znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Daňového úradu K. č. 9818301/1/393704/2012 zo 7. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy rozhodnutím Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/393704/2012 zo 7. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“); daňový úrad týmto rozhodnutím nevyhovel žiadosti sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti jeho predchádzajúcemu rozhodnutiu z 5. augusta 2011.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti opisuje skutkový stav predchádzajúci podaniu jej sťažnosti ústavnému súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza, že podaním z 23. novembra 2011 označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“ (ďalej len „výzva“) „vyzval vtedajší daňový úrad K. (v súčasnosti Daňový úrad K., kontaktné miesto K. - ďalej len daňový úrad) na odstránenie prekážky zapríčinenej jeho nesprávnym a nezákonným   procesným   postupom...“, pričom   podaniu   označenej   výzvy   predchádzalo udelenie   všeobecnej   plnej   moci   M.   V.,   M.,   ako   spoločníkom   a   bývalým   konateľom sťažovateľky   z 1. júna   2011 „p.   D.   B.,   B.,   ktorá   zahŕňala   oprávnenie   na   zastupovanie daňového subjektu aj v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo Občianskemu združeniu D. (ďalej len občianske združenie D.). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre Občianske združenie D. neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb..., a to tým, že namiesto výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a Občianskemu   združeniu   D.   len   oznámenie   o   neakceptovaní   substitučného plnomocenstva...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v   danom   prípade „išlo   o   odstrániteľný   nedostatok,   keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného občianskemu združeniu D. Postupom   daňového   úradu   však   bola   táto   možnosť   sťažovateľovi   odňatá,   čím   došlo   k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených za sťažovateľa občianskym združením D., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   uvedený   postup   daňového   úradu   je   v   rozpore   aj s „Metodickým   pokynom   Daňového   riaditeľstva   SR   k   zastupovaniu   na   základe plnomocenstva“,   ktorý   síce „predstavuje   len   normatívnu   internú   inštrukciu,   ktorá   je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.

Závažnou ujmou, ktorá v nadväznosti na nesprávny a nezákonný postup daňového úradu sťažovateľovi vznikla, bola predovšetkým skutočnosť, že jeho ďalšie podanie, ktorým bolo   odvolanie   proti   rozhodnutiu   č.   738/230/19724/11/PekZ,   ktoré   podalo   občianske združenie DR SR za sťažovateľa boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. o čom bol daňový subjekt vyrozumený Oznámením...

Hoci sťažovateľ rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval daňový úrad striktne v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb... ako aj v zmysle vyššie uvedeného   metodického   pokynu,   tento   postup   neobstojí   vzhľadom   na   vyššie   uvedený nezákonný   postup   daňového   úradu,   ktorý   predchádzal   podaniu   odvolania,   a   preto   ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká. Rovnakým nezákonným postupom postupoval daňový úrad (jednak bývalý daňový úrad T. ako aj bývalý daňový úrad K., v súčasnosti oba patriace pod daňový úrad K.) aj u ostatných   spoločností   personálne   prepojených   p.   M.   V.   ako   spoločníkom   a   bývalým konateľom, čím vzniká dôvodné podozrenie, že účelom a cieľom postupu daňového úradu nebolo umožnenie reálneho uplatnenia práv daňovým subjektom ale naopak odňatie práva konať pred štátnym orgánom, čo v konečnom dôsledku viedlo k správoplatneniu rozhodnutí, ktorými bola spoločnostiam personálne prepojeným p. M. V. uložená peňažná povinnosť (jednak   dodatočné   platobné   výmery,   ako   aj rozhodnutia   o   uložení   pokuty),   ktoré   bez ďalšieho spĺňajú podmienky stanovené § 74 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. pre exekučný titul... Daňové exekúcie, ktoré môže daňový úrad vykonať na základe týchto exekučných titulov   sú   následne   spôsobilé   privodiť   spoločnostiam   personálne   prepojeným   p.   M.   V. ekonomickú   likvidáciu,   čo   je   podľa   sťažovateľa   jediným   a   konečným   cieľom   daňového úradu ako aj ostatných daňových orgánov, namiesto toho, aby náležité prihliadali na práva sťažovateľa a možnosť ich reálneho uplatňovania a umožnili tak riadny zákonný proces. Vyššie uvedeným podaním zo dňa 23. 11. 2011 sťažovateľ vyjadril svoj zámer podať odvolanie prostredníctvom inštitútu odpustenia zmeškania lehoty, nakoľko hore uvedená situácia nedávala sťažovateľovi ako ani daňovému úradu žiadne iné prostriedky nápravy, ktoré   by   umožnili   reálne   uplatnenie   práv   sťažovateľom   (okrem   ústavnej   sťažnosti   pre porušenie   základných   práv   a   slobôd).   Ako   dôležitý   dôvod   uviedol   sťažovateľ   popísaný nezákonný postup daňového úradu, pričom v záujme riešenia tejto situácie navrhol za čas odpadnutia dôvodov zmeškania lehoty považovať deň doručenia odpovede daňového úradu na výzvu sťažovateľovi, t. j. aby sťažovateľovi v zmysle ustanovenia § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula od tohto dňa 30 dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty spolu s odvolaním voči uvedenému rozhodnutiu.

