znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 294/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk   (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   obchodnej spoločnosti   N. trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 294/07-13 z 29. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť obchodnej spoločnosti   N. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 30 Cb 3/04 vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. septembra 2003 žalobu o zaplatenie   216   720   Sk   s príslušenstvom   smerujúcu   proti   U.   ako   žalovanej   (ďalej   len „žalovaná“)   z   dôvodu   plnenia   z poistnej   udalosti,   pri   ktorej   došlo   k   poškodeniu   jej motorového vozidla.

Okresný   súd   rozhodol   v tejto   veci   platobným   rozkazom   sp.   zn.   Rob   1458/03 z 30. októbra 2003, proti ktorému žalovaná 21. novembra 2003 podala odpor. Podaný odpor bol   okresným   súdom   sťažovateľke   doručený   5.   decembra   2003.   Podľa   sťažovateľky následne okresný súd vo veci nevykonal žiadne ďalšie úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

Listom   z 19.   januára   2005   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o nariadenie pojednávania vo veci. Okresný súd reagoval na jej žiadosť prípisom zo 16. marca 2005, v ktorom jej oznámil, že „termín pojednávania bude stanovený na rok 2007, po vypracovaní rozvrhu prác na rok 2007“.

Na základe tohto oznámenia, podľa ktorého pojednávanie vo veci malo byť nariadené až   o štyri   roky   po   podaní   žaloby   a dva   roky   od   žiadosti   sťažovateľky   o   nariadenie pojednávania,   podala   sťažovateľka   22.   marca   2005   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedovi okresného súdu. Vo svojej sťažnosti poukázala na to, že postup okresného súdu je v rozpore s § 115 Občianskeho súdneho poriadku vo vtedy platnom znení, podľa ktorého súd má vo veci nariadiť pojednávanie tak, aby sa konalo najneskôr v lehote 9 mesiacov od podania návrhu na začatie konania.

Predsedníčka okresného súdu prípisom zo 4. apríla 2005 oznámila sťažovateľke, že „sťažnosť   je   objektívne   dôvodná,   avšak   vzhľadom   na   počet   vecí   v oddelení   zákonnej sudkyne (1000) a potrebu zachovať poradie vo vytyčovaní termínov pojednávaní, sudkyňa nie je schopná dodržať ust. § 115 Občianskeho súdneho poriadku“.

Predseda   Krajského   súdu   v Bratislave   na   žiadosť   sťažovateľky   z 8.   apríla   2005 prešetril spôsob vybavenia jej sťažnosti zo strany predsedníčky okresného súdu a uviedol, že táto bola vybavená v zákonnej lehote a bola správne vyhodnotená ako opodstatnená. Zároveň   poukázal   na   odpoveď   predsedníčky   okresného   súdu,   podľa   ktorej   „zaťaženosť súdneho oddelenia...   neumožňuje   prijať   opatrenia,   ktoré   by   viedli   k tomu,   aby zákonná sudkyňa vytýčila vo veci skorší termín pojednávania“.

Sťažovateľka následne doručila 16. apríla 2007 sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej namieta porušenie ňou označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04.

Ústavný súd z pripojeného spisu okresného súdu zistil rovnaký priebeh konania ako uviedla sťažovateľka.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že 30. apríla 2007 bolo nariadené vo veci pojednávanie na 4. jún 2007, ktoré sa riadne konalo a bolo odročené na neurčito. Návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania boli na pojednávaní prednesené len zo strany žalovanej, ktorá navrhla vypočuť jedného svedka a nariadiť vo veci znalecké dokazovanie. Okresný súd žalovanej uložil povinnosť oznámiť meno a bydlisko navrhovaného svedka v lehote siedmich dní od pojednávania.

Žalovaná podaním doručeným okresnému súdu 3. júla 2007 oznámila, že na svojom návrhu na vypočutie ňou označeného svedka netrvá, napriek tomu označila údaje tohto svedka pre prípad, že ho okresný súd napriek jej stanovisku bude chcieť vypočuť. V podaní označila   aj   otázky,   ktoré   majú   byť   zadané   znalcovi   pri   navrhovanom   znaleckom dokazovaní. Ďalším úkonom okresného súdu bola výzva pre žalovanú zo 4. júla 2007, aby označila údaje svedka, aj keď tá vo svojom podaní uviedla, že netrvá na jeho vypočutí. Žalovaná podaním doručeným okresnému súdu 16. júla 2007 opätovne uviedla údaje svedka a poukázala na to, že tak urobila už aj vo svojom podaní doručenom mu 3. júla 2007. Sťažovateľka 23. augusta 2007 oznámila okresnému súdu zmenu svojho právneho zástupcu. Spis bol predložený ústavnému súdu 5. novembra 2007.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04 porušené, prikáže okresnému súdu   v uvedenom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   jej   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodnila   tým,   že „nekonanie   porušovateľa...   vyvoláva   pocit   krivdy,   právnej   neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   podaním   sp.   zn. Spr. 3909 zo 14. decembra 2007 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá súhlasila s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v tejto   veci   a   okrem   iného   uviedla: „S poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v predmetnom   konaní   od   podania   odporu a prevedenia veci do registra CB t. j. 13. 01. 2004 do vytýčenia termínu pojednávania t. j. do 30. 04. 2007 musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne ako i pretrvávajúcim poddimenzovaným stavom sudcov a administratívnych pracovníkov na Okresnom súde Bratislava I. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní je dôvodná.“

