znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca) v   konaní   o   sťažnosti   Slovenskej   republiky,   zastúpenejMinisterstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012a jeho rozsudkom z 19. februára 2014, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Slovenskej   republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivostiSlovenskej republiky, podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo27/2012 a jeho rozsudkom z 19. februára 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   MCdo   27/2012z 19. februára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014doručená   sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivostiSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len„krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   304/2011   a   jeho   rozsudkomzo 14. marca 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 MCdo 27/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jehorozsudkom z 19. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konaniavedeného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.14 C 46/2010 v postavení žalovanej. V označenom konaní sa žalobca (ďalejlen „žalobca“) domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byťspôsobená rozhodnutím orgánu štátu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednostiza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Žalobca odvádzal svoj nárok od toho, že v dôsledku uznesenia Krajského úraduvyšetrovania   Policajného   zboru   v   Banskej   Bystrici   ČVS:   KÚV-48/OVVK-2002z 1. júla 2002, ktorým mu bolo vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie pre trestný činprijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb.Trestného   zákona   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „uznesenie   o   vzneseníobvinenia“),   ktorého   sa   mal   dopustiť   ako   vyšetrovateľ   Okresného   úradu   vyšetrovaniaPolicajného zboru Banská Bystrica v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou, bolprepustený personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky z 23. júla 2002(ďalej   len   „personálny   rozkaz“)   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru.Predmetná   trestná   vec   žalobcu   bola   právoplatne   skončená   oslobodzujúcim   rozsudkom.Žalobca preto považuje uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie a zastávav tejto súvislosti názor, že týmto rozhodnutím mu vznikla škoda pozostávajúca z náhradynákladov na vzdelanie, náhrady odchodného, náhrady za stratu na zárobku a náhrady trovobhajoby v trestnom konaní.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   14   C   46/2010   z   20.   septembra   2011   zaviazalsťažovateľku zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 47 488, 26 € a náhradu trov konaniav sume 4 882,04 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie sumy5 824,87   €   okresný   súd   konanie   zastavil.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu(vo výroku o povinnosti zaplatiť istinu s príslušenstvom) podala sťažovateľka odvolanie.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 304/2011 zo 14. marca 2012 označený rozsudokokresného súdu vo veci samej potvrdil a zmenil ho vo výroku o náhrade trov konania tak, žežalobcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a zaviazal sťažovateľku zaplatiťžalobcovi   trovy   odvolacieho   konania   v   sume   527,12   €   do   troch   dní   od   právoplatnostirozsudku.

Na   základe   podnetu   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   304/2011zo 14. marca 2012   mimoriadne   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkomsp. zn. 7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol.V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   okrem   iného   uvádza:„... Takto zistený a ustálený skutkový stav nebol v konaní sporným a nenamietal ho ani generálny   prokurátor.   Jednoznačne   z   neho   vyplýva,   že   žalobca   bol   prepustený zo služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   (personálnym   rozkazom z 23. júla 2002) potom, čo bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie (uznesením z 1. júla 2002), potom, čo bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesením z 8. júla 2002) a potom, čo bola na neho podaná obžaloba (17. júla 2002) z dôvodov (ako z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva) korešpondujúcich a zhodných s dôvodmi, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a aj podaná obžaloba.

Tak ako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje jej rozsah, z ktorého dôvodu treba aplikovať ustanovenia všeobecnej úpravy t. j. citovaný § 442 Občianskeho   zákonníka,   nevysvetľuje   ani   vzťah   príčinnej   súvislosti   medzi   nezákonným rozhodnutím a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny   a   následku.   Otázka   príčinnej   súvislosti   nie   je   otázkou   právnou,   ale   skutkovou otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí   a   skúmať,   ktorá   príčina   ju   vyvolala.   Rozhodujúca   je   vecná   súvislosť   príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho), a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 3 Cdo 130/2010).

Zo   sledu   relevantných   skutočností,   vyplývajúcich   zo   zisteného   skutkového   stavu, podľa názoru dovolacieho súdu možno dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku t. j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru   so   zmenšením   majetku   žalobcu   (spočívajúce   v   úhrade   nákladov   na   vzdelanie, v nevyplatenom odchodnom a strate na zárobku).

