znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 297/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., súdneho exekútora, D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Považská Bystrica   č.   k.   1   Er   2249/1997-15   z 2. decembra   2009   a uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010 vo výroku o trovách exekúcie, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010 doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. M. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k. 4 CoE   43/2010-24   z   19.   februára   2010   vo   výroku   o   trovách exekúcie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor podal v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. Ex 442/97 proti obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.   (ďalej   len   „povinný“),   podnet   na   zastavenie   exekúcie   z dôvodu,   že   povinný   ako subjekt práv a povinností zanikol výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Súčasne s podnetom na zastavenie exekúcie si sťažovateľ uplatnil trovy exekúcie, pričom žiadal, aby povinnosť zaplatiť ich bola uložená oprávnenému.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Er   2249/1997-15   z   2.   decembra   2009   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, trovy exekúcie však exekútorovi nepriznal. Svoje rozhodnutie   vyvodil   z   ustanovení   §   196   a   §   203   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   v   znení   platnom   do 1. februára 2002.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd ako odvolací súd o odvolaní rozhodol tak, že uznesením č. k. 4 CoE/43/2010-24 z 19. februára 2010 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v označenom uznesení vyhodnotil   právne   závery   uvedené   v   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   za   správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil, pričom zároveň poukázal aj na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 438/04, I. ÚS 256/08) nadväzujúcu na rozsudok „Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal aj súd prvého stupňa a ktorý sa týka otázky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokáta.“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti poukazuje na záverečnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza: „Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno teda ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení   podnikateľa.   Základnou charakteristikou   postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu najmä takto:

«Tak prvostupňový ako aj odvolací súd dospeli k záveru, že oprávnený nemohol pri vynaložení   náležitej   opatrnosti   predvídať   dôvod   zastavenia   exekúcie   (zánik   povinného subjektu) a že súdny exekútor nesie riziko, že nebudú uspokojené jeho nároky pri výkone exekúcie, keďže z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania a možno ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.

Takýto   záver   je   záverom   arbitrárnym   a   je   v   rozpore   so   zákonnou   definíciou postavenia exekútora pri výkone svojej činnosti a tiež so závermi doterajšej súdnej praxe. Podľa   §   2   Exekučného   poriadku   exekútor   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou osobou na vykonávame núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“) a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.   Pri   výkone   svojej   činnosti   je   viazaný   len   Ústavou   Slovenskej   republiky, zákonmi,   inými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   vydanými   na   ich   vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.

Z   tejto   definície   postavenia   súdneho   exekútora   podanej   priamo   Exekučným poriadkom (znenie totožné ako v čase začatia predmetnej exekúcie r. 1997) vyplýva, že exekútor   v   exekučnom   konaní   vykonáva   úlohy   štátneho   orgánu.   Právne   postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanoveným zákonom. Vykonávanie exekúcie je teda verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu,   v   rámci   ktorého   účastníci   nemajú   autonómne   a   rovnoprávne   postavenie.   Právny vzťah exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi nemožno považovať za súkromnoprávny vzťah (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 58/2009, uznesenie NS SR 4 Cdo 41/2009, uznesenie NS SR 4 Cdo 138/2008).

Vychádzajúc   z   takéhoto   postavenia   súdneho   exekútora   potom   nemožno   dospieť k záveru, že súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko za   to,   že   vynaložené   náklady   a   ani   odmenu   nebude   mať   uhradenú.   Súdny   exekútor   je povinný uskutočňovať na základe poverenia úkony smerujúce k uspokojeniu pohľadávky oprávneného   (a   teda   je   pod   hrozbou   zákonnej   sankcie   povinný   v   podstate   vynakladať finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých obchodných aktivít investuje svoj čas a peniaze zvážiac si pomer rizika k možným výnosom. Preto nemožno od sťažovateľa, ktorý je orgánom verejnej moci pri výkone exekúcie, nie je a ani nebol účastníkom súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Napadnutým rozhodnutím však súdy preniesli zodpovednosť za neúspešnosť exekúcie na súdneho exekútora. Takéto rozhodnutie je v rozpore s právom sťažovateľa garantovaným v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR v obdobných veciach, napr. na nález II. ÚS 173/06-28 zo dňa 04. 10. 2007.

