znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 297/2012-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 42/2010 z 22. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 42/2010 z 22. februára 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   súdu   dňa   21.   12.   2007   domáhal   uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu vo výške 10.090,06 EUR, predtým 303.973,-   Sk spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 10.   12.   2007 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   je   vlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   na   LV č. 13522, nachádzajúcich sa v kat. úz. P., ktoré nadobudol do vlastníctva dňa 24. 1. 2007, okrem iného aj novovytvorenej parcely KN C č. 1518/34 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1006 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza komunikácia - chodník a oporný múr, slúžiace žalovaným, spoluvlastníkom bytového domu súp. č. 5319, stojaceho na parcele KN C č. 1509. Poukázal na to, že táto stavba bola zriadená bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa a takisto sťažovateľ, ako vlastník tejto nehnuteľnosti - pozemku nesúhlasí, aby na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve boli akékoľvek cudzie stavby. Sťažovateľ má za to, že má voči žalovaným nesplatenú pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie v období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007. Výšku bezdôvodného obohatenia stanovil znalec Ing. M. V. za rok 2007 sumou vo výške 364,- Sk za m2 ročne. Za 1006 m2 užívanej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu je bezdôvodné obohatenie za obdobie od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007, za 300 dní, 303.973,- Sk, teraz 10.090,06 EUR.

Žalovaní   so   žalobou   nesúhlasili.   Namietali,   že   nárok   sťažovateľa   je   potrebné posudzovať podľa špeciálneho právneho predpisu - zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších právnych predpisov, kde v zmysle ust. § 23 ods. 5, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Preto poukazovali na to, že sa voči žalobcovi nemohli nijako obohatiť, keďže právny titul užívania im vznikol zo zákona. V priebehu konania sťažovateľ podal dva ďalšie návrhy na zmenu návrhu na začatie konania. Prvým, zo dňa 28. 4. 2008, žiadal zmenu s odôvodnením, že u žalovaných sa jedná o   podielových   spoluvlastníkov,   ktorých   spoluvlastníctvo   na   spoločných   častiach a spoločných   zariadeniach   bytového   domu   je   v   rozsahu   zodpovedajúcemu   výške   ich spoluvlastníckeho   podielu   a   je   nerozlučne   spojený   s   vlastníctvom   bytu,   teda   išlo o prerozdelenie vyčíslenej hodnoty bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných podľa výšky ich podielu. Druhým, zo dňa 10. 11. 2008, žiadal o doplnenie žaloby o alternatívny petit   pre   prípad,   ak   súd   bude   vychádzať   pri   svojom   rozhodovaní,   že   nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k. ú. P., zapísanú na LV č. 13522, parcela KN C č. 1518/34, je nutné posudzovať podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom požadoval, aby súd uložil povinnosť   žalovanému   v   1.   rade   zaplatiť   žalobcovi   sumu   2.457.696,-   Sk,   žalovanému v 2. rade sumu 2.457.696,- Sk, žalovanému v 3. rade 2.483.033,- Sk, žalovanému v 4. rade, 5.   rade   a   6.   rade   (žalovaní   v 5.   rade   a   6.   rade   ako   právni   nástupcovia   po   žalovanej v 5. rade) spoločne a nerozdielne sumu vo výške 2.483.033,- Sk. Tieto zmeny návrhu súd nepripustil   z   dôvodu,   že   výsledky   dovtedajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre konanie o zmenenom návrhu.

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 384/2007-166 zo dňa 24. 3. 2009   tak,   že   žalobu   zamietol   a   žalobcovi   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovaným   trovy konania.

