znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/2011-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho v konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. S., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   20   ods.   1   v spojení   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v spojení   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/667/2009 z 29. novembra 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18   CoE/667/2009   z   29.   novembra   2009   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   obchodnej spoločnosti B., a. s., na účet Advokátskej kancelárie S., s. r. o., B., v sume 451,95 € (slovom štyristopäťdesiatjeden eur a deväťdesiatpäť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr.   R.   S.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   18   CoE/667/2009   z   29.   novembra   2009   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na vymoženie sumy 963 127,52 € s prísl. proti povinnému v 1. rade C. T., S., a povinnému v 2. rade K. T., S. (ďalej len „povinní“). Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Povinní podali proti exekúcii námietky s návrhom na odklad exekúcie z dôvodu, že „na nehnuteľnosti vlastnené povinnými, na ktoré sa má viesť exekúcia, Okresný súd Pezinok v konaní E., a. s. c/a I. C. T., II. K. T. sp. zn. 6C 6/08 o vydanie bezdôvodného obohatenia, uznesením zo dňa 22. 10. 2008, sp. zn. 6C 6/08-321 nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa zakazuje povinným nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej v konaní sp. zn. 6C 6/08.

Okresný   súd   Pezinok   uznesením   zo   dňa   6.   augusta   2009   sp.   zn.   16Er/533/2009 povolil   odklad   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   16Er/533/2009,   Ex   110/2009   na   dobu   do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 6C 6/2008.“.

Sťažovateľka   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   13.   augusta   2009 odvolanie, na základe ktorého rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE/667/2009 z 29.   novembra   2009   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   povolil   odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 16 Er/533/2009 len predajom nehnuteľností do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C/6/2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

K odôvodneniu namietaného uznesenia krajského súdu sťažovateľka uviedla:„Podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. d) Obchodného zákonníka je výlučne iba povinný C. T., nie však povinná K. T. Úverovú zmluvu č. 5007/27, na základe uzatvorenia ktorej   vznikla   pohľadávka   uplatňovaná   sťažovateľom   v   predmetnom   exekučnom   konaní uzatvorili obaja povinní ako fyzické osoby nepodnikatelia... predmetný úver nemal žiadnu súvislosť   s   poľnohospodárskou   výrobou   uskutočňovanou   povinným...   Pozemky   zakúpené povinným... z úveru poskytnutého sťažovateľom... nadobudli povinní... do BSM ako fyzické osoby, nie však ako fyzické osoby podnikatelia (čo je zrejmé aj z identifikačných údajov vlastníka   evidovaných   na   listoch   vlastníctva).   Pozemky,   ktoré   povinní   zakúpili...   boli povinnými   zakúpené   za   účelom   developerskej   činnosti...   Na predmetných   pozemkoch povinní neuskutočňujú poľnohospodársku produkciu, pričom túto skutočnosť porušovateľ nemal   preukázanú,   nakoľko   v   tomto   smere   nevykonal   žiadne   zisťovanie   alebo dokazovanie....

Ustanovenia §47 a 48 EP ustanovujú obsah upovedomenia o začatí exekúcie, pričom upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   je   iba   fakultatívnou   náležitosťou upovedomenia o začatí exekúcie....

Zároveň je nutné upozorniť na skutočnosť, že EP v ustanoveniach § 114 až 130 (tretí diel   štvrtej časti   EP)   upravuje   exekúciu predajom   hnuteľných   vecí,   vzhľadom   na   čo   je možné   právny   režim   §   114a   a   §   115   EP   vzťahovať   výlučne   na   exekúciu   predajom hnuteľných vecí, nie však na exekúciu predajom nehnuteľnosti....

Na základe uvedeného teda možno jednoznačne konštatovať, že exekučný poriadok (a teda ani ust. § 115 ods. 3 EP) nezakladá akúkoľvek prekážku okamžitej exekvovateľnosti nehnuteľností   vlastnených   povinnými   v   čase   rozhodovania   Okresného   súdu   Pezinok a porušovateľa. Nehnuteľnosti povinných nie sú ustanovením § 115 ods. 3 EP vylúčené z exekúcie   majetku   povinných...   nakoľko   ust.   §   115   EP   sa   na   exekúciu   predajom nehnuteľností nevzťahuje....

Porušovateľ   výkladom   ust.   §115   ods.   3   exekučného   poriadku...   v   rozpore so zákonnou   dikciou   rozšíril   režim   predmetného   ustanovenia   na   nehnuteľné   veci,   čo predstavuje postup v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 Ústavy, ako aj postup v rozpore s... čl. 2 ods. 2 Ústavy....

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   z   uvedených   dôvodov   neexistuje   zákonný   dôvod zastavenia predmetnej exekúcie v zmysle §57 ods. 1 písm. d) EP z dôvodu nerešpektovania ochranných ustanovení §§ 114a a 115 ods. 3 EP zo strany exekútora, nie je daný ani zákonný dôvod povolenia odkladu exekúcie predajom nehnuteľností v zmysle § 56 ods. 2 EP. Zároveň nie je zrejmá akákoľvek súvislosť medzi dobou odkladu exekúcie uvedenou v napadnutom uznesení a ust. §§ 114a a 115 ods. 3 EP.

... súdny spor povinných so spoločnosťou E., a. s. vedený pod sp. zn. 6C 6/2008 je konaním v zmysle § 80 písm. b) OSP, a teda nie je určovacím sporom v zmysle § 80 písm. c) OSP,   nemožno   vyvodzovať   z   existencie   predmetného   súdneho   sporu   povinných,   resp. vykonateľného   predbežného   opatrenia   akékoľvek   závery   vo   vzťahu   k povoleniu   odkladu exekúcie,   navyše   dokonca   aj   vo   vzťahu   k   nehnuteľnostiam   nepostihnutým   predbežným opatrením vydaným v predmetnom spore....

Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia vyplýva aj zo skutočnosti, že   odklad   exekúcie   bol...   nariadený   napriek   skutočnosti,   že   predmetom   súdneho   sporu vedeného spoločnosťou E., a.s. je len časť majetku povinných....

Konštatovanie porušovateľa, že dôvodom povolenia odkladu je dôvod obsiahnutý v odseku 2 § 56 EP bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia je v kontexte vyššie uvedených skutočností zjavne arbitrárne, ako i nepreskúmateľné. Porušovateľ neodôvodňuje, prečo by malo dôjsť k zastaveniu exekúcie vo vzťahu k nehnuteľnostiam vlastneným povinnými, ktoré nie   postihnuté   predbežným opatrením   vydaným v   spore   6C 6/2008,   a   prečo má   byť   aj vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam povolený odklad exekúcie do doby skončenia konania 6C 6/2008.

