znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľova matka P. Š. podala ako navrhovateľka (ďalej len   „navrhovateľka“)   1.   júla   2009   Okresnému   súdu   Trenčín   návrh   na podmienečné prepustenie jej syna J. Š. z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý sa v čase podania návrhu nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody..., pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo o tomto návrhu ešte meritórne rozhodnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   a neefektívny   postup   všeobecného   súdu v príkrom rozpore s ust. § 415 ods. 3 Tr. por., ktorého účelom je v predmetnom konaní zabezpečiť   prostredníctvom   (inštitútov)   procesného   práva   (zákon)   ústavné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ sa žiadnym spôsobom, ani svojim správaním nepričinil o spomalenie postupu súdu a vzniknuté prieťahy v konaní sú v plnom rozsahu   zavinené   výlučne   len   postupom   okresných   súdov.   Prejednaná   vec   je   skutkovo a právne veľmi jednoduchá, tvorí bežnú súčasť činnosti všeobecných súdov, avšak v tomto prípade   súd   zbytočnými   významnými   prieťahmi   odďaľuje   a znemožňuje   sťažovateľovi odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   očakával   v zákonnej   60   dňovej   lehote rozhodnutie súdu, zjavne neefektívnym pomalým a nesprávnym procesným postupom súdu pri napĺňaní účelu trestného konania.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov, a zároveň si uplatňuje úhradu trov konania a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   v prvom   rade   za potrebné   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred   všeobecným   súdom,   vyžaduje,   aby   sťažovatelia   preukázali,   že   ešte   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ   v   priebehu   piatich   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu   do   piatich   pracovných   dní od   prevzatia   veci,   pričom   ju   alebo zamietne,   ak   zo   strany   súdu   nedošlo   k prieťahom,   alebo   určí   primeranú   lehotu na uskutočnenie úkonu, ak je sťažnosť opodstatnená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55 ods.   3   Trestného   poriadku   treba   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a pozri novelu citovaného zákona].

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu možno vyvodiť, že sťažovateľ nepodal sťažnosť pre nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. nevyužil účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie jeho   sťažnosti   z   dôvodu   neprípustnosti   (§   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde).

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné preskúmať postup okresného súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 na základe súdneho spisu, ktorý si na ten účel vyžiadal z okresného súdu.

Zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Pp   7/2010   ústavný   súd   zistil   takéto skutočnosti:

Navrhovateľka podala Okresnému súdu Trenčín návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody 1. júla 2009.

Okresný   súd   Trenčín   nariadil   vo veci   verejné   zasadnutie   na   6.   október   2009,   na ktorom návrh na podmienečné prepustenie uznesením sp. zn. 1 Pp 76/2009 zamietol. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu sp. zn. 1 Pp 76/2009 zo 6. októbra 2009 bol spis zaslaný na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne, ktorý 8. decembra 2009 citované uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na nové konanie.

Okresný súd Trenčín postúpil spis vedený pod sp. zn. 1 Pp 76/2009 okresnému súdu 27. februára 2010 na základe skutočnosti, že sťažovateľ bol 8. decembra 2009 premiestnený do   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Ž.   (ďalej   len   „ústav“),   čím   došlo   k zmene miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Na okresnom súde je vec sťažovateľa vedená pod sp. zn. 2 Pp 7/2010.

Dňa 11. marca 2010 okresný súd požiadal ústav o podanie hodnotenia sťažovateľa a zároveň si vyžiadal jeho rodný list. Riaditeľ ústavu podaním z 29. marca 2010 okresnému súdu   oznámil,   že   vyžiadané   hodnotenie   sťažovateľa   nemožno   vykonať   z dôvodu,   že sťažovateľ   sa nachádza   v Ústave   na   výkon   väzby   Ž.   pre   účely   účasti   na   súdnom pojednávaní. Z uvedeného dôvodu bolo hodnotenie sťažovateľa doručené okresnému súdu až 14. apríla 2010.

Okresný   súd   nariadil   vo   veci   verejné   zasadnutie   na   15. apríl 2010,   ktoré   bolo odročené na neurčito z dôvodu neospravedlnenej neúčasti navrhovateľky.

