znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. F., B., a Ing. V. P., L., zastúpených advokátom Mgr. R.   K.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/2   Gv   206/10   a jej   prípisom z 23. januára   2013   a uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. F. a Ing. V. P., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   F.,   B.,   a Ing. V.   P.,   L.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   podľa   čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej   prokuratúry“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   VII/2   Gv   206/10   a   jej   prípisom   z 23. januára   2013   (ďalej   len   „prípis   úradu špeciálnej   prokuratúry   z 23.   januára   2013“)   a uznesením   úradu   špeciálnej   prokuratúry č. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii B. (ďalej len   „vyšetrovateľ   Policajného   zboru“),   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-275/BPK-B-2010   z 8. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. augusta 2012“) bolo proti sťažovateľom vznesené obvinenie v súlade s § 206 ods. 1 Trestného poriadku za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na základe skutočností, že:

«... na deň 10. 09. 2010 Ľ. B. zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti Z., ktoré   Ing.   M.   F.   ako   predseda   predstavenstva   a Ing. V.   P.,   ako   člen   predstavenstva spoločnosti Z. bez náležitej starostlivosti akceptovali, na ktorom za ich prítomnosti došlo k odvolaniu   a zvoleniu   nových   členov   dozornej   rady,   zmene   stanov,   pričom   následne žiadosťou   z   toho   istého   dňa   Ľ.   B.,   požiadal   spoločnosť   Z.   o zrušenie   hromadnej   akcie č. H 130.0000/1/1, vydanej emitentom Z. v celkovej nominálnej hodnote 4.316.000,- Eur a vydanie novej hromadnej akcie, ktorej Ing. M. F. a Ing. V. P. dňa 14. 09. 2010 napriek vedomosti o jej existencii a v úmysle umožniť Ľ. B. konajúcemu v mene spoločnosti S. disponovať   s akciami   spoločnosti   Z.,   bez náležitej   starostlivosti,   rozhodli   o   jej   zrušení a o vydaní   novej   hromadnej   akcie   č. HA 01/130.000   v   celkovej   menovitej   hodnote 4.316.000,-Eur... a takto spoločnosti S. spôsobili škodu vo výške najmenej 43.160.000,- Eur, zodpovedajúcej trhovej hodnote týchto akcií.“ (podčiarknutím zvýrazňujeme časti, ktoré pojednávajú o konaní sťažovateľov, ktoré sa im kladie za vinu).»

Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   Policajného   zboru   z 8.   augusta 2012 sťažnosti 17. augusta 2012 podľa § 189 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, o ktorých   rozhodol   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   uznesením č. k. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 tak, že ich v súlade s § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné. Proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry   z 11.   októbra   2012   podali   sťažovatelia   13. novembra   2012   podnet na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v zmysle § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a § 55e ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   a súčasne   obhajca   sťažovateľov podaním z 1. decembra 2012 podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) návrh na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. augusta 2012 a uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012 podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. V prípise úradu špeciálnej prokuratúry z 23. januára 2013   špeciálny   prokurátor   oznámil   sťažovateľom,   že   nezistil   dôvody   na   zrušenie „napádaných   rozhodnutí   ani   pochybenia   v postupe   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR“ (citované z prípisu úradu špeciálnej prokuratúry z 23. januára 2013, pozn.).

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú: «...   v napádanom   rozhodnutí   bolo   sťažovateľom   doručené   upovedomenie na hlavičkovom   papieri   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   SR č. VII/2 Gv 206/10-112 zo dňa 23. 01. 2013 podpísané špeciálnym prokurátorom JUDr. D. K.,   ako   „generálny   prokurátor   v   z.“   (!),   ktorým   boli   sťažovatelia   upovedomení   naraz o vybavení   ich   podnetu   podľa   §   363   a   nasl.   TP   ako   aj podľa   §   31   a   nasl.   zákona o prokuratúre (!)... Sťažovatelia namietajú svojou ústavnou sťažnosťou zjavnú a absolútnu nezákonnosť   celého   doterajšieho   trestného   stíhania   voči   nim,   svojvôľu   a   ostentatívne ignorovanie   zákona   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   vedenie   trestného konania   voči   sťažovateľom   na   základe   zjavne   skutkovo   a/alebo   právne   nepravdivých skutočností, (viacnásobné) rozhodovanie nepríslušných orgánov v danej veci a konečne absolútnu arbitrárnosť vydaných rozhodnutí Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR. Sťažovatelia napádajú postup GP SR z dvoch zásadných dôvodov:

