znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   1577/2011   a   sp.   zn.   Rvp   1578/2011,   zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1577/2011 a sp. zn. Rvp 1578/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1577/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu júla 2003 až februára 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní   vrátiť   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1577/2011   v   12   mesačných   splátkach a vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1578/2011   v   13   dvojtýždenných   splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   určený   v   každej   zmluve   menovite,   je   oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe   idúcich   splátok, boli   7.   novembra   2003 (vec vedená   pod sp.   zn. Rvp   1578/2011) a 5. júna 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1577/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1578/2011 bol 12. februára 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 241/2004-57 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením č. k.   11   Er   241/2004-69   z   22.   novembra   2010   exekúciu   zastavil   a   rozhodol   o   trovách exekúcie.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1577/2011 bol 5. októbra 2005 podaný návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er   2200/2005-22   z   9.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 a č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a potvrdil zastavenie   už   prebiehajúcich   exekučných   konaní   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1577/2011 a sp. zn. Rvp 1578/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno   vykonať   pre   vadu   exekučného   titulu   –   notárskych   zápisníc   (spočívajúcu v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   96/2010-34 z 28. mája 2010 a uznesením č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Ďalej sa domáha aj vyslovenia porušenia týchto svojich práv aj uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-57 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2010 a uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-57 z   9.   februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   120/2010-65 z 28. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. augusta 2010, pričom sťažnosti sťažovateľky boli ústavnému súdu doručené 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 a č. k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   65/2011-50   z   28.   februára   2011   a   uznesením   č.   k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie. Ďalej sa domáha tiež vyslovenia porušenia tohto svojho práva aj uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu   č.   k.   11   Er   241/2004-69   z   22.   novembra   2010;   týmto   uznesením   bola   exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:

«Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   vec   preskúmal   v   rozsahu   určenom   ustanovením § 212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „O.   s.   p.“),   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení zák. č. 384/2008 Z. z., účinného od 15. 10. 2008) a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, nakoľko uznesením   č.   k.   11Er/2200/2005-22   zo   dňa   09.   02.   2010   (proti   ktorému   sa   oprávnený odvolal)   vyhlásil   exekúcie   za   neprípustnú.   Uznesením   č.   k.   17CoE/96/2010-34   zo   dňa 28. 05. 2010 Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutie okresného súdu (ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú) potvrdil. V odôvodnení uznesenia odvolací súd podrobne rozobral   jednotlivé   námietky   oprávneného,   ktoré   opakovane   oprávnený   uviedol   aj v odvolaní proti uzneseniu, ktorým okresný súd exekúciu zastavil.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne   rozhodol,   keď   súdnemu   exekútorovi   vydal   poverenie   na   výkon   exekúcie, odvolací súd konštatuje, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí v zmysle § 159 O. s. p. prekážku veci rozsúdenej. Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorý oprávňuje konkrétneho súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací sud námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár. JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že   okresný   súd   mohol   zistiť   deficit   materiálnej   vykonateľnosti   predmetnej   notárskej zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých rokov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu podľa ustanovenia § 219   ods.   1,   2   O.   s.   p.   ako   vecne   správne   potvrdil,   pretože   sa   stotožnil   s   dôvodmi rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý   exekúciu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g/   Exekučného poriadku zastavil, potom, čo ju právoplatným uznesením vyhlásil za neprípustnú.»

Podľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   241/2004-69 z 22. novembra 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, «Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP postupom podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a podľa ust. § 219 ods. 1 OSP uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa   ust.   §   219   ods.   2   OSP,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa   ust.   §   57   ods.   1   písm.   g)   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Po   oboznámení   sa   s   predloženým   spisom   odvolací   súd   zistil,   že   odvolanie oprávneného proti uzneseniu, ktorým bola exekúcia zastavená, sa po obsahovej stránke zhoduje s odvolaním, ktorým oprávnený napadol uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

Odvolacími   námietkami   oprávneného   sa   tak   už   zaoberal   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici   v   uznesení   č.   k.   17CoE/120/2010-65   zo   dňa   28.   06.   2010   a   vyporiadal   sa so všetkými dôvodmi vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Keďže uznesenie okresného súdu, ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú,   nadobudlo   účinky   právoplatného rozhodnutia dňom 19. 08. 2010, je akákoľvek polemika ohľadom existencie či neexistencie spôsobilého exekučného titulu nadbytočná, nakoľko táto otázka už bola vyriešená vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Okresný súd tak postupoval správne, keď v rámci druhej fázy zastavujúceho konania exekúciu zastavil....

V   zmysle   ust.   §   219   ods.   2   OSP,   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   konštatoval   správnosť   dôvodov   napadnutého rozhodnutia a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.»

Z citovaných časti odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v nich v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010 a uznesení č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010, ktorý svoje rozhodnutia v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie“,   a   v   časti   výroku   týkajúceho   sa   zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého „exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010, a uznesením č. k. 11 Er 241/2004-57 z 9. februára   2010,   ktoré   bolo   potvrdené   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 17 CoE 120/2010-65 z 28. júna 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 a č. k. 16   CoE   80/2011-79   zo   16.   marca   2011   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§   57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu   č.   k.   11   Er   2200/2005-40   z 15.   novembra   2010   o   zastavení   exekučného   konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2200/2005-22 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 96/2010-34 z 28. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a taktiež keď uznesením č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011 potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   241/2004-69   z   22.   novembra   2010   o   zastavení exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   Er   241/2004-57 z 9. februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   17   CoE   120/2010-65 z 28. júna 2010 tiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej   sa   namietania   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.4   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011 a uznesením č. k. 16 CoE 80/2011-79 zo 16. marca 2011

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 65/2011-50 z 28. februára 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu 11 Er 2200/2005-40 z 15. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie, ako aj uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   CoE   80/2011-79   zo   16.   marca   2011,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 241/2004-69 z 22. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011