Dňa   7.   mája   2010   doručila   navrhovateľka   žiadosť   o prerokovanie   veci   v jej neprítomnosti. Okresný súd nariadil v poradí druhé verejné zasadnutie na 15. jún 2010, na ktorom sťažovateľ požiadal o odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie Okresnému súdu Trenčín, pričom následne bolo verejné zasadnutie opätovne odročené z dôvodu neúčasti navrhovateľky.   Dňa   16. júna 2010   okresný   súd   nariadil   v poradí   tretie   pojednávanie na 30. júl 2010.

K dôvodom odročenia nariadených pojednávaní sa vyjadril aj predseda okresného súdu   v   prípise   č.   Spr   850/20   z   29.   júna   2010   (ďalej   len   „prípis   predsedu“),   v ktorom s poukazom na vyjadrenie zákonnej sudkyne okrem iného uviedol:

„... napriek tomu, že navrhovateľka – matka odsúdeného P. Š. listom zo dňa 05. 05. 2010,   ktorý   súd   obdržal   07.   05.   2010   (čl.   21)   žiadala   súd   o prejednanie   veci   v   jej neprítomnosti,   avšak   podľa   názoru   súdu   táto   jej   žiadosť   nespĺňa   zákonom   požadované náležitosti (tak ako to predpokladá § 293 ods. 7 Trestného poriadku s poukazom na § 294 odsek 1 Trestného poriadku) a to že nepožiadala výslovne, aby sa verejné zasadnutie konalo v jej neprítomnosti. Z toho dôvodu súd verejné zasadnutie, ktoré bolo vytýčené na 15. 06. 2010 odročil. V predvolaní na verejné zasadnutie, ktoré je vytýčené na deň 30. 07. 2010 navrhovateľku – matku odsúdeného súdu poučil o tom, ako má ďalej správne postupovať v prípade, že sa nechce, či nemôže zúčastniť predmetného verejného zasadnutia resp. že chce, aby súd o jej žiadosti konal v jej neprítomnosti. Vzhľadom k tomu, že doposiaľ neboli splnené všetky formálne náležitosti v zmysle Trestného poriadku, súd v danej veci nemohol ku dnešnému dňu meritórne rozhodnúť. Z horeuvedeného je zrejmé, že Okresný súd Levice nezapríčinil prieťahy v konaní.“

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu (t. j. nie aj postupom Okresného súdu Trenčín, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010. Z uvedeného dôvodu   bolo   na   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti   relevantné   len   obdobie   začínajúce dňom, keď sa vec dostala do dispozície okresného súdu, t. j. obdobie po 27. februári 2010.

Sťažovateľ   zakladá   svoje   tvrdenie   o   porušení   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci   predovšetkým   na   skutočnosti,   že   v jeho   veci   nebola   dodržaná   lehota   ustanovená v § 415 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodne súd najneskôr do 60 dní od jeho doručenia.

Vo vzťahu k uvedenej argumentácii sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v rámci ktorej zdôrazňuje, že pojem „zbytočné prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   aj   pojem   „v   primeranej   lehote“ obsiahnutý   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať a aplikovať   len   s   ohľadom   na   v   zákone   ustanovené   lehoty   na   vykonanie   jednotlivých úkonov súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní otázky, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce   prihliada, ale ich nedodržanie automaticky   nehodnotí ako   porušenie   uvedeného   základného práva, pretože aj v týchto prípadoch   sú   rozhodujúce   konkrétne   okolnosti   danej   veci.   S   ohľadom   na   konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (porovnaj napr. I. ÚS 63/00). Ak je totiž na jednej strane všeobecný súd viazaný zákonom   ustanovenými lehotami na vykonanie určitého   procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok porušenie   základných   zásad   civilného,   resp.   trestného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom   (čl.   154c   ods.   1   ústavy).   V   tomto   zmysle   nemožno   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Navyše, podľa právneho názoru ústavného súdu uvedeného napr. vo veci sp. zn. I. ÚS 35/01, ani ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe svojich zistení zo súdneho spisu konštatoval, že postup okresného súdu vo veci sťažovateľa síce nie je optimálny, ale na druhej strane doterajšia dĺžka namietaného konania aj vzhľadom na skutočnosť, že k jeho predĺženiu   došlo   aj   v dôsledku   správania   navrhovateľky   (nedostavením   sa   na   verejné zasadnutie bez ospravedlnenia), nezakladá dostatočné dôvody na to, aby ústavný mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe ústavný súd   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   neprípustnosti,   ako   aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010