znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 298/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo väzbe, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry G. v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10, postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp/49/2010 a jeho uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo/63/2010 a jeho uznesením z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2011 doručená sťažnosť I. H. st., N., a I. H. ml., N., t. č. obaja vo výkone trestu a vo väzbe (ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a   5,   čl. 20   ods. 1,   čl. 21   ods. 2   a   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   podľa   čl. 8   ods. 3   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a porušenia   čl. 2   ods. 3   ústavy   postupom   Okresnej   prokuratúry   G.   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Pv 599/10,   postupom   Okresného   súdu Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Tp/49/2010   a   jeho uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo/63/2010 a jeho uznesením z 11. januára 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. sp. zn. PPZ-237/BOK-B2-2010 z 1. októbra 2010 bolo proti sťažovateľom začaté trestné stíhanie a bolo im vznesené obvinenie za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami spolupáchateľstvom   podľa   § 20,   § 294   ods. 1,   2,   3   a   4   písm. c)   Trestného   zákona   v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami spolupáchateľstvom podľa § 20, § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.

Sťažovatelia   uviedli,   že   návrh   okresnej   prokuratúry   na   vzatie   do   väzby   sp. zn. 2 Pv/599/10 z 2. októbra 2010 im bol doručený až 11. januára 2011, pričom na návrhu nebolo vyznačené, kedy   bol podaný na okresný súd.   Domnievajú sa, že „v čase, kedy rozhodovali o našom vzatí do väzby... na okr. súde v Galante, vôbec neexistoval, nikdy predtým nebol vydaný prokurátorkou a ani nikdy nebol doručený sudcovi pre prípravné konanie. Preto tvrdím, že bol zo strany prokuratúry v G. hrubo porušený zákon, nakoľko nebola dodržaná 24 hodinová lehota na odovzdanie obvinených súdu....

Predovšetkým   namietam   nezákonné   doručenie   návrhu   na   vzatie   do   väzby   až 11. 1. 2011...   z   ustanovení   § 72   ods. 2   Tr.   poriadku   vyplýva,   že   návrhy   a   žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému..., aby sa k nim obvinený mal možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť....

Domová prehliadka vykonaná PZ ÚBOK B. dňa 30. 09. 2010 v N., bola nezákonne vykonaná, nakoľko nikdy nebol vydaný príkaz na domovú prehliadku sudcom pre prípravné konanie,   takýto   príkaz   na domovú   prehliadku   na   uvedených   adresách   (Š.,   N.   a P.,   N.) jednoducho neexistuje a taktiež nikdy takýto príkaz na domovú prehliadku nebol doručený vlastníkovi alebo užívateľovi obydlia.“.

I. H. st. namietal, že počas domovej prehliadky „boli príslušníkmi PZ... zabavené zbrane, ktoré som... riadne kúpil ako vášnivý zberateľ zbraní... môj syn... s touto mojou zbierkou zbraní nikdy nič nemal spoločné... strelné zbrane som zakúpil legálne... expanznú zbraň   si   v...   uvedených   predajniach   môže   zakúpiť   každý   občan   s   platným   občianskym preukazom, ktorý nemusí byť držiteľom zbrojného pasu“.

V sťažnosti sťažovatelia poukazujú na to, že z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 3. októbra 2010 o vzatí do väzby vyplýva, že „u syna neboli jednoznačne dané dôvody väzby v zmysle § 71 Tr. poriadku.

Ďalej   namietam   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   Trnava   dňa   11. 01. 2011 predsedníčkou senátu..., ktorá zastávala názor, že u oboch obvinených sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) písm. c) Tr. por., existenciu dôvodov väzby videl Krajský súd Trnava v hrozbe vysokého trestu a v tom, že sme boli obaja v minulosti trestne stíhaný, s čím zásadne nesúhlasím..., pretože vysoký trest je taký trest pri ktorom je dolná hranica sadzby 8 rokov, u nás je dolná hranica 7 rokov – 10 rokov. Taktiež nesúhlasím, že ja I. H. st. mám trestnú minulosť...“.

Čo sa týka namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, uviedli, že o ich vzatí do väzby rozhodoval 3. októbra 2010 JUDr. S. (sudca okresného súdu) a o ich žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala 8. decembra 2010 sudkyňa JUDr. S. (sudkyňa okresného súdu).

