znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 297/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2010 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   21 C 500/2004,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 500/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 500/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. Š. trovy konania v sume 373,14 € (slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. L. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 297/09   z 10.   septembra   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 21 C 500/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. júna 2004 okresnému súdu žalobu o zaplatenie   poistnej   sumy,   o ktorej   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ   sa   preto   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ods.   2   a 3   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 16 500 € a náhrady trov právneho zastúpenia.Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 3728/09   doručeným   ústavnému   súdu   4.   februára   2010,   v   ktorom   podrobne opísal priebeh napadnutého konania a uviedol, že „v danom prípade neboli zistené žiadne prekážky postupu konania v súlade s ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku“.

K existencii prieťahov okresný súd uviedol, že «Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na civilnom úseku tunajšieho súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad   v   oddelení   „21C“   a   pretrvávajúci   veľký   počet nevybavených   vecí   v   oddelení   21C   sa   jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

V danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa. V danej veci bolo potrebné opakovane ustanoviť súdneho znalca určeného na vypracovanie znaleckého posudku.».

V závere vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol, že „pristúpil k sledovaniu veci a požiadal... zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám zato, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní a tento bol čiastočne   spôsobený   aj   navrhovateľom.   S   poukazom   na   uvedené   objektívne   dôvody, za ktorých   došlo   k   prieťahu   v   konaní,   prosím   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“.

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 16. februára 2010, v ktorom okrem iného uviedol, že berie vyjadrenie okresného súdu na vedomie, a poznamenal, že sa v ňom nespomínajú niektoré jeho podania, ktoré pripojil aj k sťažnosti ústavnému súdu, a naopak je v ňom zmienka o úkone, o ktorom nemal vedomosť (ide o pojednávanie, ktoré malo byť nariadené na 4. november 2005).

Sťažovateľ zároveň osobitne akcentoval tú časť vyjadrenia okresného súdu, v ktorej sa uznáva, že „v danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa“. Zároveň však odmietol konštatovanie okresného súdu, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi objektívneho charakteru. Napokon poukazuje aj na to, že   vo   vyjadrení   okresného   súdu   nie   je   vysvetlené,   prečo   došlo   v napadnutom   konaní k viacnásobnej zmene zákonného sudcu a taktiež k zmenám v osobe ustanoveného znalca, ani uvedené žiadne stanovisko ku skutkovej a právnej zložitosti prerokúvanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav napadnutého konania:

- sťažovateľ 16. júna 2004 podal okresnému súdu žalobu o zaplatenie poistnej sumy proti Poisťovni...,

-   okresný   súd   uzneseniami   z   2.   novembra   2004   a 8.   novembra   2004   vyzval sťažovateľa   na   upresnenie   názvu   žalovanej   a na   uhradenie   súdneho   poplatku   v   sume 200 000 Sk (sťažovateľ tak urobil 8. decembra 2004),

- okresný súd uznesením z 8. februára 2005 uložil žalovanej, aby sa v lehote 30 dní písomne vyjadrila k priloženej žalobe (žalovaná tak urobila 24. marca 2005),

- okresný súd 20. júna 2005 nariadil termín pojednávania na 20. september 2005, ktorý   však   6.   mája   2005   zrušil   z dôvodu   služobnej   neprítomnosti   zákonného   sudcu a nariadil nový termín pojednávania na 7. október 2005,

-   7.   októbra   2005   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   za   prítomnosti   všetkých účastníkov   konania   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu   nutnosti   doplnenia   dokazovania odročené na 5. december 2005,

- okresný súd 24. októbra 2005 nariadil termín pojednávania na 4. november 2005, na ktorom   konanie   zastavil   z dôvodu,   že   žalovaná   tak,   ako   ju   označil,   resp.   upresnil sťažovateľ, nemala v čase podania žaloby spôsobilosť byť účastníkom konania,

-   sťažovateľ   16.   decembra   2005   podal   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 Co 10/06 z 10. februára 2006 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil,

- sťažovateľ 26. apríla 2006 podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyhovel, keď   rozsudkom   sp. zn.   4 Cdo 148/2006   z   29.   júna   2006   uznesenie   okresného   súdu a uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 31. augusta 2008,

