znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/2012-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti Ing. M. T., B., Ing. O. F., B., M. Č., L., Ing. S. W., B., a T. G.,., zastúpených Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č., Ing. S. W. a T. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   180/2009 z 31. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č., Ing. S. W. a T. G. uhradiť trovy konania v sume 1 022,96 € (slovom tisícdvadsaťdva eur a deväťdesiatšesť centov) na účet Advokátskej kancelárie I., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. M. T., B., Ing. O. F., B., M. Č., L., Ing. S. W., B., a T. G., B. (ďalej len   „sťažovatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   I.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súvisí so žalobou M. T., právneho predchodcu sťažovateľov, ktorou sa domáhal určenia, že jeho matka M. T., rod. B., bola vlastníčkou v žalobe špecifikovaných nehnuteľností k 1. októbru 1948, k 25. máju 1958 a k 2. júlu 1958. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Dôvod podania žaloby bola skutočnosť,   že predpokladom úspešného uplatnenia nároku v reštitučnom konaní bolo preukázanie, že nehnuteľnosti boli štátom odňaté fyzickej osobe a nie právnickej osobe, ktorá nemá nárok na ochranu v zmysle reštitučných zákonov. Navrhovateľ   argumentoval   skutočnosťou,   že   ohľadom   nehnuteľností   nemohlo   dôjsť k prechodu vlastníckeho práva z právnickej osoby na štát, nakoľko právnická osoba v čase údajného   prechodu   už   neexistovala   a   dokonca   rozhodnutie,   ktorým   mali   nehnuteľnosti prejsť do vlastníctva štátu nebolo intabulované v pozemkových knihách.“

O   žalobe   rozhodol   Okresný   súd   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom   č.   k.   4 C 703/2000-403 z 8.   marca   2007   tak,   že ju   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   podal   M.   T.   odvolanie.   Krajský   súd   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   č.   k.   17   Co/160/2007-449   z   20.   novembra   2007   rozsudok   okresného   súdu potvrdil.   Sťažovatelia   uviedli,   že „Neakceptoval   v   odvolaní   M.   T.   uvedenú   námietku vyžadovanej intabulácie v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom na tento právny záver odvolací súd potom považoval za bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku spoločnosti. Taktiež bez právneho zdôvodnenia len konštatoval, že M. T. nebola vlastníčkou nehnuteľností, a že návrh bol súdom prvého stupňa zamietnutý dôvodne...“ Krajský súd vo výroku   svojho   rozsudku   pripustil   dovolanie   na   otázku,   „či   k prechodu   predmetných nehnuteľností na Čsl. štát podľa zákona č. 142/1947 Zb. mohlo dôjsť v období do 1. 10. 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   M.   T.,   právny   predchodca   sťažovateľov, dovolanie s tým, že poukázal «na § 17 zákona č. 142/1947 Zb., podľa ktorého sa na konanie podľa   tohto   zákona   vzťahovali   primerane   príslušné   predpisy   zákona   č. 215/1919   Zb.   o zabraní   veľkého   majetku   pozemkového   (ďalej   len  ,,záborový   zákon“)   a doplňujúcich zákonov a pre samotné prevzatie zbytkových statkov podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. platili primerane ustanovenia zákona č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (ďalej len „náhradový zákon“),   ktorého § 26 uvádzal, že kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú na   návrh   pozemkového   úradu   súdy   vklad   vlastníckeho   práva   pre   štát   Československú republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto ustanovenie. Poukázal na to, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom sa vyžadoval vklad vlastníckeho práva a k prechodu nehnuteľností   na štát nemohlo dôjsť do 1.   Októbra 1948 bez jeho zápisu do pozemkovej knihy.».

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na znenie otázky zásadného právneho významu, v súvislosti s ktorou krajský súd pripustil dovolanie. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli:«Samotnú dovolaciu otázku nie je možné vyriešiť bez preskúmania, či v danej veci boli splnené všetky tri (3) zákonné podmienky prechodu vlastníctva na Čsl. štát, tak ako to vyžadoval zák. č. 142/1947 Zb. a to:

1. Podmienka: Súpis pozemkového majetku (§ 3 zák. č. 142/1947 Zb.) Súpis majetku v pozemkovej knihe sa v danej veci prejavil poznámkou „podlieha revízii podľa zák. č. 142/1947 Zb.“. Táto poznámka bola zapísaná iba na 1085 ha z celkovo žalovaných cca 1586 ha (t. z. iba v pkn. vl. č. 1, 11, 23 pre k. ú. D., vl. č. 48 k. ú. P., vl. č. 1325 a 634 k. ú. P., vl. č. 1 a 2 k. ú. T.). U zvyšných cca 500 ha (pkn. vl. č. 251, 659, 865 a 867 všetko k. ú. P. a pkn. vl. č. 42, 120, 121 k. ú. T.) táto poznámka nikdy nebola zapísaná.

2. Podmienka: Revízia rozhodnutí (§ 4 zák. č. 142/1947 Zb.) Rozhodnutie ministerstva zemědelství ČSR zo dňa 6. 5. 1948 bolo iba rozhodnutím podľa § 4 zák. č. 142/1947 Zb. to znamená, že zrušilo rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu zo dňa 24. 1. 1931, ktorým bol majetok zo záboru vylúčený, prepustený, prídelom ponechaný, zrušilo generálnu dohodu atď...

V pozemkovej knihe bola titulom predmetného rozhodnutia zapísaná iba poznámka „majetok sa zamýšľa prevziať“, nie však vklad vlastníckeho práva v prospech Čsl. štátu a to iba do pkn. vložiek o výmere 1085 ha (špecifikovaných v bode 1).

K ostatným nehnuteľnostiam o výmere cca 500 ha (pkn. vložky špecifikované v bode 1) predmetná poznámka nikdy nebola zapísaná, nehnuteľnosti neboli predmetom revízneho rozhodnutia zo dňa 6. 5. 1948, neboli predmetom pozemnoknižnej žiadosti č. B-1673/48-I/D č. k. 503, a teda ani nemohli byť zákonne prevzatí podľa zák. č. 142/1947 Zb.

Zásadnou   chybou   všeobecných   súdov   bola   skutočnosť,   že   všetky   zabraté nehnuteľnosti riešili an block a napriek tvrdeniam sťažovateľov sa nevyporiadali s odlišným právnym režimom výmery cca 500 ha, kde nebol ani len čiastočne dodržaný postup v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. Ak teda aj boli názoru, že došlo k platnému zabratiu 1085 ha, kde bolo aj v PK vložkách uvedený zápis o podliehaní revízii v zmysle zákona č. 142/1947 Zb., mali priznať sťažovateľom aspoň nárok na zvyšných 500 ha.