Preto nemožno súhlasiť s právnym názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého nebolo v konaní preukázané splnenie jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to príčinná súvislosť medzi   začatím   trestného   stíhania   žalobcu   a   prepustením   ho   zo   služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru, zo zhodných skutkových dôvodov, keď samotný vznik škody nenamietal.   Dovolací   súd   ani   nepovažuje   za   sporné,   že   žalobcovi   prepustením zo služobného pomeru a to z dôvodu, pre ktorý bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba, vznikla škoda t. j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Nie je ani sporné,   že   po   prepustení   zo   služobného   pomeru   žalobca   uhradil   náklady   na   získanie vzdelania, že mu nebolo vyplatené odchodné, pretože bol prepustený zo služobného pomeru (podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.), a že strata na zárobku žalobcu nastala v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru po začatí trestného stíhania a podaní obžaloby, ktorý nárok prináleží žalobcovi aj podľa § 21 zákona č. 58/1969 Zb. (strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví).“

Vo vzťahu k námietke generálneho prokurátora týkajúcej sa nevyužitia opravnýchprostriedkov proti personálnemu rozkazu najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza, že«... nepodanie správnej žaloby, považuje dovolací súd za irelevantnú. Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe skutkových okolností, pre ktoré bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. Z týchto   skutkových   okolností   by   vychádzal   aj   príslušný   súd   v   správnom   konaní,   čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004... „konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta nemožno zameniť s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, ak sú pre účely takého konania využité dôkazy z trestného konania, lebo tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.“ Vychádzajúc z uvedeného   až   oslobodením   žalobcu   spod   obžaloby   (rozsudkom   okresného   súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť   trestného   stíhania   žalobcu,   ktorého   dôsledkom   (napriek   tomu,   že   podľa zákonnej   úpravy,   na   ktorú   generálny   prokurátor   poukazuje,   „len“   začatie   trestného stíhania   nie   je   dôvodom   pre   prepustenie   zo   služobného   pomeru)   bolo   prepustenie   zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   námietky   generálneho   prokurátora   smerujúce   k   záveru súdov   o   preukázaní   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   žalovanej   za   škodu   uplatnenú žalobcom,   vrátane   príčinnej   súvislosti   medzi   vznesením   obvinenia   a   prepustením zo služobného pomeru nemajú oporu v skutkových zisteniach, ktoré z vykonaných dôkazov súdy nižšieho stupňa vyvodili, a na základe ktorých dospeli aj k (správnemu) právnemu záveru   o   vzniku   zodpovednosti   žalovanej   za   škodu   spôsobenú   žalobcovi   nezákonným rozhodnutím v priznanom a (mimoriadnym dovolaním) napadnutom rozsahu.».

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   nesprávne   posúdilipríčinnú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutíma skončením služobného pomeru žalobcu, pričom poukazuje na skutočnosť, že služobnýpomer žalobcu bol ukončený personálnym rozkazom, ktorý bol vydaný v správnom konanía ktorý žalobca napadol rozkladom, ktorý bol ako nedôvodný zamietnutý. Sťažovateľkaargumentuje tým, že personálny rozkaz bol vydaný na základe samostatného dokazovaniauskutočňovaného podľa príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. V nadväznosti na uvedené sťažovateľkapoukazuje   na   to,   že   žalobca   sa   v   rámci   správneho   súdnictva   žalobou   nedomáhalpreskúmania právoplatného správneho rozhodnutia – personálneho rozkazu, ktorým bolprepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Sťažovateľka ďalej tvrdí,že všetky žalobcom uplatnené nároky v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn.14   C   46/2010   vznikli   v   dôsledku   ukončenia   jeho   služobného   pomeru   personálnymrozkazom, a zdôrazňuje, že len v prípade, ak by personálny rozkaz bol zrušený (či užna základe konania o rozklade, alebo v rámci rozhodovania v správnom súdnictve), mohlaby   žalobcovi   vzniknúť   škoda,   ktorá   by   bola   v   príčinnej   súvislosti   s   nezákonnýmrozhodnutím – personálnym rozkazom, ktorým bol ukončený služobný pomer žalobcu.