Ústavný súd SR v tomto náleze II. ÚS 173/06-28 konštatuje, že exekútor je pri výkone exekúcie   orgánom   verejnej   moci,   nie   je   účastníkom   súkromnoprávnych   vzťahov   medzi oprávneným   a   povinným   a   preto   od   neho   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Zmyslom a účelom náhrady trov   konania   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (vrátane   pred   exekučným   súdom)   je poskytnúť   úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi,   ktorému to priamo   priznáva   zákon (súdny exekútor), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia   všetkých   zákonom   ustanovených   podmienok   a   skôr   reštriktívne,   napr.   takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP ( z tejto úvahy vychádzal aj   Ústavný   súd   SR   v   svojom   rozhodnutí   II.   ÚS   31/04).   Rozhodovanie   o   náhrade   trov exekúcie je totiž integrálnou súčasťou rozhodnutia exekučného súdu, ktorým sa exekučné konanie zastavuje, a to napriek tomu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase prijatia napadnutého uznesenia výslovne neustanovoval povinnosť súdu rozhodnúť pri zastavení exekúcie o tom, kto a v akej výške platí jej trovy.

Sťažovateľ je presvedčený, že z takto definovaného právneho postavenia exekútora je zrejmé, že exekútor pri výkone exekúcie ako orgán verejnej moci nie je podnikateľom v zmysle   Obchodného   zákonníka   a   teda   nemožno   na   neho   takto   nahliadať   tak,   ako   to v svojich rozhodnutiach uskutočnil tak prvostupňový, ako aj odvolací súd. Súdy nesprávne ako   argument   na   podporu   svojich   záverov   poukazovali   na   nález   Ústavného   súdu   SR č. k. II. ÚS 12/05, a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku   zo   dňa   23.   11.   1983,   nakoľko   tieto   rozhodnutia   riešili   otázku   náhrady   trov advokáta,   ktorého   profesné   postavenie   v   slovenskom   právnom   poriadku   je   odlišné   od postavenia exekútora, a teda na posudzovaný prípad nedopadajú vzhľadom na rozdiely v základných východiskových okolnostiach. Exekúciu vykonáva exekútor výlučne na základe návrhu oprávneného, pričom na rozdiel od advokáta nemá žiadnu možnosť ovplyvňovať výber káuz. Preto riziko znášať trovy bezúspešnej exekúcie musí oprávnený podobne, ako tomu bolo pri výkone rozhodnutia vykonávaným súdmi podľa O. s. p.

Tomuto názoru neodporujú ani ustanovenia §§ 196, 197 a 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002.

Podľa § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Žiadna výnimka z tohto ustanovenia   sa   v   Exekučnom   poriadku   ani   iných   všeobecne   záväzných   predpisoch nenachádza. Teda exekútorovi patria trovy exekúcie vždy.

Podľa § 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Všeobecné pravidlo. Ak povinný, jeho konanie, resp. nekonanie je dôvodom pre začatie exekúcie, je povinný znášať aj náklady konania. Výnimku z ustanovenia § 197 tvorí ustanovenie § 203 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie,   môže   súd   uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ustanovenie § 203 EP tvorí všeobecný rámec pre rozhodovanie súdu o trovách   exekúcie   pri   zastavení   exekúcie.   Ustanovenie   §   57   EP   predpokladá   niekoľko veľmi rôznych   dôvodov,   pre   ktoré   môže byť   exekúcia čiastočne alebo   úplne   zastavená. V takom   prípade   súd   rozhoduje   o   trovách   exekúcie   súdneho   exekútora,   oprávneného a v niektorých prípadoch aj povinného. Pri tomto rozhodovaní posudzuje jednak účelnosť vynaložených   trov,   ako   aj   mieru   zavinenia,   ktorú   nesú   účastníci   konania   na   zastavení exekúcie.

Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať,   resp.   brániť v reálnom uplatnení základného   práva.   Medzera   v   právnej   úprave   nemôže   mať   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného Ústavou SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval. Súd by mal preto nárok súdneho exekútora na majetkové plnenie (právo na odmenu, náhradu výdavkov a náhradu za stratu času) garantovať tým, že zaviaže oprávneného na úhradu jeho trov. Napadnuté rozhodnutia však toto ústavné právo nerešpektujú.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE/43/2010-24 zo dňa 19. 02. 2010   a   uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   č.   k.   1   Er/2249/1997-15   zo   dňa 02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa spočívajúce v práve vlastniť majetok a v práve na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v práve na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE/43/2010-24 zo dňa 19. 02. 2010 a tiež uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 1 Er/2249/1997-15 zo dňa 02. 12. 2009 vo výroku o trovách exekúcie a vec vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 303,30 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 1 Er 2249/1997-15 z 2. decembra 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   mohol   sťažovateľ   namietať porušenie   svojich   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   a   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu č. k. 4 CoE 43/2010-24 z 19. februára 2010.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   sústredil   na   posúdenie   jej opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu tým, že nevyhovel jeho odvolacím dôvodom a potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní náhrady trov exekučného konania sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi. Podľa názoru sťažovateľa § 196 Exekučného poriadku zákonný nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie nespochybňuje, a preto bolo namieste mu tieto trovy priznať voči oprávnenému, keď povinný už ako subjekt práva zanikol, a preto ich nemohol znášať.