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 9 Co 36/2009-247 zo dňa 25. 11. 2009, po podanom odvolaní sťažovateľom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   na   to,   že   z   doposiaľ   vykonaného dokazovania   vyplýva,   že   parcela   KN   C   1518/34   slúži   ako   komunikácia   zabezpečujúca prechod   pre   peších   a   prejazd   motorovými   vozidlami   patriacim   nielen   žalovaným,   ale komukoľvek.   Nejedná   sa   o   komunikáciu,   ktorá   by   bola   uzavretá.   Vyjadril,   že   možnosť všeobecného užívania tejto komunikácie však vylučuje, žeby sa vlastník pozemku, na ktorom je   táto komunikácia   postavená,   mohol domáhať   náhrady   za   užívanie len   od niektorých z viacerých možných užívateľov. Iný právny stav by nastal len v prípade, ak by na parcele KN C 1518/34 bola zriadená stavba účelovej komunikácie užívanej výlučne žalovanými a len   za   účelom   uspokojenia   potrieb   žalovaných.   Postavenie   stavby   takejto   účelovej komunikácie   na   pozemku   vo   vlastníctve   inej   osoby   nevylučuje   právo   tejto   inej   osoby domáhať sa zaplatenia náhrady za takéto užívanie účelovej komunikácie od obmedzeného počtu subjektov, ktoré výlučne môžu túto účelovú komunikáciu užívať. Vlastníctvo stavby takej komunikácie a právne dôsledky z toho vyplývajúce bolo možné posúdiť až po zistení, či skutočne ide o stavbu pozemnej komunikácie a kto je jej vlastníkom, resp. po zistení, či parcela KN C 1518/34, ako priľahlý pozemok, je zaťažená vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov.

Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa zistiť, či parcela KNC 1518/34 je miestnou, alebo účelovou komunikáciou, pričom vecná pasívna legitimácia žalovaných je vylúčená v prípade, že sa jedná o stavbu miestnej komunikácie. Takéto doplnenie dokazovania však nevylučuje,   aby   žalovaní   preukázali,   že   sa   jedná   o   nehnuteľnosť   spĺňajúcu   podmienky priľahlého pozemku v zmysle § 2 ods. 6 Zákona o vlastníctve bytov, a že k nej im vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 tohto zákona. Poukázal na to, že predmetom tohto konania nebolo zaplatenie náhrady za vecné bremeno zriadené zo zákona a nie sú pre rozhodnutie právne významné ani námietky týkajúce sa odplatnosti vzniku takéhoto vecného bremena, ani úvahy týkajúcej sa premlčania tejto náhrady.

Súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 384/2007-427 zo dňa 30. 6. 2010 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania.

Porušovateľ   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom,   č.   k.   9   Co   42/2010-542   zo   dňa 22. 2. 2011, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keďže mal za preukázané, že žalovaní nie   sú   vlastníkmi   stavieb   na   parcele   KN-C   č.   1518/34   a   preto   nárok   žalobcu   z   titulu bezdôvodného   obohatenia   ani   z   titulu   usporiadania   pomerov   podľa   §   135c   ods.   3 Občianskeho zákonníka, nemožno považovať za dôvodný. Zároveň uviedol, že tento názor súdu   prvého   stupňa   je   akceptovateľný   predovšetkým   vo   vzťahu   k   miestnej   komunikácii a k nej priľahlému chodníku na parcele 1518/34, keďže k vlastníctvu miestnej komunikácie sa jednoznačne prihlásilo Mesto P., svojim podaním zo dňa 30. 5. 2010 a nie je dôvod trvať na preukázaní rozhodnutia príslušného správneho orgánu o zaradení tejto komunikácie medzi miestne komunikácie.

Porušovateľ   ďalej   uviedol,   že   neoprávnenosť   stavieb   chodníkov   a   uvedených prípojok   je   bez   právneho   významu   z   toho   dôvodu,   že   tieto   stavby   boli   postavené   na priľahlom pozemku v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. a žalovaným vzniklo podľa § 23 ods. 5 tohto zákona právo vecného bremena.