Dôkazom toho je aj samotné rozhodnutie ONV P. č. 978/1957-EB zo dňa 2. 7. 1958, kde sa doslovne uvádza, že pkn. vložky č. 251, 659, 865, 867, všetko k. ú. P. boli z revízie vynechané.

Tento postup bol v priamom rozpore s ust. § 2, ods. 2) Zák. č. 142/1947 Zb., podľa ktorého „vykonať revíziu pozemkovej reformy a vydať rozhodnutie o jej výsledku prísluší Ministerstvu   zemědelství,   na   Slovensku   zásadne   prostredníctvom   Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.

3. Podmienka: Prevzatie zbytkových statkov (§ 6 zák. č. 142/1947 Zb.) Podmienkou   pre   prechod   vlastníckeho   práva   na   čsl.   štát   muselo   byť   prevzatie majetku lesného podniku (§ 1 ods. 1 písm. d) postupom podľa § 6 ods. 1 zák. č. 142/1947 Zb.,   pričom   zbytkové   statky   prevezme   Ministerstvo   zemědelství.   Pre   prevzatie   platí ustanovenie zákona č. 328/1920 Zb. (náhradový zákon). Výpoveď z hospodárenia (Vyhláška zo dňa 31. 5. 1948) síce bola daná k 1. októbru 1948, ale k samotnému prevzatiu majetku nedošlo a v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o jeho prevzatí (zápisnicou), pričom terajší   jeho   správcovia   (najmä   Lesy   SR,   š.   p.   či   SPF)   takýto   dôkaz   nepredložili. V pozemkovej knihe sa prechod vlastníckeho práva zapisoval až titulom rozhodnutí z roku 1958 a príslušných uznesení Ľudového súdu o vykonaní vkladu vlastníckeho práva na čsl. štát.... Nepochybne ustanovenie § 23 Nariadenia vlády č. 1/1948 Zb. vydané na základe § 12   zák.   č.   329/1920   Zb.   a   konkrétna   Vyhláška   Povereníctva   pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcie B číslo B-1673/1948 zo dňa 31. 5. 1948 (vydaná podľa § 12 náhradového zákona a § 3 nariadenia 1/1948 Zb. v znení Vládneho nariadenia č. 90 Zb. zo dňa 13. 4. 1948), má per analógiám postavenie aktu hospodárskeho riadenia. Preto použitie pojmu výpoveď z nájmu, v tomto kontexte, nemožno interpretovať tak, že výpoveď zo dňa 31. 5. 1948 už dával vlastník dotknutých nehnuteľností.»

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 dovolanie   sťažovateľov   zamietol.   Vo   vzťahu   k   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Dovolací súd obišiel základné otázky nastolené sťažovateľmi, čo vyplýva najmä z toho,   že   sa   zaoberal   len   inštitútom   „prevzatia“,   nie   však   inštitútom   „zamýšľaného prevzatia“ a s tým súvisiacim povinnosťami štátu zakotvenými v § 26 zákona č. 329/1920 (náhradového zákona). Pritom vo svojom rozsudku nevychádzal zo zákonnej dikcie - ktorá pre   účely   vzniku   vlastníckeho   vyžadovala   intabuláciu   ako   konštitutívny   akt,   tvoriaci nevyhnutnú podmienku vzniku vlastníckeho práva, ale oprel sa o „vtedajší právny výklad príslušných právnych predpisov“. S prihliadnutím na to, že úlohou dovolacieho súdu nebolo robiť historický exkurz do výkladu právnych predpisov platných v minulosti, ale rozhodnúť spor na základe písaného práva platného v rozhodnej dobe, je zrejmé, že dovolací súd zamietnutím   dovolania   sťažovateľov   na   základe   úvah   vyššie   naznačených   uprel sťažovateľom právo na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, pretože neskúmal otázky podstatné pre posúdenie veci (m. m. III. ÚS 172/2010 zo 7. decembra 2010).   Sťažovateľom   je   známe,   že   Ústavný   súd   v   roku   2008   judikoval   oprávnenie všeobecných súdov odkloniť sa v rozhodovacej činnosti od písaného práva, ak sa tým môže lepšie vyhovieť duchu zákona a dosiahnuť spravodlivosť ako konečný cieľ každého súdneho rozhodnutia.   Nie   je   však   spravodlivé   použiť   túto   úvahu,   ak   jej   výsledkom   má   byť uprednostnenie výkladu právnych predpisov pred písaným právom zo strany orgánov štátu, ktorý   28.   februára   1948   práve   vstúpil   na   cestu   totality   a   kráčal   po   nej   nedbajúc   na prekážky, bez ohľadu na to, či tieto boli tvorené oprávnenými záujmami jeho občanov alebo jeho vlastným písaným právom.

Najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   porušil   aj   právo   sťažovateľov   na   ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a odklonil sa od zaužívaného výkladu k potrebe intabulácie v zmysle záborového a náhradového zákona. Kým Najvyšší súd SR v dovolaní odkazuje   na   vtedajšiu   dobu,   ktorá   nevyžadovala   podľa   jeho   názoru   intabuláciu   (duch vtedajšej doby). Ústavný súd Českej republiky sa s danou otázkou už dávnejšie vysporiadal okrem iného v náleze 166/1995 Sb., kde Ústavný súd ČR konštatoval, že náhradový zákon v § 28 (na   ktorý odkazuje aj zákon č.   142/1947 Sb.) vyžadoval intabuláciu a to aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 142/1947 Sb. Najvyšší súd SR nijako nezdôvodnil, prečo podľa jeho názoru intabulácia nebola potrebná a odchyľuje sa od názoru Ústavného súdu ČR.   Sám   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pritom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odkazuje na primeranú aplikáciu záborového a náhradového zákona v režime podľa zákona č. 142/1947 Zb, čo je správne s odkazom na § 17 zákona č. 142/1947 Zb., no opomína už vyššie   uvedenú   skutočnosť,   že   náhradový   zákon   je   práve   tým   zákonom,   ktorý   ako predpoklad nadobudnutia vlastníctva vyžaduje zápis v pozemkovej knihe. K pochybeniu Najvyššieho súdu ale došlo tým, že podľa jeho názoru ani záborový a ani náhradový zákona nevyžadovali intabuláciu, pričom uvedený názor je nesprávny a vyvrátený už spomínaným nálezom Ústavného súdu ČR.   Preto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky o dovolaní tým, že nie je zdôvodnené, resp. výklad právnych predpisov súdu je v rozpore s ich znením, porušuje tak právo na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu ako aj ochranu vlastníctva.»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č., Ing. S. W. a T. G. na ochranu   vlastníctva   v   zmysle   čl. 20   ods.   1   a   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   46   ods.   1.   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 č. k. 4 Cdo 180/2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 č. k. 4 Cdo 180/2009 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   navrhovateľom   trovy konania.“

Ústavný súd 18. novembra 2011 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľov.