•   Absolútna   neexistencia   právomoci   Špeciálneho   prokurátora   JUDr.   D.   K. rozhodovať v zastúpení generálneho prokurátora SR o návrhoch podľa § 363 a 364 TP. Ako je všeobecne známe, prvým námestníkom generálneho prokurátora je JUDr. L. T.,   ktorý   ako   jediný   môže   rozhodnúť   v   čase   nevymenovania   generálneho   prokurátora v zmysle § 363 ods. 1 TP, t. z. iba prvý námestník generálneho prokurátora mal právomoc rozhodnúť o návrhu obhajcu sťažovateľov zo dňa 1. 12. 2012 podaného v zmysle § 364 ods. 1 TP. V danom prípade však (nepochopiteľne) o tomto návrhu rozhodol Špeciálny prokurátor   a   súčasne   námestník   generálneho   prokurátora   JUDr. K.,   ktorý   však   túto právomoc zjavne vôbec nemá.

• Zjavná arbitrárnosť dôvodov uvedených špeciálnym prokurátorom JUDr. D. K. v upovedomení   o   vybavení   podnetov   sťažovateľov   na   preskúmanie   postupu   prokurátora a súčasne o vybavení návrhu na postup podľa § 363 TP.

Celý   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   voči   sťažovateľom   je   absurdný a nepochopiteľný.   Keď   sťažovatelia   v   sťažnostiach   namietali,   že   v   zmysle   zisteného skutkového   stavu   (obsiahnutého   vo   vyšetrovacom   spise)   obvinenie   voči   nim   neobstojí (z dôvodov   podrobne   uvedených   v   ich   sťažnostiach,   najmä   však   z   dôvodov,   že   nemali vedomosť a žiadnu pochybnosť o neexistencii oprávnenia Štatutárneho orgánu konajúceho za   spol.   S.,   a.   s.,   ktorý   bol   zapísaný   v   OR   OS   B.   a   že   policajt   vo vznesení   obvinenia vyslovene   zavádzal,   keď   nepravdivo   tvrdil   na   základe   listu   právnej   zástupkyne   osôb tvrdiacich svoje práva k spol. S., a. s., že túto vedomosť mali, hoci tento list im bol doručený až mesiac po uskutočnení VZ a po vydaní hromadnej akcie spol. Z, a. s. v OR OS B. zapísanému predsedovi predstavenstva S., a. s. atp.). tak k týmto nepravdivým tvrdeniam policajta prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR sa vôbec nevyjadril, ale uviedol úplne novú, avšak rovnako objektívne nepravdivú skutočnosť, a to že sťažovatelia si mohli „jednoducho kontrolou akcionárskej štruktúry“ zistiť, kto bol akcionárom S., a. s. Dotknutý prokurátor súčasne nemal žiaden problém súhlasiť so sťažovateľmi ohľadom ich tvrdení o výške škody, to však podľa jeho názoru nemá žiadny vplyv na jeho príslušnosť.

