znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/09-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   a. s.,   N.,   zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Sž 33/2005 z 29. júna 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   práva   obchodnej   spoločnosti   N.,   a. s.,   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 33/2005 z 29. júna 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 33/2005 z 29. júna 2006 a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   obchodnej   spoločnosti   N.,   a. s.,   v sume   208,99   €   [slovom   dvestoosem   eur a deväťdesiatdeväť   centov   (6 296   Sk)]   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   L.,   B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 Sž 33/2005   z 29. júna   2006   (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla: „Úrad pre finančný trh svojím prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 11. 11. 2004 číslo: GRUFT-125/2004/SANE   uložil za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1   zákona   č. 566/2001   Z. z.   o cenných   papieroch   a investičných   službách   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   spoločnosti   N.,   a. s.   (sťažovateľovi)   pokutu   vo   výške 40.000,- Sk.“

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   o uložení   pokuty   podala   sťažovateľka   v zákonom ustanovenej lehote rozklad, na základe ktorého Rada Úradu pre finančný trh rozhodnutím sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE/R z 28. februára 2005 prvostupňové rozhodnutie potvrdila a rozklad sťažovateľky zamietla.

Nadväzne   na   to   sa   sťažovateľka   žalobou   z 29.   marca   2005   domáhala   zrušenia označeného prvostupňového rozhodnutia Úradu pre finančný trh, ako aj druhostupňového rozhodnutia Rady Úradu pre finančný trh na najvyššom súde, ktorý namietaným rozsudkom jej žalobu zamietol, čím boli podľa sťažovateľky porušené jej označené práva.

Sťažovateľka   ďalej   opisuje   skutkový   a právny   stav,   ktorý   ju   viedol   k podaniu sťažnosti   ústavnému   súdu,   uvádzajúc,   že   ju   najvyšší   súd   prostredníctvom   jej   právneho zástupcu prípisom zo 7. februára 2006 vyzval, aby sa vyjadrila, či súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Na tento prípis právny zástupca sťažovateľky najvyššiemu súdu oznámil, že s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania nesúhlasí. Nadväzne na to najvyšší súd nariadil v právnej veci sťažovateľky pojednávanie na 29. jún 2006, na ktoré predvolal iba jej právneho zástupcu, ktorý však podaním z 5. júna 2006   z dôvodu   kolízie   termínov   pojednávaní   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   tomto pojednávaní,   požiadal   o jeho   odročenie   a zároveň   žiadal,   aby   sa   nepojednávalo   v   jeho neprítomnosti,   ale   aby   bol   nariadený   nový   termín   pojednávania.   Najvyšší   súd   však ospravedlnenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   nerešpektoval   a v pôvodne   nariadenom termíne prerokoval predmetnú vec bez jeho účasti, ako aj bez účasti sťažovateľky, ktorú na pojednávanie   osobitne   ani   nepredvolal,   čím   podľa   nej   porušil   jej   základné   právo na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, upravené v čl. 38 ods. 2 listiny.

V súvislosti   so   základným právom na prerokovanie veci   v prítomnosti účastníka, aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   garantovaným   čl. 38   ods. 2 listiny, sťažovateľka   argumentuje tým, že   pre   to, „aby   mohlo   byť   toto   základné   právo zrealizované,   musí   byť   účastníkovi   umožnené,   aby   sa   na   pojednávaní   mohol   zúčastniť. Účastník   teda   musí   byť   o   konaní   pojednávania   súdom   vyrozumený.   Predvolanie na pojednávanie je preto potrebné doručiť nielen jeho právnemu zástupcovi, ale aj priamo tomuto účastníkovi. O konaní pojednávania musí byť účastník konania vyrozumený súdom samostatne. Právneho zástupcu účastníka konania nie je možné považovať za doručovateľa predvolania na pojednávanie. Účasť účastníka na pojednávaní (najmä pokiaľ ide o jediné pojednávanie) má povahu uplatňovania jeho základného práva a nie plnenie niektorého z jeho procesných povinností, ako je to uvedené v druhej vete § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. (Sťažovateľ tento názor opiera o ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky vyjadrenú o. i. v jeho rozhodnutiach II. ÚS 195/96, I. ÚS 310/97, II. ÚS 145/02 a II. ÚS 210/03, ktorá vychádza z tých istých právnych predpisov, ktoré platia v Slovenskej republike).“.

