znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 14876/2012, sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012, sp. zn.   Rvp   14880/2012,   sp.   zn.   Rvp   14881/2012,   sp.   zn.   Rvp 14882/2012,   sp.   zn.   Rvp 14883/2012 a sp. zn. Rvp 14884/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   26   Er 928/2010, sp. zn. 26 Er 1146/2010, sp. zn. 26 Er 24/2011, sp. zn. 26 Er 488/2012, sp. zn. 26 Er 1408/2012, sp. zn. 26 Er 1398/2012, sp. zn. 26 Er 1399/2012, sp. zn. 26 Er 1481/2012 a sp. zn. 26 Er 1482/2012 a jeho uzneseniami z 8. októbra 2012, z 5. októbra 2012 a z 15. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14876/2012, sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012, sp. zn. Rvp 14880/2012, sp. zn. Rvp 14881/2012, sp. zn. Rvp 14882/2012, sp. zn. Rvp 14883/2012 a sp. zn. Rvp 14884/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14876/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 26 Er 928/2010, sp. zn. 26 Er 1146/2010, sp. zn. 26 Er 24/2011, sp. zn. 26 Er 488/2012, sp. zn. 26 Er 1408/2012, sp. zn. 26 Er 1398/2012, sp. zn. 26 Er 1399/2012, sp. zn. 26 Er 1481/2012 a sp. zn. 26 Er 1482/2012 (spolu ďalej len „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 8. októbra   2012,   z   5.   októbra   2012   a z 15. októbra   2012   (spolu   ďalej   len   „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil   súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 12834/2010, sp. zn. EX 14491/2010, sp. zn. EX 17789/2010, sp. zn. EX 3937/2012, sp. zn. EX 18009/2012, sp. zn. EX 18011/2012, sp. zn. EX 18017/2012, sp. zn. EX 18626/2012 a sp. zn. EX 18703/2012 z dôvodu, že bol zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávnenej —sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   súdny exekútor,   ktorému   boli   doručené   návrhy   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcií,   požiadal okresný   súd   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií.   Okresný   súd   napadnutými uzneseniami „ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z   vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   napadnutých   konaniach porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

V   podstatnej   časti   sťažností   sťažovateľka   zdôvodňuje,   v   čom   podľa   nej   spočíva porušenie   jej   v   sťažnostiach   označených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez   existencie   návrhu   (námietky   zaujatosti   formulovanej   zo   strany   oprávneného   alebo povinného).   Podľa   ust.   §   30   Exekučného   poriadku   však   konať   o   zaujatosti   súdneho exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (§   37   ods.   1 Exekučného   poriadku)   a umožnil   mu   rovnocenne vznášať   argumenty proti   argumentom povinného   a   sudcu,   de   facto   ale   aj   de   iure   rozhodol   o   definitívnom   vylúčení   súdneho exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie...   Súdne   konanie   neprebiehalo v duch   práv   na   spravodlivý   súdny   proces   a   osobitne   z   dodržaním   zásady   „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom   postavení   (a   to   v   súvislosti   so   zaujatosťou   súdneho   exekútora),   nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť   a   sám   nemal   možnosť   navrhnúť   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení.   Podľa konštantnej   judikatúry   súdu   nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifíkovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažností   označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14876/2012, sp. zn. Rvp 14877/2012, sp. zn. Rvp 14878/2012, sp. zn. Rvp 14879/2012, sp.   zn.   Rvp   14880/2012,   sp.   zn.   Rvp   14881/2012,   sp.   zn.   Rvp   14882/2012,   sp.   zn. Rvp 14883/2012 a sp. zn. Rvp 14884/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére   práva   na súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   zásadne   nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd rozhodol   o   vylúčení   povereného   súdneho   exekútora   bez   vznesenia   námietky   zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby okresný súd umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora,   pričom   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   rozhodol   iba   odvolaním   sa,   resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vylúčil. Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila   aj   tvrdením,   že   okresný   súd   v   napadnutých   rozhodnutiach   neprihliadol   na stabilizovanú   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (pozri   sťažovateľkou   označené rozhodnutia)   vo   veci   námietok   zaujatosti   vznesených   povinnými   proti   osobe   súdneho exekútora (rozumej JUDr. K., pozn.) v iných exekučných konaniach, v rámci ktorých ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie (u sťažovateľky) nebol   z vykonávania   exekúcií   vylúčený,   pričom   okresný   súd   svoj   odklon   od   tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   zistil,   že   argumentácia   sťažovateľky obsiahnutá v sťažnostiach je v podstate totožná s jej argumentáciou použitou v celom rade jej predchádzajúcich sťažností, o ktorých už ústavný súd rozhodol tak, že ich vo vzťahu k napadnutým uzneseniam súdu prvého stupňa, ktorými vylúčil exekútora z vykonávania exekúcií, odmietol, ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania súdu prvého stupňa, v ktorých jeho napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej   v posudzovaných   sťažnostiach   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých rozhodnutí okresného súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia veci   okresným   súdom   obdobné závery   ako   vo   veciach,   ktoré   už boli ústavným   súdom preskúmané a rozhodnuté (pozri m. m. IV. ÚS 466/2012, IV. ÚS 457/2012, II. ÚS 63/2013).

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 466/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 457/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013) týkajúcich sa takmer identických sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky   v   tejto   časti   s   poukazom   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   [teda   bez potreby podrobnejšieho (opakovaného) odôvodňovania svojich právnych záverov] odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach v priamej príčinnej súvislosti   (z rovnakých   dôvodov)   s namietaným porušením   jej základného práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktorého v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práva   podľa   dodatkového   protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013