Na výzvu sťažovateľa zaslal daňový úrad Oznámenie, v ktorom uviedol, že posúdil obsah podania sťažovateľa a dospel k záveru, že podanie sťažovateľa je nekvalifikované, nakoľko žiada daňový úrad, aby mu umožnil podať podnet, pričom takýto inštitút zákon č. 511/1992   Zb.   nepozná.   Zároveň   uviedol,   že   zákon   č.   511/1992   Zb.   umožňuje   podať žiadosť o   odpustenie zmeškania lehoty,   pričom   po podaní   žiadosti   daňový úrad   posúdi závažnosť a dôvody, pre ktoré subjekt žiada o odpustenie zmeškanej lehoty a rozhodne... Na   oznámenie   daňového   úradu   reagoval   sťažovateľ   Vyjadrením   k   oznámeniu. Vo vyjadrení uviedol, že oznámenie daňového úradu považuje za značne rozporuplné, a to najmä   z   dôvodu,   ako   tento   pristúpil   k   posúdeniu   podania   sťažovateľa   -   t.   j.   Výzvy   na odstránenie   prekážky   v   postupe   daňového   úradu.   Vo   vyjadrení   argumentoval   najmä postupom vtedajšieho daňového úradu T., ktorý na totožné výzvy iných daňových subjektov u ktorých bol miestne príslušným daňovým úradom, vzhľadom k tomu, že vo výzve nimi podanej sa uvádzal zámer daňového subjektu žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, posúdil výzvu podľa obsahu podania za žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty. Rovnako daňový úrad T. posúdil aj deň, kedy odpadli dôvody zmeškania lehoty na 9. 11. 2011 (o tejto skutočnosti je v prípade daňových subjektov u ktorých bol miestne príslušným daňovým úradom   daňový   úrad   K.   spísaná   zápisnica   o   ústnom   pojednávaní   č. 738/320/27410/2011/Tom   zo   dňa   9.   11.   2011),   kedy   žalobca   splnomocnil   na   daňové konanie   splnomocneného   zástupcu   a   za   dodržanie   30   dňovej   lehoty   považoval   úkon vykonaný   splnomocneným   zástupcom   vo   veci   podania   výzvy   na   odstránenie   prekážky v postupe   daňového   úradu,   ktoré   splnomocnený   zástupca   vykonal   podaním   dňa 23. 11. 2011...

Vo vyjadrení ďalej sťažovateľ vyzval daňový úrad, aby jeho podanie - Výzvu na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, posúdil v zmysle § 20. ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. rovnako, resp. obdobne ako totožné výzvy iných daňových subjektov posúdil daňový   úrad   T.   a   to   najmä   z   dôvodu,   že   v   prípade   podania   ďalšej   žiadosti   žalobcom a následného obdobného posúdenia času odpadnutia dôvodov (t. j. 9. 11. 2011) by nemohla byť dodržaná lehota podania žiadosti do 30 dní od odpadnutia dôvodov.

Taktiež vo vyjadrení sťažovateľ upovedomil daňový úrad o skutočnosti, že rovnakej žiadosti iného daňového subjektu (išlo konkrétne o daňový subjekt P. s. r. o., M.) už vtedajší daňový   úrad   T.   po   doplnení   žiadostí   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty   o   zmeškaný   úkon vyhovel, a to rozhodnutím č. 740/230/43479/11/Maže zo dňa 27. 12. 2011 tak, že žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty sa vyhovuje, zmeškanie lehoty sa odpúšťa a zmeškaný úkon sa považuje za úkon vykonaný v zákonnej lehote. Zároveň sťažovateľ k vyjadreniu pripojil aj odvolanie proti rozhodnutiu č. 738/230/19724/11/PekZ, t. j. uskutočnil zmeškaný úkon, aby jeho   žiadosť   o   odpustenie   zmeškanej   lehoty   zo   dňa   23.   11.   2011   bola   úplná.   V   tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na § 3 ods. 9 nového daňového poriadku, t. j. zákona č. 563/2009 Z. z...

