,   pričom   okresný   súd   v rámci svojho   postupu   sa   dopúšťa...   pochybení   zasahujúcich   priamo   do   sťažovateľovho   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote“.

Sťažovateľ žiada aj o „priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 7 500 € nakoľko sa jedná o spor týkajúci sa existenčnej otázky sťažovateľa. Sťažovateľ tak... aj napriek formálnej garancii rýchleho a efektívneho konania v pracovnoprávnych sporoch je   vystavený   právnej   neistote,   v   rámci   ktorej   mu   dodnes   nebolo   Okresným   súdom Bratislava I zodpovedané, či jeho pracovný pomer s odporcom v 1. rade aj naďalej trvá. Okresný súd tak o veci meritórne nerozhodol, ale vec určenia neplatnosti výpovede z nájmu ani   nezastavil   pre   niektorý   z   dôvodov   uvedenom   v   Občianskom   súdnom   poriadku, resp. Zákonníku   práce.   Takáto   právna   neistota   v   značnej   miere   nepriaznivo   vplýva aj na samotný zdravotný stav sťažovateľa.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa D. K... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/68/2008 bolo porušené. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 15 C/68/2008 konať.

Ústavný   súd   priznáva   D.   K...   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 7 500 EUR, slovom sedemtisícpäťsto EUR, ktoré je mu Okresný súd Bratislava I povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   D.   K...   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 269,60 EUR na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   3911/12 z 27. decembra 2012, v ktorom uviedla prehľad procesných úkonov súdu v predmetnom konaní   a tiež   oznámila,   že „predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj z dôvodu prerozdeľovania   starých   spisov   z   iných   oddelení   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu, čím sa jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   zákonnej   sudkyne   predĺžili.   Avšak pojednávania boli odročené pre správanie (resp. ospravedlnenie neúčasti, neodstránenie vád podania) sa účastníkov konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 298/2013-22 z 30. mája 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   prípadne   doplnila   svoje   vyjadrenie k sťažnosti z 27. decembra 2012 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   3511/2013   doručenom ústavnému súdu 26. augusta 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súhlasí s upustením od neho, pričom využila možnosť doplniť vyjadrenie bývalej predsedníčky k sťažnosti o informáciu, že predmetný spis bol vrátený okresnému súdu   po   tom,   čo   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č.   k.   4   Co   404/2012-146   z 26.   júna   2013   odvolanie   odporcu   v 3.   rade   proti   výroku uznesenia, ktorým okresný súd pripustil vstup ďalšieho účastníka ako odporcu v 3. rade do konania, zamietol.

Dňa   4.   júla   2013   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3911/12   z   27.   decembra   2012   a sp.   zn.   Spr.   3511/2013 z 24. júna 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľa v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   18.   júla   2013   oznámila,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania, a využila možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam okresného súdu.   V tejto súvislosti   poukázala na viaceré   rozhodnutia   ústavného   súdu   a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom uviedla: „otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom   v konaní...   uplatnenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   súdu   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty...

Tak,   ako   aj   z   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   vyplýva,   v   právnej   veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C/68/2008 súd vytýčil počas obdobia 5 rokov   a   3   mesiacov   iba   3   pojednávania,   pričom   prvé   z   nich   sa   malo   uskutočniť až po 2 rokoch a 7 mesiacoch od podania žaloby sťažovateľa, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia   neplatnosti   výpovede   z   pracovného   pomeru   danej   mu   jeho   zamestnávateľom. Okresný súd mal vzhľadom na vyššie uvedenú dĺžku konania dostatočnú možnosť uskutočniť ďalšie pojednávania, na ktorých by sa sťažovateľ zúčastnil. Okresný súd však túto možnosť nevyužil.

Napriek   právne   aj   skutkovo   jednoduchej   veci,   ako   aj   napriek   existencii   potreby osobitnej rýchlosti konania nedošlo v predmetnom konaní k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ani po uplynutí 5 rokov a 3 mesiacov, pričom okresný súd v prevažnej miere vykonával   iba   procesné   úkony   administratívnej   povahy.   Preto   na   základe   uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že ním uplatnené nároky v ústavnej sťažnosti sú nárokmi odôvodnenými.“

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku, ktorý súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   ods.   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým sa domáha vyslovenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru.   Obdobné spory   tvoria štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 15 C 68/2008 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku   namietaného   konania.   Ústavný   súd   zároveň   zdôraznil,   že   vzhľadom   na predmet namietaného konania, ktorý má pre sťažovateľa zásadný význam, ide o vec, k prerokovaniu ktorej musí všeobecný súd pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka namietaného konania,   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,   že   pojednávanie   nariadené na 25.   október   2011   bolo   odročené   z   dôvodu   jeho   ospravedlnenej   neúčasti,   pričom na pojednávaniach   nariadených   na   19.   január   2012   a   na   8.   marec   2012   sa   sťažovateľ bez ospravedlnenia   nezúčastnil,   resp.   z pojednávania   nariadeného   na   8.   marec   2012 sa ospravedlnil   až   dodatočne.   Ústavný   súd   taktiež   vzal   do   úvahy,   že   sťažovateľ v doterajšom   priebehu   konania   viackrát   odstraňoval   na   základe   výziev   okresného   súdu nedostatky   svojich   návrhov.   Vychádzajúc   z uvedených   zistení,   ústavný   súd   konštatuje, že aj sťažovateľ má určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania. Uvedené správanie sťažovateľa ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   15   C   68/2008   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého   konania   došlo   popri   viacerých   obdobiach   krátkodobej   nečinnosti aj k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (napr. od 31. marca 2008 do 16. februára 2009, od 16. februára 2009 do 20. apríla 2010), ako aj k neefektívnej, resp.   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   (najmä v   súvislosti   s doručovaním   poučení o procesných   právach   účastníkom   konania   a s   vyzývaním   navrhovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania).

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (vyše päť rokov bez rozhodnutia vo veci samej), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   ústavný   súd   s   odkazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 68/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   žiada   o „priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 7 500 € nakoľko sa jedná o spor týkajúci sa existenčnej otázky sťažovateľa. Sťažovateľ tak... aj napriek formálnej garancii rýchleho a efektívneho konania v pracovnoprávnych sporoch je   vystavený   právnej   neistote,   v   rámci   ktorej   mu   dodnes   nebolo   Okresným   súdom Bratislava I zodpovedané, či jeho pracovný pomer s odporcom v 1. rade aj naďalej trvá. Okresný súd tak o veci meritórne nerozhodol, ale vec určenia neplatnosti výpovede z nájmu ani   nezastavil   pre   niektorý   z   dôvodov   uvedenom   v   Občianskom   súdnom   poriadku, resp. Zákonníku   práce.   Takáto   právna   neistota   v   značnej   miere   nepriaznivo   vplýva aj na samotný zdravotný stav sťažovateľa.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o určení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období, stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu, ako aj jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku, ale aj správanie sťažovateľa, ktorý do istej miery prispel ku vzniknutým   prieťahom   v   konaní,   a   predmet   sporu   (určenie   neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru).   Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   o   úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním Advokátskou kanceláriou B., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 127,16 €, čo predstavuje spolu 269,58 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Za úkon právnej služby – podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 11. júla 2013 (doručené ústavnému súdu 18. júla 2013) – ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávnej argumentácie) úhradu nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013