Zároveň   možno   konštatovať   nepreskúmateľnosť   napadnutého   uznesenia   pre nezrozumiteľnosť....

Porušovateľ   sa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   vôbec   nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní...

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   konštatuje,   že   napadnuté uznesenie   neobsahuje   dostatočné   a   relevantné   dôvody   splnenia   zákonných   podmienok povolenia   odkladu   exekúcie   stanovených   ust.   §   56   ods.   2   EP,   očakávania   zastavenia predmetnej   exekúcie   v   zmysle   §   57   EP,   odôvodnenosti   odkladu   exekúcie   vo   vzťahu k všetkému nehnuteľnému majetku povinných a to na obdobie do právoplatného skončenia súdneho konania... sp. zn. 6C 6/2008, ako aj vysporiadania sa s preukázaním zachovania proporcionality medzi odkladom exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu   (záujmu   na   právnej   istote,   ochrane   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   a   práva   na pokojné užívanie majetku sťažovateľa). Porušovateľ napadnutým uznesením rezignoval na požiadavku objektivity postupu orgánu verejnej moci. Napadnutým uznesením porušovateľ zvýhodnil ochranu vlastníckeho práva povinných a spoločnosti E., a. s., a diskriminoval sťažovateľa v ochrane vyplývajúcej z čl. 46 a 20 ods. 1 Ústavy.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti B., a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn. 18 CoE/667/2009 porušené bolo.

Základné právo spoločnosti B., a. s.,... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn. 18 CoE/667/2009 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   novembra   2009   pod   sp.   zn. 18 CoE/667/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti B.,   a.   s...   na   účet   jej   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 296/2011 zo 7. júla 2011.

Na výzvu ústavného súdu   z 28. júla 2011 a 24.   augusta   2011 účastníci   konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. V nadväznosti na to ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   a   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k záveru,   že   od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v prípise doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2011 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky. Vo svojom vyjadrení   opakovane   poukázal   na   jednotlivé   body   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu, pričom z obsahu tohto vyjadrenia je zrejmé, že sa v plnej miere s týmito dôvodmi stotožňuje a nepovažuje sťažnosť za dôvodnú.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k stanovisku podpredsedu krajského súdu v liste doručenom ústavnému súdu 16. septembra 2011, pričom zotrvala na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti. V prílohe vyjadrenia predložila   zoznam   nehnuteľností   vlastnených   povinnými,   ktoré   neboli   zahrnuté v predbežnom opatrení v konaní sp. zn. 6 C/6/2008, vo vzťahu ku ktorým podľa nej nebol dôvod povoliť odklad exekúcie.

II.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Súčasťou takto vymedzeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   aj   nútený   výkon   súdnych   a   iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (III. ÚS 60/04). Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo iného rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02, IV. ÚS 291/2010).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj krajský súd ako odvolací súd v exekučnom konaní, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Na základe listinných dôkazov predložených sťažovateľkou v uvedenej veci, ako aj súdnych spisov okresného súdu vedených pod sp. zn. 16 Er/533/2009 a sp. zn. 6 C/6/2008 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľka   podala   11.   marca   2009   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie exekúcie na vymoženie istiny 963 127,52 € s prísl. proti povinným. Okresný súd poverením č. 5107 007989* z 30. marca 2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. M. P. (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor 9. apríla 2009 vydal upovedomenie o začatí   exekúcie   sp.   zn.   Ex   110/09   podľa   §   47   Exekučného   poriadku   a podľa   §   135 Exekučného   poriadku   tiež   upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   predajom nehnuteľností špecifikovaných v predmetnom upovedomení.

Súdny exekútor doručil 28. mája 2009 okresnému súdu námietky povinných proti exekúcii, ktoré obsahovali aj návrh na zastavenie, resp. čiastočné zastavenie exekúcie a tiež návrh   na   odklad   exekúcie.   Povinní   vo   svojich   námietkach   tvrdili,   že   sťažovateľka   si uplatnila „okrem   istiny   aj   4%   ročný   úrok   zo   sumy   963.127,53   €...   od   10.   3.   2009   do zaplatenia v rozpore so zákonom, t. j. namietame pravdivosť verejnej listiny – notárskej zápisnice vo forme exekučného titulu.... Z tohto dôvodu by mala byť ponížená i istina..., ktorú oprávnený pôvodne bez právneho titulu účtoval ako alikvótnu časť úrokov... Z týchto dôvodov by automatický mali byť pomerne ponížené i trovy právne zastúpenia... ako i... odmena...   súdneho   exekútora.“. V   námietke   proti   exekúcii   ďalej   povinní   uviedli,   že exekúciu   nemožno   vykonať   aj   z   toho   dôvodu,   že   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   uvedené v upovedomení súdneho exekútora, sú „na návrh prokurátora zaistené v trestnom konaní... podľa § 50 Trestného poriadku... sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008... Navyše na predmetné nehnuteľnosti Okresný súd... uznesením zo dňa 28. 5. 2008, sp. zn. 6 C 6/08-321 nariadil predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   zakazuje   nakladať   s   týmto   majetkom   a   to s nehnuteľnosťami,   ktoré   sú   predmetom   žaloby   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia (rozsahom   pokrývajúce   všetky   nehnuteľnosti,   na   ktoré   je   vedená   exekúcia),   a   to   až   do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej... V danom konaní na OS Pezinok, č. k. 6 C 6/2008 si uplatňuje nárok na nehnuteľnosti vo forme žaloby o vydanie bezdôvodného... [obohatenia] naturálnou   reštitúciou   obchodná   spoločnosť   E.,   a.   s...   ak   by   súd   žalobe vyhovel vlastníkom nehnuteľnosti by neboli povinní, ale žalobca (tretia osoba), t. j. exekúciu by   postihovali   veci   –   nehnuteľnosti,   ktoré   nie   sú   vo   vlastníctve   povinných.“. Z   týchto dôvodov povinní navrhli, aby „exekučný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. b), d), e), f) alebo písm.   g) Exekučného poriadku podľa vlastného procesného uváženia exekúciu v celosti zastavil   (eventuálne   čiastočne   zastavil   v   časti   dotýkajúcej   sa   nehnuteľnosti).“ Povinní alternatívne   navrhli,   aby   okresný   súd   povolil   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného poriadku   do   právoplatného skončenia   konania vedeného na okresnom   súde   pod sp.   zn. 6 C/6/2008. Tento návrh odôvodnili tým, že „do tejto situácie – nesplácania úverových splátok sa dostali bez vlastnej viny v dôsledku konania spoločnosti E., a. s... v dôsledku podania   žalobného   návrhu   resp.   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na   všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, i na tie, na ktoré sa nevzťahoval obchodný vzťah, ktorý   je   predmet   sporu...   povinní   pred   podaním   tejto   žaloby   (predbežného   opatrenia) splátky   riadne   uhrádzali.   I   v   prípade   úspechu   v   spore   zo   strany   povinných...   by   už navrátenie do predošlého stavu (najmä v dôsledku vydraženia nehnuteľnosti v exekučnom konaní) nebolo možné. Obzvlášť nepriaznivé následky pre povinného alebo pre príslušníkov ich   rodiny   spočívajú   v   ohrození   základných   životných   istôt   najmä   v   dôsledku   blokácie všetkých peňažných účtov povinných a nemožnosti plniť i ostatné záväzky, ktoré má povinný ako samostatne hospodáriaci roľník.“.

