znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 298/07-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. Ž., K., J. L., K., a E. F., K., zastúpených advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Ž., J. L. a E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 176/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C 176/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   Ž. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   L. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   E.   F. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Ž., J. L. a E. F. trovy právneho zastúpenia v sume 23 517 Sk (slovom dvadsaťtritisícpäťstosedemnásť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. Č., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 298/07   z 29.   novembra   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   Ž.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka v I. rade“),   J.   L.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v II.   rade“),   a E.   F.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka v III. rade“, spolu len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. Č., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v I.   rade   spolu   s ďalšími deviatimi   žalobcami   doručila   okresnému   súdu   23.   februára   1999   žalobu   „o zaplatenie finančnej náhrady z nehnuteľnosti“. Sťažovateľka v II. rade a sťažovateľka v III. rade ako právne nástupkyne jedného z pôvodných žalobcov vstúpili do tohto konania na základe univerzálnej sukcesie 13. júna 2002.

Okresný súd po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch od začatia konania v tejto veci na   pojednávaní   4.   novembra   2003   rozhodol   medzitýmnym   rozsudkom,   proti   ktorému odporcovia podali odvolanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 Co 16/04-215 z 15. októbra 2004 rozhodol tak, že uvedený medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd bol vo veci nečinný od vrátenia spisu krajským súdom 16. novembra 2004 do 9. augusta 2005, keď vydal uznesenie o pripustení   zmeny   petitu   žaloby,   ktorú   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   ešte 11. decembra 2002.

Okresný súd následne vo veci opäť nekonal, preto mu právny zástupca sťažovateliek doručil   26.   apríla   2006   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   sa v odpovedi   sp.   zn.   Spr.   2347/06   zo   16.   mája   2006   vyjadril,   že   sťažnosť   považuje   za dôvodnú.

Okresný   súd   podľa   sťažovateliek   v predmetnej   veci   opätovne   zostal   nečinný   od 9. augusta 2005 až do 2. mája 2006 (t. j. takmer 9 mesiacov), keď nariadil pojednávanie. Pojednávanie   uskutočnené   9.   júna   2006   bolo   okresným   súdom   odročené   na   neurčito. Konanie v tejto veci, ktoré trvá už viac ako osem rokov a štyri mesiace, nebolo do dňa doručenia sťažnosti sťažovateliek ústavnému súdu právoplatne skončené.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky ústavnému súdu navrhli, aby v náleze vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99, aby prikázal okresnému súdu konať v uvedenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a aby   každej   z nich   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti sťažovateliek vyjadril podaním sp. zn. Spr. 2347/06 z 20. decembra 2007, v ktorom okrem iného uviedol:„Sťažovateľky   sú   právne   nástupkyne   žalobcu   v   7.   rade,   ktorý   spolu   s   ďalšími žalobcami podal na tunajšom súde dňa 23. 2. 1999 žalobu o vyplatenie zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom.

Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov a žalovaných vystupuje viac subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrené zabezpečiť množstvo listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie. Po   právnej   stránke   je   táto   vec   štandartnou,   o   ktorej   rozhodujú   súdy v občianskoprávnom konaní.

Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203), tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Od 24. 11. 2004 súd vo veci plynule nekonal. Vybavujúca sudkyňa, JUDr. P., od 31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.

Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K.

Dňa   7.   4.   2005   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   JUDr.   I.,   ktorý   vykonával   na Okresnom súde Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.

Následne dňa 2. 12. 2005 sudkyni JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V. Toto   obdobie   možno   vo   vzťahu   k   účastníkom   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní.

JUDr. V. od roku 2006 vo veci pravidelne a bez zbytočných prieťahov koná. Po právnej stránke vec nie je zvlášť náročná. Pri hodnotení faktickej zložitosti veci sa   predmetná   vec   javí   ako   zvlášť   náročná,   a   to   najmä   vo   vzťahu   k   zabezpečovaniu relevantných listinných dôkazov a určeniu okruhu účastníkov konania. Procesné aktivity žalobcov a v niektorých prípadoch aj neprítomnosť na pojednávaniach majú taktiež vplyv na dĺžku konania.“