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd„zrušil všetky doteraz nezákonné rozhodnutia okr. prokuratúry G. č. 2 Pv 599/10, zo dňa 2. 10. 2010, Okresného súdu Galanta č. 1 Tp 49/2010, zo dňa 3. 10. 2010, Krajského súdu v Trnave č. 3 Tpo/63/2010, zo dňa 11. 1. 2011.

... priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   35.000,-   EUR   od   okr. prokuratúry v G., od okr. súdu v Galante a od Krajského súdu v Trnave

... okamžite prepustil z väzby na slobodu... obv. I. H. st. a I. H. ml.“.

Sťažovatelia svojím podaním žiadali o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom a tiež, aby im ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Predmetnú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu podpisu priložil doložku „podpisujem za syna I. H. ml.“.

Ústavný súd podľa údajov poskytnutých vyšetrovateľkou Prezídia Policajného zboru B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. z vyšetrovacieho spisu sp. zn. PPZ-237/BOK-B2-2010 zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľom bola obmedzená osobná sloboda 30. septembra 2010 o 20.10 h., keď boli zadržaní ako podozriví, boli oboznámení o dôvodoch zadržania a boli vypočutí ako podozriví. O zadržaní sťažovateľov bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho spisu. Dňa 1. októbra 2010 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre vymedzený skutok, pričom sťažovatelia boli vypočutí ako obvinení. Dňa 2. októbra 2010 bol okresnému súdu doručený   návrh   na   vzatie   sťažovateľov   do   väzby.   Okresný   súd   rozhodol   o   vzatí sťažovateľov do väzby 3. októbra 2010 uznesením sp. zn. 1 Tp/49/2010.

Domová prehliadka na Š. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010 s tým, že príkaz na domovú prehliadku bol doručený toho istého dňa manželke I. H. st., I. H.

Domová prehliadka na P. v N. bola vykonaná 30. septembra 2010, pričom išlo o byt, ktorý má prenajatý I. H. ml. a jeho manželka. Príkaz na domovú prehliadku prevzal I. H. ml. 30. septembra 2010.

Prehliadka v nebytových priestoroch v obci Trnovec nad Váhom na vymedzených parcelách, ktoré užíva I. H. st., bola vykonaná 30. septembra 2010. Príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov bol doručený I. H. st. a aj majiteľovi predmetných objektov R. L.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky na poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa   svojich   práv   [čl. 2   ods. 2   ústavy   (napr.   III. ÚS 2/05,   II. ÚS 19/05, IV. ÚS 355/09, IV. ÚS 415/09)]. Sťažovatelia v navrhovanom petite jednoznačne označili orgány verejnej moci, ktoré považujú za porušiteľov nimi označených základných práv. Čo sa týka identifikácie namietaného porušenia základných práv sťažovateľov, tá pomerne jednoznačne   vyplynula   z   obsahu/odôvodnenia   sťažnosti;   sťažovatelia   ich   porušenie vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom nediferencujú celkom jednoznačne. Keďže v časti sťažnosti označenej ako „petit“ (návrh na rozhodnutie, ktorého sa domáhajú) sťažovatelia jednoznačne   označili   ako   porušovateľov   svojich   základných   práv   okresnú   prokuratúru, okresný súd a krajský súd, ústavný súd vymedzil predmet sťažnosti na základe jej obsahu tak, že je ním tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5, čl. 48 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 3 listiny a porušení čl. 2 ods. 3 ústavy

- postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 599/10,

- postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Tp/49/2010   a   jeho uzneseniami z 3. októbra 2010 a 8. decembra 2010 o zamietnutí žiadosti I. H. st. a I. H. ml. o prepustenie z väzby na slobodu, o neprijatí ich písomného sľubu a o neprijatí peňažnej záruky a

-   postupom   krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Tpo/63/2010   a jeho uznesením z 11. januára 2011 o zamietnutí sťažnosti I. H. st. a I. H. ml.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním,   a   to   na   písomný   a   odôvodnený   príkaz   sudcu.   Spôsob   vykonania   domovej prehliadky ustanoví zákon.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl. 8   ods. 3   listiny   obvineného   alebo podozrivého   z   trestného   činu   možno zadržať   iba   v   prípadoch   ustanovených   v   zákone.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu.   Sudca   musí   zadržanú osobu   do   24 hodín   od   prevzatia   vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