Keď následne sťažovatelia tento postup prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR napadli jednak podnetom podľa § 31 zákona o prokuratúre a jednak aj návrhom podľa   §   363   ods.   1   TP,   tak   im   k   týmto   (zjavne   dôvodným   argumentom   založených na zjavných a objektívnych nepravdivých tvrdeniach policajta a prokurátora) skutočnostiam bolo oznámené, že budú „v podstatnej miere ako súčasť obhajoby obvinených posudzované v rámci ďalšieho dokazovania a meritórneho rozhodovania OČTK.“ Je potrebné poukázať na to, že práve podania sťažovateľov a ich obhajcu v zmysle § 31 zákona o prokuratúre a § 363 ods. 1 TP sú vlastnou „súčasťou obhajoby“ a teda malo by byť o nich ako „súčasti obhajoby“   rozhodnuté   práve   v   konaní   o   preskúmaní   napádaného   právoplatného rozhodnutia   o   zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľov,   a   nie   inokedy   ako   to   tvrdí   špeciálny prokurátor!   Veď   práve   tento   obhajobou   využitý   prostriedok   obrany   proti   nezákonnému rozhodnutiu policajta a prokurátora je spôsobom, ako realizovať práva obhajoby, preto špeciálny   prokurátor   svojim   postupom,   že   sa   touto   obhajobou   sťažovateľov   nebude zaoberať hrubo porušil práva sťažovateľov na obhajobu, nakoľko špeciálny prokurátor, resp. ohľadne návrhu podľa § 364 TP skutočne vecne príslušný Generálny prokurátor SR sa nemá nejakú svojvoľnú možnosť sa zákonom predpokladanými podaniami sťažovateľov zaoberať, ale má povinnosť sa nimi zaoberať, vecne sa s nimi vysporiadať a v ich merite s náležitým   odôvodnením   rozhodnúť.   Špeciálny   prokurátor   sa   vôbec   nezaoberal argumentmi obhajoby (ktoré osobitým, právom nepoznaným spôsobom posunul do inej fázy konania, keď budú „posudzované ako súčasť obhajoby“). Namiesto toho, aby sa špeciálny prokurátor   zaoberal   s   podnetom,   resp.   návrhom   sťažovateľov   a   tým,   či   je   rozhodnutie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR správne a zákonné, uviedol (opäť tak ako to   urobil   už   predtým   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   v   svojom rozhodnutí o sťažnostiach sťažovateľov a ich obhajcov) úplne iné skutočnosti, ktoré však nie sú ani predmetom trestného konania a ktoré ani dovtedy neboli či už policajtom alebo prokurátorom ÚŠP GP SR vôbec spomenuté... špeciálny prokurátor vyslovene zavádzal (vedome   či   nevedome)   ohľadom   týchto   skutočností   (v   jednej   jedinej   vete   svojho odôvodnenia!):

1. „Osoba obv. Ľ. B.“ nezvolal MVZ spoločnosti Z., a. s. na 10. 09. 2010 „zdanlivo“, ale zvolal toto MVZ skutočne, nakoľko bol pre sťažovateľov ako členov štatutárneho orgánu tretej   osoby   na   toto   konanie   zjavne   oprávnený   na   základe   listín,   ktoré   im   predložil a na základe ktorých bol na OR OS B. následne   uskutočnený   zápis   jednotlivých   z   nich vyplávajúcich skutočností.

2. predaj akcií, či hromadnej akcie sa odohral medzi akcionármi Z., a. s., t. j. medzi spol. S., a. s. a spol. C., s. r. o., na tomto prevode nemali sťažovatelia žiadnu participáciu (vyplýva z vyšetrovacieho spisu, konečne za to ani nie sú sťažovatelia obvinení)

3. zmena právnej formy spoločnosti Z., a. s. – došlo k tomuto až 6 mesiacov od skutku kladenom sťažovateľom za vinu, transformácia nesúvisela s zmenou akcionárskej Štruktúry Z., a. s. po VZ z 10. 09. 2010, bolo to rozhodnutie jediného spoločníka spol. Z., a. s., na tejto   zmene   nemali   sťažovatelia   žiadnu   participáciu   (vyplýva   z   vyšetrovacieho   spisu, konečne za to ani nie sú sťažovatelia obvinení).

Sťažovatelia   tak   namietajú   celom   zjavnú   arbitrárnosť   všetkých   zainteresovaných rozhodujúcich   orgánov   v   doterajšom   konaní,   najmä   však   arbitrárnosť   rozhodnutia špeciálneho prokurátora ako „v z. generálneho prokurátora“ bez ohľadu na nedostatok jeho   právomoci,   nakoľko   týmto   rozhodnutím   nebolo   vôbec   rozhodnuté   o   podaniach sťažovateľov.»

