SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 296/2014-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti Slovenskej republiky, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012a jeho rozsudkom z 19. februára 2014, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,takto
r o z h o d o l :
1. Základné práva Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivostiSlovenskej republiky, podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo27/2012 a jeho rozsudkom z 19. februára 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 27/2012z 19. februára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 304/2011 a jeho rozsudkomzo 14. marca 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jehorozsudkom z 19. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniavedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.14 C 46/2010 v postavení žalovanej. V označenom konaní sa žalobca (ďalejlen „žalobca“) domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byťspôsobená rozhodnutím orgánu štátu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednostiza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
Žalobca odvádzal svoj nárok od toho, že v dôsledku uznesenia Krajského úraduvyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: KÚV-48/OVVK-2002z 1. júla 2002, ktorým mu bolo vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre trestný činprijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb.Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „uznesenie o vzneseníobvinenia“), ktorého sa mal dopustiť ako vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovaniaPolicajného zboru Banská Bystrica v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou, bolprepustený personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky z 23. júla 2002(ďalej len „personálny rozkaz“) zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.Predmetná trestná vec žalobcu bola právoplatne skončená oslobodzujúcim rozsudkom.Žalobca preto považuje uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie a zastávav tejto súvislosti názor, že týmto rozhodnutím mu vznikla škoda pozostávajúca z náhradynákladov na vzdelanie, náhrady odchodného, náhrady za stratu na zárobku a náhrady trovobhajoby v trestnom konaní.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 46/2010 z 20. septembra 2011 zaviazalsťažovateľku zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 47 488, 26 € a náhradu trov konaniav sume 4 882,04 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie sumy5 824,87 € okresný súd konanie zastavil. Proti označenému rozsudku okresného súdu(vo výroku o povinnosti zaplatiť istinu s príslušenstvom) podala sťažovateľka odvolanie.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 304/2011 zo 14. marca 2012 označený rozsudokokresného súdu vo veci samej potvrdil a zmenil ho vo výroku o náhrade trov konania tak, žežalobcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a zaviazal sťažovateľku zaplatiťžalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 527,12 € do troch dní od právoplatnostirozsudku.
Na základe podnetu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 304/2011zo 14. marca 2012 mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„... Takto zistený a ustálený skutkový stav nebol v konaní sporným a nenamietal ho ani generálny prokurátor. Jednoznačne z neho vyplýva, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (personálnym rozkazom z 23. júla 2002) potom, čo bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie (uznesením z 1. júla 2002), potom, čo bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesením z 8. júla 2002) a potom, čo bola na neho podaná obžaloba (17. júla 2002) z dôvodov (ako z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva) korešpondujúcich a zhodných s dôvodmi, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a aj podaná obžaloba.
Tak ako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje jej rozsah, z ktorého dôvodu treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy t. j. citovaný § 442 Občianskeho zákonníka, nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho), a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 3 Cdo 130/2010).
Zo sledu relevantných skutočností, vyplývajúcich zo zisteného skutkového stavu, podľa názoru dovolacieho súdu možno dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku t. j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru so zmenšením majetku žalobcu (spočívajúce v úhrade nákladov na vzdelanie, v nevyplatenom odchodnom a strate na zárobku).
Preto nemožno súhlasiť s právnym názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého nebolo v konaní preukázané splnenie jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to príčinná súvislosť medzi začatím trestného stíhania žalobcu a prepustením ho zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, zo zhodných skutkových dôvodov, keď samotný vznik škody nenamietal. Dovolací súd ani nepovažuje za sporné, že žalobcovi prepustením zo služobného pomeru a to z dôvodu, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba, vznikla škoda t. j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Nie je ani sporné, že po prepustení zo služobného pomeru žalobca uhradil náklady na získanie vzdelania, že mu nebolo vyplatené odchodné, pretože bol prepustený zo služobného pomeru (podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.), a že strata na zárobku žalobcu nastala v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru po začatí trestného stíhania a podaní obžaloby, ktorý nárok prináleží žalobcovi aj podľa § 21 zákona č. 58/1969 Zb. (strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví).“
Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora týkajúcej sa nevyužitia opravnýchprostriedkov proti personálnemu rozkazu najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza, že«... nepodanie správnej žaloby, považuje dovolací súd za irelevantnú. Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových okolností, pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. Z týchto skutkových okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní, čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004... „konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno zameniť s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely takého konania využité dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.“ Vychádzajúc z uvedeného až oslobodením žalobcu spod obžaloby (rozsudkom okresného súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť trestného stíhania žalobcu, ktorého dôsledkom (napriek tomu, že podľa zákonnej úpravy, na ktorú generálny prokurátor poukazuje, „len“ začatie trestného stíhania nie je dôvodom pre prepustenie zo služobného pomeru) bolo prepustenie zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.
