znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 295/2012-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza   o sťažnosti   R.   S., H.,   J. S., V.,   T.   P.,   P.,   a G.   H., P.,   zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. S., J. S., T. P. a G. H. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 76/2010 z 27. septembra 2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. R. S., J. S., T. P. a G. H. p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 610,56 € (slovom   šesťstodesať   eur   a päťdesiatšesť   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v   Prešove p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2011 doručená sťažnosť R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sa týka rozhodovania všeobecných súdov o žalobe   sťažovateľov   o   určenie,   že   do   dedičstva   po   nebohej   E.   K.,   rod.   S.,   nar..., zomrelej..., patria novovytvorené parcely špecifikované v žalobe v podiele 8/24. O tejto žalobe rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   14   C/80/2005   rozsudkom   z 28. apríla   2010   tak,   že   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co/76/2010-544 z 27. septembra 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«... E. K. užívala aj meno O. K. a tak aj dedila nehnuteľnosti v roku 1998 po svojom otcovi a mame), ktorá nadobudla po svojich rodičoch J. S. a V. S., rod. V., na základe dedičstva do podielového spoluvlastníctva, okrem iných parciel aj parcelu E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., vo veľkosti podielu 8/24. E. K. mala spoluvlastnícky podiel k parcele E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., zapísaný na LV č. 292. Po   vykonaní   ROEP   v   roku   2001   nebolo   pôvodným   podielovým   spoluvlastníkom zapísané spoluvlastníctvo k parcele č. E - KN č. 117/4, (resp. im bolo vlastníctvo k tejto parcele predtým zapísané na LV č. 292 zrušené) z dôvodu, že na tejto parcele stoja bývalé hydinárske závody a vlastníctvo v prospech nich je zapísané v súbore „C“ KN, na LV č. 255, k. ú. H., pričom celá výmera parcely E - KN č. 117/4 sa nachádza v areáli podniku. Žalobcovia poukázali hlavne na to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát....

„K   strate   vlastníckeho   práva   právnych   predchodcov   žalobcov   došlo   na   základe zásahu štátu, v období rokov 1948 až 1989“ a to z nasledovných dôvodov:

V   pozemno-knižnej   vložke   č.   1,   v   katastrálnom   území   H.,   bola   na   pôvodnom vlastníkovi - V. K., zapísaná parcela mpč. 117.

Dňa   29.   11.   1947   bola   pod   B17   a   pod   č.   d.   3399,   podľa   návrhu   povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 26. 11. 1947, poznačená konfiškácia podľa nariadenia   č.   104/45,   v   znení   nariadenia   č.   64/1946   Sb.   n.   SNR.   Na   základe   tejto konfiškácie bol v prospech právnych predchodcov sťažovateľov vydaný výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 7. 4. 1948, na základe ktorého nadobudli do vlastníctva sporný pozemok - parcelu mpč. 117/4, ktorá bola vytvorená z parcely mpč. 117.

Uznesením zo dňa 22. 9. 1958, pod č. d. 1089/58, súd povolil zápis vo vložke č. 1, 2, k.   ú.   H.,   na   nehnuteľnosti   zapísané   na   mene   V.   K.   pod   BI   v   celosti,   poznamenanie konfiškácie podľa zák. č. 104/1945 Sb. n. SNR v prospech Československého štátu s tým, že sa vymazuje poznámka konfiškácie pod B 17 a B 7. Uvedený zápis bol poznamenaný v pozemno-knižnej vložke č. 1, pod B 39.

V   znaleckom posudku   znalca   Ing.   M.   K.,   č.   11/2008   zo dňa 17.   7.   2008 znalec uviedol, že návrh s číslom 10/89, zapísaný pod por. č. B 39 v zbierke listín pozemkovej knihy, neexistuje.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že keby aj bol podaný návrh na takýto zápis, jedná   sa   o   ničotný   správny   akt,   pretože   ku   dňu   22.   9.   1958   („v   čase   tzv.   druhej konfiškácie“) vlastníkom predmetných nehnuteľností už nebol „pôvodný vlastník V. K.“, ale „jednotliví prídelcovia“. Štát mal mať vo svojej evidencii taký poriadok, aby vedel alebo zistil, kto je vlastníkom pozemkov, ktoré na základe uznesenia zo dňa 22. 9. 1958 chcel skonfiškovať.   Týmto   zápisom   sťažovatelia   -   prídelcovia   nestratili   vlastníctvo   k   spornej parcele, resp. k prideleným parcelám, pretože na prídelcov sa zákon č. 104/1945 Sb. n. SNR nevzťahoval.

