znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/2023-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Libora Duľu v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky TAJANA, s. r. o., Dukelská 65, Giraltovce, IČO 31 703 585, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK – TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov, IČO 36 859 109, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Jozefa Tarabčáka, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16 Ek 479/2021 z 5. decembra 2022 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. januára 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Ek 479/2021 z 5. decembra 2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a exekučného súdneho spisu vyplýva nasledujúci stav veci:

Sťažovateľka na základe exekučného titulu uznesenia Okresného súdu Svidník č. k. 4 C 119/2013 z 2. apríla 2019 (ďalej len „exekučný titul“) bola zaviazaná na úhradu trov konania v sume 4 452,17 eur v prospech žalovaného v exekučnom titule označeného ako

(ďalej aj „úpadca“), podnikajúci pod obchodným menom

(ďalej len „žalovaný“), z dôvodu späťvzatia žaloby, procesné zavinenie na zastavení konania bolo na strane sťažovateľky.  

3. Na podklade exekučného titulu žalovaný ako oprávnený inicioval exekučné konanie pred okresným súdom. Sťažovateľka ako povinná podala návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že vymáhaný nárok zanikol jednostranným zápočtom vzájomných pohľadávok sťažovateľky a oprávneného. Okresný súd uznesením č. k. 16 Ek 479/2021 z 13. decembra 2021 vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol návrh sťažovateľky z dôvodu, že pohľadávky sťažovateľky, ktoré započítala oproti pohľadávke oprávneného, nesmerovali proti oprávnenému ako dlžníkovi, ale proti samotnému úpadcovi, hoci v čase judikovania týchto pohľadávok bol úpadca v konkurze a jeho správcom bol oprávnený. Exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom sa sťažovateľka domáhala vymoženia peňažnej sumy z titulu všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty. Za škodu, ktorú spôsobí správca konkurznej podstaty úpadcu tretím osobám pri výkone svojej činnosti, zodpovedá len správca konkurznej podstaty, a teda zo zákona je vylúčená zodpovednosť úpadcu, nešlo teda o vymoženie pohľadávky, ktorú by mala sťažovateľka proti úpadcovi. Jednostranné započítanie realizované sťažovateľkou preto nemožno považovať za platné, keďže nešlo o vzájomné pohľadávky oprávneného a sťažovateľky ako povinnej, ale sťažovateľka ako veriteľka disponovala iba pohľadávkami proti úpadcovi.

4. Sťažovateľka napadla uznesenie okresného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom sťažnosťou z dôvodu nesprávneho výkladu § 14 ods. 1 písm. i) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 30. júla 2000 (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), ako aj z dôvodu, že oprávnený nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, pretože nie je osobou oprávnenou z exekučného titulu. Exekučný titul bol vydaný v prospech správcu konkurznej podstaty úpadcu, ide o pohľadávku patriacu do konkurznej podstaty úpadcu. Sťažovateľka na druhej strane disponuje pohľadávkami proti úpadcovi, ktoré si prihlásila aj do konkurzu, predmetné pohľadávky sú spôsobilé na započítanie.

5. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že sťažovateľka si proti nemu uplatňovala nárok na náhradu škody, skutkovými okolnosťami vzniku tohto nároku bolo údajné pochybenie oprávneného v rámci jeho činnosti správcu konkurznej podstaty, a nie okolnosti na strane úpadcu, je preto zrejmé, že žaloba nesmerovala proti úpadcovi, ale proti správcovi ako fyzickej osobe. Jednostranné započítanie zo strany sťažovateľky preto nemožno považovať za platné. Navyše pohľadávky sťažovateľky proti úpadcovi možno uspokojovať iba v rámci bežiaceho konkurzného konania a nemožno ich započítavať.

6. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením uznesenia vydaným vyšším súdnym úradníkom a nad rámec jeho odôvodnenia uviedol, že po oboznámení sa so súdnym spisom Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 119/2013 zistil, že v žalobe podanej sťažovateľkou sa uvádza: „uplatnený nárok síce nevznikol z činnosti žalovaného ako podnikateľa podnikajúceho pod obchodným menom MAPE, ale z jeho činnosti ako správcu konkurznej podstaty“ Sťažovateľka sa domáhala vymoženia všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty. Okresný súd konštatoval, že oprávnený, ktorý v danej veci podal návrh na vykonanie exekúcie (

), je tou istou osobou, ktorá vystupovala ako žalovaný v základnom konaní, a preto má úplne jednoznačne a nespochybniteľne procesnú aktívnu legitimáciu na dané konanie. Pohľadávky sťažovateľky smerovali proti dlžníkovi, ktorého správcom konkurznej podstaty je oprávnený. Okresný súd teda vzhľadom na uvedené uzavrel, že sťažovateľka ako povinná má pohľadávky proti úpadcovi, a nie proti oprávnenému a ich uspokojenia sa môže domáhať len v rámci daného konkurzného konania úpadcu –, v rámci delenia konkurznej podstaty tohto úpadcu.