Dňa 15. 3. 2012 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie, ktorým daňový úrad K. nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   o   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   z dôvodu, že žiadateľ nedodržal tridsaťdňovú lehotu stanovenú zákonom na podanie žiadosti o   odpustenie   zmeškanej   lehoty,   v   zákonom   stanovenej   tridsaťdňovej   lehote   neurobil   aj zmeškaný úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty. V odôvodnení predmetného rozhodnutia argumentuje daňový úrad skutočnosťou, že sťažovateľ mal o zmeškaní lehoty na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011, pričom svoje dispozičné právo v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 zb. využil až dňa 8. 2. 2012, kedy doručil správcovi dane podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiada o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania a zároveň v rovnaký deň urobil aj zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust.   §   13b   zákona   č.   511/1992   Zb.,   nepreukázal   ani   dôležité   dôvody   pre   odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie   zmeškania   lehoty   daňový   subjekt   nemá   právny   nárok   a   je   vždy   na   zvážení správcu   dane   posúdenie   dôvodov   zmeškania   lehoty   a   následné   rozhodnutie   o   žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „rozhodnutie   Daňového   úradu   K. č. 9818301/1/393704/2012   zo   dňa   7.   3.   2012   je   nezákonné   a   z   tohto   dôvodu   napáda predmetné rozhodnutie a jeho vydaniu predchádzajúci   postup sťažnosťou   pre   porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozhodnutím daňového úradu bolo porušené jej základné právo   podľa   čl. 46   ods.   1   a 2 ústavy, právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy, zruší napadnuté rozhodnutie a vráti ho daňovému úradu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 12 ods.   2   ústavy   napadnutým   rozhodnutím   daňového   úradu.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   súčasne   so   sťažnosťou   adresovanou   ústavnému   súdu   podala   aj   žalobu o preskúmanie napadnutých rozhodnutí daňového úradu v rámci správneho súdnictva (ďalej aj „správna žaloba“).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či je sťažnosť sťažovateľky   prípustná   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podala   aj   správnu   žalobu.   V   tejto súvislosti sa musel vysporiadať s argumentáciou sťažovateľky, ktorá v sťažnosti uvádza, že „podáva túto sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné   všeobecnými   súdmi   v   rámci   inštitútu   žalôb   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb., čo by v   prípade,   ak   by   konanie   o   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o   odpustení zmeškanej   lehoty   (ktorú   sťažovateľ   podal   súčasne   s   touto   sťažnosťou   na   Krajský   súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 zákona č.   38/1993 Z.   z.   a sťažovateľ by   tým   prišiel   o   akúkoľvek možnosť   domáhať   sa preskúmania   a   nápravy   nezákonného   postupu   a   rozhodovania   daňového   úradu   ako porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej   veci   sťažovateľka   súbežným   podaním   správnej   žaloby   o   preskúmanie zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   daňového   úradu,   o   ktorej   je   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) oprávnený rozhodnúť miestne príslušný krajský súd ako správny súd (ďalej len „správny súd“), a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie napadnutého rozhodnutia daňového úradu v danom prípade prípustná, t. j. či nejde v danom prípade o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 OSP), keďže s ňou sa musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne príslušného správneho súdu   predchádza   (vzhľadom na princíp subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a   preto   možno   považovať   podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

Sťažovateľka odôvodňuje paralelné podanie sťažnosti ústavnému súdu a správnej žaloby obavami z toho, že miestne príslušný správny súd konanie o jej žalobe zastaví podľa § 250d ods. 3 OSP, pričom jej medzičasom uplynie lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na tieto   obavy sťažovateľky   ústavný   súd   aplikujúc per   analogiam svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa zachovania lehoty na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o   dovolaní   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) aj na vec sťažovateľky konštatoval, že nie je dôvodné, aby v prípade podania správnej žaloby podávala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by miestne príslušný správny súd konanie o jej správnej žalobe zastavil podľa § 250d ods.   3   OSP,   nemožno   jej   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   aj   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   správneho   súdu   (v   danom   prípade napadnutým rozhodnutím daňového úradu), odmietnuť pre jej oneskorenosť (m. m. IV. ÚS 109/2012).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   pred   rozhodnutím   miestne príslušného správneho súdu o sťažovateľkou podanej správnej žalobe, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie správneho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním správnej žaloby, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   pri   predbežnom   prerokovaní   ju   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012