Žalovaní, ako aj všeobecné súdy opomenuli, že Výmer o vlastníctve pôdy je zo dňa 7. 4. 1948, pričom zápis, od ktorého žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo, je zo dňa 22. 9. 1958 a bol teda vykonaný po uplynutí 10 ročnej lehoty, pričom sa zároveň jedná aj o ničotný správny akt.

Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., OZ, platného do 31. 3. 1964, vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Na splnenie podmienky sa však určuje deň, ktorý môže byť iný, (a to skorší) ako je „deň prídelu“, pozri rozsudok NS ČR, sp. zn. 2 Cdon 1163/96.

Až do 31. 12. 1950 upravoval nadobudnutie držby § 312 obecného obč. zák. z roku 1811, ktorý stanovil, že nehnuteľné veci berú sa v držbu vstúpením na ne, obmedzením, ohradením,   označením   alebo   vzdelaním   (t.   j.   obrobením).   K   uchopeniu   sa   držby nehnuteľnosti preto nebolo potrebné jej užívania, držba mohla byť uchopená aj inak, hoci ju držiteľ   nehnuteľnosti   neužíval   (pozri   rozsudok   NS   ČR   zo   dňa   22.   6.   2004,   sp.   zn. 22 Cdo 1442/2004).

Výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve   prídelcov   k   prideleným   nehnuteľnostiam   a   sú   vkladuschopnými   listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.

Mimo rámec správneho súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný).   Nulitným   aktom   je   správny   akt,   vydaný   tzv.   absolútne   vecne   nepríslušným správnym   orgánom,   z   ktorého   nevznikajú   žiadne   právne   následky,   na   rozdiel   od   aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením).

K odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z dôvodov uvedených v § 23 ods.   2 nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktoré však v danom prípade nenastali a iný spôsob odňatia pridelenej pôdy (pridelenie už raz pridelenej pôdy inému subjektu) právne predpisy účinné v tomto období neumožňovali....

Porušovateľ   sa   v konaní   nevysporiadal   s otázkou,   ako došlo   k strate vlastníctva právnych predchodcov sťažovateľov.

Pokiaľ bol konfiškačný výmer ONV vydaný voči niekomu, kto už majetok nevlastnil, „bol teda vydaný v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom, podľa ktorého sa jednalo o ničotný správny akt (paakt), na základe ktorého nemohlo prejsť vlastníctvo na štát“.... Z   uvedeného   vyplýva,   že   na   právneho   predchodcu   žalovaných   -   Čsl.   štát,   nikdy vlastníctvo k spornej parcele neprešlo a preto Čsl. štát nikdy nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Následne táto neplatnosť postihuje aj všetkých následných nadobúdateľov spornej nehnuteľnosti, teda aj žalovaných.

Zo   strany   štátu   došlo   iba   k   zabratiu   spornej   parcely,   resp.   k   jej   okupácii,   ale v žiadnom prípade nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát, ako to nesprávne tvrdia všeobecné súdy.

Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   (negotium   nullum)   nastáva   bez   ďalšieho priamo zo zákona (ex lége) a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť   zhojená   dodatočným   zapísaním   vlastníctva   v   pzk.   vložke   v   prospech   Čsl.   štátu. Absolútne neplatný právny úkon nemôže spôsobiť právne následky ani v prípade, ak na jeho základe, t. j. na podklade neplatnej konfiškácie, dochádzalo k následným prevodom.»

Sťažovatelia uviedli, že všeobecné súdy zamietli ich žalobu s odôvodnením, že sa nemôžu   uchádzať   o   určenie   vlastníckeho   práva   podľa   občianskoprávnych   predpisov z dôvodu existencie reštitučných predpisov, ktoré predstavujú lex specialis k ustanoveniam Občianskeho zákonníka. V sťažnosti ďalej uvádzajú:

„Sťažovatelia   nesúhlasia   s   tvrdením   porušovateľa,   že   aplikácia   špeciálnych reštitučných   predpisov   má   prednosť   pred   všeobecnými   ustanoveniami   Občianskeho zákonníka   (lex   specialis   derogat   lex   generáli),   teda   v prípade   pokiaľ   oprávnené   osoby takéto   svoje   právo,   ktoré   im   vyplývalo   z   reštitučných   predpisov,   nevyužili   v   zákonných lehotách,   znamená   to   zánik   ich   práva,   bez   možnosti   uplatniť   svoje   právo   v   zmysle všeobecných právnych predpisov (Občiansky zákonník).

