znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 297/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   X.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín   −   Opatová,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Dušana Ažaltoviča, vo veci namietaného porušenia čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sža 26/2012 z 22. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť X. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2013 doručená   sťažnosť X.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr.   AŽALTOVIČ   &   PARTNERS   s. r. o.,   Potočná   650/135B,   Trenčín   −   Opatová, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Ažaltoviča, ktorou namieta porušenie   čl.   52   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a svojich základných práv podľa čl. 23 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sža 26/2012 z 22. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyšší súd potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 Scud 3/2012-33   z 12.   septembra   2012,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Riaditeľstva   cudzineckej   polície   Banská   Bystrica z 21. mája 2012,   č.   PPZ-HCP-BB-SK-62-002/2012,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie Oddelenia   cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Trenčín   č.   PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 zo 16. marca 2012 o administratívnom vyhostení sťažovateľa na územie Čínskej ľudovej republiky.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „... žalobca ohrozil verejný poriadok a to tým, že v súvislosti so žiadosťou o trvalý pobyt na neobmedzený čas, ako aj po vyhovení jeho   žiadosti,   uvádzal   nepravdivé   a zavádzajúce   údaje,   keď   tvrdil,   že   uzavrel   riadne manželstvo   s občianskou   Slovenskej   republiky...   u žalobcu   sa   jednalo   o opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, keď v konaniach v súvislosti so žiadosťou o udelenie ďalšieho povolenia na trvalý pobyt uvádzal nepravdivé údaje ohľadom manželstva s N. B.“

Sťažovateľ s týmto právnym názorom nesúhlasí a tvrdí, že podľa § 83 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2013 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) možno administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas, len ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Sťažovateľ namieta, že ak by zákonodarca mal v úmysle priznať označenej právnej norme uvedené účinky, t. j. nemožnosť dovolať sa špeciálneho režimu z dôvodu priznania osobitného postavenia nepoctivým spôsobom, uviedol by to v § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov výslovnou formuláciou, že uvedené neplatí, ak sa preukáže, že bol cudzincovi udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas na základe nepravdivých údajov, resp. uzavretím účelového manželstva. Nadväzujúc na to sťažovateľ namieta, že právny názor najvyššieho súdu nemá oporu v zákone o pobyte cudzincov, preto je napadnutý rozsudok podľa jeho názoru   arbitrárny,   nie je   dostatočne   odôvodnený   a mali   ním   byť   porušené   označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v konaní uviedol, že je otcom maloletého dieťaťa Z.   narodeného   v Slovenskej   republike,   ktorého   matka   S.   má trvalý   pobyt   na   území Slovenskej   republiky,   a jeho   vyhostením   by   došlo   k rozdeleniu   rodiny.   Sťažovateľ preukázal otcovstvo rodným listom dieťaťa, v ktorom je uvedený ako jeho otec, správny orgán však rodný list nepredložil prvostupňovému ani odvolaciemu súdu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Sža/26/2012 z 22. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa X. na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 odst. 1, 5 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 52 odst. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   súkromie   a rodinný   život   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sža/26/2012 z 22. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi X.   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 23 ods. 5 ústavy cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poukazujúc

- na nesprávnu aplikáciu dôvodov vyhostenia podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov,   ktoré   sa   na   neho   nevzťahujú,   pretože   mohol   byť   vyhostený   len   postupom a z dôvodu podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, a na to, že

- jeho   vyhostením   by   došlo   k násilnému   rozdeleniu   rodiny,   pretože   je otcom maloletého   dieťaťa,   ktoré   sa   narodilo   na   území   Slovenskej   republiky   a   ktorého   matka má tiež   pobyt   v Slovenskej   republike;   túto   skutočnosť   preukázal   správnemu   orgánu predložením   rodného   listu   dieťaťa,   ktorý   ho   však   nepredložil   prvostupňovému ani odvolaciemu súdu.

Tieto námietky boli obsahom odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, obsahom žaloby aj odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Najvyšší súd k námietkam sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„... z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   ani neposudzoval   konanie   žalobcu   ako   vážne   ohrozenie   bezpečnosti   štátu   alebo   verejného poriadku. Takto neposudzoval konanie žalobcu ani správny orgán...