Právny   zástupca   sťažovateliek   k   uvedenému   podaniu   okresného   súdu   zaujal stanovisko podaním z 11. januára 2008 (doručeným ústavnému súdu 16. januára 2008), v ktorom   k argumentácii   okresného   súdu   okrem   iného   uviedol: „Nestotožňujem   sa   so skutočnosťami   a dôvodmi   pre   takéto   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti,   ktoré považujem prinajmenšom za zavádzajúce a účelové s cieľom zodpovednosť okresného súdu za prieťahy v konaní preniesť na (aj) sťažovateľky. Okresný súd je plne zodpovedný za to, že   napádané   konanie   prebieha   so   zbytočnými   prieťahmi   a v neprimeranej   lehote   a po 9 rokoch, čo je neprimerane veci dlhá doba, nie je právoplatne skončené.“

Vo vzťahu k časti vyjadrenia okresného súdu týkajúcej sa počtu účastníkov konania a ich   zmeny   ako   dôvodu   predĺženia   konania   v tejto   veci   právny   zástupca   sťažovateliek uviedol: «Z pôvodných žalobcov v priebehu konania, 7. decembra 2001 zomrel žalobca v 7. rade J. E. Okresný súd už 20. februára 2002 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby oznámila súdu okruh dedičov po zomrelom.

Táto podaním doručeným okresnému súdu 1. marca 2002 navrhla, aby do konania podľa   §   92   O.   s.   p.   vstúpili   dedičky   po   zomrelom,   pozostalá   manželka   a   dve   dcéry, v súčasnosti žalobkyne v 7., 8. a 9. rade. Okrem toho okresný súd vyzval 15. mája 2002 dedičstvo prejednávajúceho notára JUDr. S. na oznámenie sp. zn. a okruhu dedičov po neb. J.   E.   Požadované   údaje   poslal   notár   okresnému   súdu   bezodkladne.   Napokon,   v   rámci „Podania a upresnenia žalobného petitu“ doručenom okresnému súdu 11. decembra 2002 ešte právna zástupkyňa žalobcov oznámila súdu, že po zomrelom žalobcovi v 2. rade J. F. na základe dohody dedičov vstupuje do konania dedička K. F. a ďalej, že po zomrelom žalobcovi v 7. rade J. E. vstupujú do konania jeho právni nástupcovia, dedičia - dve deti a pozostalá manželka. Zároveň uviedla spisovú značku 40 D 1435/01, Dnot 30/02, pod ktorou sa dedičstvo prejednávalo.

V priebehu konania, 11. augusta 2002, zomrel aj žalobca v 2. rade J. F. Najbližšie konaného pojednávania, 24. marca 2003 sa zúčastnila aj dedička, právna nástupkyňa po zomrelom K. F., v súčasnosti vystupujúca v konaní ako žalobkyňa v 2. rade. Na pojednávaní 27. mája 2003 táto predložila okresnému súdu „Podanie dedičov po neb. J. F.“ zo dňa 23. apríla 2003 a upresnenie rozsahu dedičstva zo dňa 23. apríla 2003. Na podaniach bola uvedená sp. zn. 19 D 436/2002, Dnot 225/2002, pod ktorou súdom poverená notárka JUDr. D. prejednávala dedičstvo po neb. J. F.

Obdobný, ťažkosti okresnému súdu nespôsobujúci priebeh bol so zisťovaním okruhu dedičov   po zomrelom   žalovanom v   5.   rade M.   F.   Som toho   názoru,   že z uvedeného je zrejmé, že smrť pôvodných žalobcov v 2. a 7. rade a žalovaného v 5. rade v priebehu konania a okresným súdom zisťovanie okruhu ich dedičov nespôsobilo, že prejednávaná vec po vecnej, faktickej stránke sa stala v dôsledku toho zložitejšou, ani nepredĺžila v podstatnej miere celkovú dĺžku konania.»