Sťažovatelia vo svojom odvolaní poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR a NS SR   vo   vzťahu   k   záväznosti   osobitného   zákona   k   zákonu   všeobecnému.   Ustanovenia reštitučného zákona na daný prípad nedopadajú a preto ich nemožno naň uplatniť: lex specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto   ich   nemožno   naň   uplatniť;   aplikácia   ustanovení   lex   generalis   nastupuje   preto za týchto predpokladov až sekundárne.“

Sťažovatelia v rámci svojej argumentácie poukázali na judikatúru ústavného súdu – predovšetkým na uznesenia sp. zn. III. ÚS 178/06 a sp. zn. II. ÚS 231/09, rovnako tak na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – rozsudok sp. zn. 4 Cdo/123/2003 z 1. júla 2005 a rozsudok sp. zn. Cdo/1/98 z 29. apríla 1998 a tiež na judikatúru Ústavného súdu   Českej   republiky   –   nález sp.   zn.   I.   ÚS   485/98   z   31.   mája   1999   a   nález   sp.   zn. I. ÚS 566/07 z 5. augusta 2009. Sťažovatelia tvrdia, že konajúce súdy posúdili skutkovo podobné   prípady   odlišným   spôsobom   ako   krajský   súd,   pričom   na   tieto   rozhodnutia poukázali v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré sa však s uvedenou skutočnosťou nevysporiadali.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:„Porušovateľ, pri výklade § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 O. s. p., dospel   k   názoru,   že   žalobou   o   určenie   vlastníckeho   práva   nemožno   obchádzať   účel reštitučného zákona.

Za   daných   okolností   vyžadovala   zásada   spravodlivosti   obsiahnutá   v   práve na spravodlivé súdne konanie, zahŕňajúca požiadavku, aby porušovateľ svoje rozhodnutie založil   na   dostatočných   a   právne   relevantných   dôvodoch,   v spojení   so   zásadou   zákazu diskriminácie,   aby   rozumne   a   v   dostatočnej   miere   odôvodnil,   prečo   nepovažoval za relevantné uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 20. 6. 2006, sp. zn. III. ÚS 178/06-5, ako aj rozsudok NS SR zo dňa 29. 4. 1998, sp. zn. Cdo 1/98, na ktoré poukazovali sťažovatelia. Takéto odôvodnenie však v rozsudku porušovateľa absentuje.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   porušovateľ   sa   v   rámci   hodnotenia   dôkazov adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií racionálne logickým spôsobom, nevysporiadal s argumentačnými tvrdeniami a vyjadreniami prednesenými žalobcami počas konania. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď, prečo nepovažoval   za   relevantné   vyššie   uvedené   rozhodnutia   na   ktoré   v   konaní   poukazovali sťažovatelia, resp. neodôvodnil ich irelevantnosť, pričom ide o argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci kľúčové....

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov,   v   rozpore   s   konštantnou   rozhodovacou   praxou,   treba   považovať   za   postup arbitrárny. V danom prípade sú porušovateľom uplatnené právne názory pri výklade § 126 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   a   §   80   O.   s.   p.,   výrazom   zjavného   a   neodôvodneného vybočenia zo štandardu výkladu, ktorý je súdnou praxou rešpektovaný,   ktoré zakladajú neprijateľné   ústavnoprávne   konzekvencie,   pretože   neprípustne   postihujú   základné   práva a slobody. Sú v rozpore s verejne zdieľanými zásadami spravodlivosti, pretože takýto výklad právnych noriem predstavuje nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu. Takýto postup je aj zásahom do princípu právnej istoty, ako súčasti právneho štátu, podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozsudku porušovateľa zo dňa 29. 09. 2011 nezodpovedá   požiadavke   vyplývajúcej   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru, v zmysle ktorej je, aj s ohľadom na ustanovenie čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, povinnosťou všeobecných súdov vykladať právne predpisy spôsobom ústavne konformným a to hlavne vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.“

Sťažovatelia tiež poukázali na to, že v analogickej veci rozhodol ústavný súd o ich sťažnosti nálezom sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. septembra 2011.

