znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   B.   F.,   K.,   t. č.   vo výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. B. F., K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Č.,   s. r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. P.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných   práv podľa   čl.   17   ods.   2, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 T 12/2005 z 24. januára 2008 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu podvodu sčasti formou pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) a z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

«1) dňa 15. apríla 1999 vo F. prevzal od J. P. ako zástupcu firmy R. P., B., 250 000 Kč a 4. mája 1999 v B. od tej istej osoby 150 000 Kč ako zálohovú platbu na základe uzatvorenej medzinárodnej zmluvy medzi jeho firmou Ing. B. F. – S. – B. K. a firmou R. P., B., ktorej sa zaviazal v roku 1999 dodať 1 040 t primárneho hliníka A7/99,7 %, pričom predložil sfalšované doklady o vlastníctve, uskladnení a certifikácii hliníka v colnom sklade A., s. r. o., P., avšak hliník doposiaľ nedodal ani peniaze napriek urgenciám nevrátil, čím spôsobil firme R. P., B., škodu vo výške 475 500 Sk;

2) dňa 1. júla 1999 v B. prevzal od zástupkyne firmy D., s. r. o., B., D. T. 200 000 Sk ako zálohu na budúci obchodný kontrakt podľa kúpnopredajnej zmluvy z 12. mája 1999 medzi jeho firmou Ing. B. F. – S. – B. K. a firmou D., s. r. o., B., v ktorej sa zaviazal do konca roka 1999 dodať 3 500 t primárneho hliníka A7/99,7 %, pričom predložil sfalšované doklady o vlastníctve, uskladnení a certifikácii hliníka v colnom sklade A., s. r. o., P., avšak hliník dosiaľ nedodal a z poskytnutej zálohy na základe opakovaných urgencií dosiaľ vrátil 85 000 Sk, čím spôsobil firme D., s. r. o., B., škodu vo výške 115 000 Sk;

3) dňa 7. júla 1999 v K. prevzal na základe predfaktúry č. 0707/99 od firmy S., a. s., Ž., bankovým prevodom na svoj účet... 262 554 USD na základe kúpnopredajnej zmluvy č. PCM zo 6. júla 1999 medzi jeho firmou Ing. B. F. – S. – B. K. a S., a. s., Ž., v ktorej sa zaviazal do konca júla 1999 dodať 261,560 MT primárneho hliníka A5, pričom predložil sfalšované doklady o vlastníctve, uskladnení a certifikácii hliníka v colnom sklade A., s. r. o., P., avšak dodal len 140 530 MT hliníka A5 v hodnote 201 520 USD a ďalší hliník doposiaľ nedodal, ani nevrátil peniaze, čím spôsobil S., a. s., Ž., škodu vo výške 2 696 664 Sk;

4) dňa 9. augusta 1999 v P. uzavrel za svoju firmu Ing. B. F. – S. – B. K. a firmou S., s. r. o., S., kontrakt č. 990806/1-A1 o dodaní 261 t hliníka A5 a 11. augusta 1999 zmluvy o postúpení práv a povinností na firmu K., a. s., P., pričom predložil sfalšované doklady o vlastníctve, uskladnení a certifikácii hliníka v colnom sklade A., s. r. o., P., a na základe tohto kontraktu uplatnil u kupujúcej firmy K., a. s., P., predfaktúrou č. 16/08/99/1 zo dňa 16. augusta 1999 vyplatenie 357 630 USD a faktúrou č. 30/08/99/1 z 30. augusta 1999 vyplatenie   359   333   USD,   ktoré   mu   však   neboli   vyplatené   a   hliník   nedodal,   pričom nepravdivo   deklaroval   uvoľnenie   hliníka   z   colného   skladu   A.,   s. r. o.,   P.,   a   v   prípade uhradenia faktúry by bol firme K., a. s., P., spôsobil škodu podľa kurzového prepočtu vo výške 15 213 441 Sk;

5) dňa 3. októbra 1999 v B. vo firme I., s. r. o., Export - Import podpísal s Ing. J. B. zmluvu o pôžičke 95 000 USD, ktoré prevzal toho istého dňa s dobou platnosti do 30. novembra   1999,   hoci   si bol   vedomý toho,   že túto   sumu   nevráti,   pričom predložil   pred uzavretím zmluvy sfalšovanú „smlouvu o pújce“ na 15 000 000 USD z 23. septembra 1999, podľa   ktorej   bol   povinný   zaplatiť   veriteľovi   spoločnosti   P.,   L.   poplatok   120 000   USD, doposiaľ z tejto sumy po viacerých urgenciách vrátil len 60 000 Sk, čím spôsobil Ing. J. B. škodu vo výške 3 789 685 Sk.».