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu «čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd tým, že v rámci rozhodovania Špeciálneho prokurátora nebola žiadna zo zrejmých vád rozhodovania policajta o vznesení obvinenia a rozhodovania o sťažnosti sťažovateľov voči nemu posudzovaná a nebolo vôbec o nej rozhodnuté s tým, že sa o nej bude rozhodovať neskôr ako „o súčasti obhajoby“, bolo ďalej porušené právo na   obhajobu   v   zmysle   čl.   50   ods.   3   Ústavy   SR   tým,   že   argumenty   obhajoby   boli nezodpovedané,   o   sťažnostiach   obhajcov   voči   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   nebolo zo strany   prokurátora   dodnes   nijako   rozhodnuté,   obhajoba   bola   stále   konfrontovaná pri každom následnom riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku so stále novými a inými   skutočnosťami bez vzťahu k skutočne riešeným otázkam,   a   to aj   napriek   tomu, že podstatou   akéhokoľvek   opravného   prostriedku   je   predsa   preskúmanie   napádaného rozhodnutia alebo postupu z hľadiska jeho imanentnej správnosti či zákonnosti a nie jeho konvalidácia novými, účastníkmi či stranami dovtedy vôbec neriešenými skutočnosťami. Konečne bolo porušené aj právo sťažovateľov zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tomto bode   zdôrazňujeme   výraz   „spravodlivo“,   keď   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   voči sťažovateľom nerozhodovali ani raz zákonom predpokladané orgány, keď sa s argumentmi sťažovateľov a obhajoby vôbec nevysporiadali, keď ich odôvodnenie neobstojí vo svetle so zisteným skutkovým stavom a je absolútne svojvoľné a právne a skutkovo iracionálne. Obvineným (sťažovateľom) sa kladie za vinu konanie, ktoré nemôže byť OČTK definovaným trestným činom, obvineným sa vyčíta neuskutočnenie úkonov, ktoré objektívne uskutočniť nemohli, obvineným je podsúvaná na základe zjavne nepravdivých skutočností vedomosť o skutočnostiach, o ktorých nič nevedeli a kooperácia s osobami, ktoré nepoznali.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. M. F... a Ing. V. P... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé konanie o oprávnenosti vzneseného obvinenia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VII/2   Gv   206/10,   jej oznámením   z   23. 01. 2013   v   spojení s rozhodnutím Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 206/10-87 z 11. októbra 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť Ing. M. F... sumu vo   výške   15.000,-   €   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť Ing. V. P... sumu vo   výške   15.000,-   €   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   do 2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia   na   účet   advokáta...   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V petite   sťažnosti   sťažovatelia   napádajú   postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a jej prípis z 23. januára 2013. Z príloh pripojených k sťažnosti však vyplýva, že prípis č. k. VII/2 Gv 206/10-112 z 23. januára 2013 bol vydaný úradom   špeciálnej   prokuratúry,   ktorý   je   v súlade   s   §   38   ods.   1   zákona   o prokuratúre osobitnou súčasťou generálnej prokuratúry. Na základe uvedených skutočností ústavný súd kvalifikoval návrh   sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu   tak,   ako   to   je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   50 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia proti uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry   z 11.   októbra   2012   podali   13.   novembra   2012   podnet   na   preskúmanie zákonnosti   postupu   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   v   zmysle   §   31   v   spojení s § 55d ods. 1 a § 55e ods. 1 zákona o prokuratúre a súčasne obhajca sťažovateľov podaním z   1.   decembra   2012   podal   generálnemu   prokurátorovi   návrh   na   zrušenie   uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru z 8. augusta 2012 a uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012 podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   § 31 ods.   3 zákona o prokuratúre podnetom   na účely tohto zákona nie je podanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

Podľa § 31 ods. 4 zákona o prokuratúre na doručovanie pri vybavovaní podnetov sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa   §   54   ods.   2   písm.   b)   zákona   o prokuratúre   na   účely   konania podľa   tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie... špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. V súlade s § 55d ods. 1 zákona o prokuratúre na čele Úradu špeciálnej prokuratúry je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry. Špeciálny prokurátor je námestníkom generálneho prokurátora.

Podľa   §   55e ods.   1 zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor   riadi   a kontroluje činnosť prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a ostatných osôb určených na plnenie úloh   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   (ďalej   len   „osoba   určená   na   plnenie   úloh   Úradu špeciálnej   prokuratúry“).   Na   plnenie   úloh   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   je   špeciálny prokurátor oprávnený vydávať príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetky osoby určené na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55e ods. 2 zákona o prokuratúre počet osôb určených na plnenie úloh Úradu špeciálnej prokuratúry v členení podľa funkcií určuje vláda Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora.