Zákonným   vznikom   práva   vecného   bremena   v   prospech   žalovaných   vzniklo vlastníkovi pozemku právo na náhradu za takto vzniklé vecné bremeno. Právo na zaplatenie náhrady za vznik vecného bremena sa však premlčalo. Podľa porušovateľa nárok vlastníka pozemku,   ktorému   bolo   zákonom   obmedzené   jeho   vlastnícke   právo   zriadením   vecného bremena, má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo a nie ako vecné právo premlčuje.... Sťažovateľ netvrdí, že niektoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo,   nachádzajúce   sa   na   priľahlom   pozemku   a   to   komunikáciu   a   chodník nemôžu užívať aj iné subjekty, napríklad návštevy žalovaných, lekár, poštár a podobne. Dôvodom tejto žaloby však nie je užívanie komunikácie a chodníka, ale užívanie priľahlého pozemku stavbami - spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva na nich ležiacimi, ktoré sú v spoluvlastníctve žalovaných. Aj parkovisko, resp. chodník pri nákupnom centre, ktoré je vo vlastníctve obchodného centra predsa môže použiť aj iný subjekt, čo však neznamená, že Mesto P. je jeho vlastníkom.

Posúdenie komu patria stavby na priľahlom pozemku č. 1518/34 je jednoduché aj podľa toho, komu tieto stavby slúžia, resp. pre koho sú tieto stavby nevyhnutné. V prípade ich odstránenia tieto stavby budú chýbať iba žalovaným a nikomu inému....

V prípade priľahlého pozemku, ktorého užívanie je predmetom sporu, na ktorom sa nachádzajú   spoločné   časti   domu   a   spoločné   zariadenia   domu   a   príslušenstvo   - komunikácia, chodník a pomocné stavby, sa nejedná o všeobecné užívanie týchto stavieb žalovanými,   ale   užívanie   priľahlého   pozemku   spočíva   v   samotnej   existencii   stavieb spoločných   častí   domu   a spoločných   zariadení   domu   a   príslušenstva   v   spoluvlastníctve žalovaných, ležiacich - nachádzajúcich sa na priľahlom pozemku vo vlastníctve sťažovateľa bez jeho súhlasu.

Užívanie priľahlého pozemku jeho zastavaním stavbami - spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstvom, ktoré na priľahlom pozemku sťažovateľa ležia,   nie   je   možné   zamieňať   s   užívaním   stavieb   (cestných   komunikácií   a   chodníkov). Priľahlý   pozemok   užívajú   aj   naďalej   žalovaní   stavbami   spoločných   častí   domu   a spoločných   zariadení   domu   a   príslušenstvom   ako   ich   vlastníci   (§   19   ods.   1   zákona   č. 182/1993 Z. z.), keďže sa na priľahlom pozemku nachádzajú, zatiaľ čo cestnú komunikáciu a chodníky užívajú účastníci cestnej premávky.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd sa nevyrovnal zákonným spôsobom s jeho odvolacími dôvodmi:

„Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   nepreskúmal   rozhodujúce   otázky,   uspokojil   sa s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že nemožno súhlasiť s tým, že stavba komunikácie, chodníka tvoria príslušenstvo obytného domu, pretože charakter týchto nehnuteľností   -   stavieb   bol   vraj   súdom   prvého   stupňa   riadne   zistený.   A   to   tak,   že prvostupňový   súd   si   svojim   rozhodnutím   nepodložené   zaradil   stavbu   komunikácie a chodníka do siete miestnych komunikácií. Porušovateľ vôbec nezhodnotil a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa, resp. ich irelevantnosť.

Porušovateľ   nedal   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   otázku,   ako   vec   právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo konštatovanie, že zo správy mesta vyplýva, že ide o miestnu komunikáciu vo vlastníctve Mesta P. a tam kde nie je miestna komunikácia je priľahlý pozemku v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. a žalovaným vzniklo na užívanie pozemku podľa § 23 ods. 5 tohto zákona právo vecného bremena.