Je nepochybné, že aj na konanie o administratívnom vyhostení sa vzťahujú princípy obsiahnuté   v Listine   základných   práv   a slobôd   a Zmluve   o ochrane   základných   práv a slobôd čomu zodpovedá aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu. Legitímna požiadavka na   zachovaní   súladu   konania   o administratívnom   vyhostení   s uvedenými   princípmi   však neoprávňuje k tomu, aby sa ustanovenia upravujúce postup v konaní o administratívnom vyhostení vo svojich dôsledkoch vykladali spôsobom, ktorý by fakticky znemožnil akýkoľvek efektívny   postih.   Interpretácia   obmedzujúcich   pravidiel   postupu   v správnom   konaní o administratívnom vyhostení nemôže byť natoľko extenzívna, aby vo svojich dôsledkoch znemožnila účinný postih za protiprávne konanie.

Zásada, že nikto sa nemôže dovolávať vlastnej nepoctivosti (nemo turpitudinem suam allegans   auditur)   chráni   poctivú   stranu   proti   nepoctivému   podľa   najvyššieho   súdu aj vo sfére verejného práva.

Najvyšší   súd   SR   má   za   to,   že   pri   zohľadnení   postupu   správnych   orgánov   a ich predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, keď bolo nepochybné, že žalobcovi bolo udelené povolenie   na   trvalý   pobyt   na   neobmedzený   čas   na   základe   zámerného   uvádzania nepravdivých a zavádzajúcich údajov, čo samotný žalobca nepopiera, naopak sa k tomu doznal,   nebolo   možné   sa   následne   dovolávať   špeciálneho   režimu   v zmysle   §   85   ods.   3 zákona o pobyte cudzincov, ktorý skutočne chráni osobitnú kategóriu cudzincov, ktorým bolo   udelené   povolenie   na   trvalý   pobyt   na   neobmedzený   čas   v podobe   možnosti   ich administratívneho vyhostenia len za splnenia podmienky, ak vážne ohrozujú bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok...

Ustanovenie § 85 zákona o pobyte cudzincov v súlade so smernicou 2003/109/ES umožňuje administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom EÚ a určiť mu zákaz vstupu len v prípade, ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Bezpochyby   cieľom   tejto   právnej   úpravy   bolo   poskytnúť   určité   výhody   v podobe ochrany cudzincov pred vyhostením z územia SR tým cudzincom, ktorí získali povolenie na trvalý pobyt na území SR nespochybniteľným spôsobom.

Inými slovami, cieľom takejto právnej úpravy nebolo chrániť cudzincov, ktorí získali povolenie k trvalému pobytu zavádzaním správneho orgánu, s cieľom získať všetky výhody s týmto pobytom spojené...

Kým   pre   aplikáciu   §   82   ods.   2   písm.   b/   postačuje   ohrozenie   bezpečnosti   štátu, verejného   poriadku   alebo   verejného   zdravia,   pre   aplikáciu   ust.   §   83   ods.   5   zákona pre cudzincov   s   trvalým   pobytom   na   neobmedzený   čas   sa   vyžaduje   vážne   ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku“.

K definícii pojmu verejný poriadok najvyšší súd uviedol: «Definíciu pojmu verejného poriadku obsahuje § 2 ods. 1 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého na účely zákona č. 404/2011 Z. z. sa rozumie ohrozenie verejného poriadku,   porušenie   alebo   ohrozenie   záujmy   chráneného   zákonom   týkajúceho   sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb, alebo opakované   porušovanie   záujmu   chráneného   zákonom   týkajúceho   sa   riadneho   výkonu verejnej   správy,   životného   prostredia,   verejného   poriadku   alebo   občianskeho spolunažívania.

K   pojmu   verejný   poriadok   považuje   najvyšší   súd   za   dôležité   uviesť,   že   spôsob a medze použitia opatrenia z dôvodu verejného poriadku upravuje smernica 2004/38/ES vo svojom čl. 27.

Z ods. 2 čl. 27 vyplýva, že takéto opatrenia musia byť vykonané v súlade so zásadou primeranosti a musia byť založené výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby, ktoré musí   predstavovať   „skutočné,   aktuálne   a dostatočne   závažné   ohrozenie   niektorého zo základných   záujmov   spoločnosti“  ,   pričom   opatrenie   nie   je   možné   odôvodniť okolnosťami nesúvisiacimi s dotknutou osobou.