Najvyšší   súd   v   prípise   z   29.   novembra   2011   (doručenom   ústavnému   súdu 2. decembra   2011   pod   č.   k.   KP   4/2011-90)   uplatnil   námietku   predpojatosti   sudcov ústavného   súdu „JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   JUDr.   Jána Lubyho“, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 139/2012-20 z 21. marca 2012 tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 965/2011.

Následne najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov zo 17. januára 2012 (doručenom ústavnému súdu 23. januára 2012 pod č. k. KP 4/2011-90) navrhol sťažnosť odmietnuť a ďalej uviedol:

„Námietky   sťažovateľov   nepovažujem   za   opodstatnené,   pretože   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uskutočnil   výklad   ustanovení   záborového   a   náhradového   zákona v súlade s doteraz zaužívanou praxou, odkaz sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu iného štátu je v danom prípade irelevantné. Štruktúra odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku;   skutkový   stav   a   právne   závery   sú   náležite   a   veľmi podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní z 31. mája 2012 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie. Následne, 7. júna 2012 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 2. júla 2012 uviedol, že „sa plne pridržiava svojho vyjadrenia zo 17. januára 2012 a zotrváva na svojom súhlase s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

Na   výzvu   ústavného súdu   z   10.   júla 2012   doručil   právny   zástupca   sťažovateľov 18. júla 2012 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom uvádza: «Sťažovatelia nesúhlasia s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ten uskutočnil výklad ustanovení záborového a náhradového zákona v súlade so zaužívanou praxou.   Najvyšší   súd   uvádza,   že   odkaz   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   iného   štátu   je irelevantné.   Podľa   nášho   názoru   sa   ale   jedná   o   dôležité   rozhodnutie,   nakoľko   právna úprava   v   Českej   republike   bola   v   rozhodnom   období   totožná   s   úpravou   v   Slovenskej republike   v   otázke   záborového   a   náhradového   zákona.   Sťažovatelia   sa   poukazom   na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky snažia poukázať na skutočnosť, že Najvyšší súd   SR   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   záborového   a   náhradového   zákona   v   otázke intabulácie.

Ústavný   súd   Českej   republiky   v   náleze   166/1995   Sb. (PL.   ÚS   1/1995,   pozn.) výkladom   ustanovení   záborového   a   náhradového   zákona   dospel   k   názoru   o   nutnej intabulácii   „Jestliže   v   ustanovení   §   5   záborového   zákona   bylo   uvedeno,   že   záborem uvedeným   v   §   1   nabývá   Československá   republika   práva   zabraný   majetek   přejímat a přidělovat (§ 10, 11) a v § 27 přídělového zákona se konečná rozhodnutí pozemkového úřadu a dohody, opatřené jeho schvalovací doložkou, kladou na roveň vkladným listinám, z ustanovení § 26 až 29 náhradového zákona jasně vyplýva, že stát i přídělce nabývali vlastnictví k zabranému majetku či přídělu teprve zápisem v pozemkové knize“.

Stotožňujúc sa s názorom Ústavného súdu ČR máme za to, že výklad ustanovení relevantných pre rozhodnutie veci Najvyšším súdom v napadnutom konaní bol arbitrárny, keď Najvyšší súd nesprávne aplikoval ustanovenia zákonov.»