K definovaniu vzťahu čl. 8 ods. 3 listiny a čl. 17 ods. 3 ústavy ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. I. ÚS 141/04,   I. ÚS 100/04   a   III. ÚS 220/04) uvádza,   že   podľa   čl. 152   ods. 1   a   4   ústavy   má   ústava   prednosť   nielen   pred   zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred listinou. Ak teda čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje lehotu 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny pre rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak platí čl. 17 ods. 3 ústavy, čiže lehota 48 hodín.A. K sťažnosti I. H. ml.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosť za I. H. ml., podal I. H. st. Tento záver vyplýva z toho, že vlastnou rukou písanú sťažnosť podpísal I. H. st. s tým, že k svojmu podpisu   pripojil   doložku „podpisujem   za   syna   I.   H.   ml.“. Z   priložených   rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že obaja sťažovatelia sú v označenom trestnom konaní podľa § 294 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom podľa § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona trestne stíhaní, a teda sú stranami trestného konania.

Ústavný súd poukazuje v prvom   rade   na svoju   ustálenú judikatúru, podľa   ktorej sťažnosť   nemôže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).

Je potrebné tiež uviesť, že sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým stranám predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Účelom sťažnosti je rozhodovanie o tom, či napadnuté orgány verejnej moci svojím postupom a rozhodnutím rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil jej základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.

Na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno aplikovať § 308 ods. 2, resp. § 186 ods. 2   Trestného   poriadku   o   oprávnení   príbuzných   v   priamom   rade   podávať   odvolania a sťažnosti   v prospech   obvineného alebo obžalovaného.   Ústavný   súd   poukazuje tiež   na § 31a zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ustanovenia Trestného poriadku sa použijú primerane aj na konanie pred ústavným súdom, ak to povaha veci nevylučuje. V tomto prípade povaha konania o sťažnosti fyzických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje aplikáciu   uvedených   ustanovení   Trestného   poriadku.   V   konaní   o   sťažnosti   sa   možno domáhať len ochrany svojich práv (II. ÚS 128/95, I. ÚS 43/98, I. ÚS 56/98, III. ÚS 41/00). Pretože sťažnosť ústavnému súdu za I. H. ml. podal jeho otec I. H. st. (ďalej len „sťažovateľ“), ústavný súd dospel k záveru, že v časti týkajúcej sa I. H. ml. ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou, preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K sťažnosti I. H. st.

B.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 599/10 postupom okresnej prokuratúry a návrhom na vzatie sťažovateľa do väzby z 2. októbra 2010

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu (m. m. I. ÚS 78/99).

Účinná   ochrana   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   sa   zabezpečuje prostredníctvom   opravného   prostriedku,   ktorý   má   k   dispozícii   a   ktorý   mu   umožňuje odstrániť ten stav, ktorý považuje za porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 6/96).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa proti postupu okresnej prokuratúry v súvislosti s návrhom na vzatie do väzby a nedodržania príslušných lehôt, ústavný súd uvádza, že tieto skutočnosti mohol a mal sťažovateľ namietať pred okresným súdom, resp. krajským súdom. Všeobecné súdy sa týmito skutočnosťami mali zaoberať pri rozhodovaní o návrhu na vzatie sťažovateľov do väzby. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa proti postupu okresnej prokuratúry ani jej návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, pretože tieto je oprávnený a povinný preskúmať iný súd v systéme všeobecného súdnictva.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základných   práv   postupom   okresnej prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Pv 599/10   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

Sťažovateľ označil v petite sťažnosti za porušiteľa svojich práv okresnú prokuratúru, okresný   súd   a   krajský   súd,   a   preto   ústavný   súd,   súc   viazaný   petitom   na   rozhodnutie, posudzoval sťažnosť len z pohľadu namietaného porušenia jeho práv označenými orgánmi verejnej moci.