Najvyšší súd SR pritom dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ sa pri výklade použitia výhrady verejného poriadku sa tiež obmedzil skôr na konštatovanie všeobecných princípov, pričom posúdenie veci ponechal v kompetencii vnútroštátnych súdov. Uviedol, že zatiaľ čo zásada voľného pohybu osôb by mala byť vykladaná extenzívne, u výhrady verejného poriadku   je   nutné   použiť   výklad   reštriktívny.   (Porovnaj   bod   18   rozsudku   zo   dňa 04. 12. 1974   vo   veci   Van   Duyn,   41/74,   Recueil,   s.   1337:   bod   23   rozsudku   zo   dňa 19. 01. 1999 vo veci Calfa, 348/96, Recueil, s. 1-11)

Súdny   dvor   stanovil   všeobecný   test   použitia   výhrady   verejného   poriadku,   ktorý predpokladá okrem spoločenského neporiadku, ktorý predstavuje všetky porušenia práva, existenciu   skutočného,   aktuálneho   a dostatočne   závažného   ohrozenia   niektorého zo základných záujmov spoločnosti. Nestačí teda len porušenie práva, ale musí existovať skutočná   a dostatočne   závažná   hrozba,   dotýkajúca   sa   základného   záujmu   spoločnosti. Súdny dvor uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne záujmy, ktorých sledovanie spadá pod pojem verejného poriadku a pojem verejného poriadku sa môže meniť v čase. (porovnaj, bod 18 rozsudku vo veci Van Duyn; bod 26 rozsudku zo dňa 28. 10. 1975 vo veci Rutili, 36/75, Recueil, s. 1219; bod 34 rozsudku vo veci Bouchereau); v kontexte Spoločenstva je nutné chápať pojem verejného poriadku tak, aby jeho pôsobnosť nemohla byť stanovená jednostranne členským Štátom bez možnosti kontroly zo strany Spoločenstva.

Pri   rešpektovaní   požiadaviek   stanovených   smernicou   2004/38/ES   a judikatúrou Súdneho dvora je možné zhrnúť, že verejný poriadok ako pomerne zložito konštruovaný neurčitý právny pojem zahŕňa vo všeobecnej rovine základné normy, ktoré sa považujú za nevyhnutné pre fungovanie demokratického štátu a spoločnosti. Popri normách právnych sa jedná o normy morálne, sociálne, politické, prípadne náboženské.»

Najvyšší súd dospel z uvedených východísk k tomuto záveru: „V prípade žalobcu bolo preto namieste ako to aj správny orgán určil, posúdiť jeho správanie, ktorým úmyselne zavádzal správny orgán s cieľom dosiahnuť status cudzinca s trvalým pobytom na území SR na neobmedzený čas, čo sa mu aj podarilo, ako narušenie verejného poriadku.

Bolo   potrebné   prihliadnuť   aj   na   to,   že   sa   u   žalobcu   nejednalo   o jednorazové nesplnenie   čisto   formálnej   povinnosti   uloženej   zákonom   o pobyte   cudzincov, ale o opakované a cielene premyslené konanie, ktorým zavádzal správny orgán a dosiahol tak   status   cudzinca   s trvalým   pobytom   bez   časového   obmedzenia,   ktorého   výhody   chce následne využiť vo svoj prospech.

V intenciách   vyššie   zisteného   skutkového   stavu   veci,   keď   bolo   nepochybné,   že žalobca   získal   povolenie   na   trvalý   pobyt   na   neobmedzený   čas   takýmto   nepoctivým spôsobom,   bolo   potrebné   prisvedčiť   správnemu   orgánu,   ktorý   pri   rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobcu neaplikoval ust. 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ale postupoval v zmysle § 82 ods. 1, kde sa pri dôvode uvedenom pod písm. b/ nevyžaduje vážne ohrozenie verejného poriadku, pričom osobné správanie žalobcu, popísané vyššie takéto znaky jednoznačne vykazoval.

Odhliadnuť   nebolo   možné   ani   od   skutočnosti,   že   žalobca   uvádzal   opakovane nepravdivé skutočnosti a uzavrel účelové manželstvo, a preto uvedené správanie žalobcu možno nepochybne vnímať ako skutočné ohrozenie záujmov spoločnosti.

