znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 295/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť S. T., maloletého T. T..., a maloletej   M.   T...,   všetkých   bytom   Suchohrad   295,   zastúpených   Mgr.   Peter   Serina, advokátska kancelária, s. r. o., Poľnohospodárska 10, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa   a advokáta   Mgr. Petra   Serinu,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 207/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   S.   T.,   maloletého   T.   T.   a maloletej   M.   T. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená sťažnosť S. T., maloletého T. T. a maloletej M. T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   Mgr.   Peter   Serina,   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Poľnohospodárska   10, Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Petra   Serinu,   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 207/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Dňa 06. 05. 2009 doručil otec Okresnému súdu Malacky návrh na zmenu zverenia, v   ktorom   sa   domáhal   zmeny   zverenia   maloletých   detí   T.   a M.   a   určenia   vyživovacej povinnosti   matky   k   maloletým   deťom.   Uvedené   konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 8 P/207/2009. Sťažovateľka dňa 23. 06. 2010 podala... návrh na zvýšenie výživného pre maloleté deti T. a M. Konanie o zvýšenie výživného bolo vedené na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 8 P/251/2010.

Súd uznesením z dňa 07. 10. 2010 spojil vyššie uvedené konania sp. zn. 8 P/207/2009 a sp. zn. 8 P/251/2010 do jedného konania vedenom pod sp. zn. 8 P/207/2009. Do spojenia vecí prebehlo v konaní 8 P/207/2009 iba jedno pojednávanie dňa 22. 06. 2010 a v konaní 8 P/251/2010 neprebehlo žiadne pojednávanie...

Dňa 04. 06. 2012 vydal súd uznesenie, ktorým opätovne vylúčil konanie o zvýšenie výživného na samostatné konanie a toto bolo vedené pod sp. zn. 8 P/200/2012. Konanie o zmenu zverenia maloletých detí zostalo vedené pod sp. zn. 8 P/207/2009... Dňa 06. 06. 2013 súd opätovne vydal uznesenie, ktorým spojil konanie o zvýšenie výživného sp. zn. 8 P/200/2012 a konanie o zmenu zverenia maloletých detí sp. zn. 8 P/207/2009 do jedného konania, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 8 P/207/2009. V spojenom konaní následne prebehlo pojednávanie dňa 11. 09. 2013, 21. 10. 2013 a 29. 01. 2014, kde na poslednom pojednávaní   obaja   účastníci   uzavreli   rodičovskú   dohodu,   ktorú   súd   schválil   rozsudkom z dňa 29. 01. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20. 02. 2014. Obe konania   tak   boli   ukončené   po   viac   ako   piatich   rokoch   od   podania   návrhu   na   začatie konania.“

Sťažovatelia považujú postup okresného súdu v napadnutom konaní „za nezákonný a protiústavný najmä z toho dôvodu, že nerozhodnutie súdu v lehote takmer piatich rokov od začatia konania o zmenu zverenia a v lehote štyroch rokov v konaní o zvýšení výživného je v rozpore s ústavnou požiadavkou na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Okresného súdu Malacky v konaniach sp. zn. 8 P/207/2009 o zmene zverenia, sp. zn. 8 P/251/2010 a 8 P/200/2012 o zvýšenie výživného došlo k prieťahom v konaní a bolo porušené ústavné právo S. T... a jej maloletých detí T. T... a M. T... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

2.   S.   T...   sa priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   sume 1   500 €   (slovom tisícpätsto eur) a jej maloletým deťom T. T... sa priznáva finančné zadosťučinenie y sume 2 000 € (dvetisíc eur) a M. T.... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Malacky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Malacky je povinný uhradiť S. T... trovy právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR, vo výške 424,36 € bez DPH, na účet právneho zástupcu..., a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 207/2009 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 207/2009 rozhodoval o návrhu rodiča na zmenu   rozhodnutia   o zverení   maloletých   sťažovateľov   do   osobnej   starostlivosti,   ako   aj o návrhu na zvýšenie výživného na maloletého T. T. a maloletú M. T. Návrh na zvýšenie výživného bol pôvodne vedený pod sp. zn. 8 P 251/2010, okresný súd však uznesením zo 7. októbra   2010   spojil   obe   veci   na   spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   8   P   207/2009. Uznesením zo 4. júna 2012 vylúčil okresný súd návrh na zvýšenie výživného na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 8 P 200/2012 a uznesením zo 6. júna 2013 opätovne spojil obe veci na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 8 P 207/2009. Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 P 207/2009 z 29. januára 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. februára 2014. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014