znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I. K. K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 C/11/2003   a jeho   rozsudkom   z 15.   júla   2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I. K. K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2009 doručená   sťažnosť   I. K. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/11/2003 a jeho rozsudkom z 15. júla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/11/2003   rozhodol   rozsudkom   z 15.   júla   2009   vo   veci   sťažovateľa   o „uspokojenie hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z transf. zákona“ tak, že jeho žalobu zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že ešte na predchádzajúcom pojednávaní uskutočnenom 5. marca 2009 navrhol okresnému súdu, aby „pripustil zmenu... žaloby v jej záverečnom petite, ktorá bola sformulovaná do súdnej zápisnice“. Okresný súd tak urobil uznesením z 30. marca 2009, avšak sťažovateľ neskôr zistil, že „aj takto navrhovaná zmena nie je precízna pre jej neúplnosť, pretože v nej absentuje práve zákon čís. 42/92 Zb., na ktorom všetky moje žaloby boli založené...“. Sťažovateľ preto opätovne na pojednávaní uskutočnenom 15. júla 2009 písomným   podaním   už „schválenú   zmenu   návrhu   súdom   v petite   poopravil   a doplnil o zákon čís. 42/92 Zb.“. Okresný súd, resp. nový zákonný sudca, podľa sťažovateľa túto zmenu „nepripustil, čo sa ale udialo v rozpore s procesnými pravidlami, ktoré predpisuje OSP a čo odporuje Ústave SR i Dohovoru“.

Za pochybenie okresného súdu sťažovateľ považuje to, že:„1.) Ničomu neodporuje moje správanie a konanie, keď ja do návrhu verdiktu súdu vo veci samej uvediem právnu normu, na základe ktorej chcem, aby súd rozhodol, čím som v danom prípade iba chcel predísť doterajším špekuláciám a intrigám v záujme zbavenia sa dôsledkov vyplývajúcich z nezákonného konania.

2.)   Súd   nesmie   rozhodnúť   o nepripustení   zmeny   návrhu,   pokiaľ   odporca   nie   je prítomným na pojednávaní, keď sa o nej jedná a keď takáto zmena mu nebola doručená do vlastných rúk, aby o nej vedel a prípadne sa o nej aj vyjadril a až potom mohol súd aj o tejto zmene rozhodnúť. A keďže tak neurobil, v tom vidím porušenie nielen OSP, ale aj čl. 46 Ústavy SR a najmä ods. 1/, čl. 6 Dohovoru.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol, aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví, že „základné a ľudské práva I. K. K. v zmysle čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6   Dohovoru,   nesprávnym   postupom   Okresného   súdu   v Bardejove   v konaní   vedenom u neho pod č. k. 3 C 11/03 porušené boli.

Zrušuje konečné a právoplatné uznesenie Okr. súdu v Bardejove pod č. k. 3 C 11/03 o nepripustení zmeny návrhu žalobcom, zo dňa 13. VII. 09, ako nezákonné a neústavné i odporujúce Dohovoru.“.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že „formálne právne zastúpenie pred Ústavným súdom SR ani v tejto pre mňa veľmi dôležitej kauze zatiaľ nemám“, a preto „prosím... súd, aby sa s daným problémom v môj prospech a v súlade so zákonom ex offo vysporiadal sám, za čo som mu vopred povďačný“. Zároveň predložil ústavnému súdu kópie rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie z 11. decembra 2008 o výške jeho starobného dôchodku, ako aj jeho manželky. Ústavný súd považoval uvedené za žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj jeho rozsudkom z 15. júla 2009.

Podľa § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným   účastníkom   doručiť   do   vlastných   rúk,   pokiaľ neboli prítomní   na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa   § 201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

K porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd na pojednávaní   uskutočnenom   15.   júla   2009   rozhodol   o nepripustení   zmeny   žalobného návrhu tak, ako ju upresnil sťažovateľ v písomnom podaní z 13. júla 2009 (spočívajúcom v doplnení o „zák. čís. 42/92 Zb.“) bez postupu podľa § 95 ods. 1 druhej vety OSP.

Z citovaného § 201 OSP vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť proti napadnutému rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   žaloba   v jeho   právnej   veci   zamietnutá,   využiť odvolanie ako účinný prostriedok nápravy. V rámci odvolacieho konania môže sťažovateľ namietať aj procesný postup okresného súdu predchádzajúci vydaniu označeného rozsudku, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.  

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   7.   augusta   2009   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, teda využil riadny opravný prostriedok v súlade s § 201 OSP, o ktorom bude rozhodnuté v odvolacom konaní.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   iba   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   nie   je   vo   vzťahu   k namietanému prvostupňovému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná účinná   právna   ochrana   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   v odvolacom   konaní,   je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   bolo   už   bezpredmetné   zaoberať   sa jeho ostatnými   návrhmi   uplatnenými   v jeho   sťažnosti   (napr.   žiadosť   o ustanovenie   advokáta, zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009