znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 16204/2012,   sp.   zn.   Rvp   16205/2012   a   sp.   zn.   Rvp   16206/2012,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Partizánske v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3   Er   494/2010,   sp.   zn.   4   Er   205/2010   a   sp.   zn. 6 Er 351/2010 a jeho uzneseniami zo 16. apríla 2012, z 26. júna 2012 a z 3. apríla 2012, ako aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 23 CoE 198/2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012 a jeho uzneseniami zo 17. októbra 2012, z 18. októbra 2012 a z 18. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16204/2012, sp. zn. Rvp 16205/2012 a sp. zn. Rvp 16206/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16204/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14 dohovoru postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 494/2010, sp. zn. 4 Er 205/2010 a sp. zn. 6 Er 351/2010 a jeho uzneseniami zo 16. apríla 2012, z 26. júna 2012 a z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 23 CoE 198/2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012 a jeho uzneseniami zo 17. októbra 2012, z 18. októbra 2012 a z 18. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky na úhradu   peňažných   pohľadávok   a   uložil   dlžníkom   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkom na základe   rozsudkov   Stáleho   rozhodcovského   súdu   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných   titulov   (rozhodcovských   doložiek,   pozn.).   Okresný   súd   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   ex   offo exekúcie uzneseniami sp. zn. 3 Er 494/2010 zo 16. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 205/2010 z 26. júna 2012 a sp.   zn. 6 Er   351/2010 z 3. apríla 2012 zastavil; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského súdu sp. zn. 23 CoE 198/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012 z 18. októbra 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci,   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) o rozhodnutie o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný...   a...   neprihliadol k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach   a jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu a napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 16204/2012,   sp.   zn.   Rvp   16205/2012   a   sp.   zn.   Rvp   16206/2012   a   z   ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   napadnutým   postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka 22. novembra 2012, 3. decembra 2012 a 4. decembra 2012 dovolania, o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažností   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných   práv   a   slobôd   akceptovala   tým,   že   podala   vo   svojich   veciach   dovolanie (22. novembra   2012,   3.   decembra   2012   a 4.   decembra   2012)   ešte   predtým,   ako   podala sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už   samotné podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods.   1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   prijateľné. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013