znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 296/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 C 468/01   a   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 455/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2004 doručená sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 468/01 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 455/03.

Sťažovateľ   uviedol,   že   21. júna 2001   podal   na   okresnom   súde   žalobu   o   vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ ďalej chronologicky opisuje v sťažnosti úkony okresného súdu a okrem iného uviedol:

«Dňa   1. X. 2002   prvostupňový   súd   vyniesol   uznesenie,   ktorým   mi   prekvapujúco nepriznáva oslobodenie ma od súdnych poplatkov. Toto skrivodlivé rozhodnutie súdu, ktoré som prijal s veľkým rozhorčením a pobúrením, mi bolo doručené dňa 14. X. 2003, z čoho plynie, že som ho obdržal po viac, ako jednom roku. Je len pochopiteľné, že s takýmto drastickým záverom súdu som sa nemohol vôbec stotožniť, preto som v zákonnej lehote (hneď   v nasledujúci deň – pozn.)   dňa   15. X. 03   podal   proti   nemu odvolanie,   dôvodiac, že je naprosto   nereálne,   keďže   trojčlenná   rodina   dospelých   ľudí   nemôže   z   čistého mesačného príjmu iba 8 126.- - Sk civilizovane prežiť a z toho mála dokonca ešte aj zaplatiť 747. - - Sk bez nijakej ujmy! Je to vylúčené! To ale nechcel pochopiť ani odvolací súd, ktorý toto mnou napadnuté rozhodnutie veľmi ľahkomyseľne a cynicky potvrdil. Dovolím si tvrdiť, že   toto   jeho   konečné   rozhodnutie   je   účelové   a tendenčné   s jediným   cieľom,   aby   som sa nemohol ani v tomto konaní dovolať svojho práva vo veci samej. Takže takto ma súdy „odpílili“.»

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   vo   svojom   náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ioanna Kornelija Komanického podľa

a) podľa ods. 1) čl. 46 Ústavy SR a ods. 1, čl. 6 Európskeho Dohovoru o ich ochrane, postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a Okresného   súdu   v Bardejove   v konaní   vedenom u neho pod č. 3 C 468/01, porušené boli.

b) ods.   2),   čl.   48   Ústavy SR   a ods.   1),   čl.   6 Dohovoru o ich ochrane,   postupom Krajského   súdu   v   Prešove   a   Okresného   súdu   v   Bardejove   v   konaní   vedenom   u   neho pod č. 3 C 468/01, porušené boli.“

Sťažovateľ   sa   zároveň   domáha   priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 50 000 Sk a úhrady trov konania vo výške 8 800 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s   účinnosťou   od   1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v   ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

1. Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií získaných zo súdneho spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 3 C 468/01 a vyjadrenia jeho predsedu z 31. augusta 2004 ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   začalo   na základe   žaloby sťažovateľa   o vydanie   plnenia   z   bezdôvodného   obohatenia   doručenej   okresnému   súdu 21. júna 2001.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   úkonov   okresného   súdu   a krajského   súdu konštatoval, že doba, ktorá uplynula od podania žaloby do podania sťažnosti ústavnému súdu   (4. augusta 2004),   neodôvodňuje   skúmanie   namietaného   porušenia   označených základných práv, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že počas nej okresný súd na základe žiadostí   samotného   sťažovateľa   konal   o procesných   otázkach   (oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   vylúčenie   sudkyne   z   konania   a   povinné   právne   zastúpenie).   Sťažovateľ na pojednávaní 27. septembra 2002 vzniesol námietku zaujatosti sudkyne okresného súdu, o ktorej 4. novembra 2002 rozhodol krajský súd. Dňa 21. marca 2003 podal sťažovateľ proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dovolanie   a   24. marca 2003   ho   okresný   súd   vyzval na doplnenie dovolania. Po vrátení spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 23. júna 2003 okresný súd sťažovateľa opätovne vyzval na doplnenie dovolania 23. júla 2003 a 3. septembra 2003 ho vyzval predložiť potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Dňa 1. októbra 2003 okresný súd sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nevyhovel. Dňa 15. októbra 2003 podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a následne krajský súd 7. júna 2004 napadnuté uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   Dňa   3. augusta 2004   okresný   súd   neustanovil   sťažovateľovi právneho zástupcu na dovolacie konanie.

Ústavný   súd   posúdil   všetky   úkony   okresného   súdu   a   z   jeho   zistenia   vyplýva, že okresný súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný v období od doručenia vyjadrenia sťažovateľa (25. septembra 2001) do 4. marca 2002, keď žiadal odporcu zapožičať ich spis ako listinný dôkaz. Toto obdobie predstavuje prieťahy v trvaní 5 mesiacov a 10 dní.