Sťažovateľovi   bol   podľa   §   250   ods.   5   a   §   35   ods.   2   Trestného   zákona uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov. Podľa § 39a ods. 3 Trestného   zákona   bol   sťažovateľ   na   výkon   uloženého   trestu   zaradený   do   II. (druhej) nápravnovýchovnej   skupiny.   Podľa   §   49   ods.   1   Trestného   zákona   krajský   súd   uložil sťažovateľovi   aj   trest   zákazu   činnosti   vykonávať   podnikateľskú   činnosť   na   dobu   troch rokov. Krajský súd súčasne zrušil aj „výrok o treste Trestného rozkazu Okresného súdu Košice z 29. januára 2003, sp. zn. 7 T 6/2003“, ktorým bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní päť mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu jedného roka, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.Napokon krajský súd rozhodol o nárokoch poškodených v rámci adhézneho konania.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   To   12/2008 z 5. marca 2009 tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a na   podklade   §   259   ods.   3   Trestného   poriadku   uznal   sťažovateľa   za   vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

Za to mu podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní päť rokov, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd uložil sťažovateľovi aj trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť na dobu troch rokov.

Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zaviazal sťažovateľa nahradiť poškodeným spôsobenú škodu, a to R. P. v sume 475 500 Sk, Ing. D. H. v sume 115 000 Sk, Ing. J. B. v sume 3 789 685 Sk. Podľa § 229 ods. 2 Trestného poriadku bol poškodený Ing. J.   B.   so   zvyškom   nároku   na   náhradu   škody   odkázaný   na   konanie   o   veciach občianskoprávnych.

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým podobne ako v podanom odvolaní namietal, že „tento trpí vadou neústavnosti, lebo je v rozpore s citovanými ustanoveniami čl. 17 ods. 2 veta druhá a čl. 152 ods. 4 ústavy, nakoľko doktrinálny a súdny výklad skutkovej podstaty trestného činu podvodu odlišuje od podvodu   neschopnosť   dodržať   zmluvný   záväzok   a   trestanie   takéhoto   konania   trestom odňatia slobody je v rozpore s čl. 17 ods. 2 veta druhá ústavy, lebo týmto článkom ústavy sa zabezpečuje ochrana osobnej slobody dvomi ústavnými normami pričom druhá upravená a definovaná v druhej vete čl. 17 ods. 2 ústavy zaručuje ochranu s povahou lex specialis a týka   sa   ochrany   pred   obmedzením   osobnej   slobody   z   dôvodu   neschopnosti   dodržať zmluvný záväzok.“.

Namietanú   neústavnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľ odvodzoval „od nezákonnosti spočívajúcej v nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení, z nedostatočného a zlého hodnotenia dôkazov v procese ktorého nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie, ako i z pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie ktorých treba vykonávať ďalšie dôkazy“.

Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 odmietol, „pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“.

Podľa sťažovateľa „takto vydané uznesenie najvyšší súd odôvodnil argumentáciou, podľa ktorej sťažovateľ dovolaním namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadami nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení, z dôvodu ktorých je rozsudok najvyššieho súdu založený na nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov. V dôvodoch dovolania vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov odvolacím súdom. Neoprel sa teda v dovolaní o právne námietky, ale mal výlučne skutkové výhrady a výhrady voči postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Keďže tieto   dovolacie   námietky   sťažovateľa   vecne   nezodpovedajú   zákonnému   vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., najvyšší súd ako dovolací súd na ne nemohol prihliadať.“.