Právna   zástupkyňa   reagovala   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním   doručeným ústavnému   súdu   16.   januára   2008,   v ktorom   oznámila,   že   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní a uviedla:

„Domnievam   sa,   že   celý   postup   a   prieťahy   v   konaní   neboli   zapríčinené skutočnosťami, ktoré uvádza súd, pričom túto svoju domnienku opieram o fakt, že zákonná sudkyňa prejednávala veci, ktoré napadli podstatne neskôr ako vec, ktorá je predmetom tejto sťažnosti. Rovnako benevolentný postup zaujal i predseda Okresného súdu Bratislava I. po podanej sťažnosti, keď síce prieťah v konaní pripustil, avšak sťažovateľovi oznámil, že vec nebude v dohľadnom čase prejednaná teda nepostupoval v zmysle zákona, pretože bol povinný prijať opatrenia v tej konkrétnej veci na ukončenie prieťahov v konaní.

Ďalší   postup   súdu   i   zákonnej   sudkyne   považujem   za   vedomé   konanie   pretože i napriek podanej sťažnosti vo veci nekonala, pričom si musela byť vedomá i toho, že dnes je možné cez internet sledovať, ktoré veci sú vytyčované a aj zo sp. zn. je možné dôvodiť, v ktorom čase tá ktorá vec napadla. Pokiaľ zákonná sudkyňa naďalej vytyčovala veci, ktoré boli doručené súdu neskôr mám za to, že išlo nie o objektívny, ale vyslovene o subjektívny prieťah zo strany zákonnej sudkyne, pričom mi nedá neuviesť i to, že u navrhovateľa vzniká vážne podozrenie, že k prejednávaniu veci nedošlo po podaní sťažnosti práve z dôvodu, aby súd dokázal účastníkovi, že sťažnosťami nič nezmôže.

Z vyššie uvedených dôvodov považujem i vyjadrenie predsedkyne Okresného súdu Bratislava I., jednak za neúplné ako aj za účelové so zámerom ovplyvniť výsledok konania na Ústavnom súde tak, aby výška finančného zadosťučinenia bola čo najnižšia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, IV. ÚS 221/04).Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom   za súčasť tohto kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   kritérií,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posudzovaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o nároku   na   peňažné   plnenie z poistnej   udalosti,   pri   ktorej   došlo   k poškodeniu   motorového   vozidla   sťažovateľky. Konanie o nárokoch na poistné plnenie nie je možné posúdiť ako konanie zložité po právnej a faktickej stránke, keďže ide o bežnú agendu všeobecných súdov s ustálenou rozhodovacou praxou.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky preskúmavaného konania ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by jej mohol pripísať na vrub a v dôsledku ktorej by došlo k predĺženiu konania.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné:

V období od podania žaloby 11. septembra 2003 do 18. decembra 2003 okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov. V nasledujúcom období až do 30. apríla 2007 okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k prerokovaniu   a rozhodnutiu   veci sťažovateľky. Po doručení sťažnosti ústavnému súdu bolo 30. apríla 2007 okresným súdom nariadené prvé pojednávanie na 4. jún 2007, na ktorom bola prvýkrát vec prerokovaná. Ďalšie úkony okresného súdu po tomto pojednávaní sú neefektívne, pretože okresný súd nimi   len   opakovane   vyzýval   žalovanú,   aby   oznámila   skutočnosti,   ktoré   mu   už   boli oznámené a tvorili obsah súdneho spisu.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil zbytočné prieťahy v konaní zapríčinené nečinnosťou aj neefektívnou činnosťou okresného súdu v trvaní takmer tri a pol roka.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 3/04 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na „pocit krivdy a stav právnej neistoty“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým predmet konania, jeho doterajšiu dĺžku a zistené prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré sú takmer tri a pol roka a zohľadňujúc, že vo veci bolo nariadené   len   jediné   pojednávanie   a neboli   vykonané   žiadne   ďalšie   úkony   smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 70 000 Sk sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. E.   B. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 970 Sk a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk spolu s 19 % DPH z tejto sumy, t. j. spolu v sume 7 492,24   Sk.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku). Za tretí úkon právnej služby ústavný súd sťažovateľke úhradu pre absenciu ústavnoprávneho rozmeru nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008