Vznesenie obvinenia žalobcovi nebolo podľa názoru sťažovateľky predpokladom anidôvodom ukončenia služobného pomeru so žalobcom, a teda neexistuje bezprostredný súvismedzi vznesením obvinenia a skončením služobného pomeru žalobcu. „Osoba voči ktorej bolo vznesené obvinenie požíva prezumpciu neviny, ak sa zamestnávateľ alebo služobný úrad   rozhodne   ukončiť   pracovný   alebo   služobný   pomer   pre   zhodné   skutkové   dôvody, pre ktoré   bolo   vznesené   obvinenie,   musí   byť   schopný   tieto   skutkové   dôvody   preukázať. Platnosť skončenia pracovného alebo služobného pomeru môže byť predmetom súdneho konania, kde súd nie je viazaný rozhodnutím o vznesení obvinenia. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je totožná s okolnosťami tvoriacimi podklad pre personálne opatrenie, ktoré je nezávislé od rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Dôvody prepustenia policajta zo služobného pomeru musia byť dané a existovať v čase prepustenia policajta, bez ohľadu na výsledky samotného trestného konania. Pri prepustení zo služobného pomeru sa totiž neskúma naplnenie znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, ale celkom iné zákonné dôvody tohto personálneho opatrenia.“

Sťažovateľka   argumentuje   vo   vzťahu   k   existencii   príčinnej   súvislosti   medzinezákonným   rozhodnutím   a   škodou   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu „sp.   zn. 2 Cdo 292/2006 (publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti   je   priamosť   pôsobenia   príčiny   na   následok,   pri   ktorej   príčina   priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný...“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   sa   odchýliliod ustálenej judikatúry všeobecných súdov k problému, ktorý bol podstatou napadnutéhosúdneho   konania,   pričom   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozsudok   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Sž 3/04 z 21. októbra 2004.

Podľa   sťažovateľky   sú   napadnuté   rozsudky   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu„arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože žiadnym alebo nedostatočným spôsobom reagujú na   námietky   a   tvrdenia   sťažovateľa   a   sú   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   a   prijateľného vysvetlenia   svojich   záverov,   ktoré   sa   odchyľujú   od   konštantnej   judikatúry   súdov v analogických veciach“.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanienálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 03. 2012, sp. zn. 15 Co/304/2011 v časti, v ktorej potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi 47.488,26   €   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   19.   02.   2014, sp. zn. 7 MCdo 27/2012, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie, boli porušené.

2/   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   14.   03.   2012, sp. zn. 15 Co/304/2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   47.488,26   €   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 19. 02. 2014, sp. zn. 7 MCdo 27/2012, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesenímč. k. IV. ÚS 296/2014-12 z 23. mája 2014 ju v časti namietaného porušenia základných práva slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietolpre nedostatok svojej právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku a predsedunajvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústnepojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrilk sťažnosti.   Sťažovateľka   a   predsedníčka   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia sťažovateľky a predsedníčky občianskoprávneho kolégianajvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavnýsúd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustilod ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.

Predsedníčka   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadreník sťažnosti   sp.   zn.   KP   3/2014   z   11.   augusta   2014   uviedla,   že   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu „obsahuje dostatok skutkových aj právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu... Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   dostatočne   odôvodnené   a   má oporu   v   zistenom   skutkovom   stave.   Keďže   nemožno   súhlasiť   s námietkami   sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti navrhujem, aby jej ústavný súd nevyhovel.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; napadnutým rozsudkomnajvyšší   súd   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 15 Co 304/2011 zo 14. marca 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné   zásahy   do   vlastníckeho   práva   možno   dovoliť   ibavtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmova ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   z   hľadiska   rozsahu   ústavného   prieskumuvymedzeného uznesením ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len vo vzťahuk   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   spočíva   v   tom,   že   podľa   presvedčeniasťažovateľky najvyšší súd (a pred ním krajský súd) nesprávne posúdil príčinnú súvislosťmedzi   uznesením   o   vznesení   obvinenia   ako   nezákonným   rozhodnutím   a   skončenímslužobného pomeru žalobcu. Sťažovateľka argumentuje tým, že rozhodnutím, na základektorého bol ukončený služobný pomer žalobcu, bol personálny rozkaz vydaný v správnomkonaní, ktorý síce žalobca napadol rozkladom, avšak po zamietnutí rozkladu už nepodalproti rozhodnutiam správnych orgánov žalobu v správnom súdnictve.

II.1 Skutkový stav

Ústavný súd v nadväznosti na kľúčovú námietku sťažovateľky rekapituloval skutkovýstav predmetnej veci, z tejto rekapitulácie vyplývajú tieto skutočnosti:

1.   Žalobca   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zborupodľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkovPolicajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   strážeSlovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono štátnej službe príslušníkov polície“) personálnym rozkazom.

2. Dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bola skutočnosť, že v presnenezistenom dni v júni 2002 žiadal od z obce „33 litrov“, čo tentopochopil ako 33 litrov vína, na čo mu žalobca mal vysvetliť, že ide o čiastku v sume33 000 Sk za to, že mu zabezpečí, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnúnehodu,   ktorej   bol   účastníkom   a   ktorú   žalobca   z   titulu   svojho   služobného   zaradeniav predchádzajúcom období vyšetroval. Z tejto sumy mala byť čiastka 8 000 Sk použitána zaplatenie peňažného trestu a čiastka 25 000 Sk mala byť pre prokurátora. Uvedenúfinančnú sumu mal priniesť 1. júla 2002 do kancelárie č. v budoveOkresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Banská   Bystrica. dňa 25. júna 2002   oznámil   pracovníkom   inšpekčného   odboru   Úradu   inšpekčnej   službyMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, že ho žalobca požiadal o uvedenú sumu s tým,že mu potom zariadi, aby mu nebol uložený trest zákazu činnosti. Dňa 1. júla 2002 asio 8.00   h   sa skutočne   dostavil   do   uvedenej   kancelárie   a   na   chodbe,v priestore pri výťahu, odovzdal   žalobcovi v obálke označenú sumu, ktorý ju následnev priebehu vyšetrovania tejto trestnej veci vydal v zmysle príslušných ustanovení zákonač. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisovvyšetrovateľovi. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu malo spočívať v tom, ženebol   čestným   a   disciplinovaným   príslušníkom   Policajného   zboru,   keď   svoje   silynevynaložil na ochranu práv občanov, ale naopak, svojím protiprávnym konaním do týchtopráv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol tým, že požiadal o sumu 33 000 Sks prísľubom, že zabezpečí, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnú nehodu,pričom   uvedenú   sumu   1.   júla   2002   od prevzal   v   budove   Okresnéhoriaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica.

3. Z personálneho rozkazu vyplýva, že skutkový stav v personálnom konaní bolzistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil výsledky vlastnéhošetrenia, ako aj dôkazy obsiahnuté vo vyšetrovacom spise Krajského úradu vyšetrovaniaPolicajného zboru v Banskej Bystrici ČVS: KUV-48/OVVK-2002.

4.   Personálny   rozkaz   napadol   žalobca   rozkladom,   ktorý   bol   rozhodnutímMinisterstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   Čp:   K-166/PK-2002   zo   7.   októbra   2002zamietnutý a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo potvrdené.

5. Žalobca bol uznesením o vznesení obvinenia ako vyšetrovateľ Okresného úraduvyšetrovania   Policajného   zboru   Banská   Bystrica   obvinený   z   trestného   činu   prijímaniaúplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa maldopustiť v súvislosti s ním vyšetrovanou trestnou vecou proti obvinenému

(ide o rovnaký skutkový základ ako v prípade personálneho konania o prepusteniezo služobného pomeru).

6. Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 1 T 17/2004 z 5. septembra 2007 bolžalobca spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, pre ktorý bol stíhaný, nebol podľaoznačeného rozsudku trestným činom. V odôvodnení označeného rozsudku Okresný súdBrezno   poukázal   na   vykonané   dokazovanie,   na   základe   ktorého,   rešpektujúc   zásaduv pochybnostiach   v   prospech   obžalovaného,   dospel   k   záveru,   že   nemohol   rozhodnúťv neprospech   žalobcu.   Konštatoval,   že   nie   je   vylúčené,   že   obžalovaný   sa   dopustiluvedeného skutku, avšak jeho spáchanie nebolo nepochybne a s úplnou istotou preukázané(poukázal   okrem   iného   na   nepreukázanie   úmyslu   žalobcu   zadovážiť   sebe   alebo   inémuprospech, ani jeho úmysel prijať, žiadať alebo dať si sľúbiť úplatok, či úmysel za úplatokkonať alebo sa zdržať konania, a tak porušiť svoje povinnosti).

7. Proti   oslobodzujúcemu   rozsudku   Okresného   súdu   Brezno   podal   príslušnýprokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 262/2007z 9. januára 2008 tak, že odvolanie zamietol.