Právny zástupca sťažovateľov v podaní zo 7. novembra 2012 doručenom ústavnému súdu 12. novembra 2012 zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a táto norma sa uplatňuje primerane aj v dovolacom konaní v rozsahu, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné (§ 243c OSP).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým   namietajú výklad zákona č.   142/1947 Sb. o revisi první pozemkové reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Sb.“) a s týmto zákonom súvisiacich ďalších zákonov – zákona č. 329/1920 Sb. o převzetí a náhradě za zabraný majetek pozemkový (zákon náhradový) (ďalej len „náhradový zákon“), zákona č. 81/1920 Sb., kterým se vydávají po rozumu §u 10 zákona ze dne 16. dubna 1919, č. 215 Sb. zák. a nař., ustanovení o přídělu zabrané půdy a upravuje se právní poměr ku přidělené půdě (Zákon   přídělový)   (ďalej   len   „prídelový   zákon“),   a   zákona   č.   215/1919   Sb.   o   zabrání velkého majetku pozemkového (ďalej len „záborový zákon“), ktorý uplatnil najvyšší súd v predmetnom konaní, a tiež jeho záver, podľa ktorého intabulácia nie je (nemusí byť) podmienkou prechodu   vlastníckeho práva na štát. Poukazujú na to, že najvyšší súd pri predmetnom výklade nerešpektoval dikciu zákona, ale vychádzal predovšetkým z vtedajšej aplikácie týchto právnych predpisov, z ktorej je zrejmé, že „došlo k zlomu vo výklade, ktorým   okamihom   dochádzalo   k   zmene   skutočného   vlastníka   zabraného   pozemkového majetku“. Namietajú, že najvyšší súd založil svoj výklad na úvahe, že štát bol v tom období „nútený   dať   pred   zabezpečením   súladu   medzi   skutočným   právnym   stavom   a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom...“. Podľa sťažovateľov najvyšší súd «vo svojom rozsudku nevychádzal zo zákonnej dikcie – ktorá pre účely vzniku vlastníckeho [práva] vyžadovala intabuláciu ako konštitutívny   akt...   ale   oprel   sa   o   „vtedajší   právny   výklad   príslušných   právnych predpisov“». Úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   podľa   sťažovateľov „rozhodnúť   spor   na základe písaného práva platného v rozhodnej dobe“, a nie „robiť historický exkurz do výkladu   právnych   predpisov   platných   v   minulosti“.   Sťažovatelia   tiež   poukazujú   na judikatúru ústavného súdu (napr. sp. zn. III. ÚS 172/2010), z ktorej vyplýva, že súdy sa pri aplikácii právnych predpisov môžu odchýliť od písaného práva za predpokladu, že sa tým lepšie naplní duch zákona a dosiahne spravodlivosť. Takýto odklon ale nie je podľa ich názoru spravodlivé použiť, ak sa má uprednostniť výklad zákona uskutočnený orgánmi štátu po 28. februári 1948, keď sa tento štát vydal na cestu totality, nerešpektujúc oprávnené záujmy   svojich   občanov,   prípadne   písané   právo.   Najvyšší   súd   s   poukazom   na   vtedajší výklad právnych predpisov dospel k záveru, že na prechod vlastníckeho práva k zabranému nehnuteľnému   majetku   nebola   potrebná   intabulácia.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľov v odôvodnení „odkazuje   na   primeranú   aplikáciu   záborového   a   náhradového   zákona v režime podľa zákona č. 142/1947 Zb, čo je správne s odkazom na § 17 zákona č. 142/1947 Zb.,   no   opomína...,   že   náhradový   zákon   je   práve   tým   zákonom,   ktorý   ako   predpoklad nadobudnutia   vlastníctva   vyžaduje   zápis   v   pozemkovej   knihe“. V   súvislosti   s   týmto argumentom   sťažovatelia   poukazujú na nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. PL. ÚS   1/95   zo   14.   júna   1995,   v   ktorom   konštatoval,   že „náhradový   zákon   v   §   28... vyžadoval intabuláciu a to aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 142/1947 Sb.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal s ich podstatnou dovolacou argumentáciou, ktorá sa týkala toho, že v ich prípade neboli splnené zákonné podmienky prechodu vlastníckeho práva na štát, ktoré vyžadoval zákon č. 142/1947 Sb. Poukazujú na to, že ak aj súdy dospeli k záveru, že došlo k platnému zabratiu 1085 ha, nevyrovnali sa   s odlišným   právnym režimom   výmery   cca   500 ha, kde   nebol dodržaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb. V tejto súvislosti namietajú, že čo sa týka týchto pozemkov, nebola splnená podmienka súpisu podľa § 3 zákona č. 142/1947 Sb., pretože v pozemkovej   knihe   nebola   zapísaná   poznámka „podlieha   revízii   podľa   zák. č. 142/1947 Zb.“. Poukazujú   na   to,   že   na   tieto   pozemky   sa   nevzťahuje   ani   revízne rozhodnutie zo 6. mája 1948 podľa § 4 zákona č. 142/1947 Sb., pretože poznámka „majetok sa zamýšľa prevziať“ nebola zapísaná v príslušných pozemnoknižných vložkách a „neboli predmetom   pozemnoknižnej   žiadosti...,   a   teda   ani   nemohli   byť   zákonne   prevzatí   podľa zákona č. 142/1947 Zb.“. Taktiež uvádzajú, že v rozhodnutí Okresného národného výboru P. z 2. júla 1958 sa konštatuje, že „pkn. vložky č. 251, 659, 865, 867, všetko k. ú. P. boli z revízie vynechané“. Podmienkou prechodu vlastníckeho práva na štát muselo byť podľa ich názoru prevzatie majetku lesného podniku postupom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. v spojení s náhradovým zákonom. V tejto súvislosti argumentujú tým, že výpoveď „bola daná k 1. októbru 1948, ale k samotnému prevzatiu majetku nedošlo a v konaní nebol predložený   žiaden   dôkaz   o   jeho   prevzatí   (zápisnicou)...“, a   že   v pozemkovej   knihe   sa prechod vlastníckeho práva zapisoval až na základe rozhodnutí z roku 1958. Sťažovatelia tiež   uvádzajú,   že   pojem   „výpoveď“   je   potrebné   chápať   analogicky,   v   zásade   ako   akt hospodárskeho   riadenia,   ale nie   ako   výpoveď   vlastníka   voči   nájomcovi.   Konštatujú, že najvyšší   súd „obišiel [tieto] základné   otázky...“. Z   týchto   dôvodov   podľa   ich   názoru rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní „tým, že nie je zdôvodnené, resp. výklad právnych predpisov súdu je v rozpore s ich znením, porušuje tak právo na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu ako aj ochranu vlastníctva“.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/180/2009 z 31. januára 2011 vyplýva, že najvyšší   súd zamietol   dovolanie   sťažovateľov.   Najvyšší   súd   v namietanom rozsudku konštatoval, že dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP v spojení s § 241 ods. 2 písm. c) OSP; že nezistil prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP a nezistil ani inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP]. Predmet dovolacieho konania najvyšší súd vymedzil tak, že sa môže týkať len nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   a   to   len   v   tej   konkrétne   vymedzenej   otázke,   pre   ktorú   bolo dovolanie pripustené, s tým, že je viazaný obsahom dovolania. Na základe týchto úvah najvyšší súd uviedol, že v konaní nepreskúmaval „správnosť žiadneho skutkového záveru, ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené“.

Najvyšší   súd   po   vymedzení   otázky   zásadného   právneho   významu   uviedol,   že sťažovatelia v dovolaní namietali „nesprávne právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948 uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva...“ konštatujúc, že podľa sťažovateľov k prechodu vlastníckeho práva mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 až vkladom vlastníckeho práva.

Najvyšší   súd   citoval   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   142/1947   Sb.   (najmä   §   6 a § 17), záborového zákona, náhradového zákona, pričom sa zameral na postup, akým sa realizovala   revízia   I.   pozemkovej   reformy   na   základe   zákona   č.   142/1947   Sb.   (zápis poznámky zamýšľaného prevzatia, výpoveď a prevzatie a pod.).

Z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pripúšťa existenciu intabulačného princípu, teda potrebu vkladu vlastníckeho práva na prechod vlastníckeho práva na štát, avšak s poukazom na povojnové pomery (najmä hospodárske a politické) a na vtedajší   výklad   predmetných   právnych   predpisov   sa   tento   princíp   podľa   jeho   názoru (najvyššieho   súdu)   prekonal   (a   po   1.   januári   1951   sa   od   neho   úplne   upustilo).   Podľa najvyššieho   súdu   sa   vlastníctvo   zabraného   pozemkového   majetku   v   povojnovej   dobe nadobúdalo   už   oprávneným   prevzatím   pôdy,   pričom   oprávnené   prevzatie   nastávalo výpoveďou z hospodárenia podľa záborového zákona a náhradového zákona a riadnym uplynutím výpovednej doby. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním knihovného poriadku bez konštitutívnych účinkov.

Na podporu tohto záveru najvyšší súd poukázal na novelizáciu zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) v Českej republike, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 1993, podľa ktorej sa za okamih prechodu vlastníckeho práva na štát alebo na inú právnickú osobu podľa zákona č. 142/1947 Sb. považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti týmto subjektom (§ 32 ods. 2).

Následne najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že sa stotožnil so záverom krajského súdu, podľa ktorého „k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľností bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb., za splnenia predpokladov   uvedených   v   tomto   ustanovení,   prechádzali   nehnuteľnosti   do   vlastníctva štátu.   Týmto   prevzatím   sa   rozumelo   faktické   prevzatie   nehnuteľnosti...   uplynutím výpovednej   doby.“. Sťažovatelia   namietajú,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   svojho rozsudku   nevyrovnal   s   ich   dovolacou   argumentáciou   o   tom,   že   vo   vzťahu   k nehnuteľnostiam vo výmere 500 ha nebol dodržaný ani čiastočne postup podľa zákona č. 142/1947 Sb.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   vykonal   výklad predmetných   právnych   predpisov   v   rozpore   s   ich   znením   a   neodôvodnil   svoj   rozsudok vo vzťahu k podstatnej dovolacej argumentácii.

