znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 235/009 z 11. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2010 doručená sťažnosť R. Č., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd“) sp. zn. 15 Co 235/009 z 11. novembra 2009.Podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   2.   februára   2010   a   30.   apríla   2010 sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila o ďalšiu listinnú dokumentáciu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   20   C   2/1999   z   3.   marca   2009   zamietol   návrh sťažovateľky z 11. januára 1999, ktorým sa domáhala proti MUDr. E. B., B. (ďalej len „odporkyňa“), a J. B., B. (ďalej len „odporca“, spolu ďalej len „odporcovia“), zaplatenia sumy 2 505 027 Sk ako odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia   v znení   neskorších   predpisov   a tiež   náhrady   straty   na   zárobku   počas práceneschopnosti. Zároveň ju zaviazal na náhradu trov konania odporcom.

Sťažovateľka   poukazuje   na   označený   rozsudok   okresného   súdu,   v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza, že „... 12. 12. 1997 o 14.00 hodine došlo v B. smerom do mesta na priechode pre chodcov k dopravnej nehode tak, že chodkyňa pri prechádzaní z ľavej strany na pravú   vstúpila   na vozovku   tak,   že neodhadla   vzdialenosť   motorových vozidiel.   Motorové   vozidlo   Avia   s   neznámym   vodičom,   neznámeho   EČV   prechádzajúci v ľavom jazdnom pruhu začal brzdiť pred priechodom pre chodcov a aby zabránil stretu s chodkyňou   strhol   riadenie   doľava,   takže   chodkyňu   obišiel.   Motorové   vozidlo...,   ktoré riadil   odporca   v   2.   rade   v   strednom   jazdnom   pruhu,   brzdil   súčasne   s Aviou,   vozidlo neubrzdil   a   došlo   k   stretu   s   chodkyňou.   Navrhovateľka   utrpela   pomliaždenie   panvy, pomliaždenie stehna, pomliaždenie hrudníka a zlomeninu tela stavca.“.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel k záveru, že „v konaní bolo nesporné, že na zdraví navrhovateľky vznikla škoda (posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia), nebol však preukázaný kauzálny nexus. Najmä v prípade škody na zdraví musí byť porušenie právnej povinnosti, príčinná súvislosť medzi   zavineným   konaním   škodcu   a   vzniknutou   škodou   bezpečne   preukázaná,   k   čomu v danom   prípade   nedošlo.   Nestačí   len   pravdepodobnosť   protiprávneho   konania,   vplyvu určitej príčiny na vznik škody.“.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „znalecký posudok hovorí o technickej príčine vzniku dopravnej nehody, ale nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody. Keďže navrhovateľka v čase vzniku dopravnej nehody prechádzala cez vozovku po riadne vyznačenom   priechode   pre   chodcov,   nemohla   vodičovi   Fordu   vytvoriť   neočakávanú prekážku.   Podľa   § 4 ods.   2 písm.   f) zákona č.   315/1996 Z.   z.   účinného v čase vzniku dopravnej nehody, bol vodič povinný dať prednosť chodcom prechádzajúcim cez priechod pre chodcov, pritom ich nesmel ohroziť ani obmedziť.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „z   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   jednoznačne vyplýva,   že   odporca   v   1.   rade   ako   aj   odporca   v   2.   rade   nesú   zodpovednosť   za   škodu spôsobenú navrhovateľke prevádzkou motorového vozidla“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 235/2009 z 11. novembra 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka tvrdenie o porušení svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zakladá na tom, že «pokiaľ ide o vecné   argumenty,   súdy   pochybili,   keď   neprihliadli   napríklad   k nasledovným skutočnostiam:

● ťažisko rozhodovania opreli o zavinenie sťažovateľky a neprihliadli k tomu, že nehodu   spoluzavinil   žalovaný   J.   B.   Nepochybne   istú   mieru   spoluzavinenia   znáša   aj sťažovateľka, to však nič nemení na závere ústavného znaleckého posudku o zavinení resp. spoluzavinení nehody keď konštatoval, nesprávnu techniku jazdy vozidla Ford.

●   súdy   neprihliadli   k   porušeniu   povinnosti   žalovaného   v   2.   rade,   keď   podľa ustanovenia   §   15   ods.   1   zákona   č.   315/1996   Z.   z.,   vodič   je   povinný   rýchlosť   jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam   a   iným   okolnostiam,   ktoré   možno   predvídať.   Vodič   smie   jazdiť   len   takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Tu treba uviesť, že v blízkosti miesta nehody sa nachádza zastávka MHD a vodič musí predvídať zvýšený   pohyb   chodcov.   Musí   predvídať,   že   chodci   môžu   byť   deti,   mentálne,   zrakovo postihnuté osoby a pod. Navyše ak nemá pre prekážku spočívajúcu v pohybe iného vozidla dostatočný   prehľad   na   situáciu   v   cestnej   premávke   je   povinný   sa   tomu   prispôsobiť, prípadne aj zastaviť.