II.2 Relevantná právna úprava

Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov polície policajt saprepustí   zo   služobného   pomeru,   ak   porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú   povinnosťzvlášť   hrubým   spôsobom   a   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na ujmudôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov polície občan pri vznikuslužobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie:

„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný.Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosťa verejný   poriadok,   a   to   aj   s   nasadením   vlastného   života.   Budem   sa   riadiť   ústavou,ústavnými   zákonmi,   zákonmi   a   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi.Tak prisahám!“

Podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov polície policajt je povinný

a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmia   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   ako   aj   úlohy   uložené   rozkazmi,nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,

b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas,

c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebosťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu,

d) zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusítak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osobyvystavil vážnemu ohrozeniu,

e) pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať saslušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom,

f) zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej službys osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom službyna vlastný prospech alebo na prospech iného,

g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiťvážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,

h) dodržiavať služobnú disciplínu,

i) vykonávať štátnu službu nestranne,

j) poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje,8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciupráv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru,

k) plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni,prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľnoalebo dovolenka,

l) byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku, m) oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa§ 18, ktoré vznikli počas trvania služobného pomeru,

n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   štát   zodpovedá   za   škoduspôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   ktoré   v   občianskom   súdnom   konaní   a   v   konanípred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovýmsúdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydalštátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedátaktiež   za škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   spoločenskej   organizácievydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenejnezákonným   rozhodnutím   majú   tí,   ktorí   sú   účastníkmi   konania   a   boli   poškodenínezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak nejde o prípady hodné osobitnéhozreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať lenvtedy,   ak   účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   odvolanie,rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody nemožnouplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosťnezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škodyviazaný.

II. 3. Právne posúdenie veci

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd(rovnako ako pred ním okresný súd a krajský súd) ho založil na právnom závere o existenciipríčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia žalobcovi a jeho prepustením zo služobnéhopomeru   príslušníka   Policajného   zboru,   v   dôsledku   čoho   žalobcovi   vznikla   škodapozostávajúca   z   úhrady   nákladov   na   vzdelanie,   nevyplateného   odchodného   a   stratyna zárobku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomuto právnemu záveru okreminého uviedol: „Treba totiž zdôrazniť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru na základe   skutkových   okolností,   pre   ktoré   bolo   proti   nemu   začaté   trestné   stíhanie a vznesené   obvinenie   a   následne   podaná   obžaloba.   Z   týchto   skutkových   okolností by vychádzal aj príslušný súd v správnom konaní, čo konštatoval aj generálny prokurátor, keď citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2006, sp. zn. 1 Sž 15/2004...   až   oslobodením   žalobcu   spod   obžaloby   (rozsudkom   okresného   súdu z 5. septembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. januára 2008) vyšla najavo nezákonnosť   trestného   stíhania   žalobcu,   ktorého   dôsledkom   (napriek   tomu,   že   podľa zákonnej   úpravy,   na ktorú   generálny   prokurátor   poukazuje,   „len“   začatie   trestného stíhania   nie   je   dôvodom   pre   prepustenie   zo   služobného   pomeru)   bolo   prepustenie   zo služobného pomeru, v príčinnej súvislosti až s ktorým si žalobca mohol uplatniť nárok titulom náhrady škody.“

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním predmetnej veci v prvom rade konštatuje,že   v   prípade   prepustenia   príslušníka   Policajného   zboru   zo   služobného   pomeru   ideo personálne   opatrenie   za   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti,   ktorénemožno   stotožňovať   s   trestnoprávnou   zodpovednosťou.   Porušenie   služobnej   prísahynemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajnéhozboru   zo   služobného   pomeru   môžu   byť   napriek   tomu   splnené.   V   rámci   personálnehokonania   sa   konanie   príslušníka   Policajného   zboru   neposudzuje   z   hľadiska   vykazovaniaznakov   trestného   činu,   ale   ako   konanie   v   rozpore   so   služobnou   prísahou.   Nie   každéporušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom.

Najvyšší   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   k   v   tomto   konaní   posudzovanémuprávnemu   problému   opakovane uvádza,   že „...   Trestné konanie pred orgánmi   činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania,   zverené   zákonmi   odlišným   orgánom,   upravené   odlišnými   právnymi   predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie – prepustenie zo služobného pomeru.... Správne orgány vo veciach   služobného   pomeru   policajtov   majú   totiž   zákonom   danú   kompetenciu   konať samostatne,   nezávisle   od   výsledkov   iného   napr.   trestného   konania.   Ani   samotný   záver orgánov činných v trestnom konaní o vine resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu.“ (napr. rozhodnutia1 Sžo   113/2008   z   26.   mája   2009,   1   Sžo   385/2009   z   22.   marca   2011,   4   Sžo   10/2011z 23. marca 2011).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   nie   jesúčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnymorgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušeniazákladných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Aj keď z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri uplatňovaní svojejprávomoci vyplývajúcej z čl. 127 ústavy do rozhodovacej právomoci všeobecných súdovzasahuje v zásade len výnimočne, v posudzovanom prípade to považuje za potrebné, keďžeprávne   závery,   na   ktorých   je   založený   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   považujez ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné. Z dosiaľ uvedeného totiž zjavnevyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú súdnu prax, ktorádôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru za to isté konanie (za tenistý   skutok)   v   trestnom   konaní   a   v   personálnom   konaní   o   prepustenie   zo   služobnéhopomeru. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníkaPolicajného zboru v trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa identickým konanímnedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom,ktoré by zakladalo dôvod na prepustenie zo služobného pomeru.