Sťažovateľka   si   je vedomá   toho,   že ochrana práv,   porušenie ktorých   namieta, je zverená predovšetkým všeobecným súdom, ktoré sú pri výkone svojej právomoci viazané zákonom, a to tak v oblasti hmotného práva, ako aj procesného práva. Vzhľadom na to zastáva názor, že „aplikácia procesnoprávnych predpisov všeobecnými súdmi, prípadne ich výklad ako formálny (procesný) predpoklad zákonnosti rozhodnutí všeobecných súdov, musí byť preto vždy v zhode s ústavnými princípmi...

Základné právo na súdnu ochranu účastníka konania nespočíva teda len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu   dostať.   Procesnoprávny   rámec   konania   všeobecných   súdov   je   vymedzený   najmä ústavnoprocesnými princípmi riadneho a spravodlivého procesu upravenými v čl. 46 až 50 ústavy. Tieto princípy sú obsahovo naplnené základnými právami účastníkov konania a im zodpovedajúcimi   povinnosťami   súdov   konajúcich   o   veci,   ktoré   upravuje   zákon.   Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

Sťažovateľka venuje značnú pozornosť taktiež kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska ústavných princípov spravodlivého procesu, a to najmä   pokiaľ   ide   o ich   úplnosť,   zrozumiteľnosť   a presvedčivosť,   citujúc   judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcu sa na túto problematiku. V spojitosti s tým vyslovuje názor, že „súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí uviesť ku každému tvrdeniu a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol alebo prečo nie sú správne“.

Výhrady sťažovateľky k odôvodneniu namietaného rozsudku sa týkajú aj stručnosti sumarizácie jej prednesov ako účastníčky konania na strane žalobcu z hľadiska § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). To dáva sťažovateľka do súvislosti s jej ďalšou výhradou voči odôvodneniu namietaného rozsudku tvrdiac, že najvyšší súd vôbec nereagoval na niektoré jej dôkazy, nevysporiadal sa s nimi, iba si osvojil názor správneho orgánu   nekonkretizujúc   právne   normy,   ktoré   sa   na   tento   názor   vzťahujú,   pričom sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   najmä   na   dôkaz «výpis   „Emisií   cenných   papierov“ služba 107 z 18. júla 2003 vydaný Strediskom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.». K porušeniu označených práv sťažovateľky namietaným rozsudkom došlo podľa nej najmä jeho nedostatočným odôvodnením a z toho dôvodu ho považuje za arbitrárny.

Za   kľúčové   v tejto   veci   považuje   sťažovateľka   zodpovedanie   otázky,   kedy   boli vydané jej akcie, či predo dňom alebo po dni účinnosti zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení platnom do 31. októbra 2000 (ďalej len zákon č. 600/1992 Zb.“), pretože táto   otázka   je podľa   nej   rozhodujúca   pre   aplikáciu   § 92 ods. 1 zákona č. 600/1992   Zb. Na základe   podrobnej   analýzy   právnej   problematiky   okamihu   vydania   cenného   papiera sťažovateľka uzavrela, že jej akcie „boli vydané v zaknihovanej podobe a nemohli (a ani neboli) vydané skôr ako v deň 29. 3. 1993, resp. v deň 28. 7. 1993“. Vzhľadom na to sťažovateľka odmieta právny záver správneho orgánu, ktorý si osvojil aj najvyšší súd, že jej právnym predchodcom „bola vydaná ku dňu vzniku a. s., t. j. 1. máju 1992 emisia vo výške základného   imania...“, tvrdiac,   že   tento   záver „je   v rozpore   s právnymi   predpismi a s rozhodujúcimi skutočnosťami“.

Sťažovateľka pokračuje v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na to, že právny inštitút zaknihovaného cenného papiera zaviedol zákon č. 600/1992 Zb., a preto „predo dňom jeho účinnosti nebolo možné vydať cenný papier v zaknihovanej podobe. Vzhľadom na to, že neexistuje žiadna listina, ktorá by mohla byť považovaná za akciu sťažovateľa a akcie sťažovateľa existujú v zaknihovanej podobe, tieto akcie nemohli byť vydané predo dňom činnosti zákona č. 600/1992 Zb.“ (t. j. pred 28. decembrom 1992, pozn.).

Konštatujúc,   že   akciová   spoločnosť   môže   vydať   akcie   až   po   svojom   vzniku, a zároveň sa odvolávajúc na § 5 zákona č. 600/1992 Zb., z ktorého vyplýva, že emisia akcií je proces, ktorý trvá po istý čas, sťažovateľka vyvodzuje záver, že deň vzniku akciovej spoločnosti a deň vydania jej akcií nemôže byť totožný.