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou považuje podnet v zmysle § 31   ods. 2   zákona   o   prokuratúre   za   právny   prostriedok,   ktorý   zákon   sťažovateľom na ochranu   ich   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje,   a   to   aj   vo   vzťahu k tým právam,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietajú   touto   sťažnosťou   (pozri napr. IV. ÚS 330/04,   I. ÚS 186/05,   IV.   ÚS   28/2010   atď.).   Použitie   týchto   právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   teda i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05). Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre v posudzovanom prípade poskytuje sťažovateľom   účinný   prostriedok   nápravy,   spočívajúci   v ich   oprávnení   podať   proti napadnutému uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry podnet (ktoré aj využili), o ktorom bol oprávnený   a   povinný   konať   nadriadený   prokurátor   [§   54   ods.   2   písm.   b)   zákona o prokuratúre].

Navyše, právny zástupca sťažovateľov podal generálnemu prokurátorovi 1. decembra 2012 návrh na zrušenie uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012   podľa   §   363   a   nasl.   Trestného   poriadku,   teda   okrem   už   spomenutého   právneho prostriedku   nápravy   sťažovatelia   disponovali   aj   ďalším   účinným   prostriedkom   nápravy (m. m. I. ÚS 163/2013).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľov pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol ako neprípustnú.

II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 206/10 a jej prípisom z 23. januára 2013

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je jednak nedostatok právomoci špeciálneho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry konať o návrhu na zrušenie uznesenia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 11. októbra 2012 podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku   (ďalej   len   „prvá   námietka“),   ako   aj zjavná   arbitrárnosť   dôvodov   uvedených špeciálnym prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry v prípise z 23. januára 2013, ktorým ich upovedomil o tom, že nezistil dôvody na zrušenie označeného uznesenia prokurátora úradu   špeciálnej   prokuratúry   (ďalej   len   „druhá   námietka“).   Podľa   názoru   sťažovateľov sa špeciálny prokurátor nevysporiadal vôbec s argumentmi obhajoby a odôvodnenie jeho prípisu (upovedomenia) „neobstojí vo svetle so zisteným skutkovým stavom a je absolútne svojvoľné a právne a skutkovo iracionálne“.

Zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v   prípravnom   konaní   (trestnom)   je   upravené v ôsmej hlave III. časti Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Z už   spomenutého   princípu   subsidiarity   ustanoveného   v čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľmi označených práv a   vecne   sa   zaoberať   sťažnosťami   len   vtedy,   ak   sa   sťažovatelia   nemôžu   v   súčasnosti a nebudú   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   prostredníctvom   iných právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   im   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu   na konanie o nich.   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   je   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.

Podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa   §   364   ods.   3   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor,   ak   rozhoduje bez návrhu podľa odseku 1, môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia;   ak   rozhoduje   na   základe   návrhu   podľa odseku 1,   môže   rozhodnutie   podľa   §   363   ods.   1   zrušiť   do   šiestich   mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého   rozhodnutia   alebo   ak   uplynula   lehota   uvedená   v   §   364   ods.   1   alebo   3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

V   súlade   s   §   49   zákona   o   prokuratúre   na   vybavenie   podnetu   je   príslušný ten prokurátor, ktorý je príslušný na vykonanie opatrení vyplývajúcich z podaného podnetu.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

V súlade   s   §   55d   ods.   2   zákona   o prokuratúre   špeciálny   prokurátor   zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený

a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa   nezačalo trestné   stíhanie,   nevznieslo   obvinenie,   nepodal   návrh   na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala   obžaloba   alebo   riadny   alebo   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   neprospech obvineného,

b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Sťažovatelia   prvou   námietkou   vyslovujú   nespokojnosť   s vybavením   ich   návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní špeciálnym prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý podľa názoru sťažovateľov nedisponoval právomocou o tomto návrhu konať, keďže konať a rozhodnúť o tomto návrhu v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku môže len generálny prokurátor, príp. prvý námestník generálnej prokuratúry.