Podľa názoru sťažovateľa „v predmetnom súdnom konaní došlo k porušeniu jeho práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces   podľa   článku   46   ods.   1   ústavy a článku 6   ods.   1   dohovoru,   pretože   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   svojím   konaním a rozhodnutím   mu   ako   sťažovateľovi   odoprel   poskytnúť   právnu   ochranu   v   rámci dovolacieho   konania   v dôsledku   ústavne   nekonformnej   interpretácie   ustanovenia   §   371 ods. 1 písm. i) Tr. por., následkom čoho mu neposkytol ochranu základných práv podľa vyššie citovaných ustanovení ústavy a dohovoru.

Vydané rozhodnutie o odmietnutí dovolania najvyšší súd oprel o záver, že podané dovolanie sa neopiera o právne námietky, ale výlučne o skutkové výhrady a výhrady voči postupu   súdu   pri   hodnotení   dôkazov   a   pretože   takéto   námietky   vecne   nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., v dôsledku nesplnenia podmienok dovolania takto podané dovolanie zamietol.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s takýmto záverom najvyššieho súdu, „lebo najvyšší súd len čiastočne, skresľujúco a bez kontextu podaného dovolania zobral do úvahy pri rozhodovaní o podanom dovolaní podpornú argumentáciu sťažovateľa o správnosti a úplnosti zistených skutkov, ktoré mu v podanom dovolaní slúžili na argumentáciu o ich nesprávnom právnom posúdení.

Za   situácie,   keď   sťažovateľ   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   ako prvostupňovým   súdom,   najvyšším   súdom   ako   odvolacím   súdom   a najvyšším súdom ako dovolacím súdom namietal objekt a objektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a to argumentáciou s poukazom na ustanovenia čl. 17 ods. 2 veta druhá a čl. 152 ods. 4 ústavy, nešlo len o námietku smerujúcu voči skutkovým zisteniam, ale predovšetkým o námietku voči právnemu posúdeniu skutku v bodoch 1 - 5 popísaného vo výroku o vine v rozsudku, nakoľko doktrinálny a súdny výklad skutkovej podstaty trestného činu podvodu odlišuje od podvodu neschopnosť dodržať zmluvný záväzok, ktorej trestanie trestom odňatia slobody by bolo v rozpore s čl. 17 ods. 2 veta druhá ústavy, nakoľko vyššie citovaným   článkom   ústavy   sa   zabezpečuje   ochrana   osobnej   slobody   dvomi   ústavnými normami, pričom podľa druhej normy určenej v druhej vete sa zaručuje ochrana s povahou lex   specialis   a   týka   sa   iba   ochrany   pred   obmedzením   osobnej   slobody   z   dôvodu neschopnosti dodržať zmluvný záväzok.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ namieta, že: „Prvostupňový súd v Banskej Bystrici, najvyšší súd ako odvolací súd ale ani najvyšší súd   ako   dovolací   súd   sa   vôbec   nevysporiadali   s   tak   vážnymi   tvrdeniami   poškodených, ktorými potvrdili, že oni boli zmluvnými stranami, ktoré sťažovateľa kontaktovali, že oni boli zmluvnými stranami ktoré sťažovateľovi predkladali oferty kúpnych zmlúv, obsahom ktorých boli aj dohody o výške dohodnutej ceny hliníka, spôsobe jej platby ako i dohody o zmluvných   pokutách,   zálohách   a   nákladoch,   ktoré   sa   v   prípade   porušenia   zmluvných podmienok   stali   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   ako   druhej   zmluvnej   strane   lege   artis paušalizovanými náhradami jemu spôsobených škôd.

Prvostupňový súd v Banskej Bystrici, najvyšší súd ako odvolací súd ale ani najvyšší súd ako dovolací súd bez adekvátneho objektívneho vyhodnotenia postojov poškodených v procese neplnenia si svojich záväzkov vyplývajúcich z podpísaných zmlúv, si nekriticky osvojili len ich tvrdenia, že už zaplatením záloh malo dôjsť k dodávke tovaru a keďže zo strany   sťažovateľa   dodaný   nebol,   zmluvne   dohodnuté   zálohy   ktoré   od   nich   prijal   a   si ponechal v zmysle podpísaných zmlúv ako paušalizovanú náhradu jemu spôsobených škôd, sú podvodným konaním.