B.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 3   a 5   ústavy   a   čl. 8   ods. 3   listiny   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   1 Tp/49/2010 z 3. októbra   2010   o jeho   vzatí   do   väzby   a   uznesením   okresného   súdu č. k. 1 Tp/49/2010-44   z   8.   decembra   2010   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby   na   slobodu,   o   neprijatí   písomného   sľubu   a o neprijatí   peňažnej   záruky ponúknutej I. H. na nahradenie väzby sťažovateľa

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí takúto sťažnosť   ústavný   súd odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   základných   práv   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   o   vzatí sťažovateľa   do   väzby   a   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať podaním sťažnosti proti nim podľa § 83 ods. 1 v   spojení   s § 185   ods. 1   a ods. 2   Trestného poriadku.   Ústavný   súd   z tohto dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp/49/2010 z 3. októbra 2010 a uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Tp/49/2010-44 z 8. decembra 2010 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

B.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 3   a   5   ústavy   a   čl. 8   ods. 3   listiny   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 3 listiny napadnutým uznesením krajského súdu   sp. zn.   3 Tpo/63/2010   z   11.   januára   2011,   ktorým   krajský   súd   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   1 Tp/49/2010   z   8.   decembra   2010, ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie na slobodu. Podstatou sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý vyslovil v   napadnutom   uznesení,   pričom   sa   domnieva,   že   väzba   je   nezákonná,   pretože   pre   ňu neexistujú zákonné dôvody.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Odvolací súd nemal pochybnosti, že na základe doposiaľ vykonaného dokazovania možno ustáliť, že skutok, pre ktorý sa voči obvineným vedie trestné stíhanie, sa stal a že existujú dôvody na podozrenie, že sa tohoto dopustili obvinení. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zbrane zaistené pri prehliadke iných priestorov a pozemkov dňa 30. 10. 2010 boli   zadovážené   obvinenými,   boli   prechovávané   v   priestoroch,   ktoré   si   na   tento   účel prenajal I. H.. V zmysle zmluvy o prenájme nebytových priestorov (č. l. 118) nie je zrejmé, či túto uzavrel obvinený I. H. st. alebo I. H. ml., avšak z výpovede R. L. vyplýva, že pokiaľ ho I. H. kontaktoval za účelom prenájmu tak z toho dôvodu, že predtým poznal jeho syna I. H. ml. Odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa naďalej zastáva názor, že u oboch obvinených sú dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku. Existenciu týchto   dôvodov   väzby   videl   odvolací   súd   jednak   v hrozbe   vysokého   trestu,   ktorý   obom obvineným,   v   prípade   uznania   ich   viny,   hrozí   z   trestnej   minulosti   oboch   obvinených. Z odpisu z registra trestov bolo zistené, že títo boli v minulosti viackrát súdne trestaní a to aj za násilnú trestnú činnosť, čo odôvodňuje a zvyšuje obavu, že by mohli v budúcnosti v páchaní   trestnej   činnosti   pokračovať.   Pri   hodnotení   osôb   obvinených   a   ich   sklonov k páchaniu trestnej činnosti prihliadol odvolací súd aj na zahladené odsúdenia. Jedná sa o konkrétnu skutočnosť, z ktorej možno vyvodiť odôvodnené obavy.

Vzhľadom   na   závažnosť   a   rozsah   trestnej   činnosti,   ktorá   je   obvineným   kladená za vinu   bol   správny   postup   súdu   I.   stupňa,   keď   neprijal   písomný   sľub   obvinených   ako náhradu väzby, keď aj odvolací súd mal za to, že takýto sľub nie je dostatočnou zárukou a to aj s prihliadnutím na osoby obvinených.

Rovnako neboli splnené ani podmienky na prijatie peňažnej záruky ako náhrady za väzbu,   pretože   prijatie   takejto   záruky   by   nebolo   dostatočné   vzhľadom   na   osoby obvinených   a   závažnosť   trestnej   činnosti   tak,   ako   už   bolo   uvedené   už   vyššie.   Z   tohoto dôvodu súd I. stupňa nepochybil ak ohľadom ponúkanej peňažnej záruky nevypočul I. H., ktorá túto záruku ponúkala.“

Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   a   je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 331/09,   IV. ÚS 342/2010). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu.

Okresný   súd   v   relevantnej   časti   svojho   uznesenia   č. k.   1 Tp/49/2010-44 z 8. decembra 2010 uviedol:

