znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 295/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   M.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 42/2007 a jeho rozsudkom zo 4. apríla 2008 a postupom Okresného súdu Komárno v súvislosti s nedoručením odvolania proti rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 155/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2008 doručená sťažnosť K. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú doplnil na výzvu ústavného súdu   podaním   doručeným   8.   septembra   2008.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   42/2007   a jeho   rozsudkom   zo   4.   apríla   2008   a postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s nedoručením odvolania proti rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 155/05.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 42/2007 krajský súd uskutočnil 4. apríla 2008 verejné zasadnutie o odvolaní okresnej prokurátorky v Komárne   (ďalej   len   „okresná   prokurátorka“)   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 155/2005   z 23.   októbra   2007,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania trestných   činov kupliarstva   podľa   § 204 ods.   1 zákona č.   140/1961 Zb. Trestný   zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 a bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že do termínu verejného zasadnutia krajského súdu mu nebolo doručené odvolanie okresnej prokurátorky, čím „bol porušený § 314 Tres. por. a z dôvodu, že som nevedel voči čomu smeruje odvolanie OP v KN nemal som možnosť sa dostatočne brániť voči odvolaniu OP v KN a tým mi bolo zabránené brániť sa voči odvolaniu a pripraviť svoju obhajobu voči odvolaniu OP v KN a nebol ani umožnený primeraný čas na prípravu obhajoby“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd „vyslovil porušenie zákona a to trestného poriadku § 314; čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a dal   zrušiť   rozsudok   zo   4.   4.   2008   nakoľko   tento rozsudok   bol   urobený   na   nezákonnom   postupe   a na   nezákonnosti   sa   nemôže   zakladať zákonnosť“.   V nadväznosti   na   tento   výrok   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil rozsudok krajského súdu zo 4. apríla 2008, nariadil jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 500 Sk za každý deň vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ tiež požiadal, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ podaním zo 4. septembra 2008 doplnil návrh tak, že namieta porušenie svojho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ktorý mu nedoručil odvolanie okresnej prokurátorky, a postupom krajského súdu, ktorý napriek tomu uskutočnil verejné zasadnutie, na ktorom o odvolaní rozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu, ako aj ich rozhodnutiami,   a to   v súvislosti   s nedoručením   odvolania   okresnej   prokurátorky   proti rozsudku   okresného   súdu   z 23.   októbra   2007   pred   uskutočnením   verejného   zasadnutia o odvolaní. Sťažovateľ poukazuje na porušenie § 314 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorý je účinný od 1. januára 2006.  

Podľa § 314 Trestného poriadku predseda senátu doručí rovnopis odvolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu   k   odvolaniu   vyjadriť;   len   čo   lehota   na   podanie   odvolania   všetkým   oprávneným osobám uplynula, predloží spisy odvolaciemu súdu.

Konanie   vo   veci   sťažovateľa   však   vykonávali   všeobecné   súdy   podľa   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 141/1961 Zb.“), ktorý upravoval postup súdu prvého stupňa po podaní odvolania   v ustanovení §   251,   podľa   ktorého   predseda   senátu   doručí   odpis   odvolania ostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím   o   odvolaní   priamo   dotknuté, s upozornením,   že   sa   môžu   k   odvolaniu   vyjadriť;   len   čo   lehota   na   podanie   odvolania všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží spisy odvolaciemu súdu.

Zo   znenia   uvedeného   ustanovenia   zákona   č.   141/1961   Zb.   vyplýva,   že   bolo povinnosťou predsedu senátu súdu prvého stupňa doručiť odvolanie ostatným stranám. Ak sťažovateľ namieta, že predseda senátu okresného súdu tak neurobil, mal možnosť namietať toto pochybenie v konaní pred krajským súdom, ktorý na prerokovanie odvolania nariadil verejné   zasadnutie.   Bolo   teda   v právomoci   krajského   súdu,   aby   poskytol   ochranu základným právam sťažovateľa.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. Preto je v danom prípade vylúčené, aby sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou v tej časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu.

Sťažovateľ namieta v tejto súvislosti porušenie svojich základných práv aj postupom krajského súdu. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 42/2007 zo 4. apríla 2008 vyplýva, že sťažovateľ sa k obsahu odvolania okresnej prokurátorky vyjadril, keď uviedol, že s ním nesúhlasí a navrhol ho zamietnuť ako nedôvodné. Sťažovateľ je však tohto názoru, že nemal dostatok času na oboznámenie sa s obsahom odvolania a na prípravu svojej obhajoby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľ   stále   má   k dispozícii   účinný   opravný prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho základných práv v systéme všeobecného   súdnictva.   Takým   opravným   prostriedkom   je   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 566 ods. 3 Trestného poriadku dovolanie podľa tohto zákona možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   ustanovenia   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného   poriadku.   Za   predpokladu   potvrdenia   sťažovateľom   namietaného   postupu krajského súdu (že mu nebolo doručené odvolanie okresnej prokurátorky pred termínom verejného   zasadnutia   tak,   aby   mal   dostatok   času   na   prípravu)   a za   súčasného   splnenia zákonných   podmienok   dovolania,   možno   dovolanie   považovať   za účinný   opravný prostriedok,   ktorý   by   mal   využiť   na   ochranu   svojich   základných   práv   pred   podaním sťažnosti   ústavnému súdu. Opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa je oprávnený preskúmať najvyšší súd v konaní o dovolaní. Tým je zároveň vylúčené, aby o namietanom porušení základného práva, ktoré je založené na rovnakých dôvodoch, rozhodoval ústavný súd.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd odmietol sťažnosť ako   celok   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 269/07, IV. ÚS 134/07). Vzhľadom na uvedený dôvod odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a odstraňovaním   nedostatkov   sťažnosti,   pretože   v predloženom   znení   nespĺňa   zákonom predpísané náležitosti (§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008