V ďalšom období bol však už procesný postup okresného súdu plynulý, sústredený, bez   prieťahov,   čo   pretrvávalo   až do   vydania   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súd opakovane konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľa, ktorý vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej musel rozhodovať nielen odvolací súd, ale aj dovolací súd.

Takisto   uplatňovanie   námietok   zaujatosti   zo   strany   sťažovateľa   je   síce   právom účastníka konania [§ 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ak sa však námietka   ukáže   ako   nedôvodná,   nemožno   v   dôsledku   jej   uplatnenia   vzniknutý   prieťah pričítať   súdu.   Plynulý   postup   okresného   súdu   ovplyvnilo   aj   to,   že   podania   sťažovateľa v napadnutom konaní vykazovali aj procesné nedostatky, ktoré bolo potrebné priebežne odstraňovať.

Rozhodovanie   o   procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   kódexov (napr. Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd prihliadol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tým aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Táto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

Krajský   súd   o   námietke   zaujatosti   sťažovateľa   rozhodol   bezodkladne 4. novembra 2002 (spis mu bol predložený 16. októbra 2002). Odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od   súdnych   poplatkov,   bolo   predmetom   skúmania   krajského   súdu   v   období od 17. októbra 2003,   keď   mu   bol   predložený   spis   okresným   súdom,   do   7. júna 2004, keď vydal rozhodnutie (prieťah 7 mesiacov a 24 dní).

Dobu   nečinnosti   v konaní   pred   okresným   súdom   (od   25. septembra 2001 do 4. marca 2002) a dobu nečinnosti v konaní pred krajským súdom (od 17. októbra 2003 do   7. júna 2004)   ústavný   súd   nepovažuje   za   neprimeranú   a   takú,   ktorú   by   mohol kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce   prihliada, ale ich nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva, pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci   sa   ani v týchto prípadoch   totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza   aj   z názoru,   že   „Dĺžku súdneho   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti, nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 468/01   a   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 455/03, odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh   konania   pred   označenými   súdmi   nebol   celkom   bez prieťahov,   v zásade   však smeroval   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa   a s prihliadnutím   na   ostatné okolnosti prípadu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   z   obsahu   spisu   a   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   preveril   tiež námietku   sťažovateľa: „Dňa   1. X. 2002   prvostupňový   súd   vyniesol   uznesenie,   ktorým mi prekvapujúco   nepriznáva   oslobodenie   ma   od   súdnych   poplatkov.“ Toto   uznesenie mu bolo doručené až 14. októbra 2003. Z uznesenia okresného súdu č. k. 3 C 468/01-46 vyplýva, že toto bolo vydané 1. októbra 2003 (pozri záhlavie rozhodnutia), hoci v dôsledku pisárskej   chyby   je   v   závere   tohto   uznesenia   uvedené,   že   bolo   vydané „V   Bardejove 1. 10. 2002“.

2. Takisto ústavný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je „účelové a tendenčné s jediným cieľom, aby som sa nemohol ani v tomto konaní dovolať svojho práva vo veci samej“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležito zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00).   Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   11   ústavy.   Posúdenie   skutkovej   otázky   všeobecným súdom   by   sa   mohlo   stať   predmetom   prípadnej   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   je   možné   vyvodiť   záver,   že   nie   je   spokojný s hodnotením skutkového stavu a právnych záverov, na základe ktorých všeobecné súdy rozhodli.

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, ak sú splnené všetky procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo rešpektované.

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že sťažovateľovi nebolo odňaté a ani obmedzované právo byť účastníkom konania a že mohol svoje práva dané mu hmotnými   a procesnými   právnymi   predpismi   v konaní   uplatniť.   Súdy   svoj   postup a rozhodnutie odôvodnili.

Ústavný   súd   podobne   ako   v prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených   práv   sťažovateľa   všeobecnými   súdmi   skúmal,   či   ich   rozhodnutia   neboli svojvoľné alebo arbitrárne a či nezakladajú možnosť porušenia sťažovateľom označených práv.   Z   postupu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   je   zrejmé,   aké   skutočnosti   uznali všeobecné   súdy   za   základ   svojich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   konaní pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu. Procesný postup všeobecných súdov sa nejaví podľa názoru ústavného súdu ako svojvoľný, neodôvodnený a zjavne neopodstatnený a vzhľadom na dobu konania za neprimeraný   a taký,   aby   ústavný   súd   mohol   považovať   konanie   všeobecných   súdov za porušenie   označeného   článku   ústavy.   Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).Z   tohto   dôvodu   odmietol   sťažnosť   na   postup   okresného   súdu   a   krajského   súdu pre porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004