„Dôvod väzby u oboch obvinených je daný podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, nakoľko je dôvodná obava, že vzhľadom na trestnú sadzbu pri súčasnej právnej kvalifikácii ich   protiprávneho   konania,   by   mohli   ujsť   alebo   sa   skrývať   s   prihliadnutím   aj   na momentálny zdravotný stav I. H. st. I keď predmety - zbrane, ktoré boli použité a určené na spáchanie trestnej činnosti boli políciou zabavené, treba poukázať na tú skutočnosť, že ich obvinení mali uložené na viacerých miestach. Nie je vylúčené, že ešte takéto miesto existuje. Okrem toho treba poukázať na osobu obvinených, hlavne na trestnú minulosť obv. I. H. ml. Ide teda o skutočnosti, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu z pokračovania trestnej činnosti, teda dôvod väzby je daný aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Z uvedeného dôvodu sudca pre prípravné konanie žiadosti oboch obvinených zamietol.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd konštatuje,   že   z   čl. 17   ods. 5   ústavy   (v   spojení   s   čl. 17   ods. 2   a 3   ústavy)   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17   ods. 5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   postupov   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o   zákonnosti   väzby   nie   je   jeho   úlohou,   aby   posudzoval   smer   vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Pritom   je   podstatné,   aby   tieto   závery   boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich   dôvodnosť   vychádzala   z   relevantnej   právnej   normy   a   aby   ako   celok   pôsobili presvedčivo.   Len   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré   nevyvoláva   žiadne   pochybnosti   o   správnosti   prijatých   záverov.   Ústavný   súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi.   Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti   ďalšieho trvania útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu (od 7 do 10 rokov trestu odňatia slobody),   ktorého   uloženie   sťažovateľovi   hrozí.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   zároveň vyplýva,   že   hrozba   vysokého   trestu   nie   je   jediným   dôvodom   ďalšieho   trvania   väzby. Ďalšími dôvodmi boli okolnosti prípadu, ktoré spočívali v tom, že zbrane určené alebo použité na páchanie trestnej činnosti mali sťažovatelia ukryté na viacerých miestach, nie je preto vylúčené, že stále existujú neobjavené miesta s ukrytými zbraňami. Krajský súd tiež poukázal   na   trestnú   minulosť   sťažovateľa,   pričom   aj   zahladené   odsúdenia   považoval za skutočnosť, ktorá reálne odôvodňuje obavu z následku podľa ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.   V   súvislosti   so   zdravotným   stavom   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje na judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej choroba obvineného nie je dôvodom, aby bol prepustený z väzby, ak jej dôvody trvajú. Dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)   Trestného   poriadku   odôvodnil   krajský   súd   už   spomenutými   okolnosťami spáchaného skutku a trestnou minulosťou sťažovateľa, ktoré predpokladajú dôvodnú obavu z pokračovania trestnej činnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli podkladom   pre   prijatie   záveru   o   nevyhnutnosti   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe,   a   tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na hrozbu uloženia vysokého trestu, na konkrétne okolnosti spáchaného skutku a na trestnú minulosť sťažovateľa sú dostatočnými dôvodmi   trvania   útekovej   a   preventívnej   väzby   sťažovateľa   [§ 71   ods. 1   písm. a)   a   c) Trestného poriadku]. Tieto okolnosti považoval krajský súd za dôvody, pre ktoré nebolo možné nahradiť väzbu písomným sľubom sťažovateľa, prípadne peňažnou zárukou.

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   môže   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna dĺžka   väzobného stíhania   je   pritom   ustanovená   zákonom (Trestným poriadkom) daná, ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri vzatí obvineného do väzby a dosiaľ nepominuli, a od okolností, ktoré vyplynú z priebehu trestného konania.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

B.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu   č. k.   1 Tp/49/2010-44 z 8. decembra   2010   došlo   aj   k   porušeniu   jeho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z   11.   januára   2011   toto   pochybenie   okresného   súdu   podľa   názoru sťažovateľa nenapravil. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1   ústavy   malo   dôjsť   tým,   že   o   jeho   vzatí   do   väzby   rozhodol   na   okresnom   súde JUDr. M.   S.   ako   sudca   pre   prípravné   konanie,   o   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   však rozhodla JUDr. E. S. ako sudkyňa pre prípravné konanie.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 3 Tpo/63/2010 z 11. januára 2011 uviedol:

„Odvolací súd za neopodstatnené považoval sťažnosti obvinených aj v tej časti, kde namietali, že o ich žiadostiach bolo rozhodnuté nezákonným sudcom. Je zrejmé, že v tomto štádiu   konania   rozhoduje   o   väzbe   sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorému   napadne   vec v súlade s rozvrhom práce.   Nejedná sa vždy o toho istého sudcu, ktorý ako sudca pre prípravné konanie rozhodoval o vzatí do väzby. O návrhoch prokurátora na vzatie do väzby rozhoduje ten sudca, ktorý má v čase podania návrhu a rozhodovania v mimo pracovnom čase službu ako sudca pre prípravné konanie.“

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   rozvrh   práce   zásadný   význam   pre   uplatnenie ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom   môže byť ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce pre daný   kalendárny   rok,   v   ktorom   je   vec   oprávnenej   osoby   doručená   tomuto   súdu (IV. ÚS 3/08).