Sťažovateľka   vo   vyjadrení   k   námietkam   povinných   doručenom   okresnému   súdu 5. júna 2009 poukázala na to, že v prípade úveru pre povinných nejde o spotrebiteľský úver, pretože poskytnutý úver „prevyšuje hornú hranicu ustanovenú § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.   z.“. Uviedla,   že   zaistenie   majetku   v   trestnom   konaní sa   netýka   postupu súdneho exekútora, ktorého sa netýka zákaz nakladania s predmetnými nehnuteľnosťami, taká istá je aj situácia týkajúca sa predbežného opatrenia v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/6/2008. Poukázala na nejasnosť predmetu konania sp. zn. 6 C/6/2008, pretože   žalobca   požaduje „vydanie   bezdôvodného   obohatenia   naturálnou   reštitúciou“, pričom obchodná spoločnosť E., a. s., nikdy nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností, navyše   na   uvedených   nehnuteľnostiach   viazne   zmluvné   záložné   právo   v prospech sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že [p]okiaľ akejkoľvek tretej osobe v priebehu exekúcie vznikne právo nepripúšťajúce exekúciu, môže si ho... uplatniť vylučovacou žalobou“. Sťažovateľka vyslovila právny názor, že v predmetnej veci nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie. Čo sa týka odkladu exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, argumentovala tým, že povinní vlastnia „niekoľko   luxusných   motorových   vozidiel   a   nehnuteľnosti   doslova   v obrovskej hodnote. Podstatnú časť nehnuteľností tvorí poľnohospodárska pôda, ktorá je vzhľadom na lokalitu a kompaktnosť vlastníctva ideálna na výstavbu... Exekúcia teda nebude mať pre povinných zvlášť nepriaznivé následky. Nie je splnená ani druhá podmienka... t. j. absencia zavinenia... povinní... majú... podiel na tom, že prišlo k začatiu konaní... Malo by tiež byť zohľadnené,   že   povinní   majú   okrem   príjmov   z   predaja   nehnuteľností   aj   iné   príjmy (poľnohospodárska výroba, ťažba štrkov).... Odkladom exekúcie... by pritom oprávnený bol vážne poškodený. Oprávnený má voči povinným pohľadávky v celkovej výške 3.201.336,47 €, čo predstavuje cca ¼ jeho základného imania.“.

Okresný súd uznesením č. k. 16 Er/533/2009-125 zo 6. augusta 2009 povolil odklad exekúcie na dobu do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/6/2008. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„V predmetnej veci súd po preštudovaní obsahu súdneho spisu č. k. 6C 6/2008, ktorý si vyžiadal na nahliadnutie zistil: dňa 28. 03. 2008 bola na Okresný súd Pezinok doručená žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia a návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Účastníkmi konania sú E., a. s.,... /žalobca/ a 1/ C. T.,... 2/ K. T.,... /žalovaní/. Navrhovateľ sa domáha uloženia povinnosti žalovaným na vydanie nehnuteľností. Okresný súd Pezinok vydal dňa 28. 05. 2008 uznesenie č. k. 6C 6/08 /predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal žalovaným predbežne nakladať v uznesení bližšie špecifikovanými nehnuteľnosťami/, ktoré nadobudlo predbežnú vykonateľnosť 06. 06. 2008.

Proti   uzneseniu   č.   k.   6C   6/08   zo   dňa   28.   05.   2008   podal   právny   zástupca žalovaných... dňa 18. 06. 2008 odvolanie.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 4Co 153/08 zo dňa 22. 10. 2008 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Okresný   súd   Pezinok   uznesením   č.   k.   6C   6/08   zo   dňa   20.   05.   2009   rozhodol o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného opatrenia.

Skutočnosti, ktoré povinní uviedli v návrhu na odklad exekúcie, súd považuje za dostatočné   dôvody,   pričom   je   potrebné   zdôrazniť,   že   ide   o   dočasné   opatrenie,   ktorého účelom je predísť následkom, ktoré by v prípade ihneď uskutočneného úkonu bolo možné napraviť len s ťažkosťami, prípadne vôbec. Na základe vyššie uvedeného súd povolil odklad exekúcie a to do právoplatného skončenia konania vedeného pred tunajším súdom pod sp. zn. 6C 6/2008.“

Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka   odvolanie doručené okresnému súdu 31. augusta 2009, pričom uznesenie okresného súdu považovala za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť   a   pre   nedostatok   dôvodov.   Konštatovala,   že   okresný   súd   sa   nijakým spôsobom   nevysporiadal   s jej   námietkami,   neuviedol   relevantnosť   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C/6/2008 pre predmetné exekučné konanie, ako aj to, na základe   akých   skutočností   mal   preukázané   splnenie   podmienok   podľa   §   56   ods.   1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd bol povinný pred rozhodnutím   o   povolení   odkladu   exekúcie   nariadiť   pojednávanie   tak,   aby   sa   mohla zúčastniť   na   dokazovaní.   Podľa   názoru   sťažovateľky   nenariadením   pojednávania   jej okresný súd odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka   uviedla   skutočnosti,   ktoré   by   mali   preukázať,   že   neboli   splnené zákonné   podmienky   na   povolenie   odkladu   exekúcie.   V   tejto   súvislosti   poukázala   na odblokovanie účtov povinných, ďalej na úhradu lízingových splátok povinnými zo zmlúv, na   ktoré   sa   nevzťahuje   exekúcia,   v sume   2   x   1   101,09   €,   na   vlastníctvo   luxusných športových   a   terénnych   motorových   vozidiel,   ako   aj   na   vlastníctvo   luxusnej   usadlosti v hodnote   cca   700   000   €   nezapísanej   v   katastri   nehnuteľností   a   rodinného   domu evidovaného na LV č. 1709, ktoré neboli postihnuté predbežným opatrením, ako aj na to, že povinní dosahujú príjmy aj z iných zdrojov, napr. ťažby štrku a pod. Sťažovateľka tiež uviedla, že podstatnú časť majetku povinných tvorí poľnohospodárska pôda, ktorá neslúži na   poľnohospodárske   účely   a   má   byť   v   zásade   určená   na   budúcu   výstavbu   rodinných domov.