Porušovateľ si taktiež nesprávne a bez opory v právnej norme vyložil poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadené vecné bremeno, v zmysle § 23 ods. 5 zákona   č.   182/1993   Z.   z.   tak,   že   náhradu   ústavne   nekonformným   spôsobom   zamietol s odôvodnením, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo a nie ako vecné právo premlčuje.“

Sťažovateľ je toho názoru, že pri takomto výklade právnej normy, t. j. § 23 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, by fakticky došlo k vyvlastneniu bez poskytnutia   náhrady,   pričom   ústava   dovoľuje   vyvlastniť   len   na   základe   zákona,   nie zákonom a za náhradu (PL. ÚS 19/09).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co/42/2010-542 z 22. februára 2011, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 384/2007-427 z 30. júna 2010, došlo k porušeniu jeho označených práv. Odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa   podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dôvodu,   že   nepovažoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. podľa článku 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9 Co 42/2011 zo dňa 22. 2. 2011 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 42/2011 zo dňa 22. 2. 2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania (z hodnoty sporu 10.090,06 EUR) v sume 666,58 €, za (2 x 270,53 € – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na súd, + 2 x režijný paušál 7,21 €, DPH vo výške 20 % - 111,10 €) podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet advokáta JUDr.   J.   G.,   P.,   č.   ú.:...,   vedený   v Č.,   a.   s.,   pobočka   P.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   môže   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnený   odmietnuť   návrh   (sťažnosť)   už   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní za predpokladu,   že   na   základe   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia všeobecného súdu,   ako aj argumentáciou   sťažovateľa   proti   tomuto   rozhodnutiu   dospeje k záveru,   že   sťažnosť   prima   facie   nedosahuje   ústavnoprávnu   relevanciu,   resp.   že namietaným rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu a obsah zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods.1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 42/2010 z 22. februára 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 384/2007-427 z 30. júna 2010 (ktorým okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia   ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade a uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich rozhodnutí.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Jeho   úloha   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/035, I. ÚS 382/06).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36   ods.   1 listiny   a čl.   6 ods.   1 dohovoru   a v podstate požaduje „revíziu“ rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 42/2010-542 z 22. februára 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 384/2007-427 z 30. júna 2010 z dôvodu uplatnenia si svojho nároku vo vzťahu k žalovaným zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie za užívanie 1006 m2 nehnuteľnosti   v   jeho   vlastníctve   v   sťažnosti   ním   označenej   komunikácie   –   chodníka a oporného múru, a to v sume ním požadovanej spolu aj s príslušným ročným úrokom z omeškania za ním označené obdobia od roku 2007  2009.

K   odvolaniu   sťažovateľa,   v ktorom   namietal   nedostatky   konania,   a   k   námietke porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu (prístupu k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru krajský súd uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   bez   zopakovania   či   doplňovania dokazovania v zmysle zásad § 213 ods. 3, 4, 5 O. s. p. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne   vyhlásený,   bol   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku   uverejnený   v   zákonom stanovenej   dobe   na   úradnej   tabuli   súdu   (§   156   ods.   1,   3   O.   s.   p.).   Pri   preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní....

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s tvrdením žalobcu, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda bolo mu odňaté právo na súdnu   ochranu   garantovanú článkom   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky. K tomu malo dôjsť predovšetkým tým, že prvostupňový súd neumožnil žalobcovi vyjadriť svoje stanovisko k vykonanému dokazovaniu priamou protokoláciou právnou zástupkyňou žalobcu, ako aj tým, že žalobcovi nebol doručený rovnopis zápisnice z pojednávania dňa 15. 6. 2010, hoci oň požiadal....

Z   preskúmavaného   spisu   je   zistiteľné,   že   žalobca   požiadal   o   zaslanie   rovnopisu zápisnice zo súdneho pojednávania až po jeho skončení. Preto súd bol povinný tak urobiť len za splnenia podmienky úhrady vecných nákladov s tým spojených. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca tieto náklady uhradil.

Za   vadu   konania   majúcu   za   dôsledok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej   nie je možné   považovať   ani   tvrdenie   žalobcu   o   nedostatočnom   zdôvodnení   napadnutého rozsudku....

