znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   15   CoE   240/2010-32 z 19. augusta 2010 a č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 a č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 26. novembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume   165,97   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v   13 dvojtýždňových   splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu   o   uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Keďže   dlžník   neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 13. marca 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Ďalej bol 12. mája 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len,,okresný súd“) 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zamietol návrh sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, „...boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V   tomto   ohľade   vyčítala okresnému   súdu,   že „...   z vlastného podnetu,   tj.   bez   podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania... o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   240/2010-32 z 19. augusta   2010,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010; rovnako vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011, ktorým krajský súd potvrdil zastavenie exekúcie, ako aj povinnosť sťažovateľky nahradiť trovy konania uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010.

Podľa sťažovateľky označenými uzneseniami krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd v obidvoch prípadoch rozhodol bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   240/2010-32 z 19. augusta 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, pričom bol tiež zamietnutý návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 nadobudlo   právoplatnosť   27.   septembra   2010,   pričom   sťažnosť   sťažovateľky   bola ústavnému súdu doručená 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď namietaným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež napr.   IV.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Krajský súd v uznesení č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   11 Er   742/2004-37 zo   16. novembra 2010 o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   zastavil   exekúciu   a   oprávnenej   uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie v sume 31,65 eura už skorším uznesením číslo konania 11Er/742/2004-17 zo dňa 28. 01. 2010 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú   (toto   uznesenie   potvrdil   Krajský   súd   Banská   Bystrica   ako   súd   odvolací uznesením číslo konania 15CoE/240/2010-32 zo dňa 19. 08. 2010).

Oprávnená vo včas podanom odvolaní žiadala uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvody uvádzané v odvolaní sú však tie, ktoré boli preskúmavané pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP prejednal a podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP uznesenie okresného súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona čísla 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dôvodne potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že dôvody, ktoré uviedla oprávnená v odvolaní, boli už predmetom odvolacieho konania a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 15 CoE/240/2010-32 zo dňa 19. 08. 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/742/2004-17 zo   dňa   28.   01.   2010,   ktorým   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú,   potvrdil.   Preto   netreba opätovne sa vyjadriť k odvolacím námietkam povinnej.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010, ktorý svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   „ak   dôjde   k   zastaveniu   exekúcie   zavinením oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov   exekúcie“,   a   v   časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého,,exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať“,   a   to   aj   vzhľadom   na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Pretože jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, bez ktorého existencie nemožno exekúciu vykonať, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu právne závery krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k.   13   CoE   80/2011-48   z   18.   apríla   2011   nemožno   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu   č.   k.   11   Er   742/2004-37   zo   16.   novembra   2010   o   zastavení   exekučného   konania z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011

Sťažovateľka   sa   tiež   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   742/2004-37 zo 16. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011