Sťažovateľ   argumentuje   najmä   verejnoprávnym   charakterom   exekúcie a verejnoprávnym postavením exekútora, v rámci ktorého „nemožno dospieť k záveru, že súdny exekútor je podnikateľským subjektom, ktorý nesie podnikateľské riziko za to, že vynaložené   náklady   a ani   odmenu   nebude   mať   uhradenú.   Súdny   exekútor   je   povinný uskutočňovať   na   základe   poverenia   úkony   smerujúce   k uspokojovaniu   pohľadávky oprávneného   (a   teda   je   pod   hrozbou   zákonnej   sankcie   povinný   v podstate   vynakladať finančné prostriedky na tieto úkony) čím sa podstatným a základným spôsobom odlišuje jeho pozícia od pozície podnikateľa, ktorý sa sám rozhoduje, či vôbec a ak áno do akých obchodných   aktivít   investuje   svoj   čas   a peniaze   zvážiac   si   pomer   rizika   k možným výnosom.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi krajského súdu vyslovenými   v   namietanom   uznesení,   osobitne   s   interpretáciou   a   aplikáciou   §   196 Exekučného poriadku na jeho vec, a tvrdí, že mu ako súdnemu exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, a ak mu krajský súd náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil tým nielen zákon, ale aj ním označené základné práva podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   na   kľúčovú   argumentáciu sťažovateľa   vyjadrenú   v jeho   odvolaní   a tiež   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu reagoval najmä takto:

„Exekučné konanie v danej veci začalo dňom 29. 09. 1997, kedy podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi M. J., Exekútorský úrad so sídlom v Ž. Exekučné konanie sa preto riadi Exekučným poriadkom v znení platnom v čase začatia konania   (Exekučný   poriadok   v znení   platnom   do   31.   01.   2002).   Podľa   §   197   ods.   1 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Výnimku z tejto zásady ustanovoval Exekučný poriadok v § 203, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod na zastavenie exekúcie.

V danej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu zániku povinného ku dňu 29. 01. 2009 výmazom z obchodného registra ex offo, bez právneho nástupcu. Za tejto situácie aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania v tomto prípade znášal oprávnený. Ako už bolo konštatované, exekučné konanie v danej veci začalo dňa 29. 09. 1997 a k zrušeniu povinného, a tým k jeho zániku, došlo až dňom 29. 01. 2009, teda oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že   dôjde   k zániku   povinného   a následne   k zastaveniu   exekúcie.   Z tohto   dôvodu   bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi správne. Odvolacie námietky súdneho exekútora neboli preto dôvodné.

Odvolací súd poznamenáva, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu vyplýva aj   z rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (č.   IV.   ÚS   27/08   z 24.   01.   2008, uznesenie č.   II.   ÚS 272/08 z 22.   10.   2008,   uznesenie č.   I.   ÚS 434/04   zo 17.   12.   2008, uznesenie č. I. ÚS 256/08 zo 07. 08. 2008). Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno   vyvodiť,   že   súdnych   exekútorov   treba   považovať   za   príslušníkov   slobodného povolania,   pričom   je   vecou   slobodného   rozhodnutia   osoby   spĺňajúcej   predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou   postavenia   podnikateľa   je   sústavná   činnosť   vykonávaná   za   účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v namietanom uznesení reagoval na kľúčové námietky sťažovateľa, pričom jeho rozhodnutie je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne.

Ústavný súd nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl.   46   ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy,   t.   j.   za   splnenia   zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v   posudzovanom   prípade   ide   o   Exekučný   poriadok.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti zdôrazňuje,   že   výklad   a aplikácia   príslušných   ustanovení   zákona,   ktoré   upravujú predpoklady   na   vznik   nároku   na   náhradu   trov   konania,   patria   v zásade   do   výlučnej právomoci všeobecného súdu, čo nepochybne platí aj o § 203 Exekučného poriadku, ktorý upravuje podmienky, za akých možno priznať nárok na náhradu trov exekučného konania. Do   výkladu   všeobecného   súdu   môže   ústavný   súd   vstúpiť   len   celkom   výnimočne v prípadoch,   ak   všeobecný   súd   uplatnil   interpretáciu,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná a zároveň má za následok porušenie niektorého z ústavou garantovaných práv.