Za   daných   okolností   by   ústavný   súd   prípadne   mohol   akceptovať   právne   názorynajvyššieho   súdu   vyjadrené   v napadnutom   rozsudku   len   v prípade,   ak   by   najvyšší   súdústavne   akceptovateľným   spôsobom   objasnil,   z akých   dôvodov   vo   veci   sťažovateľkynerešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov v porovnateľných veciach.

V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   rekapitulovaťv súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov základné právne východiská k ústavneakceptovateľnému posúdeniu právneho problému nastoleného sťažnosťou sťažovateľky.

Oprávnenie   preskúmať   dôvodnosť   a   správnosť   (akceptovateľnosť)   rozhodnutiasprávneho   orgánu   (personálneho   rozkazu)   o   prepustení   príslušníka   Policajného   zboruzo služobného pomeru patrí do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva(§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci je nesporné, že skutok, pre ktorý bolžalobca trestne stíhaný, teda skutok, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie (pričomnásledne bola za tento skutok proti žalobcovi podaná obžaloba) bol vymedzený rovnako akokonanie – skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené personálne konanie a výsledkomktorého   bolo   jeho   prepustenie   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zborupersonálnym rozkazom.

Škoda, ktorú si žalobca v napadnutom súdnom konaní uplatňoval a na náhradu ktorejbola sťažovateľka zaviazaná, je škodou pozostávajúcou z úhrady nákladov na vzdelanie,nevyplateného odchodného a straty na zárobku.

Výsledkom trestného konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutieo jeho   oslobodení   zo   skutku,   ktorý   sa   mu   kládol   za   vinu,   pretože   tento   skutok   nie   jetrestným činom.

Výsledkom   personálneho   konania   vedeného   proti   žalobcovi   je   právoplatnérozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníkaPolicajného zboru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa mu kládlo za vinu, žalobcaporušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú   povinnosť   zvlášť   hrubým   spôsobom   a   jehoponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Dôvodnosť   prepustenia   žalobcu   zo   služobného   pomeru   nebola   nikdy   podrobenásúdnemu prieskumu v na to určenom konaní (správne súdnictvo) a rozhodnutie o jehoprepustení   zo   služobného   pomeru   (personálny   rozkaz)   nebolo   nikdy   zrušené.   Fakt,   žepredmetný skutok nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho podľa názoru ústavného súdunemôže   viesť   k   záveru   (aj   s   poukazom   na   citovanú   judikatúru   najvyššieho   súdu),že predmetný skutok nemôže byť kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúcev porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričomide   o   konanie,   za   ktoré   možno   príslušníka   Policajného   zboru   prepustiť   zo   služobnéhopomeru.

II.3 Závery

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver   obsiahnutýv napadnutom rozsudku najvyššieho súdu o existencii príčinnej súvislosti medzi škodou,ktorej   náhradu   si   žalobca   uplatňoval   v napadnutom   konaní   v súvislostiso svojím prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a obvinením,ktoré mu bolo vznesené v jeho trestnej veci, je nielen v rozpore s ustálenou judikatúrounajvyššieho súdu, ale zároveň ho možno považovať za arbitrárny a z ústavného hľadiskaza neakceptovateľný   a   neudržateľný.   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Medzi čl. 20 ods. 5 ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nenašielústavný súd takú súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie jeho porušenia, a preto vtejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 7 MCdo 27/2012 z 19. februára 2014 boli porušené základné práva sťažovateľkypodľa ústavy a dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany právsťažovateľky   aj   vrátiť   vec   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súdenajvyššiemu súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení napadnutéhorozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúťo mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom bude viazaný právnymi názormiústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015