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa opiera len o stanovisko   Mesta   P.   zo   dňa   3.   5.   2010   a   nezaoberá   sa   obsahom   predchádzajúceho stanoviska tohto subjektu zo dňa 27. 4. 2007 nie je dôvodom, pre ktorý by bolo rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatočné zdôvodnenie, či ktoré by mohlo viesť k záveru o arbitrárnosti rozhodnutia a o odňatí práva žalobcu ako účastníka konania na spravodlivý proces.

Konečnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej neovplyvnili ani meniace sa právne a skutkové dôvody uplatňovaného nároku žalobcom. Pôvodne v podanej žalobe sa žalobca domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia získaného žalovanými tým, že bez platnej nájomnej zmluvy užívajú nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu. Predmetom konania   bola   pohľadávka   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie parcely KN C 1518/34 o výmere 1006 m2 za obdobie od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007...“

K   námietkam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   právnej   kvalifikácii   priľahlého   pozemku a vlastníctva vlastníkov bytového domu krajský súd uviedol:

„Odvolací súd sa teda stotožňuje so skutkovým a právnym záverom napadnutého rozsudku, že tak teleso miestnej komunikácie, ako aj priľahlého chodníka postavené na parcele   KN   C   1518/34   nie   sú   vo   vlastníctve   žalovaných,   a   nejedná   sa   ani   o   účelovú komunikáciu v zmysle § 22 zákona číslo 135/1961 Zb. V dôsledku tohto žalovaní nie sú vecne pasívne legitimovaní, pokiaľ sa jedná o nároky na zaplatenie náhrad za užívanie týchto stavieb neoprávnene postavených na parcele KN C 1518/34....

V   tejto   súvislosti   má   zásadný   význam   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k. 12 C/4/1996-753   zo   dňa   4.   5.   2006,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   27.   12.   2006 a ktorým bolo rozhodnuté, že právna predchodkyňa žalobcu M. J. je výlučnou vlastníčkou aj nehnuteľností tvorených parcelou KN C 1518/1 – orná pôda o výmere 15 467 m2, ktorej časťou je aj parcela KN C 1518/34 zriadená v roku 2007. Z odôvodnenia tohto rozsudku je okrem iného zistiteľné, že až po kolaudácii stavby obytného domu na parcele KN C 1509, a teda až po postavení komunikácie na parcele 1518/34 dňa 31. 8. 1987 vydal ONV v P. finančný odbor osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva štátom k parcelám číslo 1681 a 1590 podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Následne z parciel mpč. 1681 a mpč. 1190 bola okrem iného vytvorená aj parcela číslo 1518/1 a následne z nej aj parcela KN C 1518/34. Tak stavba obytného domu na parcele KN C 1509, ako aj stavby postavené na parcele KN C 1518/34, boli postavené bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku M. W. a jedná sa o neoprávnené stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka.