Podľa rozvrhu práce na rok 2010 okresného súdu sp. zn. Spr 1130/2009 účinného od 1.   januára   2010 [dostupného   na   internetovej   stránke   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky www.justice.gov.sk; (ďalej len „rozvrh práce“)] do súdneho registra „Tp“ (register trestných vecí prípravného konania) sa zapisuje najmä:

a) návrh na ustanovenie obhajcu,

b) návrh na vydanie príkazu na zatknutie,

c) návrh na vydanie zatýkacieho rozkazu,

d) návrh na vzatie obvineného do väzby,

e) nariadenie vyšetrenia duševného stavu,

f) sťažnosť proti rozhodnutiu o zaistení majetku,

g) návrh na vydanie príkazu na domovú prehliadku (s. 13 rozvrhu práce).

Podľa rozvrhu práce okresného súdu trestný úsek tvoria 3 oddelenia 1T, 2T a 3T, pričom v oddelení „1T“ je predsedom senátu JUDr. M. S., v oddelení „2T“ je predsedníčkou senátu JUDr. E. S. a v oddelení „3T“ je predsedom senátu JUDr. D. M. (s. 21 rozvrhu práce).

Odborom pôsobnosti sudcov v súdnych oddeleniach 1T, 2T a 3T je zhodne pre sudcu v každom z uvedených súdnych oddelení rozhodovanie v trestných veciach reg. T – 1/3 nápadu, vybavovanie vecí Nt, Td, Tcud – 1/3 nápadu, Tp (s. 26 rozvrhu práce).

Z   prílohy   č. 3   rozvrhu   práce   označenej   ako   „Rozvrh   pohotovostných   služieb“ vyplýva, že súdny register „Tp“ sa z hľadiska vecného zamerania člení na oddelenie 1Tp, 2Tp, 3Tp, 4Tp, 5Tp a Protokol utajovaných písomností (s. 39 rozvrhu práce).

Podľa   prílohy   č. 3   rozvrhu   práce   sudcovia   v pohotovosti   konajú v   oddelení 1Tp o väzbách obvineného v prípravnom konaní, o príkaze na dodanie do väzby a o vydaní príkazu na zatknutie a vydanie zatýkacieho rozkazu (s. 39 rozvrhu práce).

Podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce zaradenie sudcov do pohotovostných služieb sa vykoná   na   základe   štvrťročného   plánu   pohotovostných   služieb   okresného   súdu. Pohotovostné   služby   vykonávajú   sudcovia   trestného   úseku   JUDr.   E.   S.,   JUDr. M.   S.   a JUDr. D. M. (s. 40 rozvrhu práce).

Podľa „Rozvrhu služieb pohotovosti“ pre účely trestného konania na okresnom súde (ďalej aj „rozvrh služieb“) na III. štvrťrok 2010 z 26. júla 2010 sp. zn. Spr/872/2010 bol JUDr. M. S. v službe pohotovosti v období od 27. septembra 2010 do 11. októbra 2010.

Podľa rozvrhu služieb na IV. štvrťrok 2010 z 12. októbra 2010 sp. zn. Spr/1106/2010 bola JUDr. E. S. v službe pohotovosti v období od 22. novembra 2010 do 6. decembra 2010.

Z   rozvrhu   práce   okresného   súdu   vyplýva,   že   v   rozhodnom   čase   boli   sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. pridelení na výkon funkcie sudcu na trestnom úseku okresného súdu v oddelení 1T a 2T s tým, že u oboch sudcov odborom pôsobnosti bolo aj vybavovanie vecí súdneho registra Tp. Rozvrhom práce bolo určené, že pohotovostné služby vykonávajú sudcovia trestného úseku na základe štvrťročného plánu pohotovostných služieb, pričom sudcovia v pohotovosti konajú aj vo veciach súdneho registra Tp. Z rozvrhu práce vyplýva, že súdny register Tp sa z hľadiska vecného delí na oddelenia s tým, že v oddelení 1Tp sudcovia v pohotovosti konajú okrem iných o väzbe obvineného v prípravnom konaní.