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľov, podľa článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd,   článku   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania a právneho zastúpenia „voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 31. mája 2012 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd 6. júna 2012 krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 12. júna 2012 uviedol, že súhlasí, aby bolo „v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti“. K veci samej sa krajský súd vyjadril takto:

«Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne aplikoval   príslušné   hmotnoprávne   normy   na   zistený   skutkový   stav,   vydal   rozhodnutie v súlade   s   ustanoveniami   procesného   práva,   správne   a   dostatočne   svoje   rozhodnutie odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.

Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno   aplikovať   lex   specialis,   nastupuje   aplikácia   lex   generalis,   ale   až   sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol   uplatnený   podľa   reštitučných   predpisov,   ale   podľa   ustanovení   Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo. K   odvolacím   námietkam   žalobcov   odvolací   súd   ešte   dodáva,   že   z   vykonaného dokazovania   bolo   zistené,   že   štát   predmetné   nehnuteľností   odňal   bez   právneho   dôvodu v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných. Aj   keď   na   vyjadrenie   uvedeného   súd   prvého   stupňa   použil   výraz,   že   na   štát   „prešlo vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, ako došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do spisu boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948, od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú známky rozdielnosti.

Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už Okresného   alebo   Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorými   bolo   určené   vlastnícke   právo prídelcov, nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež nie   je   možné   súhlasiť   ani   s   ďalšou   odvolacou   námietkou,   že   súd   prvého   stupňa   sa nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležité neodôvodnil svoje rozhodnutie.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.»

Na výzvu ústavného súdu z 18. júna 2012 doručil právny zástupca sťažovateľov 26. júna 2012 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol, že trvá na „dôvodoch i tvrdeniach“, ktoré uviedol v sťažnosti. Zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože   dospel   k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukázali   v   prvom   rade   na   to,   že   pozemok,   ktorý   je predmetom konania pred všeobecnými súdmi, nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát. Predmetnú   nehnuteľnosť   nadobudli   na   základe   výmeru   o   vlastníctve   pôdy   –   prídelovej listiny zo 7. apríla 1948. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že z uvedeného vyplýva, že štát nemohol 22. septembra 1958 konfiškovať túto nehnuteľnosť V. K., ktorý už v tom čase nebol jej vlastníkom. Konštatujú, že ak štát takto postupoval, išlo by už len z tohto dôvodu   o   ničotný   správny   akt.   Relevantné   je   podľa   sťažovateľov   aj   to,   že   prídel   bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra 1958, teda po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto lehota, bolo potrebné vziať podľa názoru sťažovateľov do úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (§ 116 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník). Keďže právni predchodcovia sťažovateľov nadobudli vlastnícke právo na základe prídelovej listiny, k odňatiu prídelu mohlo dôjsť len z dôvodov podľa § 23 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Z týchto dôvodov podľa sťažovateľov neprešlo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na právneho predchodcu žalovaných (Československý štát), a preto nemôžu byť jeho vlastníkom ani žalovaní.

Sťažovatelia   namietajú   ten   právny   záver   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   ak sťažovatelia   nevyužili   svoje   právo   z   reštitučných   predpisov   (lex   specialis),   nemôžu   sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, že ich právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa ich názoru na daný prípad   nedopadajú,   a   preto   ich   ani   nemožno   uplatniť,   lex   specialis   neruší   platnosť   lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex specialis na prípad nedopadajú. Sťažovatelia pritom poukázali na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09) a na obdobné rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 566/07).

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces sťažovatelia odôvodnili tým, že krajský súd aplikoval na ich vec právne predpisy [najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy, teda ústavne nekonformne. Krajský súd sa podľa ich názoru v rámci hodnotenia dôkazov relevantne   nevysporiadal   s ich   argumentáciou,   predovšetkým   s   argumentáciou,   ktorá   je uvedená v predmetných nálezoch ústavného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu tak podľa nich nie je založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, a tým je tiež v rozpore so zásadou spravodlivosti. Namietané rozhodnutie krajského súdu je podľa ich názoru v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je založené na nepredvídateľnej interpretačnej ľubovôli a je zásahom do princípu právnej istoty.