Prvostupňový súd v Banskej Bystrici, najvyšší súd ako odvolací súd ale ani najvyšší súd ako dovolací súd výrokovú časť v bodoch 1 až 4 rozsudku odôvodnili len tými časťami výpovedí vypočutých svedkov - poškodených, v ktorých sa konštatuje a absolutizuje tá fáza uzavretej zmluvy, na základe ktorej sťažovateľ prevzal dohodnutú zálohu a tovar nedodal, avšak účelovo sa vyhli tým častiam výpovedí svedkov - poškodených, v ktorých nevedeli zdôvodniť   nesplnenie   ďalšej   dohodnutej   podmienky   zmluvy   -   nezaplatenie   zvyšnej   časti dohodnutej kúpnej ceny hliníka, na základe ktorej im mal byť tento dodaný z colného skladu v P.“

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že:„Ignorovanie   vyššie   namietaných   závažných   skutkových   zistení,   nesprávna interpretácia a aplikácia takto nedostatočne zisteného skutkového stavu pod ustanovenie § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., nevysporiadanie sa s hmotno-právnym ustanovením čl. 17 ods. 2   ústavy   na   zistený   skutkový   stav   malo   za   následok,   že   súdy   rozhodujúce   vo   veci porušili princíp nezávislosti rozhodovania všeobecných súdov uskutočňujúci sa v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec pritom predstavujú   predovšetkým   princípy   riadneho   a   spravodlivého   procesu,   ako   vyplývajú z čl. 46   a   nasledujúce   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z   týchto   princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 163 a nasledujúce a § 176 a nasledujúce Tr. por.). Rovnako má právo každý, aby sa jeho vec verejne prerokovala, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a aby mal účinné právne prostriedky nápravy ( čl. 48 ods. 2 ústavy a č1. 13 dohovoru).“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   právoplatným   Uznesením   sp.   zn.: 1 Tdo V 5/2009 zo dňa 05. novembra 2009, porušil základné práva Ing. B. F. podľa čl. 17 ods. 2, podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 To 12/2008 z 05. marca 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, aby Ing. B. F. prepustil neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   303,25   € (slovom: tristotri euro a dvadsaťpäť eurocentov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Č. s. r. o., so sídlom B., vedený v... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie označeného postupu   (rozhodnutia   orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04,   III.   ÚS   67/06).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základných práv.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods.   1 a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práv   podľa   čl.   6 ods.   1 a čl.   13   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   jeho   odsúdenie   bolo   založené   na arbitrárnom   výklade   a   aplikácii   §   250   ods.   1   a   5   Trestného   zákona.   Najvyšší   súd   ako dovolací súd mu však podľa jeho tvrdenia odoprel právnu ochranu v rámci dovolacieho konania, a to v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Najvyšší   súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľa   proti rozsudku   najvyššieho súdu   ako   odvolacieho   súdu   odmietol.   K   tvrdeniu   sťažovateľa   o   nesprávnom   právnom posúdení   dokazovaním   zisteného   skutku   a   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia iného predpisu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok   účinného   od   1.   januára   2006]   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009 uviedol:

„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu,   ktorým   sa   má   zabezpečiť   náprava   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb   taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. Dovolací   súd   nie   je   možné   chápať   ako   tretiu   inštanciu   v   sústave   súdov,   zameranú   na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok

- dovolanie neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť, alebo meniť   len   odvolací   súd.   Dovolací   súd   nemôže   posudzovať   úplnosť   skutkových   zistení, nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože   dôkazy   v   konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia, alebo nesúhlas s tým   ako   súd   hodnotil   vykonané   dôkazy   nemôžu   zakladať   dovolací   dôvod   uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku, alebo v prípade iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení. S poukazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. sa nie je možné domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo iného hodnotenia vykonaného dokazovania než ako to urobili konajúce súdy. Tento dovolací dôvod pripúšťa len právne námietky vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu. Rozsah preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   obmedzený   výlučne   na   právne   posúdenie ustálených skutkových zistení. Hodnotenie, či boli skutky nesprávne právne posúdené, alebo či je rozhodnutie založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, je spravidla   závislé   na   tom,   ako   boli   skutky   ustálené   v   skutkovej   vete   a   či   popis   skutkov zodpovedná právnej kvalifikácii. To znamená, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. možno namietať výhradne právne pochybenia. Nemožno namietať skutkové   vady,   napr.   nesprávne   hodnotenie   dôkazov,   alebo   neúplnosť   vykonaného dokazovania.