Z týchto skutočností vyplýva, že sudcovia JUDr. M. S. a JUDr. E. S. ako sudcovia trestného   úseku   vykonávajúci   pohotovostné   služby   majú   ako   odbor   pôsobnosti   aj vybavovanie vecí súdneho registra Tp s tým, že konajú v každom z uvedených oddelení súdneho registra Tp, teda aj v oddelení 1Tp.

Na základe týchto skutočností možno uzavrieť, že sudcovia pre prípravné konanie JUDr. M. S. a JUDr. E. S. boli zákonnými sudcami pre konanie a rozhodovanie v právnej veci   sťažovateľa   sp. zn.   1 Tp/49/2010,   ktorí   boli   určení   podľa   § 51   ods. 3   zákona   č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   a   v   súlade   s   rozvrhom   práce   okresného   súdu   na   rok   2010   a príslušným štvrťročným rozpisom pohotovostných služieb.

Krajský súd sa námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zaoberal a svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Nebolo potrebné, aby svoje závery výslovne podložil konkrétnymi ustanoveniami rozvrhu práce okresného súdu, pretože ide o bežne dostupné údaje, ktoré si mohol priamo overiť aj sťažovateľ (m. m. I. ÚS 386/2010).

Určenie zákonného sudcu rozvrhom práce tak, že o návrhu na vzatie do väzby alebo o žiadosti o prepustenie z väzby rozhodne sudca vykonávajúci v rozhodnom období službu pohotovosti, rešpektuje požiadavku, aby rozhodovanie o návrhu na vzatie do väzby, resp. o žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   bolo   realizované   nestranným súdom   (m. m.   IV. ÚS 3/08),   a   tiež   garantuje,   aby   sa   zabezpečila   ústavná   požiadavka urýchleného rozhodnutia o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy   (m. m.   III. ÚS 199/05,   II. ÚS 142/07,   II. ÚS 372/08),   a tým   aj právo   sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby v pravidelných intervaloch.

Z   uvedených   dôvodov   je   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   zjavne   neopodstatnená   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Čo sa týka namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom   jeho   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy označeným uznesením krajského súdu. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ustanovenia čl. 2 ods. 3 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania   ústavného   súdu,   t. j.   aj   jeho   rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných   ústavou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a   preto   ak   ústavný   súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd,   viazaný   vymedzením   porušiteľa   jeho   práv   v   petite   sťažnosti, v súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   spojenými   s   vykonaním   domovej   prehliadky policajnými orgánmi nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že sťažovateľ má možnosť namietať nezákonnosť uvedeného postupu orgánov činných v trestnom konaní v ďalšom priebehu trestného konania (dokonca   aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa má možnosť namietať, že toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom   podľa   § 119   ods. 2   Trestného   poriadku).   Ústavný   súd   k   tomu   dodáva,   že v prípravnom   konaní   vykonáva   v   trestnom   konaní   dozor   prokurátor   (§ 230   Trestného poriadku).   V   tejto   súvislosti   môže   obvinený   žiadať   prokurátora,   aby   preskúmal   postup policajta (§ 210 Trestného poriadku). V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje celý   systém   opravných   prostriedkov   proti   rozhodnutiam   orgánov   činných   v   trestnom konaní,   napr.   sťažnosť   (§ 185   Trestného   poriadku),   odvolanie   (§ 306   a   nasl.   Trestného poriadku),   dovolanie   (§ 368   a   nasl.   Trestného   poriadku)   a   pod.   Na   rozhodovanie o námietkach a výhradách proti postupu a rozhodnutiam orgánov činným v trestnom konaní ústavný súd nemá právomoc.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že pri posudzovaní ústavnej   akceptovateľnosti   a   udržateľnosti   rozhodnutia   súdu   druhého   stupňa,   ktorým potvrdzuje   prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu,   ústavný súd zároveň   vychádza z toho, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a inštančne nadriadeného súdu (odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu)   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   v   trestnom   konaní aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov, ale   aj   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného trestného   konania   (m. m.   IV. ÚS 350/09).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   je   ústavne aprobovateľné,   ak   súd   druhého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukazuje a stotožňuje   sa   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého   stupňa,   príp.   so   závermi, ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011