Za vážne poškodenie v prípade odkladu exekúcie považuje sťažovateľka skutočnosť, že „eviduje v problematických pohľadávkach sumu cca 7,1 mil. €, z čoho cca. 3,2 mil. € teda takmer polovicu, predstavujú pohľadávky voči povinným. Pohľadávky oprávneného voči   povinným   predstavujú   takmer   ¼   základného   imania   oprávneného...“. Pokiaľ   ide o konanie vedené pod sp. zn. 6 C/6/2008, sťažovateľka uviedla, že je to konanie podľa § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (o splnení povinnosti), a nie podľa § 80 písm. c) OSP (o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je), a preto „nemožno   vyvodzovať   z   existencie   predmetného   súdneho   sporu   povinných,   resp. vykonateľného predbežného opatrenia   akékoľvek závery vo vzťahu k povoleniu odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE/667/2009 z 29. novembra 2009 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa (povolil odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 16 Er/533/2009 len predajom nehnuteľností do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/6/2008). Krajský súd predmetné uznesenie odôvodnil okrem iného takto:

„Z   predloženého   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   povinní   sú   podnikateľmi v kategórii   §   2   ods.   2   písm.   d)   Obch.   zák.,   teda   fyzickou   osobou   vykonávajúcou poľnohospodársku   výrobu   a   zapísanou   do   evidencie   podľa   osobitného   predpisu.   Súdny exekútor   v   rámci   exekučného   konania   zvolil   postup   vydania   upovedomenia   o   začatí exekúcie v tzv. všeobecnej rovine § 48 EP, teda bez konkretizovania spôsobu prevedenia vlastnej   exekúcie.   Upovedomenie   obsahuje   inhibitórium   v   podobe   zákazu   nakladania   z akýmkoľvek majetkom povinných do výšky vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému ustanoveniu obsiahnutému v ustanovení § 114a a § 115 ods. 3 EP podľa ktorého ak sa majú exekúciou   postihnúť   hnuteľné   veci   povinného,   ktoré   slúžia   alebo   súvisia   s   podnikaním, exekútor   je   povinný   postupovať   tak,   aby   exekúciou   neohrozil   podnikateľskú   činnosť povinného nad nevyhnutnú mieru. Hnuteľné veci je povinný postihovať exekúciou v poradí... Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v rámci exekučného konania sa exekútor týmito ochrannými ustanoveniami pre osobitnú kategóriu podnikateľov neriadil keď   pri   vedení   exekúcie   postupoval   tzv.   všeobecným   spôsobom   a   len   v   upovedomení o spôsobe exekúcie označil predaj nehnuteľností.

Pokiaľ povinní podali návrh na odklad exekúcie nepodávali ho len z dôvodov odseku 1 §-u 56 EP, ale i z dôvodov obsiahnutých v odseku 2, ktorým sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd nezaoberal. Poukazovali na rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným   titulom   v   úročení   poskytnutej   pôžičky   povinným,   ktorú   títo   považujú   za bezúročnú   a   ktorá   okolnosť   je   významná   pre   určenie   vymáhanej   sumy   ako   takej.   Tiež poukázali   na   zaistenie   nehnuteľného   majetku   označeného   v   upovedomení   o   spôsobe vykonania   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   v   trestnom   konaní   v   zmysle   procesného inštitútu podľa § 50 Tr. por... sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali ostatne i na súdny spor prebiehajúci pred Okresným súdom... sp. zn. 6C 6/2008 v rámci ktorého bolo vydané predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania povinných s nehnuteľnosťami identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti. Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či veci postihované exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných.

Podľa § 56 ods. 1, 2 EP, na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie. Ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť   nepriaznivé   následky a oprávnený   by   nebol   odkladom   exekúcie   vážne   poškodený.   Odklad   exekúcie   môže   súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   napriek   právnej   vete   zdôvodnenia   obsiahnutého v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa bol ďalším dôvodom povolenia odkladu exekúcie súdny spor vedený pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 6C 6/2008, teda dôvod od ktorého výsledku je závislý osud predmetného exekučného konania vzhľadom na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie. Tento dôvod, vzhľadom na úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia, je ťažiskovým (vzhľadom na vyššie uvedené). Pre použitie odseku 1 § 56 EP súd prvého stupňa nemal splnené, resp. preukázané ustanovením vyžadované podmienky.

Keďže odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle ustanovenia §-u 220 OSP rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil v tom, že povolený odklad sa vzhľadom na vyššie uvedené týka výlučne spôsobu exekúcie formou predaja nehnuteľností. Dôvodom povolenia odkladu exekúcie je dôvod obsiahnutý v odseku 2 § 56 EP. Úlohou exekútora a následne súdu bude pri ďalšom svojom postupe zohľadniť naznačené   okolnosti   (vlastná   výška   vymáhanej   sumy   a   rešpektovanie   ochranných ustanovení EP v spojení s osobami povinných). Nad rámec odvolacieho konania odvolací súd považuje za potrebné upozorniť, že upovedomenie o začatí exekúcie tzv. všeobecné (§ 48 EP), ani upovedomenie o konkrétnom spôsobe vedenia exekúcie (§ 47 ods. 2 EP) nemôže nahradiť upovedomenie o začatí exekúcie podľa štvrtej časti EP (v tomto prípade podľa § 135 EP).“

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 19. marca 2010. Sťažovateľka proti   predmetnému   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažnosť,   ktorá   bola   doručená ústavnému súdu 20. mája 2010.