II.

Argumentácia sťažovateľky

7. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo vyhovené návrhu na zastavenie exekúcie, podala sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje:

a) Závery okresného súdu v napadnutom uznesení sú nesprávne, v rozpore s ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, majúce charakter svojvôle a arbitrárnosti.

b) Sťažovateľka nechcela v konaní vedenom Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 4 C 119/2013 žalovať správcu ako fyzickú osobu, čomu nasvedčuje aj označenie žalovaného v tejto veci, pričom v prípade jej úspechu by išlo o pohľadávku proti podstate a bolo by možné jej uspokojenie z podstaty úpadcu. Obe pohľadávky sťažovateľky boli pohľadávkami proti podstate, ktoré mali byť uspokojené z podstaty. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola priznaná správcovi konkurznej podstaty na trovách konania, ktoré vznikli v priebehu konkurzu a boli financované z konkurznej podstaty: „Bolo by preto nespravodlivé voči veriteľom úpadcu, ak by sa do podstaty nedostala titulom trov konania suma, o ktorú bola podstata ukrátená vynaložením nákladov na trovy konania., ak by to mala byť jeho osobná pohľadávka, by tým získal obohatenie na úkor podstaty“

c) Napadnutým uznesením okresný súd zasiahol aj do práva sťažovateľky vlastniť majetok, keď jej nepriznal ochranu pred nezákonnou exekúciou, ako aj do práva pokojne užívať svoj majetok.  

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušenie základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) uznesením okresného súdu o nevyhovení návrhu na zastavenie exekučného konania.

9. Ústavný súd považuje za rozhodujúce skutkové zistenie okresného súdu vo vzťahu k otázke, kto je oprávneným z exekučného titulu. Na odstránenie pochybností okresný súd nahliadnutím do súdneho spisu dotknutého konania vedeného Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 4 C 119/2013 z obsahu žaloby podanej sťažovateľkou ustálil, že žalobou sa domáhala náhrady škody proti správcovi konkurznej podstaty spôsobenej pri výkone jeho činnosti ako správcu, čo je nárok smerujúci proti fyzickej osobe – správcovi, a nie proti úpadcovi, ktorý počas konkurzného konania nemôže v súdnom konaní vystupovať sám, ale len prostredníctvom ustanoveného správcu konkurznej podstaty. Záver o tom, že oprávneným z exekučného titulu je osoba správcu s ohľadom na povahu vymáhaného nároku, potvrdzuje aj odborná literatúra („Správca by bol zaviazaný osobne len vtedy, ak by bol žalovaný za výkon funkcie z titulu zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil.“ ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 432.), na čo poukázal aj okresný súd v napadnutom uznesení.

10. Označenie žalovaného v záhlaví exekučného titulu môže vyvolávať otázky, či bol žalovaným správca ako samostatná fyzická osoba alebo bol žalovaným subjektom úpadca zastúpený správcom. V tomto kontexte okresný súd správnym procesným postupom odstránil pochybnosť vyslovenú sťažovateľkou o tom, či oprávnený je skutočne osobou oprávnenou z exekučného titulu, a teda jej svedčí aktívna vecná legitimácia na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Okresný súd sa teda materiálne zaoberal obsahom žalovaného nároku, pričom usúdil, že tento nárok smeroval proti osobe správcu. Jeho závery sú jasné, logické a dostatočne odôvodnené, preto ústavný súd nevidel možnosť porušenia označeného základného práva na spravodlivý proces.

11. Sťažovateľke zároveň nemožno prisvedčiť, že v tejto súvislosti malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok, resp. práva na pokojné užívanie majetku, keďže sťažovateľkou namietaná nezákonnosť exekučného konania nebola ústavným súdom indikovaná.

12. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom označených základných práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

13. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2023

Miroslav Duriš

predseda senátu