znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica sp.   zn.   14   C 152/05   z 24.   januára   2006 v znení opravného   uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica z 10. februára 2006, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 57/06, 13 Co 58/06 (15 Co) z 31. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2007 doručená   sťažnosť   Mgr. M.   N.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. P. B., v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   14   C   152/05   z 24.   januára   2006   v znení opravného uznesenia okresného súdu z 10. februára 2006 (ďalej aj „rozsudok z 24. januára 2006“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 57/06, 13 Co 58/06 (15 Co) z 31. mája 2006 (ďalej aj „rozsudok z 31. mája 2006“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom okresným súdom   pod   sp.   zn.   14   C   152/05   domáhala   určenia   neplatnosti   rozviazania   pracovného pomeru výpoveďou z 20. mája 2005 z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 24. januára 2006, ktorým žalobu sťažovateľky   zamietol.   Opravným   uznesením   z   10. februára 2006   okresný   súd   opravil v rozsudku z 24. januára 2006 znenie výroku o trovách konania.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd rozsudkom z 31. mája 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu z 24. januára 2006 v spojení s opravným uznesením okresného súdu z 10. februára 2006.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo v dôsledku nesprávneho posúdenia neplatnosti jej výpovede v rozsudkoch oboch súdov zúčastnených na rozhodovaní v jej veci.

Sťažovateľka uviedla, že „V konaní pred okresným súdom... navrhla písomne dňa 23. 1.   2006   vykonanie   konkrétnych   dôkazných   prostriedkov   za   účelom   preukázania skutočnosti,   že   ako   učiteľka   druhého   stupňa   nebola   nadbytočná   v priamej   súvislosti (vo vzťahu)   k rozhodnutiu   zamestnávateľa...   o rušení   pracovných   miest   2   -   3   učiteľov druhého   stupňa   v čase   výpovede   a ani   v nasledujúcom   školskom   roku   2005   -   2006. Vykonanie navrhovaných uvedených dôkazných prostriedkov by preukázalo, že v dôsledku zníženia   počtu   tried   na   druhom   stupni   v   školskom   roku   2005   -   2006   o jednu   nedošlo k žiadnej   nadbytočnosti   učiteľov   druhého   stupňa.   Rozhodnutie   o znížení   počtu   učiteľov druhého stupňa vydané zamestnávateľom nebolo podložené skutočnosťou, bolo neadekvátne danému stavu a bolo prostriedkom nezákonného postupu zamestnávateľa pri prepúšťaní zamestnancov. Vo vlastných rozhodovacích dôvodoch Okresného súdu o uvedenom návrhu vo vzťahu s jeho zamietnutím nie je žiadna zmienka, čo nezodpovedá povahe a závažnosti veci. Okresný súd... V odôvodnení rozhodnutia uvádza nepravdivé a nepodložené tvrdenia, ktoré sú v zrejmom rozpore s priebehom súdneho konania“.

Sťažovateľka   poukázala   na   obsah   výpovede,   v ktorej   bolo   uvedené,   že „Podľa ustanovenia   §   63   ods.   2   Zákonníka   práce   naša   organizácia   vzhľadom   k svojim prevádzkovým možnostiam nemá pre Vás iné vhodné pracovné miesto“, ako aj na obsah ďalšieho   listinného   dôkazu „zápisnice   o   doručení   skončenia   pracovného   pomeru výpoveďou“, v ktorej bolo uvedené, že sťažovateľka „bola informovaná o potrebe učiteľky anglického   jazyka   od   01.   09.   2005...   čo   v žiadnom   prípade   nepreukazuje   ponúknutie a následné odmietnutie prijatia iného vhodného pracovného miesta pred daním výpovede. Uvedené vykonané dôkazné   prostriedky,   boli   dôkazom,   že zamestnávateľ   neponúkol iné vhodné miesto sťažovateľke pred daním výpovede aj napriek tomu, že takéto miesto mal“.

Vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu sťažovateľka uviedla, že „odvolací senát   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   hodnovernosťou   vykonaných   dôkazov k zásadnej   otázke   (podmienka   zákonnosti   výpovede),   k ponúknutiu   inej   vhodnej   práce. Prehlásil   tvrdenie   sťažovateľky   jednoducho   za   nehodnoverné“. Podľa   sťažovateľky „Odporca   aj napriek   dôkaznému   bremenu   v celom   konaní   nepredložil   žiadny   dôkazný prostriedok na preukázanie ponúknutia inej vhodnej práce... a ani na preukázanie toho, že odporkyňa (sťažovateľka, pozn.) túto ponúknutú prácu odmietla prijať... Okresný ako aj Krajský súd mali k dispozícii dôkazné prostriedky svedčiace o tom, že zamestnávateľ žiadne iné   vhodné   pracovné miesto   navrhovateľke neponúkol aj   napriek   skutočnosti,   že takéto miesto mal“.

V závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla: „V   čase   dania výpovede navrhovateľke a ani následne nedošlo u odporcu k nadbytočnosti, ktorá by bola v príčinnej   súvislosti   s jeho   písomným   rozhodnutím   o   rušení   pracovných   miest   učiteľov II. stupňa...   Okresný   ako   aj   Krajský   súd   neposudzovali   nadbytočnosť   sťažovateľky   – učiteľky   druhého   stupňa   v príčinnej   súvislosti   s písomným   rozhodnutím   zamestnávateľa, ktoré jasne definuje pôsobnosť rozhodnutia zamestnávateľa na učiteľov druhého stupňa a nie na učiteľov s aprobáciou slovenský jazyk – dejepis. Následné prijatie ďalšieho učiteľa druhého stupňa   i keď s inou aprobáciou   ako sťažovateľka jasne preukazuje   skutočnosť, že sťažovateľka ako učiteľka druhého stupňa... nadbytočnou nebola.“

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby v predmetnej veci vydal   nález,   v ktorom   vysloví,   že   okresný   súd   rozsudkom   z   24. januára 2006   v   znení opravného   uznesenia   okresného   súdu   z   10. februára 2006   a   krajský   súd   rozsudkom z 31. mája 2006 porušili jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnému súdu ďalej navrhla zrušiť označené rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 24. januára 2006 v znení opravného uznesenia z 10. februára 2006 a rozsudkom krajského súdu z 31. mája 2006   došlo   tým,   že   v   uvedenom   konaní   nebolo   preukázané,   že   na   právne   relevantné skončenie   pracovného   pomeru   boli   splnené   všetky   hmotnoprávne   podmienky   stanovené príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce.

Rozsudok   okresného   súdu   z 24.   januára   2006   v znení   opravného   uznesenia z 10. februára 2006, ktorým mali byť v sťažnosti označené práva porušené, bol na základe odvolania podaného sťažovateľkou preskúmaný krajským súdom. Krajský súd v tejto veci napokon rozhodol rozsudkom z 31. mája 2006, ktorým v celom rozsahu potvrdil rozsudok z 24. januára 2006 v znení opravného uznesenia z 10. februára 2006.

V   súlade   so   zásadou   subsidiarity   ústavný   súd   nie   je oprávnený v   tomto   prípade preskúmať   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   z   24. januára 2006   v   znení   opravného uznesenia z 10. februára 2006, pretože preskúmanie tohto rozhodnutia, ako aj procesného postupu okresného súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, patrilo do právomoci krajského súdu ako odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   existenciu   dostupného   a   účinného   právneho   prostriedku   nápravy porušenia   sťažovateľkou   označených   práv   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu, je v súlade so zásadou   subsidiarity   vylúčená právomoc ústavného súdu   na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z ústavnoprávneho hľadiska je relevantné len preskúmanie rozsudku krajského súdu.Krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku z 31. mája 2006 okrem iného uviedol, že: „Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže   dať   zamestnancovi   výpoveď,   ak   sa   zamestnanec   stane   nadbytočným   vzhľadom na písomné   rozhodnutie   zamestnávateľa   alebo   príslušného   orgánu   o zmene   jeho   úloh, technického vybavenia o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre   menej   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny   alebo   z dôvodu,   pre   ktorý   možno okamžite   skončiť   pracovný   pomer,   iba   vtedy   ak:   a)   zamestnávateľ   nemá   možnosť zamestnanca   ďalej   zamestnávať,   a to   ani   na   kratší   pracovný   čas   v mieste,   ktoré   bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

... tvrdenie navrhovateľky o tom, že jej odporca neponúkol inú vhodnú prácu, krajský súd   nepovažoval   za   hodnoverné,   pretože   keď   odporca   navrhoval   výsluch   svedkyne   P., navrhovateľka namietala jej hodnovernosť, pretože patrí do vedenia školy. Tá skutočnosť, že navrhovateľke bolo ponúknuté vyučovanie anglického jazyka od nového školského roku, v konaní potvrdila aj svedkyňa Mgr. A. K... Odporca teda splnil podmienku ponuky inej vhodnej práce a splnil aj podmienku predchádzajúceho prerokovania výpovedného dôvodu v odborovej organizácii...

Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že odporca mal možnosť ju ďalej zamestnávať, pretože od 01. 09. 2005 prijal do pracovného pomeru iného zamestnanca, nie je možné stotožniť sa ani   s týmto   tvrdením,   nakoľko   je   síce   pravdou,   že   odporca   k   01. 09. 2005   prijal do pracovného pomeru iného zamestnanca, čo odporca ani nepopiera, avšak ide o učiteľa anglického jazyka a nie učiteľa s aprobáciou slovenský jazyk - dejepis. Naopak krajský súd akceptoval vyjadrenie odporcu, že situácia v školstve je špecifická a riaditeľ musí riešiť situáciu v škole   podľa   počtu   žiakov a z tohto vyplývajúcich normatívov   a podľa   potreby vyučovania konkrétnych predmetov. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu a nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny. Krajský súd sa podľa neho v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľky   uvedenou   v jej   odvolaní,   poukázal   v ňom   na   skutkové zistenia,   o ktoré   svoje   rozhodnutie   oprel,   akými   úvahami   sa   pri   svojom   rozhodovaní spravoval,   ako   aj   na   relevantné   ustanovenia   Zákonníka   práce,   podľa   ktorých   zistený skutkový stav posúdil a ktoré následne aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu   a   ani   označeným   článkom   ústavy.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu   uvedeným v jeho rozsudku   z 31. mája 2006,   podľa ktorého   okresný   súd   správne   posúdil   skutkový   stav   uvedenej   veci   a   výpoveď   daná odporcom sťažovateľke je v súlade s právnymi predpismi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

S ohľadom   na uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutý   postup a rozhodnutie   krajského   súdu   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s   tvrdeným   porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľky, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších ňou uplatnených nárokoch.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007