Vyporiadanie práv žalobcu ako vlastníka parcely KN C 1518/34 so žalovanými ako vlastníkmi obytného domu postaveného na parcele číslo 1509 v časti týkajúcej sa tých častí parcely KN C 1518/34, ktoré nie sú miestnou komunikáciou a priľahlým chodníkom, a to v súvislosti s existenciou oporného múru a vodovodnej kanalizačnej, plynovej a elektrickej prípojky, oboch bočných chodníkov a trávnatých plôch nachádzajúcich sa bezprostredne pri týchto chodníkoch, je závislé od toho, či parcela KN C 1518/34, resp. jej časť zastavaná týmito stavbami je priľahlým pozemkom v zmysle § 2 ods. 6 zákona číslo 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Podmienkou začlenenia parcely KN C 1518/34 medzi priľahlé pozemky k parcele KN C 1509 a na nej postaveného obytného domu je, že sa musí jednať o pozemok určený na spoločné užívanie všetkých spoluvlastníkov tohto obytného domu, ktorý slúži výlučne tomuto domu a pritom nie je jeho stavebnou súčasťou. Skôr uvedené ustanovenie za takýto priľahlý pozemok označuje oplotenú záhradu a niektoré stavby príkladmo tam vymenované. Pokiaľ pozemok nachádzajúci sa pri bytovom dome neslúži výlučne tomuto domu, nevzniklo k nemu zo zákona vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. Pokiaľ však takýto pozemok spĺňa zákonom stanovené podmienky pre zaradenie pod pojem priľahlý pozemok podľa § 2 ods. 6 zákona číslo 182/1993 Z. z., došlo by k vzniku takéhoto vecného bremena zo zákona a oprávneným osobám by tým vzniklo právo podať návrh   na   zápis   takéhoto   vecného   bremena   do   katastra   nehnuteľností,   poprípade   sa určovacou žalobou domáhať určenia vzniku tohoto práva, pokiaľ by návrhu na zápis nebolo vyhovené. V zmysle § 34 ods. 1 zákona číslo 162/1995 Z. z. o katastri k nehnuteľnosti, práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli zo zákona sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín alebo iných listín, pričom takýto zápis má len evidenčný charakter. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa spĺňa časť parcely KN C 1518/34 podmienky stanovené zákonom pre priľahlý pozemok (oba bočné chodníky, zatrávnená plocha nad bočným horným i spodným chodníkom). Oporný múr však neslúži výlučne len žalovaným, ale aj vlastníkom stavby obytného domu postaveného na parcele KN C 1510, na ktorej aj je umiestnený.

Vzhľadom k tomu, že tak stavba na parcele KN C 1509, ako aj stavby na parcele KN C 1518/34 vznikli niekedy v roku 1972, je treba platnosť takto vzniklých vzťahov posudzovať podľa vtedy platného práva, ale práva a povinnosti existujúce v súčasnosti podľa dnes platného   práva.   Podľa   §   868   Občianskeho   zákonníka   sa   ustanoveniami   tohto   zákona, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, riadia i právne vzťahy vzniklé pred 1. 1. 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniklé pred 1. 1. 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov....

Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s   právnym   a   skutkovým   záverom   napadnutého rozsudku, podľa ktorého oporný múr je súčasťou parcely KN C 1518/34. V tejto súvislosti odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva, že stavba ako výsledok stavebnej činnosti je spravidla tiež stavbou podľa občianskeho práva a je samostatnou vecou (§ 119 Občianskeho   zákonníka).   V   niektorých   prípadoch   však   stavbu   nemožno   fakticky   ani hospodársky oddeliť od pozemku, na ktorom je zriadená a stavba s týmto pozemkom splýva, je jeho súčasťou a tvorí s ním jednu vec. Takouto súčasťou pozemku a teda nie samostatnou stavbou sú vonkajšie úpravy, napríklad oporné múry, dlažby a obruby, kvetinové jazierka, vonkajšie predložené schody, ploty vo výške menšej než 100 cm a ďalšie (R 4/1992).... Nakoľko v preskúmavanej veci bolo zistené, že v čase započatia stavby obytného domu súpisného čísla 1319 na parcele KN C 1509 stavebník vedel o tom, že stavia na vlastnícky   nevyporiadaných   pozemkoch,   išlo   od   počiatku   o   stavbu   neoprávnenú. Na neoprávnenosti   tejto   stavby   nič   nezmenili   následné   administratívne   rozhodnutia správneho orgánu, ktoré boli vydané až v čase po kolaudácii tejto stavby.