Podľa § 203 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 31. januára 2002) ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Krajský   súd   uplatnenú   náhradu   trov   exekúcie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom vychádzal z relevantného znenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého zjavne vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o tom, či oprávnený mohol predvídať dôvod na zastavenie exekúcie, pritom prihliada aj na to, ktoré trovy oprávnený potreboval na účelné vymáhanie nároku.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod nemohol predvídať. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Krajský   súd   pritom   svoje   skutkové   a právne   závery   ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   a preto   ich   možno   považovať   za   zlučiteľné s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľa   treba   zvážiť,   či   možno   v   rámci   ústavne konformného výkladu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu   trov   exekučného   konania   aj   bez   splnenia   podmienok   vyplývajúcich   z   tohto ustanovenia, a to s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov, ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že oprávnený musí niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov   nebude   možné   zaviazať   povinného.   Odôvodňuje   to   predovšetkým   s poukazom   na znenie § 196 Exekučného poriadku.

S uplatnenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Exekučný poriadok v znení platnom k 31. januáru 2002 bol založený na princípe, podľa ktorého trovy exekúcie znáša povinný. Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 bolo možné na úhradu trov zaviazať oprávneného.   Výklad   zastávaný   v   tejto   súvislosti   sťažovateľom   je   v   priamom   rozpore s citovaným ustanovením Exekučného poriadku, a preto nie je akceptovateľný.

Takú interpretáciu a aplikáciu právneho predpisu, ktorá je v zrejmom rozpore s jeho znením,   nemožno   považovať za   legitímny   výklad (m.   m.   II.   ÚS   272/08).   Ústavný   súd konštatuje,   že   výklad   a   použitie   §   203   Exekučného   poriadku   krajským   súdom   nie   je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie   (m.   m.   II.   ÚS   12/05). Vyplýva   to   z   toho,   že   citované   ustanovenie   obsahuje   možnosť   uváženia   opierajúce   sa o vyhodnotenie   postupu   oprávneného,   ako   aj   o   to,   že   keby   tu   bol   dôvod   na   to,   aby oprávnený znášal trovy konania, zo strany všeobecného súdu je potrebné zobrať do úvahy účelnosť   vynakladaných   trov.   Odôvodnenie   nepriznania   nevyhnutných   trov   zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo nad rámec § 203   Exekučného   poriadku,   preto   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   43/2010-24 z 19. februára 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke, že exekútor ako orgán verejnej moci pri výkone exekúcie nie je   a ani   nebol   účastníkom   súkromnoprávnych   vzťahov   medzi   oprávneným   a povinným, a preto nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie, sťažovateľ   poukazuje   aj   na   právne   názory   ústavného   súdu   vyslovené   v náleze č. k. II. ÚS 173/06-28 zo 4. októbra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že právne názory vyslovené v tomto rozhodnutí ústavného súdu boli v ďalšom období už „prelomené“ právnymi názormi vyslovenými v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu (napr. IV. ÚS 27/08, II. ÚS 272/08, I. ÚS 256/08), na ktoré poukazuje v odôvodnení namietaného rozhodnutia aj krajský súd. Ústavný súd nespochybňuje postavenie exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekúcie, v rámci ktorého sa mu priznáva   status   verejného   činiteľa   (§   5   Exekučného   poriadku).   Naproti   tomu   exekútor vykonáva   svoju   činnosť   aj   ako   slobodné   povolanie   (výber   exekútora   je   zverený oprávnenému,   odmena   exekútora   je   priamoúmerná   jeho   procesnej   aktivite).   V súlade s uvedeným ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opätovne   konštatuje,   že   na vec sťažovateľa   je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený   v   jeho   rozhodnutí   vo   veci   Van   der   Mussele   proti   Belgicku   (rozsudok z 23. novembra   1983,   séria   A,   č. 70),   podľa   ktorého   riziko   spojené   s   výkonom   určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/08), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   na   vec   sťažovateľa.   Zároveň   uvádza,   že   aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   a taktiež   zahŕňa požiadavku   spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný súd konštatuje,   že   ak rozhodnutím   krajského súdu   v označenom   konaní nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   potom   už neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Na tomto základe   ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010