Obvinený   Ing.   B.   F.   dovolaním   namietal,   že   napadnutý   rozsudok   trpí   vadami nejasnosti   a   neúplnosti   skutkových   zistení,   a   preto   aj   rozhodnutie   súdu   je   založené   na nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov. V dôvodoch dovolania vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov odvolacím súdom. Neopiera sa teda v dovolaní o právne námietky, ale má výlučne skutkové výhrady a výhrady voči postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Tieto dovolacie námietky dovolateľa vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať. Z týchto dôvodov neboli v posudzovanej veci splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí, dovolanie obvineného Ing. B. F. odmietol postupom podľa § 382 písm. c) Tr. por.“

V okolnostiach danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako (ďalší) mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere ústavný súd plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na   základe   samotného   vymedzenia   dovolacích   dôvodov   (§   371   Trestného   poriadku účinného   od   1.   januára   2006)   predurčený   na   úplný   prieskum   rozsudkov   nižších   súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu   tretí   stupeň   s   plnou   jurisdikciou,   nestanovil   by   katalóg   dovolacích   dôvodov.   Už samotné   chápanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   ospravedlňuje reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Z   uvedených   dôvodov   vo všeobecnosti platí, že selektívne chápanie dovolania nepredstavuje ani odopretie opravného prostriedku   v   trestnom   konaní   podľa   čl.   13   dohovoru.   Dohovor   nežiada,   aby   bolo zabezpečených   viac   opravných   prostriedkov.   Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok predstavuje v slovenskom trestnom súdnom procese inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať   preto   (argumentum   ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   pre   korekcie   zákonodarcom určených chýb pri realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006 dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutkového   stavu   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd   nemôže   skúmať a meniť.

Najvyšší súd ako dovolací súd v tomto rozsahu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako   odvolacieho   súdu   preskúmal,   s   názorom   sťažovateľa   sa   nestotožnil   a   dovolanie odmietol, pričom sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré   bolo   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté.   Konštatovaniu   o   odmietnutí   dovolania predchádzal   ústavne   súladný   výklad   právnej   úpravy   podmienok   dovolacieho   konania [najmä   sťažovateľom   uplatneného   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006], ktorý nepopiera zmysel a účel právnej úpravy   tohto mimoriadneho   opravného prostriedku.   Sťažovateľovi   teda   nebola odopretá súdna   ochrana,   jeho   vecou   sa   najvyšší   súd   zaoberal   a   jeho   dovolanie   odmietol   na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci, pretože sťažovateľ namietal skutkové zistenia súdov   prvého   a   druhého   stupňa,   ktoré   dovolací   súd   nemôže   skúmať.   Na   základe   toho najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   konštatoval   nedostatok   dovolacieho   dôvodu   podľa   už citovaného ustanovenia, ktorým nie je nedostatok v skutkových zisteniach, ale výslovne uvedené procesné a hmotnoprávne vady.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   vzniesol   aj   námietku   nesúladu   medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktorá podľa jeho názoru dosahuje intenzitu zakladajúcu zásah do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

V danom prípade bol sťažovateľ odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody za spáchanie pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, s ktorého spáchaním Trestný zákon v § 250 ods. 5 spája možnosť uloženia takéhoto trestu. Rozhodnutie o vine a treste   bolo   vydané   v   riadne   uskutočnenom   trestnom   konaní   prostredníctvom   riadne vyhláseného   rozsudku.   Osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   teda   obmedzená   na   základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku a za splnenia podmienok uvedených v § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona, teda spôsobom, ktorý zodpovedá kritériám posudzovaným v súvislosti   s   možným   zásahom   do   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ nemal v dovolacom konaní úspech, v nijakom prípade nemôže sama osebe založiť tvrdenie o nezákonnosti a v spojitosti s tým o neústavnosti pozbavenia sťažovateľa osobnej slobody.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo V 5/2009 z 5. novembra 2009 a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010