V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený najvyšším   súdom   v   namietanom   rozsudku,   podľa   ktorého   k   prechodu   vlastníctva k nehnuteľnostiam   na   štát   pred   1.   októbrom   1948   došlo   uplynutím   výpovednej   doby prevzatím nehnuteľností bez zápisu vlastníckeho práva, je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení relevantných právnych predpisov. Rovnako tak bolo úlohou ústavného súdu preskúmať námietku sťažovateľov o tom, že najvyšší súd sa nevyrovnal   s   ich   podstatnou   dovolacou   argumentáciou,   že   vo   vzťahu   k   vymedzeným nehnuteľnostiam (o výmere 500 ha) nebol dodržaný „ani čiastočne“ postup podľa zákona č. 142/1947 Sb.

Najvyšší súd dospel v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 k záveru, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej   doby   prevzatím,   t.   j.   faktickým   prevzatím   nehnuteľností   podľa   §   6   ods.   1 zákona č. 142/1947 Sb. bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Tento právny názor najvyšší súd odôvodnil tak, že poukázal

1. na vtedajšie politické   a hospodársko-ekonomické podmienky, ktoré   mali viesť k odlišnému   výkladu   a   aplikácii   predpisov   o   revízii   I.   pozemkovej   reformy.   V   tejto súvislosti uviedol:

„...   vzhľadom   na   situáciu   v preskúmavanom   období,   s   prihliadnutím   na   vtedajší právny výklad príslušných právnych predpisov, poukazuje na to, že ukončením II. svetovej vojny   došlo   k   zlomu   vo   výklade,   ktorým   okamihom   dochádzalo   k   zmene   skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku. Viedla k tomu vtedajšia hospodárska a politická situácia.   Štát   bol   v   tej   dobe   nútený   dať   pred   zabezpečením   súladu   medzi   skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. Štát považoval v tej dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy zabranej v I. pozemkovej   reforme,   ale   i   obhospodarovanie   rozsiahleho   majetku   konfiškovaného   a zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením II. svetovej vojny. S ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa vlastníctvo   k obhospodarovanej   pôde   nenadobúdalo   ani   zápisom   vlastníctva   do pozemkových kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobúdalo oprávneným prevzatím   faktickej   držby,   nie   až   prevzatím   držby   knihovnej.   Vlastníctvo   zabraného pozemkového   majetku   sa   teda   v   povojnovej   dobe   nadobúdalo   už   tým,   že   nový   vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy   v uvedenom   zmysle   nastávalo   vtedy,   keď   bola   daná   pôvodnému   vlastníkovi preberaného majetku výpoveď z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne uplynula.“;

2. na platné právne predpisy, predovšetkým na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. a tiež   na   zákon   č.   90/1947   Sb.   o   provedení   knihovního   pořádku   stran   konfiskovaného nepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený majetek (ďalej len „zákon č. 90/1947 Sb.“). V tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Uvedený záver vyplýva jednoznačne z vyššie uvedených ustanovení. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním knihovného poriadku. Knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovení zákona č. 90/1947 Zb. Vykonanie knihovného poriadku bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej   knihe   a v   pozemkovom katastri   do   súladu   so   skutočným   právnym stavom. Vzťahoval sa nielen na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb., ale aj na majetok zabraný, a to podľa § 14 zákona č. 142/1947   Zb.   Vykonaním   knihovného   poriadku   žiadne   práva   nevznikali,   len   už existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita. Preto z prípadného nevykonania knihovného   poriadku   nemožno   vyvodiť,   že   by   nevzniklo   právo,   ktoré   malo   byť   do pozemkovej   knihy zapísané.   Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na smerovaný vývoj, ktorým bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom upustené.“;

3. na podpornú argumentáciu, a to na novelizáciu zákona č. 229/1991 Zb. v Českej republike, a v tejto súvislosti uviedol:

„... na podporu svojho právneho názoru považuje za potrebné poukázať na právne ustanovenie,   ktoré   bolo   v   Českej   republike   doplnené   do   zákona   č.   229/1991   Zb... s účinnosťou od 1. júla 1993, a to § 32 ods. 2, ktorým sa v Českej republike odstránili výkladové rozpory a bolo jednoznačne ustálené, že za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú   osobu   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   sa   považuje   deň   faktického prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou právnickou osobou.“

1. K dobovému výkladu a aplikácii právnych predpisov

1.1   K   argumentácii   najvyššieho   súdu   o   spôsobe   aplikácie   a   výkladu   právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy (predovšetkým zákona č. 142/1947 Sb.) je v prvom rade potrebné uviesť, že na pochopenie zmyslu a účelu uvedených právnych predpisov   je   relevantné   skúmať   dobové   súvislosti   prijatia,   aplikácie   a   výkladu   týchto právnych predpisov. Argumentácia najvyššieho súdu v tomto smere je však príliš všeobecná a nekonkrétna. Podľa názoru ústavného súdu pri výklade a aplikácii predmetných právnych predpisov   je   potrebné   zohľadniť   dobové   súvislosti   konkrétnejším   spôsobom   – predovšetkým to, že zákon č. 142/1947 Sb. bol prijatý 11. júla 1947, teda v čase existencie demokratického a pluralitného politického zriadenia. Predmetný právny predpis sa aplikoval aj po 25. februári 1948, t. j. v čase, keď po zmenách spoločensko-politického zriadenia mohlo dôjsť (došlo) k ďalšiemu zlomu v jeho aplikácii a výklade. Absencia odkazov, napr. na   dobovú   odbornú   literatúru,   prípadne   na   vtedajšiu   judikatúru,   ktorá   by   prípadne argumentáciu   najvyššieho   súdu   konkretizovala   a   doplnila,   umocňuje   všeobecnosť a neurčitosť argumentácie najvyššieho súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným podčiarkuje, že pri svojom rozhodovaní bol najvyšší   súd povinný rešpektovať aj ústavné princípy   vyvoditeľné z Ústavy   Slovenskej republiky   týkajúce   sa   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov   vydaných   pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 152 ods. 4 ústavy (podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   musí   byť   v   súlade   s   touto   ústavou),   ktorý   zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov.

Ústava Slovenskej republiky «nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne   ucelenej   sústave   hodnôt,   ktoré   si   štát   váži,   rešpektuje   ich   a   prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú   vyjadrením spoločensky uznávaného „všeobecného dobra“...» (PL. ÚS 12/01), t. j. ústava nevymedzuje len inštitúcie a procesy, ale zahŕňa aj určité princípy, ktoré vyjadrujú základné a nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti (porovnaj k tomu tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/93 z 21. decembra 1993). Uvedený hodnotový základ Ústavy Slovenskej republiky je deklarovaný v jej čl. 1 ods. 1 prvej vete, podľa ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štát.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu interpretácia a aplikácia čl. 1 ods. 1 ústavy je založená na koncepcii materiálneho právneho štátu, a nie formálneho právneho štátu. V právnom   štáte,   v   ktorom   sú   ako   neoddeliteľné   súčasti   okrem   iného   stelesnené   také princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých základných práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 10/98, I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99, I. ÚS 54/02).

Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom, že všetky   subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že príslušné štátne   orgány   budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II.   ÚS   48/97). Znakom   právneho štátu je vytváranie právnej istoty   tak pri prijímaní   zákonov   a   ďalších   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ako   aj   pri   ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS 34/95). Ústavne súladný výklad a aplikácia právnych predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti Ústavy Slovenskej republiky nadväzuje na to, že   už   pri   ich   tvorbe   bol   normotvorca   viazaný   základnými   hodnotami   demokratického a právneho   štátu.   Vo   vzťahu   k   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Ústavy Slovenskej republiky vytvoril ústavodarca špecifickú požiadavku vyjadrenú v už citovanom čl. 152 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého musia byť vykladané a aplikované v súlade s hodnotami, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky.

Zásady aplikácie „starého“ práva v prípade prechodu štátu k demokratickému režimu riešil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý uviedol, že súdy takého štátu, ktoré nahradili tie   [súdy],   ktoré   existovali   predtým,   nemôžu   byť   kritizované   za   aplikáciu   a   výklad v rozhodnej   dobe   platných   právnych   noriem   podľa   princípov   ovládajúcich   štát,   ktorý

podlieha princípu vlády práva  rule of law (rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku z 22. marca 2001, odsek 81). Túto myšlienku ďalej rozviedol sudca Levits, vo svojom   stanovisku   (concurring   opinion),   ktorým   doplnil   odôvodnenie   rozsudku   ESĽP v predmetnej veci. V tomto stanovisku uviedol: «... interpretácia a aplikácia práva závisí od všeobecného   politického   režimu,   v   ktorom   právo   funguje   ako   subsystém.   Rozdiely v interpretácii a aplikácii práva medzi demokratickým a socialistickým systémom pokrývajú všetky dôležité elementy práva... osobitne pramene práva, autonómiu právnej argumentácie a   interpretácie   právnych   noriem   (zvlášť   nezávislými   sudcami),   metódy   interpretácie právnych noriem, hierarchiu právnych noriem... To nás privádza k otázke, či po zmene politického   režimu   zo   socialistického   na   demokratický,   je   legitímne   aplikovať   „staré právo“...   takými   interpretačnými   a   aplikačnými   postupmi,   ktoré   sú   vlastné   novému demokratickému politickému režimu. Zdôrazňujem, že podľa môjho názoru iné riešenie nie je možné. Demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému politickému   režimu   (vo   význame,   v   ktorom   sa   tento   pojem   vykladá   v   tradičných demokraciách).   Používanie   akejkoľvek   inej   metódy   aplikácie   práva   (z   ktorej   vyplýva dosiahnutie odlišných výsledkov z rovnakého právneho textu) by poškodilo samotné jadro verejného poriadku (ordre public) demokratického štátu.»

Podľa   ústavného   súdu   uvedené   úvahy   je   potrebné   rešpektovať   aj   v   prípade Slovenskej republiky. Náš právny poriadok a súčasný demokratický právny štát je založený na   formálnej   právnej   kontinuite   s   predchádzajúcimi   právnymi   a   politickými   systémami (princíp vyjadrený v čl. 152 ods. 1 ústavy), výklad a aplikácia práva z doby pred rokom 1989   však   musí   rešpektovať zásady   materiálneho právneho   štátu.   Stret   „starého   práva“ s demokratickým   právnym   štátom   vyriešil   v   súlade   s   týmto   aj   Ústavný   súd   Českej republiky. Konštatoval, že princíp právneho štátu je viazaný na formálne charakteristiky, ktoré musia vykazovať právne pravidlá v danom právnom systéme. Na právne normy je ale potrebné klásť aj obsahové požiadavky, pretože v materiálnom právnom štáte založenom na myšlienke spravodlivosti predstavujú základné práva korektív tak obsahu právnych noriem, ako aj ich interpretácie a aplikácie. Z toho vyplýva, že aj pri zachovaní (zásadnej) kontinuity so   „starým   právom“   treba   výklad   a   použitie   právnych   noriem   podriadiť   ich   obsahovo materiálnemu zmyslu. Ústava preto jasne akcentuje hodnotovú diskontinuitu so „starým režimom“   (komunistickým)   a   zdôrazňuje   ochranu   základných   práv   a   slobôd,   ktoré z ústavného poriadku vyplývajú (porovnaj napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp.   zn.   PL.   ÚS   19/93   z   21.   decembra   1993,   PL.   ÚS   42/02   z   26.   marca   2003,   sp.   zn. I. ÚS 617/08 z 24. februára 2009, sp. zn. I. ÚS 2050/11 z 26. júna 2012). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je preto nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno-právneho princípu (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2048/09 z 2. novembra 2009).

Z   uvedených   východísk   je   zrejmé,   že   argumentácia   najvyššieho   súdu   dobovým výkladom   a   aplikáciou   predmetných   právnych   predpisov   bez   toho,   aby   bola   kriticky podrobená testu ústavnej súladnosti podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, neobstojí a nie je ústavne udržateľná.   Najvyšší   súd   preto   mal   použitú   právnu   argumentáciu   konkretizovať   v   tom smere,   aby   bolo   zrejmé,   aké   východiská,   prípadne   závery   chce   dobovým   výkladom a aplikáciou podporiť, dobový výklad a aplikáciu príslušných právnych predpisov podrobiť testu ústavnosti podľa čl. 152 ods. 4 ústavy a vyhodnotiť, či tento výklad a aplikácia obstoja a   sú   udržateľné.   Z   takéhoto   prístupu   by   malo   v   zásade   byť zrejmé,   či   dobový   výklad a aplikácia   týchto   právnych   predpisov   neboli   prejavom   svojvôle,   prípadne   či   neboli v zásadnom   rozpore   so   základnými   právami   a slobodami,   a   najmä   so   všeobecne akceptovanými princípmi spravodlivosti vlastnými demokratickému a právnemu štátu. Ak by po vykonanom teste ústavnej súladnosti dospel k záveru, že dobový výklad a aplikácia obstoja len čiastočne alebo že neobstoja vôbec, bolo potrebné, aby v príslušnom rozsahu uskutočnil vlastný výklad a aplikáciu týchto právnych predpisov, v plnej miere rešpektujúc čl. 152 ods. 4 ústavy. Podrobením testu ústavnosti podľa čl. 152 ods. 4 ústavy by teoreticky bolo možné dospieť k záveru, že zákon č. 142/1947 Sb. v súčasnosti nemožno aplikovať ústavne súladným spôsobom. Potom by bolo potrebné prihliadnuť na to, že krivdy, ktoré vyvolala   aplikácia   zákona   č.   142/1947   Sb.,   sa   štát   snažil   zmierniť   a   do   určitej   miery napraviť reštitučnými zákonmi a súčasná aplikácia a výklad zákona č. 142/1947 Sb. v tejto veci by v zásade mala rešpektovať ich podstatu a zmysel.