Namietané   porušenie   základného   práva   na   vlastníctvo   a   práva   na   majetok sťažovatelia   odôvodnili   iba   citáciou   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl.   1 dodatkového protokolu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co/76/2010 z 27. septembra 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba   sťažovateľov   zamietnutá   z   dôvodu,   že   sťažovatelia   si   vzhľadom   na   skutočnosti tvrdené v žalobe mohli uplatniť nárok na vydanie nehnuteľností postupom podľa zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o pôde“),   pretože   malo   ísť o nehnuteľnosti,   ktoré   prešli   na   štát   alebo   inú   právnickú   osobu   v   dôsledku   prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Keďže sťažovatelia takto nepostupovali, bola vylúčená možnosť, aby sa domáhali ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, teda podaním žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. K., rod. S. Z obsahu predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že tieto súdy vychádzali   z   predpokladu,   že   právni   predchodcovia   sťažovateľov   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti nadobudli na základe prídelovej listiny (výmeru o vlastníctve pôdy) 7. apríla 1948, Československý štát bol vedený ako jej vlastník od 22. septembra 1958, pričom tento zápis bol vykonaný bez právneho dôvodu. V namietanom rozsudku krajský súd vyjadril svoj právny názor v predmetnej veci takto: „Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis,   to   znamená   nárok   nebol   uplatnený   podľa   reštitučných   predpisov,   ale   podľa ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   teda   lex   generalis.   Keďže   reštitučný   nárok   nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“

Sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co/76/2010-544 z 27. septembra 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv podľa ústavy a   listiny,   práva   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového   protokolu   najmä   z   dôvodu,   že konajúce súdy zamietli ich žalobu na uvedenom právnom základe. Rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľov založené na takej aplikácii právnych predpisov (najmä § 126 ods.   1   Občianskeho   zákonníka;   §   80   OSP),   ktorá   je   arbitrárna,   zásadne   poprela   účel a význam   aplikovaných   právnych   noriem   a   je   založená   na   ich   ústavne   nekonformnom výklade.

V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený krajským súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu, toto   svoje   právo   v   zákonom   ustanovenej   lehote   nevyužila,   hoci   spĺňala   podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového   obmedzenia)   podaním   určovacej   žaloby   podľa   všeobecných   predpisov občianskeho   práva   (hmotnoprávnych   i   procesnoprávnych),   je   výsledkom   ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný   súd   sa   už   v   minulosti   zaoberal   otázkou,   či   právny   poriadok   Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe   reštitučných   predpisov,   podal   žalobu,   ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať existenciu   svojho   vlastníckeho   práva   (II.   ÚS   231/09).   S   odkazom   na   svoju   staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].

Krajský   súd   dospel   v   rozsudku   č.   k.   19   Co/76/2010-544   z   27.   septembra   2011 k opačnému záveru a tento svoj záver relatívne stručne odôvodnil, pričom argumentoval tým, že:

1. v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, teda „lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“;

2.   štát   bol   evidovaný   ako   vlastník   nehnuteľností,   aj   keď   sa   stal   vlastníkom   bez právneho dôvodu a nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, keď ich v roku 1958 odňal bez právneho dôvodu, na základe tohto zápisu sa štát správal ako vlastník   s   tým,   že   na   základe   privatizácie   a   ďalších   zmlúv   nehnuteľnosti   sa   stali vlastníctvom žalovaných;

3. do spisu boli pripojené fotokópie výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo 7. apríla 1948,   od   ktorých   bol   nárok   sťažovateľov   odvodený   v   dvoch   vyhotoveniach   s   tým,   že vykazujú   znaky   rozdielnosti.   [Krajský   súd   ale   bližšie   nevysvetľuje   relevanciu   tohto argumentu a ani to, aké závery z tejto skutočnosti odvodil, pozn.];

4. súdna prax zaujala už odlišné stanovisko od rozhodnutí okresného súdu, prípadne krajského súdu, ktorými bolo určené vlastnícke právo prídelcov [krajský súd obsah tejto odlišnej   judikatúry   bližšie   neuvádza,   rovnako   tak   neuvádza   ani   nijaké   konkrétne rozhodnutia, pozn.];