Tento   záver   sa   týka   tak   uvedených   prípojok,   ako   aj   stavby   chodníkov   po   oboch bočných, kratších stranách obytného domu súpisné číslo 5319.“

Krajský súd okrem toho zdôraznil:

„Neoprávnenosť týchto stavieb je v konečnom dôsledku bez právneho významu pre rozhodnutie v tejto veci. Tým, že tieto stavby boli postavené na priľahlom pozemku v zmysle § 2 ods. 6 z. č. 182/1993 Z. z. vzniklo žalovaným podľa § 23 ods. 5 tohto zákona právo vecného bremena. Tým žalovaní získali, okrem iného aj právo užívať pre seba tak tieto stavby,   ako   aj   tie   časti   parcely   KN   C   1518/34,   ktoré   nie   sú   zastavané   miestnou komunikáciou a jej priľahlými chodníkmi, takže takýmto užívaním nezískali bezdôvodné obohatenie.“

Krajský   súd   na   opakovanú   námietku   sťažovateľa   v   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu (aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), že žiadna právna norma nerieši poskytovanie   náhrady   za   vzniknuté   vecné   bremeno,   resp.   že   krajský   súd   nepostupoval v zmysle   zásady   iura   novit   curia,   pokiaľ   nezohľadnil   iný   spôsob   vyrovnania   vzťahu v napadnutom   konaní,   čím   mu   neposkytol   právnu   ochranu,   ktorú   mu   priznáva   §   135c Občianskeho zákonníka, okrem iného uviedol:

„Zákonným   vznikom   práva   vecného   bremena   v   prospech   žalovaných   vzniklo vlastníkovi pozemku právo na náhradu za takto vzniklé vecné bremeno. Právo na zaplatenie náhrady za vznik vecného bremena sa však premlčalo.

Právo   na   zaplatenie   iného   plnenia,   napr.   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   by prichádzalo do úvahy len v prípade, že by nedošlo k vzniku vecného bremena zo zákona, či k jeho zriadeniu rozhodnutím súdu.

Právo   na   vyporiadanie   podľa   §   153c   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   vzniklo vlastníkovi pozemku dňom účinnosti z. č. 182/1993 Z. z., t. j. dňom 1. 9. 1993.

Zák.   č.   182/1993   Z.   z.   neobsahuje   bližšiu   úpravu,   ktorá   by   riešila   náhradu   za zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie cit. ust. § 23 ods. 5. V tejto súvislosti však treba mať na zreteli to, že vecné bremená zriaďované na základe zákona majú špecifický režim upravený   verejnoprávnymi   predpismi,   na   ktorých   základe   boli   zriadené.   Aj   keď   majú nesporný   verejnoprávny   prvok   daný   spôsobom   ich   vzniku   a   účelom,   ktorému   slúžia, nemožno prehliadať, že majú významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť,   niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremená zriaďované zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých vznikajú, ich aj týmto pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď cit. ust. § 23 ods. 5 zák č. 182/1993 Z. z. bolo zriadené vecné bremeno. Režim vecných bremien zriaďovaných zo zákona nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, k realizácii ktorých vznikli. Špeciálna právna úprava   však   nie   je   komplexnou,   ktorá   by   vylučovala   použitie   všeobecnej   úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo   zákona   neobsahuje   riešenie   týkajúce   sa   náhrady   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva vecným   bremenom,   takáto   situácia   je   riešiteľná   aj   s   využitím   čl.   11   ods.   4   Listiny základných práv a slobôd. Podľa tohto článku možno obmedziť vlastnícke právo len za náhradu. Pritom platí zásada, že jednotlivé ustanovenia Listiny sú bezprostredne platným právom a práv v nich obsiahnutých sa možno domáhať priamo s odkazom na ich znenie. Výnimkou   sú   len   základné   práva,   ktoré   Listina   vymenováva   v   čl.   41   ods.   1   pomocou odkazov   na   konkrétne   články   Listiny.  ...   Pretože   právo   na   náhradu   za   obmedzenie vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môže sa dotknutý vlastník dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny, bez toho, aby bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily.“

Krajský súd za kľúčovú považoval otázku premlčania nároku na náhradu za zriadenie vecného   bremena   (podľa   právnej   kvalifikácie   sťažovateľa   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia), ku ktorej v danej súvislosti uviedol:

„Vlastník   pozemku,   ktorému   bolo   zákonom   obmedzené   jeho   vlastnícke   právo zriadením vecného bremena, má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo, a nie ako vecné právo, premlčuje.

