znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   T.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   Evou   Geleneky   Hencovskou,   Bajzova   2,   Košice,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014 telefaxom   a 15.   apríla   2014   osobne   doručená   sťažnosť   Š.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa určovacou žalobou doručenou okresnému súdu   26.   apríla   2007   domáhal   určenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru so zamestnávateľom U..., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„V   dôsledku   sporadickej,   nekoncepčnej   a neefektívnej   činnosti   predmetného   súdu dochádza k porušovaniu základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2. Konanie napadnutého súdu spôsobilo, že počas takmer siedmich rokov je sústavne porušované právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V predmetnom   konaní   vyvstali   časové   obdobia,   počas   ktorých   nebol   konajúcim   súdom vykonaný   žiaden   úkon.   Jedná   sa   napríklad   o nižšie   uvedené,   ale   nie   len   o nasledovné obdobia:

> Dňa 10. 06. 2008 súd vo veci nariadil riadne pojednávanie. Ďalšie pojednávanie vytýčil až na 24. 11. 2009, z čoho vyplýva, že konal s odstupom vyše jedného roka. >   Následne   bolo   pojednávanie   stanovené   na   15.   01.   2010,   z   daného   časového obdobia vyplýva, že súd sa vecou zaoberal až po uplynutí ďalšieho roka.

> Dňa 04. 09. 2012 súd odročil pojednávanie na neurčito v dôsledku doplnenia dokazovania

> Vo veci pojednával až dňa 20. 06. 2013, kedy pojednávanie opätovne odročil na neurčito.

Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 29. 10. 2013. Odvtedy už uplynulo dlhšie časové obdobie, pričom súd doručil spis odvolaciemu súdu až 19. 2. 2014.

Za viac ako sedem rokov súd pojednával vo veci šesťkrát, v priemere, menej ako raz ročne.   Dielčie   úkony   nariadené   súdom   nijako   nespejú   ku   konečnému   -   právoplatnému rozhodnutiu. Na základe uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že súd počas celého konania sa nedostatočne intenzívne zaoberal skutkovým stavom, rovnako tak, nevykonával vo veci ani jednotlivé úkony, ktoré by boli v rámci rozhodovacej činnosti relevantné pre efektívne a rýchle rozhodnutie vo veci. Záverom je potrebné uviesť do pozornosti aj tú skutočnosť,   že   prieťahy   spôsobené   v   danom   konaní   nepriaznivo   ovplyvňujú   dôveru sťažovateľa v súdnu moc, v poskytnutie právnej ochrany a ponechávajú ho v permanentnej právnej neistote, napriek tomu, že účelom súdnej moci a jej realizácie je práve zabezpečiť spravodlivosť a nápravu nezákonného stavu a to v čo najkratšom období. Vzhľadom na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania, t. j. od roku 2007, konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa, o merite veci právoplatne nerozhodol, ako aj na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že Okresný súd Košice II vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nedôvodným prieťahom v konaní.

Po   preskúmaní   samotnej   dĺžky   napadnutého   konania   ESĽP   poznamenal,   že   bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal účastníkovi konania - F. sumu vo výške 10 500 EUR, z titulu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ je toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla ospravedlniť 7-ročné prieťahy v konaní súdu. Taktiež má za to, že zo súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené postupom súdu. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých Štát musí zabezpečiť konanie nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ   v   súlade   s čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiada   priznať náhradu   nemajetkovej   ujmy.   S   ohľadom   na   okolnosti   prípadu,   zakladajúce   porušenie základných práv sťažovateľa, nielen v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj medzinárodných právnych predpisov,   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne článku 6 ods. 1 rovnako tak v zmysle zásad spravodlivosti, požaduje náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   20   000   €.   Stanovenú   výšku   nemajetkovej   ujmy považuje sťažovateľ za primeranú odôvodňujúc to stavom právnej a psychickej neistoty. Vznik a rozsah nemajetkovej ujmy odôvodňuje sťažovateľ nasledovne: Napriek tomu, že v danom   prípade   mal   sťažovateľ   za   to,   že   sú   prítomné   dôvody   zakladajúce   záujem   na rýchlom a efektívnom rozhodnutí, súd svojou nečinnosťou, ponechal sťažovateľa v neustálej právnej   neistote,   v   dôsledku   čoho   sa   právne   postavenie   sťažovateľa   ako   žalobcu   stalo neistým.

Uvádzané konanie prebieha už vyše 6 rokov, počas ktorých sa sťažovateľ opakovane snaží o vysvetlenie celej situácie a nedorozumení, ktoré počas obdobia trvania pracovného pomeru vznikli. Predstavuje to preňho psychickú záťaž a rovnako tak aj pre jeho rodinu a blízkych, a to až kým súd vec právoplatne nerozhodne, ponecháva sťažovateľa v neustálej právnej neistote. Preto v zmysle uvedeného považuje uvedenú výšku nemajetkovej ujmy za adekvátnu.“

Vzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2007 porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 56/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré je Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní vyhlásil 29. októbra 2013 rozsudok, ktorým rozhodol, že skončenie pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou žalovaného z 3. novembra 2006 je neplatné a jeho pracovný pomer naďalej trvá. Spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   bol   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) na účely rozhodnutia o odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku doručený 19. februára 2014.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom)   ešte mohlo trvať.   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu,   už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla 2014, pozn.)   okresný   súd   v   napadnutom   konaní   už   nemohol   porušovať   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom   čase   už   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   19   C   56/2007-209 z 29. októbra 2013.

S   prihliadnutím   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   okresný   súd   v   čase   podania sťažnosti   ústavnému súdu   už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky   na odstránenie stavu právnej neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, ktorý bol následne doručovaný účastníkom napadnutého konania a spis už bol v tom čase predložený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 19 C 56/2007 z 29. októbra 2013, t. j. nachádzal sa mimo dispozície okresného súdu.

Na základe uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá,   bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia sťažnosti ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým   vo   viazanosti   petitom   návrhu   na   začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na uvedené môže   ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 56/2007 zo   4.   júna   2010   nerozhodol   len   o tom,   že   skončenie   pracovného   pomeru   sťažovateľa výpoveďou z 3. novembra 2006 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, ale aj o tom, že jeho návrh v časti týkajúcej sa náhrady mzdy sa vylučuje na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách   konania. Vo vzťahu k časti výroku, ktorým okresný súd rozhodol o vylúčení návrhu sťažovateľa na náhradu mzdy a o trovách konania, označený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 28. júla 2010.

Vzhľadom   na už citované a s prihliadnutím   na návrh   sťažovateľa na rozhodnutie vo veci (petit) bol predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu z hľadiska požiadavky ústavnej   ochrany   len   postup   okresného   súdu   v   konaní   o určenie   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru (napadnuté konanie vedené okresným súdom, pozn.), a nie aj konanie, predmetom   ktorého   je   určenie   náhrady   mzdy   a náhrady   trov   konania   (označeným rozsudkom okresného súdu zo 4. júna 2010 vylúčené na samostatné konanie, ktoré okresný súd vedie pod sp. zn. 20 C 154/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014