K námietkam okresného súdu týkajúcim sa potreby zabezpečiť väčší počet listinných dôkazov právny zástupca sťažovateliek uviedol: «Ako v každom tzv. sporovom konaní, aj v tomto dôkazné bremeno zaťažuje najprv žalobcov. Žalobcovia podali spoločnú žalobu potom, čo sa dozvedeli, že žalovaní predali niektoré z týchto nehnuteľností. V priebehu konania sa postupne dozvedali, nie od žalovaných, že žalovaní potom odpredávali ďalšie a ďalšie z týchto nehnuteľností. Okresnému súdu predložili kópie kúpnych zmlúv, ktoré sa im   podarili   s   nesmiernymi   ťažkosťami   zadovážiť.   Nakoľko   neboli,   a   ani   nemohli   byť účastníkmi týchto kúpnopredajných vzťahov, postupne, inak to nebolo možné, navrhovali okresnému   súdu,   aby   si   tie   -   ktoré   kúpne   zmluvy,   ktoré   súdu   označili   ako   dôkaz,   súd vyžiadal z príslušného katastrálneho úradu (Správy katastra) a hlavne, aby kúpne zmluvy predložili okresnému súdu žalovaní. Z tohto dôvodu žalobcovia viackrát museli navrhnúť okresnému súdu, aby pripustil zmenu petitu žaloby. Ako som už v sťažnosti uviedol, pri získavaní   týchto   zmlúv,   dôkazov   označených   žalobcami   nedostatočne   využíval   svoje právomoci (žalovaní dodnes nepredložili súdu označené kúpne zmluvy). Takže ani súdom uvedený dôvod zabezpečenia množstva listinných dôkazov neprispel k tomu, že po faktickej stránke bolo konanie zložitejšie. A ak áno, potom túto skutočnosť treba pripísať na ťarchu okresnému   súdu,   pretože   „nedonútil“   dodnes   žalovaných,   aby   kúpne   zmluvy   súdu predložili...

Viacnásobné zmeny žalobného petitu a rovnako skutočnosť, že žalobcovia nevedeli predložiť   všetky   kúpne   zmluvy   naraz a   tieto   v   rámci   svojich   obmedzených   možností priebežne   dopĺňali,   resp.   označovali   okresnému   súdu   predané   nehnuteľnosti,   nemožno s ohľadom na okolnosti prípadu považovať za okolnosť, ktorá by výraznejšie objektívne prispela   k   doterajšej   dĺžke   konania   a   pripočítať   ju   na   ťarchu   sťažovateľkám.   Zmeny žalobného   petitu   rovnako   nemožno   pripočítať   na   ťarchu   sťažovateliek,   pretože   týmito zmenami   jednak   iba   reagovali   na   aktuálny   vývoj   procesnej   situácie   (žalovaní   totiž predávali sporné nehnuteľnosti aj v priebehu konania – mali žalobcovia na každý predaj reagovať podaním novej žaloby ?) a napokon tieto skutočnosti ani nemohli mať reálny vplyv   na   dĺžku   konania,   pretože   okresný   súd   opomenul   pred   vyhlásením   rozsudku (medzitýmneho) rozhodnúť o pripustení zmeny žalobného petitu a učinil tak až na základe upozornenia krajského súdu uznesením z 9. augusta 2005!!!»

K tvrdeniu predsedu okresného súdu, podľa ktorého k predĺženiu konania došlo aj v dôsledku   neprítomnosti   žalobcov   na   pojednávaniach,   právny   zástupca   sťažovateliek uviedol: „Zo spisu je zrejmé, že tomu nie je tak. Ak neboli súdom predvolaní, neprišli. Po ich výpovediach ich účasť na pojednávaniach už veľmi neprispela k objasneniu veci. Ja osobne som sa nezúčastnil iba na jednom pojednávaní dňa 13. 6. 2007 z dôvodu mojej choroby, riadne som sa písomne ospravedlnil.“