Za nesprávny považuje sťažovateľka právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého akcie   privatizované   v rámci   kupónovej   privatizácie   nadobudli   podobu   zaknihovaných cenných   papierov   na   základe   § 93   zákona   č. 600/1992   Zb.,   vyslovujúc   názor,   že   toto ustanovenie „samé osobe nezakladalo verejnú obchodovateľnosť cenného papiera“. Ani ďalší   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „pokiaľ   by   cenné   papiere   vydané žalobcom   nespĺňali   podmienky   verejnej   obchodovateľnosti,   nemohli   by   byť   prijaté na verejnom trhu a teda, ak boli preukázateľne prijaté na obchodovanie na verejnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s., a RM-Systém Slovakia, a. s., Bratislava, museli podmienky verejnej obchodovateľnosti splniť predtým, než boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu“, podľa sťažovateľky neobstojí a je bez akéhokoľvek právneho základu. Sťažovateľka zároveň v nadväznosti na to predkladá svoj názor, aký má byť objektívny výklad   pojmu   verejná   obchodovateľnosť   podľa   § 71   zákona   č. 600/1992   Zb.   a aké   sú podmienky verejnej obchodovateľnosti cenného papiera.

Podľa názoru sťažovateľky žiadnu právnu relevanciu nemá ani zistenie najvyššieho súdu, podľa ktorého „sťažovateľ nepožiadal Ministerstvo financií SR ani Úrad pre finančný trh podľa ustanovenia § 1 ods. 4 zákona č. 600/1992 Zb. o vyslovenie súhlasu s tým, že cenné   papiere spoločnosti   prestanú byť   verejne   obchodovateľné“. Sťažovateľka   na toto zistenie   reaguje   tvrdením,   že   jej   akcie   neboli   nikdy   verejne   obchodovateľnými a vychádzajúc z § 99f zákona č. 600/1992 Zb. považuje za zrejmé, že „súhlas na zrušenie verejnej   obchodovateľnosti   potrebovali   iba   emitenti,   ktorých   akcie   boli   k 31.   12.   2000 verejne obchodovateľnými“.

Aj   z týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľka   namietaný   rozsudok   za   arbitrárny a svojvoľný, v dôsledku čoho ním mali byť porušené jej označené práva.

Na   základe   citovaného   a ďalších   skutočností   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„Základné   práva   spoločnosti   N.,   a. s.,   so   sídlom...   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 06. 2006 spis. zn. 1 Sž 33/05 boli porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29. 06. 2006   spis. zn. 1 Sž 33/05 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 296/09 z 10. septembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v stanovisku k tejto veci, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. mája 2008,   označil   sťažnosť   za   nedôvodnú,   a k časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich   práv   v dôsledku   skutočnosti,   že   najvyšší   súd   nerešpektoval   ospravedlnenie   jej právneho zástupcu a v pôvodne nariadenom termíne prerokoval predmetnú vec bez jeho účasti, ako aj bez účasti sťažovateľky, ktorú na pojednávanie osobitne ani nepredvolal, uviedol:

«V predmetnej   veci,   ktorej   predmetom   bolo   posúdenie   zákonnosti   postupu a rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   pokuta   40   000,-   Sk za nesplnenie informačnej povinnosti podľa § 130 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, súd nariadil v zmysle § 250g OSP ústne pojednávanie na 29. 6. 2006, na ktoré predvolal účastníkov; sťažovateľku (v konaní žalobcu) cestou právneho zástupcu a procesnú protistranu. Súd pritom   vychádzal   z   ustanovenia   § 49   ods. 1   OSP   veta   prvá   (v   znení   platnom   v   čase rozhodovania – do 30. 6. 2007), podľa ktorého ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Pretože súd nevyžadoval aby sťažovateľka (žalobca) ako právnická osoba niečo na pojednávaní osobne vykonala, nedoručoval písomnosť aj jej v zmysle citovaného ustanovenia § 49 ods. 1 OSP veta druhá. Podľa § 49 ods. 1 OSP (v znení platnom v čase rozhodovania - do 30. 6. 2007) ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu.

Rovnaký   názor   je   vyjadrený   aj   v   C.H.BECK   č. RNs C 3009/2001:   Riadnym doručením písomného oznámenia o nariadení pojednávania zástupcovi účastníka s plnou mocou   pre   celé   konanie   je   vyrozumený   i   ním   zastúpený   účastník   konania.   Z   hľadiska účinkov doručenia nie je právne významné, či zástupca splnil svoju povinnosť o nariadenom pojednávaní účastníka včas informovať.