IV.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 16 Er/533/2009-125 zo 6. augusta 2009 tak, že povolil odklad   exekúcie   predajom   nehnuteľností   podľa   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku   do právoplatného skončenia   konania vedeného   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C/6/2008, vychádzal z ústavných východísk uvedených v časti II tohto nálezu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že namietaným uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu jeho arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Základom argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že aplikácia § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku krajským súdom bola svojvoľná a použitie týchto ustanovení krajský súd riadne neodôvodnil vzhľadom na to, že

- sa nevysporiadal s otázkou vymedzenia účastníkov konania na strane povinných, keďže   samostatne   hospodáriacim   roľníkom   je   výlučne   povinný   v   1.   rade,   pričom   jeho manželka nie je podnikateľom v tejto kategórii,

- povinní uzavreli zmluvu o úvere ako nepodnikateľské subjekty,

- na pozemkoch, ktorých sa týka exekúcia, povinní nevykonávajú poľnohospodársku produkciu s tým, že krajský súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a zo súdneho spisu opačný záver nevyplýva,

- krajský súd výkladom § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku rozšíril režim predmetných ustanovení, pretože tieto ustanovenia možno aplikovať výlučne na hnuteľné veci, pričom krajský súd ich aplikoval na nehnuteľnosti, a tiež

- chýba súvislosť medzi dobou odkladu exekúcie a § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku.

V   ďalšom   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   nedostatočne   a   nezrozumiteľne odôvodnil   aplikáciu   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   neodôvodnil,   ktoré   zákonné podmienky predpokladané v § 56 ods. 2 v spojení s § 57 Exekučného poriadku považoval za splnené a na základe akých dôvodov k tomuto záveru dospel. V tejto súvislosti argumentuje tým, že

- konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C/6/2008 je konaním podľa § 80 písm. b) OSP, a nie podľa § 80 písm. c) OSP, ako to predpokladá § 134 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že krajský súd nevysvetlil, z akého dôvodu možno v súvislosti s konaním sp. zn. 6 C/6/2008 očakávať zastavenie exekúcie,

- konanie sp. zn. 6 C/6/2008 sa týka len časti nehnuteľností vo vlastníctve povinných, pričom   odklad   exekúcie   sa   týka   predaja   nehnuteľností   ako   takých;   v   tejto   súvislosti sťažovateľka poukazuje na to,   že   povinní vlastnia   aj pozemky, rodinný   dom,   usadlosť, pričom nie je zrejmé, prečo sa odklad exekúcie týka aj týchto nehnuteľností a z akého dôvodu je potrebné povoliť jej odklad do právoplatnosti konania sp. zn. 6 C/6/2008,

-   krajský   súd   sa   nijakým   spôsobom   nevysporiadal   s   proporcionalitou   odkladu exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu – ochranou vlastníckeho práva povinných a obchodnej spoločnosti E., a. s.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená jedným zo spôsobov uvedených v § 57 citovaného zákona.

Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom konaní podľa § 56 Exekučného poriadku je ochrana toho, kto o vydanie takého rozhodnutia žiada, pričom však musia byť rešpektované   aj   základné   práva   toho,   voči   komu   takéto   rozhodnutie   smeruje.   Keďže exekúcia podstatným spôsobom zasahuje do subjektívnych práv a povinností účastníkov exekučného konania, rozhodovanie o tejto veci je zverené do právomoci súdov.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle.

Účelom   odkladu   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného   poriadku   je   zabrániť nepriaznivým následkom neodkladnej exekúcie, ktoré by uplynutím času mohli spôsobiť ich nezvrátiteľnosť.   Exekučný   poriadok   umožňuje   povoliť   odklad   exekúcie   len   z   taxatívne vymenovaných dôvodov. Odklad exekúcie sa v zásade netýka samotného exekučného titulu. Tento inštitút umožňuje za splnenia zákonom ustanovených dôvodov a na prechodnú dobu preferovať iný záujem, ako je nútený výkon rozhodnutia alebo iného exekučného titulu. Mimoriadny význam má aj odôvodnenie rozhodnutia o odklade exekúcie, najmä z toho dôvodu, že odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku sa diametrálne líšia. Pokiaľ ide o odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ho možno povoliť bez návrhu, pričom zákon bližšie nerozvádza slovné spojenie „ak možno očakávať“, že exekúcia bude zastavená. Odklad exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku možno povoliť len na základe návrhu. Vo všeobecnosti by malo   byť   aspoň   osvedčené   pred   povolením   odkladu   podľa   §   56   ods.   2   Exekučného poriadku, že sa   začalo konanie alebo iný právny postup,   ktorých   výsledkom   môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie, alebo že je splnená niektorá z ďalších podmienok, ktorá môže viesť k zastaveniu exekúcie.

V súvislosti s rozhodovaním o odklade exekúcie ústavný súd už uviedol, že úlohou súdu, ktorý rozhoduje o odklade exekúcie, je, aby podľa celého stavu veci spravodlivo zvážil   pomer   rizika   nepriaznivých   následkov   spôsobených   prípadným   neodložením exekúcie   povinnému   a   rizika   vážneho   ohrozenia   oprávneného   vyvolaného   eventuálnym odkladom. V naznačenom smere Exekučný poriadok síce chráni záujmy povinného, nesmie však   zároveň   ani   zanedbávať   záujmy   oprávneného,   pretože   v   jeho   prospech   už   bola exekúcia nariadená a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo (m. m. III. ÚS 60/04).