Z uvedeného vyplýva, že námietky generálneho prokurátora smerujúce k záveru súdov o preukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu uplatnenú žalobcom, vrátane príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a prepustením zo služobného pomeru nemajú oporu v skutkových zisteniach, ktoré z vykonaných dôkazov súdy nižšieho stupňa vyvodili, a na základe ktorých dospeli aj k (správnemu) právnemu záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím v priznanom a (mimoriadnym dovolaním) napadnutom rozsahu.».
Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy nesprávne posúdilipríčinnú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutíma skončením služobného pomeru žalobcu, pričom poukazuje na skutočnosť, že služobnýpomer žalobcu bol ukončený personálnym rozkazom, ktorý bol vydaný v správnom konanía ktorý žalobca napadol rozkladom, ktorý bol ako nedôvodný zamietnutý. Sťažovateľkaargumentuje tým, že personálny rozkaz bol vydaný na základe samostatného dokazovaniauskutočňovaného podľa príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. V nadväznosti na uvedené sťažovateľkapoukazuje na to, že žalobca sa v rámci správneho súdnictva žalobou nedomáhalpreskúmania právoplatného správneho rozhodnutia – personálneho rozkazu, ktorým bolprepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Sťažovateľka ďalej tvrdí,že všetky žalobcom uplatnené nároky v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn.14 C 46/2010 vznikli v dôsledku ukončenia jeho služobného pomeru personálnymrozkazom, a zdôrazňuje, že len v prípade, ak by personálny rozkaz bol zrušený (či užna základe konania o rozklade, alebo v rámci rozhodovania v správnom súdnictve), mohlaby žalobcovi vzniknúť škoda, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s nezákonnýmrozhodnutím – personálnym rozkazom, ktorým bol ukončený služobný pomer žalobcu.
Vznesenie obvinenia žalobcovi nebolo podľa názoru sťažovateľky predpokladom anidôvodom ukončenia služobného pomeru so žalobcom, a teda neexistuje bezprostredný súvismedzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru žalobcu. „Osoba voči ktorej bolo vznesené obvinenie požíva prezumpciu neviny, ak sa zamestnávateľ alebo služobný úrad rozhodne ukončiť pracovný alebo služobný pomer pre zhodné skutkové dôvody, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, musí byť schopný tieto skutkové dôvody preukázať. Platnosť skončenia pracovného alebo služobného pomeru môže byť predmetom súdneho konania, kde súd nie je viazaný rozhodnutím o vznesení obvinenia. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je totožná s okolnosťami tvoriacimi podklad pre personálne opatrenie, ktoré je nezávislé od rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Dôvody prepustenia policajta zo služobného pomeru musia byť dané a existovať v čase prepustenia policajta, bez ohľadu na výsledky samotného trestného konania. Pri prepustení zo služobného pomeru sa totiž neskúma naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, ale celkom iné zákonné dôvody tohto personálneho opatrenia.“
Sťažovateľka argumentuje vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzinezákonným rozhodnutím a škodou aj rozsudkom najvyššieho súdu „sp. zn. 2 Cdo 292/2006 (publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný...“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy sa odchýliliod ustálenej judikatúry všeobecných súdov k problému, ktorý bol podstatou napadnutéhosúdneho konania, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 4 Sž 3/04 z 21. októbra 2004.