Právny   zástupca   sťažovateľky   svojím   podaním   z   5.   6.   2006   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na inom súde (z pripojeného predvolania   nevyplývalo,   že   išlo   o   zastupovanie   sťažovateľky)   a   požiadal   o   odročenie pojednávania   na   iný   termín.   Súd   jeho   žiadosti   nevyhovel,   pretože   udávaný   dôvod nepovažoval za dostatočne dôležitý na odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 1 OSP, vo veci pojednával bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu v súlade s ustanovením § 250g ods. 2 OSP a vo veci rozhodol.

Podľa § 119 ods. 1 OSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Podľa § 250g ods. 2 OSP ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

Postup súdu bol preto v súlade so zákonom, neboli ním porušené namietané práva sťažovateľky. pričom správnosť tohto záveru možno oprieť aj o rozhodnutie I. ÚS 68/1998 (11/1999), ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že:

1. Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom,   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   žiadosti o odročenie pojednávania.

2. Kolízia   dvoch   pojednávaní   toho   istého   účastníka   v   tom   istom   termíne na rozdielnych   súdoch   nie   je   akceptovateľným   predpokladom   uznania   existencie „dôležitého dôvodu“ riadne a včas vytýčeného pojednávania.

3. Posúdenie   opodstatnenosti   „dôležitého   dôvodu“   (§ 101   ods. 2   OSP)   v   každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu.»

K ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka na základe rozsiahlej argumentácie označuje namietaný rozsudok za arbitrárny a svojvoľný a ako taký porušujúci jej označené práva, sa vo vyjadrení najvyššieho súdu uvádza:

«Predpokladom   deliktuálnej   zodpovednosti   žalobcu   za   porušenie   povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia bolo preukázanie, že cenné papiere žalobcu boli vydané na základe verejnej ponuky podľa § 170 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorej predpokladom bola ich verejná obchodovateľnosť ku dňu 1. 1. 2002 Z. z. (t. j. ku dňu účinnosti   zákona   č. 566/2001   Z. z.),   ktorá   sa   v   danom   prípade   odvodzovala z predchádzajúcej právnej úpravy zákonom č. 600/1992 Zb., resp. ešte pred ňou v rámci kupónovej privatizácie. Súd skúmal existenciu týchto pre rozhodnutie podstatných okolností analýzou   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   v   konfrontácii   s   argumentáciou žalobcu   obsiahnutou   v   žalobe,   pričom   tak   svoje   hodnotiace   úsudky   k   jednotlivým čiastkovým   záverom   podopretým   príslušnou   právnou   úpravou   ako   aj   právny   záver,   do ktorého tieto zistenia vyústili, súd uviedol v zrozumiteľnej a stručnej forme v odôvodnení svojho rozhodnutia, preto konajúci senát nemôže v zmysle právnej tradície kontinentálneho práva (§ 156 ods. 4 OSP) ich dodatočne, nad rámec samotného odôvodnenia, objasňovať v tomto konaní formou reakcie na sťažovateľkou prezentovaný výklad niektorých ustanovení zákona č. 600/1992 Zb. resp. č. 566/2001 Z. z. a záver z neho plynúci.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sťažovateľkou   napadnutý rozsudok   spĺňa   náležitosti   vyplývajúce   z   ustanovenia   § 157   OSP   ako   aj   požiadavky stanovené rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (1994), podľa ktorého text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných ľudských   práv   zaväzuje   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   čo   však   na   druhej   strane neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka   bola   daná   podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom odôvodnenie súdneho rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku,   pripomienku   alebo   návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre rozhodnutie vo veci.

Napadnutý rozsudok v dostatočnej miere rešpektuje citované požiadavky, preto sa nemožno nestotožniť s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka   v   reakcii   z   12.   júna   2008   považuje   stanovisko   najvyššieho   súdu „v plnom   rozsahu   za   neopodstatnené“ a tvrdenia   v ňom   obsiahnuté   za   nepravdivé poukazujúc   najmä   na   rozpor   týchto   tvrdení   s obsahom   písomností   tvoriacich   prílohu sťažnosti.   Podľa   názoru sťažovateľky najvyšší súd «jednoducho opísal dôvody uvedené správnym   orgánom   a argumentáciu   sťažovateľky   vybavil   iba   súhrnným   zistením: „... Námietky   žalobcu...   súd   nepovažoval   za   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého rozhodnutia“».