K relevantným námietkam sťažovateľky

Pokiaľ ide o aplikáciu § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku krajský súd na uvedené ustanovenia poukázal v súvislosti s upovedomením o začatí exekúcie podľa § 48 Exekučného poriadku, keď v odôvodnení uznesenia uviedol, že zo spisového materiálu je „zrejmé, že povinní sú podnikateľmi v kategórii § 2 ods. 2 písm. d) Obch. zák., teda fyzickou osobou   vykonávajúcou   poľnohospodársku   výrobu   a   zapísanou   do   evidencie   podľa osobitného predpisu“. V tejto súvislosti za nedostatok považuje postup súdneho exekútora, ktorý vydal upovedomenie o začatí exekúcie „bez konkretizovania spôsobu prevedenia... exekúcie. Upovedomenie obsahuje inhibitórium v podobe zákazu nakladania z akýmkoľvek majetkom povinných do výšky vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému ustanoveniu obsiahnutému v... § 114a a § 115 ods. 3 EP...“.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd aplikoval § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku bez toho, aby mal preukázané, či aj povinná je podnikateľom   podľa   §   2   ods.   2   písm.   d)   Obchodného   zákonníka.   Ak   by   povinná podnikateľom v tejto kategórii nebola, nebolo by možné exekúciou postihnúť aj majetok, ktorý majú povinní v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov („BSM“); krajský súd sa však takýmito úvahami žiadnym spôsobom nezaoberal. Neskúmal, či a ktorý majetok majú povinní   v   BSM   a   ktorý   prípadne   vo   výlučnom   vlastníctve.   Závažnejšie   pochybenie krajského súdu v súvislosti s aplikáciou § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku je zrejmé   z   porovnania   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   a   jeho   výroku.   Krajský   súd zmenil   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   obmedzil   rozsah   odkladu   exekúcie   a   povolil odklad   len   vo   vzťahu   k   exekúcii   predajom   nehnuteľností.   Z   režimu   odkladu   exekúcie fakticky teda vylúčil všetky hnuteľné veci povinných. Ustanovenia § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku sú systematicky zaradené v treťom diele prvej hlavy štvrtej časti Exekučného poriadku s označením „Exekúcia predajom hnuteľných vecí“, z čoho možno urobiť záver, že tieto ustanovenia možno aplikovať len vo vzťahu k hnuteľným veciam povinných. Okrem toho text § 114a Exekučného poriadku výslovne uvádza hnuteľné veci povinného,   ktoré   za   splnenia   uvedených   podmienok   podliehajú   obmedzeniam,   ak   ide o postihnutie týchto vecí exekúciou. Výkladom § 115 ods. 3 Exekučného poriadku tiež možno   dospieť   k   záveru,   že   sa   aplikujú   len   vo   vzťahu   k   hnuteľným   veciam,   pričom predovšetkým   má   ísť   o   veci,   ktorých   zexekvovaním   by   bolo   ohrozené   riadne obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy alebo zachovanie plynulej prevádzky rastlinnej a živočíšnej výroby. Výsledkom aplikácie § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku by teda   logicky   v   tejto   veci   mohlo   byť   prípadné   obmedzenie   rozsahu   odkladu   exekúcie predajom špecifikovaných hnuteľných vecí, vo vzťahu ku ktorým sú splnené podmienky uvedených ustanovení. Aplikovať § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku nemožno na nehnuteľnosti povinných a režim týchto ustanovení v zásade nemožno výkladom rozšíriť tak,   aby   sa   aplikoval   na   nehnuteľnosti.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   aplikácia   a   výklad uvedených   ustanovení   Exekučného   poriadku   krajským   súdom   je   preto   ústavne neakceptovateľná, použitý výklad § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku krajským súdom   v   danom   kontexte   odporoval   zneniu   uvedených   ustanovení   a   na   základe   tohto výkladu dospel krajský súd k záverom, ktoré z takéhoto výkladu nemožno logicky odvodiť.

Pokiaľ ide o aplikáciu § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, krajský súd nejednoznačne vysvetľuje, z akých dôvodov bolo potrebné aplikovať toto ustanovenie, t. j. na základe akého dôvodu podľa § 57 Exekučného poriadku možno očakávať, že predmetná exekúcia bude zastavená. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na obsah návrhu povinných na odklad   exekúcie. „Pokiaľ   povinní   podali   návrh   na   odklad   exekúcie   nepodávali   ho   len z dôvodov   odseku   1   §-u   56   EP,   ale   i   z   dôvodov   obsiahnutých   v   odseku   2,   ktorým   sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd nezaoberal.“   Krajský súd označuje tri konkrétne   skutočnosti,   ktoré   zrejme   považuje   za   relevantné   a   ktorými   sa   okresný   súd nezaoberal. Podľa názoru krajského súdu povinní [p]oukazovali na rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným titulom v úročení poskytnutej pôžičky povinným, ktorú títo považujú za bezúročnú   a   ktorá   okolnosť   je   významná   pre   určenie   vymáhanej   sumy   ako   takej.   Tiež poukázali   na   zaistenie   nehnuteľného   majetku   označeného   v   upovedomení   o   spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v trestnom konaní... podľa § 50 Tr. por... sp. zn. ČVS:PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali... i na súdny spor... sp. zn. 6 C/6/2008 v rámci ktorého   bolo   vydané   predbežné   opatrenie   spočívajúce   v   zákaze   nakladania   povinných s nehnuteľnosťami identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti. Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či veci postihované exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných.“. V kontexte týchto troch   skutočností   krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uvádza, „že napriek právnej vete zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa bol ďalším dôvodom povolenia odkladu exekúcie súdny spor... pod sp. zn. 6 C   6/2008,   teda   dôvod   od   ktorého   je   závislý   osud   predmetného   exekučného   konania vzhľadom na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie. Tento dôvod, vzhľadom na úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia, je ťažiskovým...“.

Z   citovaného   je   zrejmé,   že   krajský   súd   povolil   odklad   exekúcie   predajom nehnuteľností podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že možno očakávať, že exekúcia   bude   zastavená   podľa   §   57   Exekučného   poriadku.   Krajský   súd   uvádza   tri skutočnosti, ktoré ho zrejme k tomuto záveru viedli (1. rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným titulom, 2. zaistenie nehnuteľností povinných podľa § 50 Trestného poriadku a 3. súdne konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/6/2008 a predbežné opatrenie nariadené v tomto konaní). Argumentácia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu nedostatočná; krajský súd svoje závery neodôvodnil v rozsahu, ako to vyžaduje § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, preto je odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto časti nepresvedčivé a zároveň nepreskúmateľné. Krajský súd predovšetkým uvedené skutkové zistenia   nesubsumoval   pod   konkrétnu   právnu   úpravu   obsiahnutú   v   §   57   Exekučného poriadku, bližšie nevysvetlil, prečo tieto skutočnosti môžu viesť k zastaveniu exekúcie. Relevantné je aj to, že sťažovateľka argumentovala v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o odklade exekúcie a v iných podaniach v súvislosti s odkladom exekúcie konkrétnymi skutočnosťami, ktoré sa vzťahovali na tieto skutkové zistenia. Vzhľadom na to, že krajský súd (aspoň formálne) zmenil právny dôvod, na základe ktorého povolil odklad exekúcie a rozsah   tohto   odkladu,   bolo   nevyhnutné,   aby   sa   s   touto   argumentáciou   sťažovateľky v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal.