1.2   Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   najvyššieho   súdu,   že   uvedený   záver   (v   zásade opustenie intabulačného princípu) vyplýva z citovaných ustanovení (predovšetkým z § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.) s podpornou argumentáciou zákona č. 90/1947 Sb., ústavný súd   považuje   túto   argumentáciu   za   vnútorne   rozpornú,   všeobecnú   a   nekonkrétnu, neposkytujúcu relevantný podklad na predmetný právny záver najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   vnútornú   rozpornosť   odôvodnenia namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   tejto   časti.   Je   zrejmé,   že   argumentácia najvyššieho   súdu   sa   týka   otázky   výkladu, „ktorým   okamihom   dochádzalo   k   zmene skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku“. Najvyšší súd poukazuje na zlom v tejto otázke, pričom k uvedenému zlomu mala viesť „vtedajšia hospodárska a politická situácia“,   čo   evokuje   záver,   že   štátne   orgány   opustili   intabulačný   princíp   svojvoľnou aplikáciou a výkladom relevantných právnych predpisov bez skutočnej legislatívnej zmeny, pričom tento záver potvrdzuje aj jeho konštatovanie, ktorým poukazuje na „vývoj, ktorým bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom upustené“, čím zjavne zohľadňuje zmenu právneho stavu (začiatok účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník). V predmetnej argumentácii tiež uvádza, že tento záver (opustenie intabulačného princípu) „vyplýva   jednoznačne   z   vyššie   uvedených   ustanovení“,   pričom   poukazuje   na zákon č. 142/1947 Sb., príslušné ustanovenia záborového zákona a náhradového zákona a na zákon č. 90/1947 Sb. Ústavný súd zastáva ten názor, že v týchto smeroch si najvyšší súd   protirečí,   čím   je   jeho   odôvodnenie   do   určitej   miery   rozporuplné,   a   tým   aj nezrozumiteľné.

K argumentácii viažucej sa na aplikáciu príslušných ustanovení právnych predpisov je potrebné uviesť, že znenie § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. sa na prvý pohľad javí byť jednoznačné,   smerujúce   k   záveru,   že   prevzatím   prechádzajú   tieto   nehnuteľnosti   do vlastníctva štátu s tým, že pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona. Pri ich podrobnejšej analýze je však zrejmé, že predmetné ustanovenie zákona č. 142/1947 Sb. pripúšťa rôzny výklad. Náhradový zákon používa vo svojom texte okrem iného pojmy „zamýšľané prevzatie v súvislosti s poznámkou v pozemkovej knihe“ (napr. § 3, § 9 a pod.), rovnako tak používa pojem „skutočné prevzatie“ (napr. § 12, § 15, § 24). Celá časť II tohto zákona má názov „O prevzatí“, ktorá sa týka vkladu vlastníckeho práva (v tejto súvislosti je relevantná   napr.   formulácia   v   §   27:   „Ak   nie   je   predmetom   prevzatia   celé   knihovné teleso...“).   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   v   tejto   časti   sa   za   prevzatie   považuje   knihovné (právne) prevzatie, ktoré efektívne znamená vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Z   tohto   pohľadu   by   sa   dokonca   mohlo   javiť,   že   §   6   ods.   1   zákona   č.   142/1947   Sb. jednoznačne   smeruje   k   tomu,   že   prevzatím   je   potrebné   rozumieť   knihovné   (právne) prevzatie   v   zmysle   časti   II   náhradového   zákona,   teda   vklad   vlastníckeho   práva   do pozemkovej   knihy.   Táto   mnohovýznamovosť   pojmu   „prevzatie“   tiež   vyplýva z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pretože   najvyšší   súd   rozlišuje medzi „oprávneným prevzatím faktickej držby“ a „prevzatím držby knihovnej“. Rovnako tak svoju argumentáciu ukončuje najvyšší súd záverom, že „[t]ýmto prevzatím sa rozumelo faktické   prevzatie   nehnuteľnosti“,   pričom   ale   k   tomuto   záveru   dospel   len   na   základe všeobecnej   argumentácie,   ktorá   podľa   názoru   ústavného   súdu   neposkytuje   dostatočný podklad na tento jeho právny záver. Argumentácia zákonom č. 90/1947 Sb., ktorým sa vykonával   knihovný   poriadok,   neodstraňuje   totiž   nejasnosti   v   argumentácii   najvyššieho súdu. Najvyšší súd neuvádza ustanovenia tohto zákona, ktorými sa podľa neho rieši otázka prechodu vlastníckeho práva k zabraným nehnuteľnostiam v súlade s jeho argumentáciou. Nejednoznačnosť   určenia   momentu   prechodu   vlastníckeho   práva   na   štát   podporuje   aj skutočnosť, že v Českej republike táto otázka bola vyriešená až legislatívnym zásahom, teda novelizáciou zákona č. 229/1991 Zb.; v Slovenskej republike takáto úprava ale absentuje.

V týchto súvislostiach ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa   interpretácie   právnych   predpisov.   Podľa   tejto   judikatúry   ako   ústavne   nesúladné (porušujúce   základné   práva   sťažovateľa)   ústavný   súd   hodnotí   aj   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu   (IV.   ÚS   192/08,   IV.   ÚS   69/2012,   IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,   a   to   ani   v   prípade,   keď   sa   text   môže   javiť   ako   jednoznačný   a   určitý,   ale predovšetkým   podľa   zmyslu   a   účelu   zákona   (IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   351/2010,   m.   m. I. ÚS 306/2010).   Tieto   východiská   sú   relevantné   aj   pri   výklade   právnych   predpisov týkajúcich   sa   revízie   I.   pozemkovej   reformy,   pri   ktorých   je   potrebné   zohľadniť   nielen zmysel a účel týchto právnych predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký výklad, ktorý zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania.

V   súvislosti   s   výkladom   a   aplikáciou   právnych   predpisov   týkajúcich   sa   revízie I. pozemkovej   reformy   je   relevantné   aj   to,   že   predmet   namietaného   konania   súvisí s uplatnením   reštitučného   nároku   právneho   predchodcu   sťažovateľov.   Primeraným spôsobom je preto potrebné prihliadať aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva, a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom období (m. m. III. ÚS 178/06, III. ÚS 212/2010, II. ÚS 249/2011).