Právny zástupca sťažovateľky a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Všeobecné východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Pre rozhodnutie ústavného súdu sú zvlášť významné tieto ustanovenia ústavy a jeho predchádzajúce rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Z citovaného   článku   ústavy vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   čl. 36   ods. 1 listiny) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   ochrana,   ktorá   sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych   orgánov   (§ 247   a nasl.   OSP),   t. j.   v   konaní,   v   ktorom   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a postupom správneho   orgánu.   Ak účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na poskytnutie   ochrany   v konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia   dôvodov   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m. II. ÚS 4/94).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane   súdov   rozhodujúcich   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,   ak výkonom   svojich   kompetencií   poskytujú ochranu   základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I. ÚS 35/98),   ale   tiež   v   prípade,   ak   by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral do úvahy, že táto namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).

Ústavný   súd   už   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   I. ÚS 37/95   rozhodol,   že   „Otázku právomoci   všeobecného   súdu   z hľadiska   ústavou   upraveného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež   potvrdil,   že   v prípade,   ak   dôjde   k výkladu   právnych   predpisov   inak   ako   ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku rešpektovania procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich   z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997). Súčasťou obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   m. m.   III. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

1.   Sťažovateľka namietala porušenie svojich   základných   práv podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného aj s poukazom na to, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž 33/05 nariadil ústne pojednávanie na 29. jún 2006, na ktoré predvolal iba jej právneho zástupcu a nie aj ju samotnú.

Podľa   § 250f   ods. 1   OSP   súd   môže   rozhodnúť o žalobe bez pojednávania,   ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.

Podľa § 250f ods. 2 OSP súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku,   že   ak   sa   účastník   v určitej   lehote   nevyjadrí,   bude   sa   predpokladať,   že   nemá námietky.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že spôsob výkladu a uplatňovania § 250f OSP v správnom   súdnictve   má   priamu   súvislosť   s uplatnením   základných   práv   účastníka súdneho   konania,   tak   ako   ich   upravuje   ústava   a   listina   (verejnosť,   ústnosť   súdneho pojednávania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom), pričom (a vzhľadom na jednoinštančnosť   správneho   súdnictva)   proti   rozhodnutiu   súdu,   či   došlo   k splneniu podmienok   § 250f   OSP,   neexistuje   účinný   opravný   prostriedok   dostupný   účastníkovi súdneho konania.

Pretože v prerokovávanom prípade nedošlo k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250f ods. 1 OSP, najvyšší súd mal v súlade s § 250g OSP predvolať účastníkov konania na pojednávanie. Zo súdneho spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd nekonal podľa postupu ustanoveného Občianskym súdnym poriadkom, na pojednávanie bol predvolaný len právny zástupca sťažovateľky, ale nie aj sťažovateľka (t. j. navrhovateľka). Preto bol jeho postup v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj s čl. 36 ods. 1   a   čl. 38   ods. 2   listiny.   Pri   predvolaní   účastníkov   konania   na súdne   pojednávanie podľa   § 250g   ods. 1   OSP   súd   nemôže   postupovať   podľa   § 49   ods. 1   prvej   vety   OSP. Ústavný súd sa v tejto veci stotožňuje s názorom, ktorý už judikoval v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 119/03.

2.   Z predloženého spisového   materiálu ústavný súd   zistil,   že predmetom   konania pred   najvyšším   súdom   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   1 Sž 33/2005   bolo   preskúmanie zákonnosti Rady Úradu pre finančný trh rozhodnutím sp. zn. GRUFT-125/2004/SANE/R z 28. februára 2005, ktorým bol zamietnutý rozklad a zároveň bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového   orgánu   (Úradu   pre   finančný   trh)   sp. zn.   GRUFT-125/2004/SANE z 11. novembra 2004 o uložení pokuty v sume 40 000 Sk za nesplnenie povinnosti podľa § 130   ods. 1   zákona   č. 566/2001   Z. z.   o cenných   papieroch   a   investičných   službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z. z.“). Porušenie uvedeného ustanovenia zákona č. 566/2001   Z. z.   spočívalo   podľa   označeného   prvostupňového   rozhodnutia   Úradu   pre finančný   trh   v tom,   že   sťažovateľka   ako   emitent   cenného   papiera   ISIN CS0009010459 vydaného   na   základe   verejnej   ponuky   podľa   § 170   ods. 1   zákona   č. 566/2001   Z. z.   si nesplnila informačnú povinnosť a v zákonom ustanovenej lehote, t. j. do 31. mája 2003, nepredložila   ročnú   správu   za   rok   2002   a „doklad   o jej   uverejnení   v dennej   tlači s celoštátnou pôsobnosťou uverejňujúcou burzové správy úradu BCPB“, na ktorej bol tento cenný papier prijatý na obchodovanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 33/2005 z 29. júna 2006 žalobu sťažovateľky v uvedenej   právnej   veci   podľa   § 250j   ods. 1   OSP   zamietol.   K   neodôvodnenosti   žaloby najmä uviedol:

„Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správne orgány malí za preukázané (na   základe   oznámenia   Fondu   národného   majetku   SR   zo   dňa   1.   decembra   2003),   že právnym predchodcom žalobcu (akciová spoločnosť N. a. s. založená dňa 25. apríla 1992 FNM   SR)   bola   vydaná   ku   dňu   vzniku   a. s.,   t. j.   1.   máju   1992   emisia   akcií   vo   výške základného imania, ktoré v zmysle § 93 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. (akcie privatizované v rámci kupónovej privatizácie nadobudli podobu zaknihovaných cenných papierov, t. j. podobu dematerializovanú) boli zo zákona zaknihované a boli vydané v rámci jednej emisie s tým, že podľa § 92 zákona č. 600/1992 Zb. sa tieto cenné papiere považovali za verejne obchodovateľné a povinnosťou emitenta týchto verejne obchodovateľných cenných papierov bolo najneskôr do 31. decembra 1993 uverejniť prospekt cenných papierov.

Že išlo o cenné papiere vydané pred účinnosťou zákona č. 600/1992 Zb., dokazuje skutočnosť, že majú ISIN s prefíxom CS,   ktoré pre emisie akcií spoločností, ktoré boli určené na privatizáciu v 1. vlne kupónovej privatizácie prideľovalo ešte federálne česko- slovenské   ministerstvo   financií   pred   začatím   kupónovej   privatizácie,   z   ktorého   dôvodu spoločnosti   ani   nemohlo   byť   udelené   povolenie   MF   SR   podľa   § 72   ods. 1   zákona č. 600/1992 Zb. ako namietal žalobca.

Vzhľadom   na   to,   že   cenné   papiere   spoločnosti   boli   vydané   v   1.   vlne   kupónovej privatizácie,   t. j.   pred   účinnosťou   zákona   č. 600/1992   Zb.   (28.   decembra   1992),   podľa ktorého spĺňali podmienky verejnej   obchodovateľnosti   cenných papierov,   cenné papiere spoločnosti sa považujú za verejne obchodovateľné podľa § 92 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb.   a   podľa   § 170   zákona   o   cenných   papieroch   sa   považujú   za   cenné   papiere   vydané na základe   verejnej   ponuky.   Dňom   účinnosti   zákona   č. 600/1992   Zb.   sa   cenné   papiere spoločnosti považovali za verejne obchodovateľné, a preto ku dňu 31. októbra 2000 boli tieto cenné papiere verejne obchodovateľné zo zákona.

Podľa § 99f ods. 2 zákona č. 600/1992 Zb., v znení platnom ku dňu 31. decembra 2001,   ak   emitent   nerozhodne   podľa   § 1   ods. 4,   že   cenné   papiere,   ktoré   boli   verejne obchodovateľné k 31. októbru 2000, prestanú byť verejne obchodovateľné, považujú sa až do 30. apríla 2002 za verejne obchodovateľné, aj keď nie sú prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov, a teda podľa § 170 zákona o cenných papieroch sa posudzujú ako cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky.

Emitent   nepožiadal   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   resp.   Úrad   pre finančný   trh   o   súhlas   s   tým,   že   cenné   papiere   spoločnosti   prestanú   byť   verejne obchodovateľné podľa § 1 ods. 4 zákona č. 600/1992 Zb. a podľa vyjadrenia žalovaného skutočnosť, že s cennými papiermi spoločnosti bolo možné obchodovať, resp. sa s nimi obchodovalo na verejných trhoch, bola verejne známa a dostupná.

Podľa   zistení   žalovaného   boli   cenné   papiere   žalobcu   dňa   19. 11. 1993   prijaté na obchodovanie   na   verejnom   trhu   Burzy   cenných   papierov   v   Bratislave   a. s.   a   dňa 8. 12. 1999   boli   realizované   priame   obchody,   kedy   sa   previedlo   510   akcií   za   cenu 30 Sk/akcia a dňa 25. 4. 2002 sa pri anonymnom obchode previedlo 510 akcií za cenu 5 Sk/akcia. Cenné papiere žalobcu boli prijaté na obchodovanie aj na RM-Systém Slovakia a. s.   (neskôr   Slovenská   burza   cenných   papierov,   a. s.),   čo   nasvedčuje   tomu,   že   cenné papiere   žalobcu   boli   vydané   ako   verejne   obchodovateľné   podľa   v   tom   čase   platných právnych   predpisov,   a   teda   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   § 170   zákona   o   cenných papieroch sa považujú za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky.