Sťažovateľka vo vyjadrení k námietkam povinných z 5. júna 2009 uviedla konkrétne dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že neexistuje rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným   titulom.   V   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   povolení   odkladu exekúcie z 21. augusta 2009 sťažovateľka opakovane uviedla, že nie všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve povinných boli predmetom zaistenia v trestnom konaní podľa § 50 Trestného poriadku a predmetom nariadeného predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/6/2008, preto nebol dôvod povoliť odklad exekúcie vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam (napr. [povinní] vlastnia aj nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom sporu so spoločnosťou E.,   a.   s...   Povinní   taktiež vlastnia   luxusnú usadlosť   v hodnote   cca 700.000,-   €   (stavba nezapísaná v katastri nehnuteľností, postavená na pozemkoch parc. č. 1036/3, 1036/4, k. ú. R. vlastnených povinnými), ktorá nebola nijako postihnutá predbežným opatrením... aj rodinný dom v S., evidovaný na LV č. 1709, k. ú. S... Predovšetkým nie všetky pozemky povinných   boli   postihnuté   predbežným   opatrením   alebo   zaistením   majetku   v   trestnom konaní.“). Sťažovateľka   v   odvolaní   tiež   argumentovala   tým,   že   konanie   vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C/6/2008   vzhľadom   na   jeho   predmet,   nemôže   viesť   k zastaveniu exekúcie [„... súdny spor povinných so spoločnosťou E., a. s. vedený pod sp. zn. 6C 6/2008 je konaním v zmysle § 80 písm. b) OSP, a teda nie je určovacím sporom v zmysle §   80   písm.   c)   OSP,   nemožno   vyvodzovať   z   existencie   predmetného   súdneho   sporu povinných,   resp.   vykonateľného   predbežného   opatrenia   akékoľvek   závery   vo   vzťahu   k povoleniu   odkladu   exekúcie   v   zmysle   §   56   ods.   1   EP.“]. V odôvodnení   napadnutého uznesenia   sa   krajský   súd   s   touto   argumentáciou   sťažovateľky   nijakým   spôsobom nevysporiadal;   nie   je   zrejmé,   akým   spôsobom   tieto   námietky   vyhodnotil   a   prečo   ich nepovažoval za relevantné. Pretože zmenu právnej kvalifikácie a aplikáciu § 56 ods. 2 Exekučného   poriadku   nedostatočne   krajský   súd   odôvodnil,   sú   úvahy   krajského   súdu v tomto smere nepreskúmateľné.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza, že súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie „v tzv. všeobecnej rovine § 48 EP, teda bez konkretizovania   spôsobu   prevedenia   vlastnej   exekúcie.   Upovedomenie   obsahuje inhibitórium   v   podobe   zákazu   nakladania   z   akýmkoľvek   majetkom   povinných   do   výšky vymáhanej   pohľadávky“,   pričom   namieta,   že   súdny   exekútor   nerešpektoval   ochranné ustanovenia podľa § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku. Poukazuje tiež na tvrdenie povinných,   podľa   ktorého   predbežné   opatrenie   nariadené   v   konaní   sp.   zn.   6   C/6/2008 obsahuje zákaz nakladania s nehnuteľnosťami „identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti“. V závere odôvodnenia krajský súd nad rámec veci   uviedol,   že „upovedomenie   o   začatí   exekúcie   tzv.   všeobecné   (§48   EP),   ani upovedomenie o konkrétnom spôsobe vedenia exekúcie (§47 ods. 2 EP) nemôže nahradiť upovedomenie o začatí exekúcie podľa štvrtej časti EP (v tomto prípade podľa § 135 EP)“.

Vydanie upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku bez   uvedenia   spôsobu,   akým   sa   exekúcia   vykoná,   a   obsahujúce   zákaz   nakladania s majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii, je zákonom predpokladaným postupom. Obligatórnou náležitosťou upovedomenia podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku nie je uvedenie spôsobu vykonania exekúcie (pozri § 48 Exekučného poriadku).   V   tomto   štádiu   exekučného   konania   často   prebieha   len   zisťovanie   majetku povinného, preto spravidla nie je možné, aby upovedomenie podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku konkrétne identifikovalo zložky majetku povinného, na ktoré sa exekúcia bude vzťahovať, prípadne ktoré budú z exekúcie vyňaté. Zo súdneho spisu je zrejmé, že súdny exekútor   vydal   9.   apríla   2009   upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   predajom nehnuteľností podľa § 135 Exekučného poriadku, v ktorom označil nehnuteľnosti, ktorých sa   exekúcia   má   týkať,   preto   krajský   súd   mal   vyhodnotiť   odklad   exekúcie   ako   takej, vo vzťahu   ku   konkrétnemu   spôsobu   vedenia   exekúcie   a   aj   vo   vzťahu   ku   konkrétnym zložkám majetku v rámci určitého spôsobu vykonania exekúcie (v tomto prípade špecificky vo vzťahu k exekúcii predajom nehnuteľností a tiež predajom nehnuteľností označených v upovedomení   podľa   §   135   Exekučného   poriadku).   Mal   teda   vyhodnotiť   existenciu dôvodov   odkladu   exekúcie   vo   vzťahu   k   celému   majetku   povinných,   vo   vzťahu   k   ich nehnuteľnému   majetku   ako   takému   a   vo   vzťahu   k   nehnuteľnostiam   označeným v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností. Tento postup bol v tomto   prípade   nevyhnutný   vzhľadom   na   obsah   námietok   sťažovateľky.   Krajský   súd námietky sťažovateľky nevyhodnotil, rozhodol len všeobecne o odklade exekúcie predajom nehnuteľností bez toho, aby tento postup relevantne a preskúmateľne odôvodnil.

Ďalšie pochybenie krajského súdu spočíva v tom, že v napadnutom uznesení nijakým spôsobom   neuviedol,   aký   iný   záujem   uprednostnil   pred   záujmom   na   nútenom   výkone rozhodnutia   a   iného   exekučného   titulu.   V   odôvodnení   chýba   vyhodnotenie   rizika nepriaznivých   následkov   povolenia   odkladu   exekúcie   pre   sťažovateľku,   vyhodnotenie nepriaznivých následkov nepovolenia odkladu exekúcie pre povinných, porovnanie týchto rizík   a   zrozumiteľné   a   preskúmateľné   vysvetlenie,   ktorý   záujem   a   z   akých   dôvodov uprednostnil.   V   predmetnej   veci   úplne   chýba   hodnotenie   nepriaznivých   dôsledkov povolenia odkladu pre sťažovateľku a tiež bližšie vysvetlenie, prečo krajský súd preferoval záujmy povinných.  

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Preto § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 OSP treba z hľadiska vyššie uvedených článkov ústavy a dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu o odklade exekúcie musí obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov   sa   musí   týkať   nielen   dôvodov,   pre   ktoré   možno   očakávať,   že   exekúcia   bude zastavená v zmysle § 57 Exekučného poriadku, ale aj proporcionality medzi odkladom exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu, dôsledkov odkladu na postavenie sťažovateľa, ktorý je odkladom výrazne znevýhodnený oproti povinnému, účelu Exekučného poriadku, ktorým je predovšetkým ochrana oprávneného (m. m. III. ÚS 60/04). Ústavný súd zistil, že uvedenými požiadavkami sa krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   povolení   odkladu   exekúcie   dostatočne neriadil.