Podľa sťažovateľky sú napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu„arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože žiadnym alebo nedostatočným spôsobom reagujú na námietky a tvrdenia sťažovateľa a sú bez akéhokoľvek zdôvodnenia a prijateľného vysvetlenia svojich záverov, ktoré sa odchyľujú od konštantnej judikatúry súdov v analogických veciach“.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanienálezom takto rozhodol:
„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 03. 2012, sp. zn. 15 Co/304/2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi 47.488,26 € a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 02. 2014, sp. zn. 7 MCdo 27/2012, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie, boli porušené.
2/ Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 03. 2012, sp. zn. 15 Co/304/2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi 47.488,26 € a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 02. 2014, sp. zn. 7 MCdo 27/2012, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesenímč. k. IV. ÚS 296/2014-12 z 23. mája 2014 ju v časti namietaného porušenia základných práva slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietolpre nedostatok svojej právomoci.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku a predsedunajvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrilk sťažnosti. Sťažovateľka a predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia sťažovateľky a predsedníčky občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavnýsúd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustilod ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.
Predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadreník sťažnosti sp. zn. KP 3/2014 z 11. augusta 2014 uviedla, že napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu „obsahuje dostatok skutkových aj právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu... Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené a má oporu v zistenom skutkovom stave. Keďže nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti navrhujem, aby jej ústavný súd nevyhovel.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; napadnutým rozsudkomnajvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 15 Co 304/2011 zo 14. marca 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť ibavtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmova ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Kľúčová námietka sťažovateľky z hľadiska rozsahu ústavného prieskumuvymedzeného uznesením ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len vo vzťahuk napadnutému rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že podľa presvedčeniasťažovateľky najvyšší súd (a pred ním krajský súd) nesprávne posúdil príčinnú súvislosťmedzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a skončenímslužobného pomeru žalobcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že rozhodnutím, na základektorého bol ukončený služobný pomer žalobcu, bol personálny rozkaz vydaný v správnomkonaní, ktorý síce žalobca napadol rozkladom, avšak po zamietnutí rozkladu už nepodalproti rozhodnutiam správnych orgánov žalobu v správnom súdnictve.
II.1 Skutkový stav
Ústavný súd v nadväznosti na kľúčovú námietku sťažovateľky rekapituloval skutkovýstav predmetnej veci, z tejto rekapitulácie vyplývajú tieto skutočnosti:
1. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zborupodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkovPolicajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej strážeSlovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono štátnej službe príslušníkov polície“) personálnym rozkazom.
2. Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bola skutočnosť, že v presnenezistenom dni v júni 2002 žiadal od z obce „33 litrov“, čo tentopochopil ako 33 litrov vína, na čo mu žalobca mal vysvetliť, že ide o čiastku v sume33 000 Sk za to, že mu zabezpečí, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnúnehodu, ktorej bol účastníkom a ktorú žalobca z titulu svojho služobného zaradeniav predchádzajúcom období vyšetroval. Z tejto sumy mala byť čiastka 8 000 Sk použitána zaplatenie peňažného trestu a čiastka 25 000 Sk mala byť pre prokurátora. Uvedenúfinančnú sumu mal priniesť 1. júla 2002 do kancelárie č. v budoveOkresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica. dňa 25. júna 2002 oznámil pracovníkom inšpekčného odboru Úradu inšpekčnej službyMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, že ho žalobca požiadal o uvedenú sumu s tým,že mu potom zariadi, aby mu nebol uložený trest zákazu činnosti. Dňa 1. júla 2002 asio 8.00 h sa skutočne dostavil do uvedenej kancelárie a na chodbe,v priestore pri výťahu, odovzdal žalobcovi v obálke označenú sumu, ktorý ju následnev priebehu vyšetrovania tejto trestnej veci vydal v zmysle príslušných ustanovení zákonač. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisovvyšetrovateľovi. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu malo spočívať v tom, ženebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď svoje silynevynaložil na ochranu práv občanov, ale naopak, svojím protiprávnym konaním do týchtopráv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol tým, že požiadal o sumu 33 000 Sks prísľubom, že zabezpečí, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnú nehodu,pričom uvedenú sumu 1. júla 2002 od prevzal v budove Okresnéhoriaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica.