Zo   správania   žalobcu   tak   je   možné   aj   podľa   názoru   NS   SR   dôvodiť   existenciu dôvodného   nebezpečenstva,   že   by   žalobca   mohol   narušiť   verejný   poriadok   dokonca závažným   spôsobom,   lebo   je   zrejmé,   že   svojim   konaním   opakovane   ignoruje   právne predpisy a svojím konaním smeruje k ich obchádzaniu resp. zneužívaniu.

Konanie žalobcu tak v celom jeho kontexte možno hodnotiť ako konanie trvajúceho charakteru, ktoré má konsekvencie i do súčasnosti.“

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa jeho práva na rešpektovanie jeho rodinného života najvyšší súd uviedol:

„Žalobcom napokon namietal, že je otcom dieťaťa Z. narodeného na Slovensku..., ktorého matkou je S., pričom matka aj dieťa majú pobyt na Slovensku na adrese... a práve vyhostenie otca dieťaťa už v čase rozhodovania súdu by bolo vážnym zásahom do inštitútu rodiny, keďže by došlo k násilnému rozdeleniu rodiny.

Podľa žalobcu táto skutočnosť vyplývala už v čase rozhodovania súdu z rodného listu dieťaťa, v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.

K   uvedeným   tvrdeniam   považuje   odvolací   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   žalobca takýto rodný list dieťaťa nepredložil a z obsahu spisu vyplýva, že jediným dôkazom, ktorým disponoval   aj   krajský   súd   v   čase   svojho   rozhodovania   je   rodný   list   Z.   narodeného na Slovensku..., ktorého matkou je S., nar..., pričom otec dieťaťa nie je uvedený. Preto námietka žalobcu, že rozhodnutím o vyhostení žalobcu došlo k vážnemu zásahu do inštitútu rodiny, Najvyšší súd SR vyhodnotil ako nedôvodnú.“

Ústavný   súd   zohľadňoval   pri   posúdení   sťažnosti   špecifiká   správneho   súdnictva, v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov [§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP)].

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 428/09).

V prvom   rade   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   v súvislosti   s právnym posúdením podmienok administratívneho vyhostenia cudzinca, ktorému bol udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas.

Podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak

b) ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie,

f) uzavrel účelové manželstvo,

k) uviedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.

Podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má trvalý pobyt na neobmedzený čas, štátneho príslušníka   tretej   krajiny,   ktorému   bol predĺžený   tolerovaný pobyt podľa   §   58 ods. 3,   alebo   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny,   ktorému   bol   udelený   tolerovaný   pobyt podľa § 59 ods. 6, len vtedy, ak vážne ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   dôvody   administratívneho   vyhostenia   aplikované v jeho prípade podľa § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vzťahujú len na cudzincov, ktorí nemajú udelený trvalý pobyt na neobmedzený čas, a teda tieto dôvody (medzi nimi aj uzavretie účelového manželstva a úmyselné uvádzanie nepravdivých   údajov v konaní) nespĺňajú   znaky   vážneho   ohrozenia   verejného   poriadku   alebo   bezpečnosti   štátu   podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.

Ústavný   súd   preskúmal   na   predbežnom   prerokovaní   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   v rozsahu   námietok   sťažovateľa   a dospel   k záveru,   že   právny   názor najvyššieho   súdu   vychádzajúci   zo   zásady,   že   špeciálneho   režimu,   a teda   vyššej   miery ochrany podľa § 83 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa môže dovolávať len ten cudzinec, ktorý získal trvalý pobyt na neobmedzený čas nespochybniteľným spôsobom, je ústavne akceptovateľný. Takáto interpretácia nie je v rozpore s účelom a zmyslom úpravy trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa zákona o pobyte cudzincov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že skutočnosti zistené vo veci sťažovateľa v správnom   konaní   (uzavretie   účelového   manželstva)   boli   dôvodom   na   začatie   konania o zrušenie trvalého pobytu udeleného sťažovateľovi na neobmedzený čas, ktoré však bolo zastavené,   pretože   trvalý   pobyt   sťažovateľa   zanikol   jeho   administratívnym   vyhostením. Podľa § 50 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší cudzincovi trvalý pobyt (udelený na neobmedzený čas nevynímajúc, pozn.), ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na   zamietnutie   žiadosti   o   udelenie   trvalého   pobytu   [písm.   a)],   a aj   vtedy,   ak   manželia nevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) [písm. d)]. Podľa § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo. Sťažovateľ   získal   povolenie   na   trvalý   pobyt   a neskôr   povolenie   na   trvalý   pobyt na neobmedzený   čas   na   základe   toho,   že   uzavrel   manželstvo   z občiankou   Slovenskej republiky. Argumentácia sťažovateľa o nároku na vyššiu mieru ochrany cudzinca s trvalým pobytom na neobmedzený čas bez ohľadu na spôsob získania tohto pobytu teda nemá oporu v zákone o pobyte cudzincov.