Podľa právneho zástupcu sťažovateliek doterajšiu celkovú dĺžku konania trvajúcu takmer   9 rokov   «nemožno   ospravedlniť   iba   zmenou   zákonných   sudcov,   čo   bol pravdepodobne zámer predsedu keď sudcov,   ktorým bola vec pridelená,   aj vymenoval. Navyše,   argument   o vybavovaní   veci   viacerými   sudcami   je   administratívnej   povahy a nemôžem   ho   akceptovať   ako   dôvod   nerešpektovania   kritéria   „primeranej   lehoty“   či zbytočných prieťahov v konaní, zapríčinených okresným súdom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, z vyjadrenia okresného súdu z 20. decembra 2007, ako aj obsahu spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 20 C 176/99 zistil, že žaloba v tejto veci bola okresnému súdu podaná 23. februára 1999. Okresný súd od 16. novembra 2004 (keď bol spis krajským súdom vrátený okresnému súdu) plynule nekonal až do mája 2006   a dovtedy   niekoľkokrát   došlo   k zmene   zákonného   sudcu.   Do   dňa   rozhodovania ústavného súdu nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 o žalobe sťažovateliek o zaplatenie finančnej náhrady z nehnuteľnosti došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   okresného   súdu   je   nárok   sťažovateliek „o zaplatenie finančnej náhrady z nehnuteľnosti“. Konanie začalo 23. februára 1999, teda pred takmer 9 rokmi, a do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.

Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateliek   a okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Skutková zložitosť tejto veci je ovplyvnená nielen väčším počtom účastníkov   konania,   ale   aj   zmenami   na   oboch   stranách   účastníkov   konania   a potrebou vykonania rozsiahlejšieho   dokazovania, ktoré   malo vplyv na predĺženie   konania, najmä v prípade, ak zistenie skutkového stavu je závislé od zabezpečenia väčšieho množstva listín nevyhnutných na rozhodnutie vo veci samej. Spomínanou skutkovou zložitosťou veci však nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   súdneho konania. Sťažovateľka v I. rade je jednou z pôvodných žalobcov v posudzovanom konaní, sťažovateľka   v II.   rade   a sťažovateľka   v III.   rade   vstúpili   do   konania   v dôsledku procesnoprávneho nástupníctva na základe univerzálnej sukcesie. Ústavný súd v súvislosti so   zmenou   účastníkov   konania   na   základe   univerzálnej   sukcesie   vychádza   zo svojej judikatúry   (napr.   I.   ÚS   197/05),   podľa   ktorej   sťažovateľky   môžu   uplatňovať   právo   na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

Sťažovateľky   boli spolu   s ostatnými žalobcami počas celého priebehu uvedeného konania zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, prostredníctvom ktorého aktívne využívali   svoje   procesné   práva   a   podieľali   sa   na   objasňovaní   skutkového   stavu   veci navrhovaním dôkazov, ako aj ich predkladaním. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateliek nezistil žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a zistil, že od podania žaloby 23. februára 1999 do rozhodovania ústavného súdu (takmer 9 rokov) okresný súd vo veci právoplatne nerozhodol.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu   odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   faktickej   zložitosti   posudzovanej   veci a v personálnych   problémoch,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na   základe   týchto   zistení   a   stanoviska   okresného   súdu,   ktorý   sčasti   akceptoval prieťahy v konaní, ústavný súd mohol bez ďalšieho uzavrieť, že v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/99 došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Pretože ústavný súd zistil, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali pritom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania, dĺžku zbytočných prieťahov a procesné pochybenia okresného súdu   v ňom,   ktoré   následne   spôsobili   stratu   ich   dôvery   v súdnictvo   a majú   nepriaznivý vplyv na ich psychické rozpoloženie.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 20 C 176/99 berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že preskúmavané   konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný   súd   považoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v požadovanej   sume   za primerané podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom JUDr. J. Č., ktoré si uplatnil v sume 23 517 Sk za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   veci   a   príprava   zastúpenia,   písomné   podanie ústavnému   súdu   a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu).   Podľa   § 36   ods. 2   zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006 (I. polrok 2007), ktorá bola 17 822 Sk (19 056 Sk).

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   odmenu   za   každý   úkon   po   2 970 Sk zníženú   o 20   %   (2   376   Sk)   pre tri   osoby   zastúpené   advokátom,   t.   j.   spolu   14   256   Sk a režijný   paušál   2 x 178   Sk   pre   tri   osoby   zastúpené   advokátom   (1   068   Sk)   a odmenu 3 176 Sk za jeden   úkon   právnej služby vykonaný v roku   2008   (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) zníženú o 20 % (2 540 Sk) pre tri osoby zastúpené advokátom, t. j. spolu 7 620 Sk a režijný paušál 191 Sk pre tri osoby zastúpené advokátom (573 Sk). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 23 517 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008