3. Z personálneho rozkazu vyplýva, že skutkový stav v personálnom konaní bolzistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil výsledky vlastnéhošetrenia, ako aj dôkazy obsiahnuté vo vyšetrovacom spise Krajského úradu vyšetrovaniaPolicajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: KUV-48/OVVK-2002.
4. Personálny rozkaz napadol žalobca rozkladom, ktorý bol rozhodnutímMinisterstva vnútra Slovenskej republiky č. Čp: K-166/PK-2002 zo 7. októbra 2002zamietnutý a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo potvrdené.
5. Žalobca bol uznesením o vznesení obvinenia ako vyšetrovateľ Okresného úraduvyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica obvinený z trestného činu prijímaniaúplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa maldopustiť v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou proti obvinenému
(ide o rovnaký skutkový základ ako v prípade personálneho konania o prepusteniezo služobného pomeru).
6. Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 1 T 17/2004 z 5. septembra 2007 bolžalobca spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, pre ktorý bol stíhaný, nebol podľaoznačeného rozsudku trestným činom. V odôvodnení označeného rozsudku Okresný súdBrezno poukázal na vykonané dokazovanie, na základe ktorého, rešpektujúc zásaduv pochybnostiach v prospech obžalovaného, dospel k záveru, že nemohol rozhodnúťv neprospech žalobcu. Konštatoval, že nie je vylúčené, že obžalovaný sa dopustiluvedeného skutku, avšak jeho spáchanie nebolo nepochybne a s úplnou istotou preukázané(poukázal okrem iného na nepreukázanie úmyslu žalobcu zadovážiť sebe alebo inémuprospech, ani jeho úmysel prijať, žiadať alebo dať si sľúbiť úplatok, či úmysel za úplatokkonať alebo sa zdržať konania, a tak porušiť svoje povinnosti).
7. Proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Brezno podal príslušnýprokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 262/2007z 9. januára 2008 tak, že odvolanie zamietol.
II.2 Relevantná právna úprava
Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov polície policajt saprepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosťzvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmudôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov polície občan pri vznikuslužobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:
„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný.Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosťa verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou,ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.Tak prisahám!“
Podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov polície policajt je povinný
a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmia ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi,nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,
b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas,
c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebosťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu,
d) zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusítak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osobyvystavil vážnemu ohrozeniu,
e) pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať saslušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom,
f) zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej službys osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom službyna vlastný prospech alebo na prospech iného,
g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiťvážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,
h) dodržiavať služobnú disciplínu,
i) vykonávať štátnu službu nestranne,
j) poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje,8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciupráv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru,
k) plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni,prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľnoalebo dovolenka,
l) byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku, m) oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa§ 18, ktoré vznikli počas trvania služobného pomeru,
n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škoduspôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konanípred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovýmsúdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydalštátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedátaktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácievydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenejnezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodenínezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak nejde o prípady hodné osobitnéhozreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať lenvtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody nemožnouplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosťnezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škodyviazaný.
II. 3. Právne posúdenie veci
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd(rovnako ako pred ním okresný súd a krajský súd) ho založil na právnom závere o existenciipríčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia žalobcovi a jeho prepustením zo služobnéhopomeru príslušníka Policajného zboru, v dôsledku čoho žalobcovi vznikla škodapozostávajúca z úhrady nákladov na vzdelanie, nevyplateného odchodného a stratyna zárobku.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomuto právnemu záveru okreminého uviedol: „Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových okolností, pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. Z týchto skutkových okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní, čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004... až oslobodením žalobcu spod obžaloby (rozsudkom okresného súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť trestného stíhania žalobcu, ktorého dôsledkom (napriek tomu, že podľa zákonnej úpravy, na ktorú generálny prokurátor poukazuje, „len“ začatie trestného stíhania nie je dôvodom pre prepustenie zo služobného pomeru) bolo prepustenie zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.“
Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním predmetnej veci v prvom rade konštatuje,že v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ideo personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktorénemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahynemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajnéhozboru zo služobného pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálnehokonania sa konanie príslušníka Policajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovaniaznakov trestného činu, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každéporušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom.