Okrem toho žalobca bol ku dňu 31. 12. 2003 emitentom akcií vydaných na základe verejnej ponuky v sérii 01 s počtom 16487 ks a v sérii 02 s počtom 9789 ks s menovitou hodnotou 1 000,- Sk, ktorým bol pridelený ISIN CS...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na citované ustanovenia § 71 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. (v znení platnom v čase prijatia cenného papiera na obchodovanie na Burze cenných papierov v Bratislave, a. s.) možno dôvodne vyvodiť záver, že pokiaľ by cenné papiere vydané žalobcom nespĺňali podmienky verejnej obchodovateľnosti, nemohli byť   prijaté   na   obchodovanie   na   verejnom   trhu,   a   teda,   ak   boli   preukázateľne   prijaté na obchodovanie na verejnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave, a. s., a RM Systém Slovakia, a. s., Bratislava, museli podmienky verejnej obchodovateľnosti splniť predtým, než boli prijaté na obchodovanie na verejnom trhu.

Z   uvedených   dôvodov   neobstojí   tvrdenie   žalobcu,   že   cenné   papiere   nikdy   neboli prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov, a preto ani neboli ku dňu   1. 1. 2002   verejne   obchodovateľné   a   neopodstatnený   je   tak   aj   záver,   v   zmysle ktorého nemal dôvod podať žiadosť podľa § 1 ods. 4 zákona č. 600/1992 Zb.

Preto   žalovaný   vychádzajúc   z   ustanovenia   § 170   ods. 1   zákona   č. 566/2001   Z. z. (podľa   ktorého   cenné   papiere,   ktoré   boli   k   1. 1. 2002   verejne   obchodovateľné   podľa doterajších   predpisov a neboli   ku   dňu   účinnosti   tohto zákona   prijaté na obchodovanie na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov, považujú sa za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky) dôvodne považoval cenné papiere žalobcu (verejne obchodovateľné ku dňu 1. 1. 2002) za cenné papiere vydané na základe verejnej ponuky a teda dôvodne následne vyvodil voči žalobcovi sankciu za nesplnenie povinnosť predložiť správu o svojom hospodárení za I. polrok 2004 spolu s dokladom o jej uverejnení v zmysle § 130 zákona č. 566/2001 Z. z.“

Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť.   V rámci   dôsledného   plnenia   tejto   povinnosti   je   pritom nevyhnutné,   aby sa   všeobecné   súdy   vysporiadali   s námietkami   uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom, ktorý zodpovedá miere ich významu. Ak všeobecné súdy takto nepostupujú,   vedie   to   zvyčajne   k nepreskúmateľnosti   nimi   vydaných   rozhodnutí,   a tým aj k ich rozporu s princípmi spravodlivého procesu, ale aj so samotným účelom súdneho konania.

Podľa   § 1   OSP   tento   upravuje   postup   súdu   a účastníkov   v občianskom   súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie   povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   opakovane   formuloval   požiadavky na úplnosť   a   presvedčivosť   odôvodnení   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (II. ÚS 136/09). Táto   procesná   požiadavka,   ktorá   by   mala   zabrániť   vydávaniu   svojvoľných   rozhodnutí, vyplýva nielen z príslušných ustanovení procesných predpisov (§ 157 ods. 2 OSP a § 168 ods. 1 Trestného poriadku), ale je tiež výrazom ústavnosti, na báze ktorej sú tieto princípy konštituované.

Ústavnému súdu neprislúcha ingerovať do výkladu zákonov a podzákonných noriem uskutočneného všeobecnými súdmi, avšak to platí iba za predpokladu, že tento výklad nie je zjavne arbitrárny a odôvodnenie súdneho rozhodnutia dáva odpoveď na všetky relevantné okolnosti   predložené účastníkmi   konania (m. m. II. ÚS 122/05).   V prípade   argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a nasl. OSP) spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je táto argumentácia založená,   sa   všeobecný   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   v   potrebnom   rozsahu   zaoberal a vyporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil.   Iba   takýto   prístup   môže   zodpovedať   kritériám riadneho   odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu.