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku z 27. septembra 2011 odvoláva aj   na   argumentáciu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   v   jeho   rozsudku   č.   k.   14 C/80/2005-511 z 28. apríla 2010, pričom kľúčovým argumentom okresného súdu je právny názor, podľa ktorého „po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov už nemožno oprávnenú   osobu   naďalej   považovať   za   vlastníka   veci...“. Z   uvedeného   vyplýva,   že nevyužitím   možnosti   domáhať   sa   reštitučného   nároku   v   zákonnej   lehote   dochádza k nezvratnému zániku práva. Podľa okresného súdu pri výklade reštitučných predpisov má „prioritu princíp právnej istoty“ vzhľadom na to, že ani reštitučné nároky neboli zákonnou prekážkou pre privatizáciu a prípadné ďalšie prevody majetku, „pričom za týchto okolností v   prípade   ak   štát   previedol   majetok   na   tretie   osoby,   existuje   v danom   prípade   zásada určitého   legitímneho   očakávania,   že   týmto   vlastníkom   musí   byť   daná   možnosť   počítať s udržaním stability právnych vzťahov...“.

Ústavný súd napriek tejto argumentácii krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu obstáť.

Krajský   súd   pri   argumentácii   nevzal   do   úvahy   zmysel   a   účel   reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom   mnohých rokov,   a tým aj legalizácia   takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ   zákonodarca   vytvoril   v   §   6   ods.   1   písm.   p)   zákona   o   pôde   samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,   zmyslom   tohto   ustanovenia   bolo   uľahčiť   oprávneným   osobám   dosiahnutie   ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť   v   relatívne   jednoduchom   správnom   konaní   a   nemuseli   sa   domáhať   súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej   osobe   (štátu)   nesvedčí   žiadny   právny   titul   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Názor okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v §   13   zákona   o   pôde   znamená   aj   zánik   jej   vlastníckeho   práva,   tobôž   v   situácii,   keď povinnej   osobe   (na   rozdiel   od   oprávnenej   osoby)   nesvedčí   žiaden   nadobúdací   titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   pretože   jeho   aplikácia   by   znamenala   vytvorenie   dosiaľ   v   právnom   poriadku neznámeho spôsobu   straty   vlastníckeho   práva   fyzických   osôb   v   prospech   štátu.   Takýto záver   nemožno   vyvodiť   ani   z   tretej   vety   ustanovenia   §   13   ods.   1   zákona   o   pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom   o   pôde,   avšak   nie   na   zánik   práva   vlastníckeho   garantovaného   Občianskym zákonníkom, ústavou, listinou a dodatkovým protokolom. Účelom reštitučných ustanovení zákona o pôde nebolo teda ustanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako tak systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo   prešlo   na   štát   v   rozhodnom   období   aj   v   prípade   neexistencie   titulu   pre   jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z   rovnakých   dôvodov   neobstojí   ani   argumentácia   krajského   súdu,   podľa   ktorej s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného   zákonodarstva.   Sťažovatelia   sa   podaním   určovacej   žaloby   nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd nemá dôvod od svojho už skôr vysloveného názoru (III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že tu   vlastnícke   právo   je.   Takto   podanú   žalobu   sťažovateľov   boli   preto   všeobecné   súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť.

Je nepochybné, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti nimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali po určitý   (spravidla   dlhý)   čas   dobromyseľne   alebo   nie,   či   sa   správali   ako   jej   vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu namietaného porušenia nimi označeného vlastníckeho   práva,   jeho   vznik,   oprávnenosť   ich   držby   a   následné   zmeny   v   osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľov sa však všeobecné súdy už týmto otázkam nevenovali s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov za rozporné s nimi označenými ustanoveniami ústavy, listiny   a dodatkového protokolu, pretože pri   aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že rozsudkom č. k. 19 Co/76/2010-544 z 27. septembra 2011 krajský súd porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co/76/2010-544 z 27. septembra 2011 porušil označené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného   súdu   a   znova   posúdiť   odvolacie   námietky sťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania vo výške 610,56 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 610,56 € je nižšia   ako   suma   vypočítaná   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú   úradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012