Najvyšší súd vo svojej ustálenej judikatúre k v tomto konaní posudzovanémuprávnemu problému opakovane uvádza, že „... Trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania, zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie – prepustenie zo služobného pomeru.... Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov majú totiž zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu.“ (napr. rozhodnutia1 Sžo 113/2008 z 26. mája 2009, 1 Sžo 385/2009 z 22. marca 2011, 4 Sžo 10/2011z 23. marca 2011).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie jesúčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušeniazákladných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).
Aj keď z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri uplatňovaní svojejprávomoci vyplývajúcej z čl. 127 ústavy do rozhodovacej právomoci všeobecných súdovzasahuje v zásade len výnimočne, v posudzovanom prípade to považuje za potrebné, keďžeprávne závery, na ktorých je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považujez ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné. Z dosiaľ uvedeného totiž zjavnevyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorádôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru za to isté konanie (za tenistý skutok) v trestnom konaní a v personálnom konaní o prepustenie zo služobnéhopomeru. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníkaPolicajného zboru v trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa identickým konanímnedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom,ktoré by zakladalo dôvod na prepustenie zo služobného pomeru.
Za daných okolností by ústavný súd prípadne mohol akceptovať právne názorynajvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku len v prípade, ak by najvyšší súdústavne akceptovateľným spôsobom objasnil, z akých dôvodov vo veci sťažovateľkynerešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov v porovnateľných veciach.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné rekapitulovaťv súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov základné právne východiská k ústavneakceptovateľnému posúdeniu právneho problému nastoleného sťažnosťou sťažovateľky.
Oprávnenie preskúmať dôvodnosť a správnosť (akceptovateľnosť) rozhodnutiasprávneho orgánu (personálneho rozkazu) o prepustení príslušníka Policajného zboruzo služobného pomeru patrí do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva(§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nesporné, že skutok, pre ktorý bolžalobca trestne stíhaný, teda skutok, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie (pričomnásledne bola za tento skutok proti žalobcovi podaná obžaloba) bol vymedzený rovnako akokonanie – skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkomktorého bolo jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zborupersonálnym rozkazom.
Škoda, ktorú si žalobca v napadnutom súdnom konaní uplatňoval a na náhradu ktorejbola sťažovateľka zaviazaná, je škodou pozostávajúcou z úhrady nákladov na vzdelanie,nevyplateného odchodného a straty na zárobku.
Výsledkom trestného konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutieo jeho oslobodení zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, pretože tento skutok nie jetrestným činom.
Výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatnérozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníkaPolicajného zboru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobcaporušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jehoponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Dôvodnosť prepustenia žalobcu zo služobného pomeru nebola nikdy podrobenásúdnemu prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jehoprepustení zo služobného pomeru (personálny rozkaz) nebolo nikdy zrušené. Fakt, žepredmetný skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdunemôže viesť k záveru (aj s poukazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu),že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúcev porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričomide o konanie, za ktoré možno príslušníka Policajného zboru prepustiť zo služobnéhopomeru.
II.3 Závery
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny záver obsiahnutýv napadnutom rozsudku najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou,ktorej náhradu si žalobca uplatňoval v napadnutom konaní v súvislostiso svojím prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a obvinením,ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s ustálenou judikatúrounajvyššieho súdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiskaza neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Medzi čl. 20 ods. 5 ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nenašielústavný súd takú súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie jeho porušenia, a preto vtejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 boli porušené základné práva sťažovateľkypodľa ústavy a dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany právsťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súdenajvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutéhorozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúťo mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom bude viazaný právnymi názormiústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015