V súvislosti s prvou (ale aj druhou) námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na už citované ustanovenia zákona o prokuratúre (§ 31 zákona o prokuratúre a nasl.), podľa ktorého   sa   sťažovatelia   môžu   originálnym   (prvotným)   podnetom   domáhať preskúmania zákonnosti takéhoto postupu špeciálneho prokurátora samotným generálnym prokurátorom, príp.   prvým   námestníkom   generálneho   prokurátora,   ktorý   po   posúdení   veci,   ak   zistí, že špeciálny prokurátor nemal právomoc konať, môže sám túto právomoc vykonať (k tomu pozri aj II. ÚS 394/08), a teda sa v rámci konania o tomto právnom prostriedku nápravy vysporiadať aj s argumentmi sťažovateľov, na základe ktorých považujú doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa Policajného zboru a prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry) za nezákonný a ich rozhodnutia za arbitrárne.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľov   smeruje   proti   postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď   o   odôvodnenosti,   a   teda   zákonnosti   a   ústavnosti   trestného   stíhania   sťažovateľov meritórne   zatiaľ   príslušný   všeobecný   súd   nerozhodoval.   Z už   uvedeného   okrem   iného vyplýva,   že   platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľom   ako obvineným, príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným,   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo   dôjsť   v dôsledku   nimi   tvrdeného   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   Policajného zboru a úradu špeciálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Sťažovatelia v postavení strany   trestného   konania   majú   už   v   rámci   prípravného   konania   oprávnenie   aktívne zasahovať do   objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených im za vinu.   Navyše,   tak   súd   prvého   stupňa,   ktorý   by   bol   oprávnený   konať   a   rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností posudzovaného   prípadu   vrátane   oprávnenia   preskúmať   zákonnosť   a ústavnosť   postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05). Procesné   záruky   zabezpečujúce   zákonnosť   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.

V nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   konštantnú judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou   garantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   opakovane   zdôrazňuje, že trestné   konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   koniec   procesom,   v rámci   ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať jednotlivé   pochybenia, ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Otázka   dôvodnosti   vznesenia   obvinenia   je   predmetom   celého   trestného   konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd   zásadne   až   po   jeho   skončení   (s   výnimkou   niektorých   špecifických   situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu do osobnej slobody sťažovateľa), teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému, resp. obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovatelia   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpali   všetky   právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje.

II.3 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   úradu   špeciálnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. VII/2 Gv 206/10

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   z dôvodu,   že „o   sťažnostiach   obhajcov   sťažovateľov“ proti uzneseniu   vyšetrovateľa   Policajného   zboru   z 8.   augusta   2012 „nebolo   rozhodnuté dodnes“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   vo   svojom   podnete na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v zmysle § 31 v spojení s § 55d ods. 1 a § 55e ods. 1 zákona o prokuratúre z 13. novembra 2012 uviedli, že považujú „odôvodnenie   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR v predmetnom   uznesení   č. VII/2   Gv   206/10-87   z 11.   10.   2012   za   nesprávne“, a žiadali o preskúmanie „tohto   rozhodnutia   ako   aj   postupu   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry   GP   SR   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že dosiaľ   nebolo   rozhodnuté   o sťažnosti obhajcu obvineného.“ (citované z podnetu na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu   špeciálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/2   Gv   206/10   z 13. novembra 2012).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že argumentácia súvisiaca so vznikom zbytočných prieťahov pri   vybavovaní sťažnosti   obhajcov   sťažovateľov   bola uplatnená sťažovateľmi prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom. Vo svojom podnete na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry z 13. novembra 2012 sťažovatelia síce poukázali   na   skutočnosť,   že   o sťažnostiach   obhajcov   sťažovateľov   proti   uzneseniu vyšetrovateľa   Policajného   zboru   nebolo   rozhodnuté,   avšak   túto   skutočnosť   nenamietali a podnetom   podľa   §   31   a nasl.   zákona   o prokuratúre   nežiadali   preskúmanie   zákonnosti postupu   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   v súvislosti   so   sťažnosťami   obhajcov sťažovateľov.   Ak   teda   sťažovatelia   nenamietali   v konaní   o podnete   na   preskúmanie zákonnosti   postupu   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   v rámci   ktorého   boli zastúpení obhajcom, nerozhodnutie o sťažnostiach obhajcov proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru a túto argumentáciu uplatnili až v konaní pred ústavným súdom, nesplnili základný predpoklad prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde (m. m. IV. ÚS 90/2012).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ich ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013