- na okresnom súde sa uskutočnili pojednávania 15. februára 2007, 16. apríla 2007, 4. júna   2007   a ostatné   20.   septembra   2007,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   nariadenia znaleckého dokazovania,

-   okresný   súd   31.   marca   2008   nariadil   znalecké   dokazovanie   súdnym   znalcom z odboru   stavebníctva,   odvetvia   odhadu   hodnoty   nehnuteľností   a určil   na   vyhotovenie znaleckého posudku lehotu 50 dní od doručenia súdneho spisu (ustanovený znalec však spis vrátil a odmietol vypracovať znalecký posudok jednak „vzhľadom na vzdialenosť danej lokality“, ako aj z dôvodu, že na otázku „stanovenia výšky nákladov na znovuzriadenie nehnuteľnosti... musel by byť prizvaný ďalší znalec“),

- vzhľadom na to okresný súd 5. júna 2008 ustanovil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý však spis 26. septembra 2008 takisto vrátil bez vypracovania znaleckého posudku, čo odôvodnil tým, že nemá oprávnenie vyhotoviť znalecký posudok tak, ako mu to vymedzil okresný súd,

- okresný súd 30. októbra 2008 napokon ustanovil tretieho súdneho znalca, ktorému bol spis zaslaný 28. januára 2009, ktorý po urgencii okresného súdu z 10. augusta 2009 predložil vypracovaný znalecký posudok okresnému súdu 20. januára 2010,

-   okresný   súd   27.   januára   2010   zaslal   účastníkom   konania   znalecký   posudok na vyjadrenie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom napadnutého konania   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy   11 709 954   Sk s príslušenstvom z dôvodu plnenia z poistnej zmluvy v dôsledku poistnej udalosti (škody na majetku   –   nehnuteľnosti).   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov (pozri napr. II. ÚS 84/04, I. ÚS 316/08). Takýto názor nepopiera ani okresný súd, ktorý však akcentuje personálne a organizačné problémy, ktoré mali spôsobiť predĺženie konania.

2. Ústavný súd, pokiaľ ide o kritérium správanie sťažovateľa ako účastníka konania, konštatuje, že sťažovateľ vo veci aktívne vystupoval, navrhoval dôkazy, nazeral do spisu, urgoval nariadenie pojednávania, ako aj predloženie znaleckého posudku, podal sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ aj keď len v malej miere čiastočne sám prispel k predĺženiu konania, keď nesprávne označil žalovanú a pri podaní žaloby neuhradil súdny poplatok, čím nesplnil poplatkovú povinnosť podľa   § 5   ods. 1   písm. a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby. Okresný súd ho preto po piatich mesiacoch   (2. novembra   2004   a 8.   novembra   2004)   od   podania   žaloby   musel   vyzvať na odstránenie nedostatku podania, ako aj úhradu súdneho poplatku.

Postoj okresného súdu vo vzťahu k správaniu sťažovateľa je protirečivý. Na jednej strane konštatuje, že „v danom prípade prieťahy v konaní neboli spôsobené účastníkom konania na strane navrhovateľa“, a v závere vyjadrenia žiada, aby ústavný súd v prípade, ak dospeje k záveru, že došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, vzal do úvahy, že „tento bol čiastočne spôsobený aj navrhovateľom“.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   posudzovania,   či   v právnej   veci   sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol v zásade plynulý a medzi jednotlivými procesnými úkonmi (okrem   dvoch   krátkodobých   období nečinnosti)   neboli neprimerane dlhé odstupy, nemožno uvedené konanie charakterizovať ako konanie bez prieťahov, a to z dôvodu neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu.

Neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva najmä zo skutočnosti, že uznesenie okresného   súdu   zo   4.   novembra   2005   (ktorým   bolo   zastavené   konanie   z dôvodu,   že žalovaná   tak,   ako   ju   označil,   resp.   upresnil   sťažovateľ,   nemala   v čase   podania   žaloby spôsobilosť byť účastníkom konania) v spojení z potvrdzujúcim uznesením krajského súdu z 10. februára   2006   bolo   najvyšším   súdom   na   základe   dovolania   sťažovateľa   zrušené z dôvodu, že napadnutým postupom súdu došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Okresný súd začal vo veci plynulejšie konať až v roku 2007, teda po takmer 2 a pol roku od podania žaloby, keď uskutočnil štyri pojednávania (15. februára 2007, 16. apríla 2007, 4. júna 2007 a 20. septembra 2007). Ostatné z nich bolo odročené z dôvodu nutnosti nariadenia   znaleckého   dokazovania,   o ktorom   však   rozhodol   až po   viac   ako   šiestich mesiacoch (31. marca 2008), čo ústavný súd vyhodnotil ako krátkodobé obdobie nečinnosti.

Aj   pri   ustanovovaní   súdneho   znalca   si   nemožno   nevšimnúť   nesústredenosť a neefektívnosť   postupu   okresného   súdu,   keď   dvakrát   ustanovil   znalcov   (uznesením z 31. marca 2008 a 5. júna 2008), ktorí nemali oprávnenie vyhotoviť znalecký posudok tak, ako   to   bolo vymedzené v   uznesení   o nariadení znaleckého   dokazovania. Až   uznesením z 30. októbra   2008   (po   urgenciách   sťažovateľa   z 28.   januára   2008   a 18.   marca   2008) okresný   súd   ustanovil   súdneho   znalca   z príslušného   odboru   a odvetvia,   ktorý   napokon po urgencii okresného súdu z 10. augusta 2009 (po takmer 7 mesiacoch od doručenia spisu) predložil   20. januára 2010   okresnému súdu   vypracovaný znalecký   posudok.   Preto   treba prisvedčiť   názoru   sťažovateľa,   že   okresný   súd   tým,   že „zo zoznamu   súdnych   znalcov nevybral kompetentného znalca pre zadanú úlohu“, negatívne ovplyvnil plynulosť priebehu konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 C 500/04   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   poukázaní   na   neprimerane   vysoký počet pridelených   vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, ako aj zákonného sudcu a na nedostatočné   personálne   obsadenie,   čo   malo   spôsobiť   prieťahy   v posudzovanom konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo   ani   vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať doterajšiu dĺžku preskúmavaného súdneho konania, a už vôbec nie neefektívny a nesústredený postup okresného súdu.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol   (pozri   napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 140/06), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02, I. ÚS 331/06).

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v napadnutom konaní, ktoré nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 500/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 16 500 € dôvodiac najmä tým, že ani po 8 rokoch od vzniku poistnej udalosti (keď došlo k zhoreniu nehnuteľnosti) a ani po viac ako 5 a pol roku trvajúceho súdneho konania „nemá ani   nehnuteľnosť,   a ani   peniaze,   za   ktoré   by   si   mohol   napríklad   zaobstarať   novú nehnuteľnosť“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 21 C 500/2004,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   predmet konania, teda to, čo bolo pre sťažovateľa v stávke („at stake“), mal podľa názoru ústavného súdu   okresný   súd   pristupovať   k právnej   veci   sťažovateľa   so   zvýšenou   starostlivosťou. Zohľadňujúc napokon aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou   JUDr.   L.   D.,   ktoré   si   pôvodne   vyčíslila   v sume   2 486,84   €   a za vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 15. februára 2010 uplatnila navyše náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 243,68 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   § 11   ods. 2   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným   súdom   je   jedna šestina   výpočtového   základu,   ak   predmet   sporu   nemožno   oceniť   peniazmi.   Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (II. ÚS 299/04,   IV. ÚS 206/09).   Ústavný   súd   vzhľadom   na to   pri   rozhodovaní o úhrade trov konania nemohol vychádzať z hodnoty veci (sumy požadovaného finančného zadosťučinenia), ako to požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2008,   t. j. sumy 695,41 €, a za I. polrok 2009, t. j. sumy 721,40 €. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 2 x 115,90 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a za jeden úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2010   (vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu) v sume 120,23 € a k tomu 1 x režijný paušál 7,21 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 373,14 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010