znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 295/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva   na   verejné   prerokovanie   veci   a spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/292/2008 a jeho rozsudkom z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na verejné prerokovanie veci a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/292/2008 a jeho rozsudkom z 30. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   sp. zn.   17 C 100/03   z 12.   júna   2008,   ktorým   bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy 663 878,38 € s prísl. proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Podľa sťažovateľa krajský súd pochybil v tom, že „hoci sťažovateľ trval na verejnom prejednaní veci, nestalo sa tak a súd rozhodol na neverejnom zasadaní“, na ktorom trval z dôvodu,   že „na   prvostupňovom   súde   neprebehlo   náležité   dokazovanie,   neprebehlo vyjadrenie súdu k dôkazom a nebolo umožnené vyjadriť sa k záverom súdu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   krajský   súd   rozhodol   vo   veci „chybne, prebral iba rétoriku prvostupňového súdu, keď k veci sa vyjadrovali odporcovia, ktorí nemali ani potuchy o obsahu súdneho spisu... prvostupňový aj odvolací súd preukázali vzájomné mafiánske prepojenie svojvôľu pri rozhodovaní...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví:

„II.A. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   8 Co/292/2008-401   zo   dňa 30. 06. 2009 a vec prikazuje prvostupňovému súdu na nové konanie.

II.B. Krajský súd v Žiline porušil základné právo D. B. na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.C. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu a trovy advokátovi.“

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodov, že:

„- bude úspešný v konaní,

-nemá žiadne príjmy od mája 2006

-je plne invalidný od roku 2001

-je nositeľom ŤZP od roku 2003

-nemá možnosť zárobku pre poškodenie zdravia

-má majetok (byt v Ž.) na príťaž, ktorý je v ponuke na predaj... od mája 2006, byt je predmetom súdnych konaní na OS ZA... byt je bez kúrenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predovšetkým treba uviesť, že sťažnosť je napísaná neprehľadne a nezrozumiteľne. Uvedený názor možno vyvodiť aj z toho, že v petite sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť iba porušenie   svojho   práva „na verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, v odôvodnení sťažnosti však konštatuje, že bolo porušené   jeho „právo   na spravodlivé   súdne   konanie,   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a čl. 13   -   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   a čl. 14   zákaz diskriminácie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   okrem   iného   aj   porušenie   svojho   práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu   hlavne   z dôvodu,   že   sa   neuskutočnilo   verejné   zasadnutie   senátu   krajského   súdu, pričom on výslovne žiadal o verejné prerokovanie veci.

Podľa § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Z   § 214   OSP   vyplýva, že   základnou   formou   konania o   odvolaní   je konanie bez pojednávania.   S   pojednávaním   koná   odvolací   súd   len   za   predpokladu,   že   odvolanie   je podané   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   a to   vždy,   ak   je   splnený   jeden   z procesných predpokladov   stanovených   v   § 214   ods. 2   písm. a)   až   písm. c)   OSP.   Keďže   ani   jeden z uvedených procesných predpokladov na nariadenie verejného pojednávania nebol podľa názoru krajského súdu naplnený, o odvolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté na neverejnom pojednávaní.

Z tohto   pohľadu   preto   ústavný   súd   nenachádza   bezprostrednú   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, a namietaným   porušením   jeho   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia konštatuje aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13 dohovoru,   ako   aj   porušenie   čl. 14   dohovoru   (zákaz diskriminácie),   čo   nijako   neozrejmuje   vo   väzbe   na konkrétny   prípad.   Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv bez   zdôvodnenia,   v čom   má   podľa   neho   toto   porušenie   spočívať.   Keďže   sťažovateľ neuvádza   žiadne   konkrétne   výhrady   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených článkov   dohovoru   napadnutým   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu,   nedostatok odôvodnenia neumožňuje ústavnému súdu sa s touto časťou sťažnosti vysporiadať, resp. mu oponovať konkrétnymi argumentmi.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení svojich označených práv postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom ničím neodôvodnil, nepreukázal tým ani existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným rozsudkom   krajského   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Už   z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti v tejto časti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti (napr. žiadosťou o ustanovenie advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009