Z dôvodov uvedených v tejto časti nálezu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd   svojím   postupom   v   namietanom   konaní a   napadnutým   uznesením   porušil   základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v predmetnom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE/667/2009 z 29. novembra 2009, ústavný súd uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou ESĽP. Ústavný súd preto posudzoval námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy na základe rovnakej argumentácie.

V danej veci podkladom pre exekúciu bola notárska zápisnica sp. zn. N 18/2007, Nz 3003/2007,   NCRls   2994/2007,   v   ktorej   povinní   uznali   svoj   dlh   a   súhlasili   s jej vykonateľnosťou.   Povinní   neplnili   dobrovoľne   svoj   dlh,   preto   sťažovateľka   pristúpila k nútenému výkonu – k exekúcii na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Napriek   legitímnemu   očakávaniu,   že   bude   jej   pohľadávka   s   príslušenstvom   úspešne vymožená,   pretože   vo   vlastníctve   povinných   boli   majetkové   hodnoty,   prevažne nehnuteľnosti, v dostatočnom rozsahu na uspokojenie jej celej pohľadávky, musela strpieť odklad jej uspokojenia bez toho, aby na tento postup boli splnené zákonom predpokladané podmienky, čím došlo k ohrozeniu jej pohľadávky a jej vymožiteľnosti. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995). V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje tým, že vymožiteľnosť jej pohľadávky sa stala v dôsledku povolenia odkladu exekúcie do doby právoplatného skončenia konania sp. zn. 6 C/6/2008 „vážne ohrozená a nechránená“.

Ústavný súd sa nezaoberal tým, či sťažovateľka ako oprávnená naozaj utrpela ujmu v dôsledku povolenia odkladu exekúcie predajom nehnuteľností, pretože pre posúdenie, či došlo k zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo takéto zistenie v danej veci   bez   právneho   významu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   k   zásahu   do   týchto   práv sťažovateľky došlo v predmetnej veci už tým, že napriek jej „legitímnemu očakávaniu“ pri splnení   podmienok   a   predpokladov   vymedzených   procesnými   predpismi   (Exekučného poriadku) sťažovateľka ako oprávnená v exekúcii nemala k dispozícii ten druh zákonnej ochrany jej   vlastníckeho   práva,   ktorý   jej   zákon   pri   takomto   prejave vôle   poskytuje.   Je nepochybné, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa týka základného práva podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktoré   podstatne   ovplyvňuje a predĺžilo dobu realizácie nároku sťažovateľky. Podstata tohto zásahu spočíva v tom, že krajský   súd   v   konaní,   v   ktorom   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu exekúcie, svojím postupom a rozhodnutím neposkytol rovnakú úroveň ochrany jej vlastníckemu právu, akú poskytol rovnakému právu povinných (I. ÚS 59/00, III. ÚS 60/04). V týchto intenciách krajský súd aj pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o odklade exekúcie mal skúmať pomer rizika   zvlášť   nepriaznivých   následkov   spôsobených   prípadným   neodložením   exekúcie povinnému   a   rizika   vážneho   ohrozenia   oprávneného   vyvolaného   odkladom   exekúcie. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil vo veci Scollo v. Taliansko a Spadea a Scalabrino v. Taliansko stanovisko, že „... musí existovať rozumný proporčný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom...“ (rozsudky ESĽP z 28. septembra 1994: Scollo v. Taliansko 24/1994/471/552, Spadea a Scalabrino v. Taliansko 23/1994/470/551).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svojím postupom v namietanom konaní a napadnutým   uznesením   tým,   že   nezvažoval   už   uvedené   skutočnosti,   ale   exekúciu predajom nehnuteľností odložil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/6/2008, neporušil len základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale porušil aj jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. ich porušil vo vzájomnom spojení.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   zrušiť napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   dôvodu,   že   toto   uznesenie   už pred   rozhodnutím ústavného   súdu   zaniklo   inak   [§   218   ods.   1   písm.   e)   OSP   v   spojení   s   §   31a   zákona o ústavnom súde]. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 16 Er/533/2009-125 zo 6. augusta 2009 tak, že povolil odklad exekúcie predajom nehnuteľností do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6   C/6/2008.   V   konaní   sp.   zn.   6   C/6/2008   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 6   C/6/2008-649   z   18.   marca   2010.   O   odvolaní   obchodnej   spoločnosti   E.,   a.   s.,   ako navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co/290/2010-683 z 9. marca 2011, predmetný rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu   nadobudol   právoplatnosť   3.   júna   2011.   Pretože   právoplatným   skončením   konania sp. zn.   6   C/6/2008   uplynula   aj   doba,   na   ktorú   bol   povolený   odklad   exekúcie,   v čase rozhodovania ústavného súdu sa už naplnil jeho účel, a preto ústavný súd nemal dôvod na jeho zrušenie.

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť jej trovy konania za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, spísanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   vyjadrenie   z   11.   septembra   2011)   v celkovej   sume 8 442,44 € (3 x 2 352,13 € + 2 x 19% DPH v sume 446,90,- EUR + 1x 20% DPH v sume 470,42,-   EUR   +   2x   režijný   paušál   7,21,-   EUR   +   1x   režijný   paušál   7,41,-   EUR“). Vychádzala pri tom z § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), podľa ktorej určila základnú   sadzbu   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   sumou   2   352,13   € („vzhľadom na to, že vymáhaná suma v exekučnom konaní predstavuje sumu 963.127,52,- EUR“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z výpočtového základu ustanoveného v § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorým je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2009,   ktorá   bola 721,40 €, a za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu v súlade s jej vyúčtovaním, sumu odmeny   krátil   vzhľadom   na   to,   že   predmet   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorým   je ochrana základných práv a slobôd, nie je oceniteľný peniazmi. V takýchto prípadoch podľa § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu.

Na tomto základe ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby, ktoré uskutočnila právna zástupkyňa v roku   2010 (príprava a prevzatie zastupovania, podanie vo veci samej) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 (vyjadrenie vo veci samej) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 123,50 €. Keďže právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), suma odmeny za rok 2010 bola zvýšená o DPH vo výške 19 % a suma odmeny za rok 2011 bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Tarifná odmena za tri úkony právnej služby zvýšená o príslušnú sadzbu DPH takto predstavuje spolu sumu 430,12 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) 2 x 7,21 € a 1 x 7,41 €, čo spolu predstavuje sumu 21,83 €. Právna zástupkyňa vo vyúčtovaní nežiadala zvýšiť sumu režijného paušálu o DPH, preto ústavný súd priznal režijný paušál v súlade s vyúčtovaním právnej zástupkyne. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli takto priznané v celkovej sume 451,95 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011