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky vyjadreným   v   náleze   I.   ÚS   289/95,   v   ktorom   uviedol,   že   „k   reštitučným   nárokom   je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné   zákony...   majú   zabezpečiť,   aby   demokratická   spoločnosť   pristúpila   aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány   sú   teda   povinné   postupovať   obzvlášť   v   konaní   podľa   týchto   zákonov   v   súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má   byť   aspoň   čiastočne   kompenzovaná.“.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2758/10 zo 4. apríla 2012, podľa ktorého „K splneniu účelu a cieľa reštitúcií je preto najmä nutné, aby všeobecné súdy interpretovali reštitučné   zákony   vo   vzťahu   k   oprávneným   osobám   čo   najústretovejšie...   Prípadné legislatívne   nedôslednosti   rôzneho   druhu,   ako   aj   nepredvídateľnosť   v   postupe   rôznych štátnych orgánov, alebo osôb konajúcich v podstate za štát, nemožno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vo vzťahu ku konkrétnej veci, s prihliadnutím na platné ústavné hodnoty a princípy demokratického právneho štátu.“, a aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 617/08 z 24. februára 2009, v ktorom uviedol, že „pri aplikácii a výklade reštitučných predpisov nemožno postupovať príliš reštriktívne a formalisticky, ale naopak, je nutné [ich] vykladať veľmi citlivo a vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu“.

Ústavný   súd,   zohľadňujúc   všetky   uvedené   skutočnosti,   nepovažuje   odôvodnenie namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   tejto   časti   za   dostatočne   zrozumiteľné a presvedčivé,   pretože   neposkytuje   adekvátny   podklad   na   ním   prijatý   právny   názor o momente   prechodu   vlastníckeho   práva   na   štát,   naopak,   považuje   ho   z   hľadiska nerešpektovania požiadavky na ústavne konformný výklad vyvoditeľnej z čl. 152 ods. 4 ústavy za arbitrárne a z tohto dôvodu za ústavne neakceptovateľné.

2. K nezohľadneniu námietky týkajúcej sa časti nehnuteľnosti

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tiež   namietajú,   že   najvyšší   súd   sa   nevyrovnal   s   ich dovolacou námietkou o tom, že vo vzťahu k časti nehnuteľnosti (o výmere 500 ha) nebol vôbec   dodržaný   postup   podľa   zákona   č.   142/1947   Sb.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd v úvodných častiach odôvodnenia predmetného rozsudku, v ktorých   vymedzil   predmet   dovolacieho   konania,   uviedol,   že   v   predmetnom   konaní „nepreskúmaval... správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho   významu,   pre   ktorú   bolo   dovolanie   pripustené“. Vzhľadom   na   uvedené   sa nemožno stotožniť s jednoznačným záverom sformulovaným sťažovateľmi, že najvyšší súd sa opomenul vyrovnať s touto ich dovolacou námietkou, pretože v rozhodnutí uviedol, že ju nepovažuje za takú, ktorá by súvisela s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené (s. 15 tejto časti). Vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci a predmet namietaného konania sa však podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd mal zaoberať aj s touto otázkou a výslovne k nej zaujať jednoznačný právny záver.

Sumarizujúc uvedené je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že námietky sťažovateľov sa týkajú právnych otázok, predovšetkým toho, aké dôsledky má na prechod vlastníckeho práva nesplnenie zákonného postupu podľa zákona č. 142/1947 Sb. Uvedená právna otázka nie je hypotetická, prípadne čisto akademická, pretože v súdnom spise sa zjavne nachádzajú napr. kópie pozemnoknižných vložiek, v ktorých chýba poznámka „podlieha revízii podľa zák. čís. 142/1947 Sb.“ alebo tiež rozhodnutie Okresného národného výboru P. z r. 1958, ktoré konštatuje, že niektoré pozemnoknižné vložky boli z revízie vynechané. Argumentácia najvyššieho súdu a jeho právne závery sú založené na implicitnom predpoklade, že bol dodržaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb. Táto skutočnosť vyplýva aj zo samotného textu odôvodnenia namietaného rozsudku (napr. „... stačilo k prechodu vlastníckeho práva u   nehnuteľností,   u   ktorých   bola   vyznačená   poznámka   zamýšľaného   prevzatia,   faktické prevzatie štátom...“ alebo tiež „Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia, ešte neznamená,   že   štát   sa   vlastníkom   zabraných   nehnuteľností   nestal.“).   Ak   je   teda argumentácia najvyššieho súdu založená na predpoklade, že bol dodržaný postup podľa zákona   č.   142/1947   Sb.,   je   relevantné   vzhľadom   na   dovolaciu   námietku   sťažovateľov skúmať, aké dôsledky má nesplnenie tohto postupu na prechod vlastníckeho práva na štát, pričom táto otázka priamo súvisí s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené   dovolanie.   Z   týchto   dôvodov   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   opomenul   bez akéhokoľvek odôvodnenia túto dovolaciu námietku sťažovateľov, nie je ústavne súladný. Rovnako tak, ak by sa najvyšší súd domnieval, že uvedená námietka otvára právne otázky, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, bolo potrebné, aby tento svoj záver náležitým spôsobom odôvodnil.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania   sťažovateľov   za   rozporný   so   sťažovateľmi   označenými   článkami   ústavy a dohovoru,   a   preto   rozhodol,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   180/2009 z 31. januára 2011 porušil   základné právo   sťažovateľov   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku   najvyššieho   súdu   sa   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v   tejto   časti   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom   zrušujúcim   rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   práv poskytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv   v   rámci sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri   napr.   IV.   ÚS   128/07,   IV.   ÚS   24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V   nadväznosti   na   záver   ústavného   súdu,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011 porušil označené základné právo sťažovateľov podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   nálezu).   Najvyšší   súd   bude   v   ďalšom   konaní a rozhodovaní   vo   veci   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyjadrenými   v   časti II tohto nálezu. Povinnosťou najvyššieho súdu bude v súlade s právnymi názormi ústavného

súdu   znova   posúdiť   dovolacie   námietky   sťažovateľov   a   svoje   rozhodnutie   náležitým 

ústavne akceptovateľným  spôsobom odôvodniť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania vo výške 1 022,96 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 1 022,96 € zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   vrátane   DPH. Ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky. Keďže išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   piatich   účastníkov   konania,   základná   sadzba   tarifnej odmeny sa znižuje podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu   (pozri   najmä   I.   ÚS   417/2010,   I.   ÚS   64/2011,   II.   ÚS   25/2011,   II.   ÚS   453/2010, II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010) o 50 %, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní piatich osôb.Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013