V tomto konaní vzťah vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol vyriešený v ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. Po takejto úprave mal vlastník pozemku možnosť domáhať sa náhrady za zriadenie vecného bremena. Nepremlčuje sa len právo na ochranu   proti   neoprávnenej   stavbe   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   ČR   zverejnený   pod R 23/2003). Ustanovenie § 23 ods. 5 z. č. 182/1993 Z. z. vylučuje, aby v prípade zriadenia vecného bremena zo zákona sa pomery usporiadali spôsobom upraveným v § 135c ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto pomery medzi účastníkmi môžu byť usporiadané len podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Len úprava pomerov uvedených v tomto ustanovení nepodlieha   premlčaniu.   Premlčuje   sa   však   majetkové   právo   odvodzované   od   pomerov usporiadaných podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nárok na peňažnú náhradu za vecné   bremeno   zriadené   zo   zákona   podlieha   režimu   premlčania.   Aplikácii   inštitútu premlčania nebránia ani tie ustanovenia Ústavy SR, či Listiny základných práv a slobôd na ktorí poukazuje v odvolaní odvolateľ....

Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Obč. zák., pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby. Platí preto všeobecná premlčacia doba v trvaní   3   rokov,   ktorá   plynie   odo   dňa,   kedy   sa   právo   mohlo   vykonať   po   prvý   raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň účinnosti zák. č. 182/1993 Z. z., ktorým sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná trojročná premlčacia lehota začala tak plynúť dňom 1. 9. 1993 a uplynula dňom 1. 9. 1996. Žaloba v predmetnej veci bola podaná až 27. 4. 2007. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou to, kedy v skutočnosti nadobudol žalobca vlastnícke právo k predmetnému pozemku. V zmysle § 111 Obč. zák., na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka. Do postavenia veriteľa sa žalobca dostal nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. On sa dostal do postavenia   veriteľa   až   prevodom,   ktorým   nadobudol   vlastníctvo   k   predmetnému pozemku, ale premlčacia doba uplynula už v roku 1996. Novému vlastníkovi nezačala opäť plynúť nová premlčacia doba.

V prípade, že dôjde k premlčaniu práva na zaplatenie vecného bremena vzniklého zo zákona (napr. podľa § 22 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z.), nie je možné sa úspešne domáhať na súde vyporiadania vo forme vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku   vlastníkom   neoprávnenej   stavby.   Podľa   čl.   11 ods.   4   Listiny základných práv a slobôd   vzniklo   žalobcovi   za   obmedzenie   jeho   vlastníckeho   práva   zákonom   právo na náhradu. Nakoľko zákonom bolo zriadené vecné bremeno, vzniklo žalobcovi výlučne len právo na primeranú náhradu, ktoré sa premlčuje. Nie je možné obchádzať právne dôsledky premlčania   práva   na náhradu za zriadenie vecného   bremena   uplatnením takého istého majetkového práva z iného právneho dôvodu, napr. z titulu bezdôvodného obohatenia. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 219 ods. 1 O. s. p.)“

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s výkladom zákonov všeobecných   súdov,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   napadnutý   právny   názor krajského súdu nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   ten   do   takej   miery   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký kvalifikovať ako arbitrárny. Preto je z ústavného hľadiska akceptovateľný a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

V   súvislosti   s   tvrdeným   porušením   práva   sťažovateľa   na   riadny   proces   tým,   že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý súdny proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ako by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   jeho   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľa.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   42/2010 z 22. februára 2011 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na   už   uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl.   46   až čl.   48   ústavy.   Táto právomoc ústavného   súdu   však   nie   je   zároveň   spojená   so   vznikom   jeho   oprávnenia   a   povinnosti hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1   a 4   ústavy   a   čl.   11   ods.   1   a 4   listiny   a   ani   o   porušení   jeho   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy,   ktoré   majú   povahu   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy.   V   prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012