K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr.   vo   veci   Torija   v.   Španielsko   (sťažnosť   č. 18390/91)   konštatoval,   že   čl. 6   ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia... Rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutia… Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej   z čl. 6   ods. 1   dohovoru,   môže   byť   zodpovedaná   iba   s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Obdobne argumentuje ESĽP napr. vo veci Van de Hurk v. Holandsko (sťažnosť č. 16034/90), v ktorom sa uvádza, že „... túto povinnosť nemožno ponímať tak, že musí   byť   na   každý   argument   účastníka   podrobne   reagované.   Na druhej   strane,   ak   sú v prerokovanej veci vznesené závažné právne argumenty, je potrebné, aby sa s nimi súd vysporiadal.“.

Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom   záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Podľa   § 250i   ods. 1   OSP   pri   preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa   § 250i   ods. 2   OSP   ak   správny   orgán   podľa   osobitného   zákona   rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných   vzťahov   alebo   rozhodol   o uložení   sankcie,   súd   pri   preskúmavaní   tohto rozhodnutia   nie   je viazaný skutkovým   stavom   zisteným   správnym   orgánom.   Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne   len   na   tie   vady   konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Citovanými ustanoveniami sa najvyšší súd vo veci dostatočne neriadil.

K viacerým námietkam sťažovateľky spochybňujúcim správnosť právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu (ktorý je podľa sťažovateľky v rozpore s obsahom súdneho spisu), z ktorého vychádzalo žalobou napadnuté rozhodnutie Rady Úradu pre finančný trh, najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   skonštatoval,   že „Námietky   žalobcu   vyplývajúce z obsahu žaloby, ktoré sú v podstate zhodné s tými, ktoré uvádzal vo svojom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, súd nepovažoval za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa nimi zaoberal, náležitým spôsobom sa   s nimi   vyporiadal   a svoje   stanovisko,   s ktorým   sa   súd   stotožňuje,   vyčerpávajúcim spôsobom uviedol vo svojom rozhodnutí, preto nebol dôvod na jeho zrušenie.“.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku prevzal v celom rozsahu zistenia a argumentáciu   z napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ale s konkrétne formulovanými námietkami sťažovateľky, ktoré podľa nej mali „podstatný a rozhodujúci význam pre rozhodnutie“, sa presvedčivo nevysporiadal. Ústavný súd konštatuje, že v tomto smere je odôvodnenie namietaného rozsudku nedostatočné.

Najvyšší súd mal hlavne venovať väčšiu pozornosť a presvedčivejším spôsobom sa vysporiadať najmä:

- s tvrdením sťažovateľky spochybňujúcim názor správneho orgánu k otázke, kedy boli vydané predmetné akcie,

- s názorom sťažovateľky o spornosti verejnej obchodovateľnosti predmetných akcií vo väzbe na zákon č. 600/1992 Zb. a na ich prijatie na verejný trh,

- so sťažovateľkou ešte v konaní pred správnym orgánom predloženým dôkazom, ktorým   bol «výpis   „Emisií   cenných   papierov“ služba   107   z 18. júla   2003   vydaný Strediskom cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.» a uviesť, prečo naň neprihliadol.

Najvyšší   súd   nepreskúmal   komplexne   sťažovateľkine   námietky,   postupoval nedôsledne, a tým porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). Podľa   názoru   ústavného súdu   táto požiadavka   v okolnostiach   daného   prípadu   zo   strany najvyššieho súdu nebola splnená ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nezaujíma   stanovisko   k vecnej   správnosti   rozsudku vo veci   samej,   pričom   súčasne   poznamenáva,   že   konštatované   porušenie   uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku zo strany najvyššieho súdu je zároveň porušením čl. 51 ods. 1 ústavy.

IV.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok svojimi účinkami porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorého reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 29. júna 2006 pod sp. zn. 1 Sž 33/05. Vzhľadom na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   za rozporný s ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu,   bolo   potrebné   rozhodnúť   o porušení označených práv sťažovateľky tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (2.   bod   výroku   tohto   nálezu),   v ktorom   je   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v tomto   náleze   [§ 56   ods. 3   písm. b)   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde]. Viazanosť najvyššieho súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   o odôvodnení   rozhodnutia,   predvolaní   sťažovateľky   ako účastníčky konania, tak ako sú uvedené v III. časti tohto nálezu.

V.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia najvyšším súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 591,58 € (17 822 Sk), pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2007.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk, t. j. 208,99 €. Odmenu za úkon právnej   služby   –   vyjadrenie   z 12.   júna   2008   –   ústavný   súd   sťažovateľke   s   ohľadom na absenciu ústavnoprávnej relevancie podania pri posudzovaní sťažnosti nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v 3. bode výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009