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladným   spôsobom   posúdil aj podmienky   administratívneho   vyhostenia   sťažovateľa,   keď   aplikoval   právnu   úpravu dôvodov   administratívneho   vyhostenia,   ktoré   sa   vzťahujú   podľa   §   82   ods.   1   zákona o pobyte   cudzincov   na   každého   štátneho   príslušníka   tretej   krajiny,   pričom   prihliadol aj na skutočnosť, že sťažovateľ opakovane porušil právne predpisy Slovenskej republiky s cieľom   získať   z takého   konania   prospech,   čo   posúdil   ako   kvalifikované   porušenie verejného poriadku, a teda ako konanie, ktoré bolo možné posúdiť aj ako vážne ohrozenie verejného poriadku a bezpečnosti štátu.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   druhej   námietky   sťažovateľa   si   ústavný   súd vyžiadal spis správneho orgánu prvého stupňa (oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru   Trenčín   č.   PPZ-HCP-BB8-AV-19/2012),   správneho   orgánu   druhého   stupňa (Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Banská   Bystrica   č.   PPZ-HCP-BB-SK-62/2012)   a spis   krajského   súdu   vedený   pod   sp.   zn.   1   Scud   3/2012.   Ústavný   súd   zistil, že v označených   spisoch   sa   nachádza   rodný   list   maloletého   Z.   (ďalej   len   „maloletý“), narodeného..., ktorý si vyžiadal v konaní správny orgán druhého stupňa. V rodnom liste nie je uvedený otec maloletého. Iný rodný list maloletého sa v spisoch nenachádza a sťažovateľ ho nepriložil ani k sťažnosti ústavnému súdu.

V žalobe   z   28.   mája   2012   sťažovateľ   uviedol: „Žalobca   je   otcom   dieťaťa   Z. narodeného   na   Slovensku...,   ktorého   matkou   je   S.,   nar...   K   overeniu   pravdivosti   tohto tvrdenia si žalovaný zadovážil rodný list dieťaťa v ktorom však pochopiteľne nie je uvedený otec   dieťaťa.   Z výsluchu   matky   dieťaťa   by   však   bolo   možné   jednoznačne   potvrdiť   túto skutočnosť, avšak tento žalovaný nepovažoval za potrebné uskutočniť.“

Z citovaného   vyplýva   opak   toho,   čo   tvrdí   sťažovateľ   v sťažnosti   ústavnému súdu, v ktorej   uviedol,   že   správnemu   orgánu   predložil   rodný   list   maloletého preukazujúci jeho otcovstvo. Taký rodný list nepredložil ani na pojednávaní krajského súdu 12. septembra 2012 a ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nenamietal, že krajský súd   vychádzal   z nekompletných   spisov   správneho   orgánu.   V odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu   sťažovateľ uviedol: „Táto   skutočnosť vyplývala   už   v čase rozhodovania súdu z rodného listu dieťaťa v ktorom je žalobca uvedený ako otec dieťaťa.“ Rodný list preukazujúci jeho otcovstvo však spolu s odvolaním nepredložil.

Podľa   §   250i   ods.   1   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

V správnom súdnictve súd zásadne nevykonáva dokazovanie s výnimkou upravenou v § 250i ods. 2 OSP, ktorá sa na vec sťažovateľa nevzťahuje. Správny orgán druhého stupňa si   zadovážil   rodný   list   maloletého,   z ktorého   však   otcovstvo   sťažovateľa   nevyplýva. Sťažovateľ nepredložil iný rodný list ani v súdnom konaní. Ústavný súd preto považuje aj druhú námietku sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nie je arbitrárny, obsahuje   dostatok   dôvodov   pre   potvrdzujúci   výrok,   nie   je   teda   zjavne neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014