●   Súdy   neprihliadli   k   zdravotnému   stavu   sťažovateľky   spôsobenému   nehodou a akceptovali jej výpoveď vyhotovenú bezprostredne po nehode, ktorá objektívne nemohla byť objektívna. Opreli sa o „priznanie viny“ a neprihliadli na stav, v ktorom sa nachádzala a na fakt, že je právny a technický laik.

● Súdy neprihliadli k flagrantnej pasivite a neschopnosti policajných orgánov, ktorí si nesplnili svoje základné povinnosti. Táto pasivita nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky. ● Sťažovateľka ako chodkyňa na prechode pre chodcov ani akademicky nemohla vytvoriť náhlu neočakávanú prekážku,   pretože každý vodič je povinný predvídať,   že na prechode pre chodcov sa chodci môžu nachádzať, hoc aj poležiačky pri náhlej nevoľnosti alebo inej indispozícii.

● Vodič je povinný predvídať, že každý chodec na prechode pre chodcov môže náhle zmeniť smer svojho pohybu z hocakého dôvodu, napríklad pri zakopnutí, strate stability a pod. ● Súdy ignorovali fakt, že sťažovateľka po prechode pre chodcov prechádzala teda naň nevstupovala.».

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   v   jej   veci   neaplikovali hmotnoprávne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to § 1, § 132, § 153, § 220 a § 221, a v tejto súvislosti uvádza, že:

„... súdy opreli svoje rozhodnutia o. i. o zistenia orgánov činných v trestnom konaní, čo však nie je v súlade s citovaným ustanovením (§ 135 OSP, pozn.),

...   znalecké   posudky   použité   ako   dôkazy   pre   rozhodnutie   vo   veci   vychádzali z predpokladov, alternatív a nie faktov a jednoznačných zistení. Ak žalovaní nepreukázali, že škodu nezavinili, súc obťažení dôkazným bremenom, nemohla ísť dôkazná núdza, ktorú sťažovateľka nezavinila, na jej ťarchu a mala byť v spore úspešná (§ 153 OSP, pozn.),... odvolací súd nepostupoval správne, keď prvostupňový rozsudok potvrdil. Mal ho zrušiť alebo zmeniť, pretože tomu nasvedčujú vyššie uvedené hmotnoprávne ustanovenia zákonov (§ 220, §§ 221 OSP, pozn.).“

Podľa sťažovateľky právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že vec bola právoplatne rozhodnutá až po desiatich rokoch od podania návrhu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 15 Co/235/2009-321 zo dňa 11. 11. 2009, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 sp. zn. 20 C/2/1999-279 zo dňa 3. 3. 2009, porušil jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

2. R. Č. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 43.278,23 EUR, ktoré jej je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť R. Č. trovy konania v sume 430,30 EUR včítane   DPH   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. J. S., Advokátska kancelária, B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 235/2009 z 11. novembra 2009 v občianskoprávnom konaní o náhradu škody, ktoré bolo začaté na jej návrh, ako osoby poškodenej pri dopravnej nehode. Podstatou jej námietok je tvrdenie, že v odvolacom konaní sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s obranou sťažovateľky a svoje rozhodnutie v otázke zodpovednosti za vznik škody dostatočne neodôvodnil.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 2/1999 o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského   uplatnenia   v   sume   2 505 027   Sk   a   o   náhradu   straty   na   zárobku   počas práceneschopnosti   tamojší   súd   návrhu   sťažovateľky   rozsudkom   z   13.   decembra   2001 čiastočne   vyhovel   a   zaviazal   odporcov   zaplatiť   jej   istinu   1 031 661   Sk   a   náhradu   trov konania. Vo zvyšnej časti bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

Na základe odvolania odporcov (odvolanie podala aj sťažovateľka, ale následne ho vzala   späť   a   odvolací   súd   konanie   o jej   odvolaní   zastavil)   krajský   súd   napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s právnym záverom, že vzhľadom na dosiaľ vykonané dokazovanie nie je možné jednoznačne vyvodiť, že dopravnú nehodu, a teda i vznik škody spôsobil odporca porušením právnej povinnosti. Rovnako nemožno konštatovať ani zodpovednosť odporkyne za škodu podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože z dokazovania vykonaného vo veci, najmä zo znaleckého posudku podaného v trestnom konaní, vyplýva iba záver o tom, že škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho krajského súdu po vykonaní dokazovania   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   opätovne   rozsudkom   sp.   zn.   20   C   2/1999 z 3. marca 2009 tak, že jej návrh zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcom trovy konania. V danom prípade okresný súd na základe vykonaného dokazovania vychádzal zo zistenia, že   sťažovateľka   ako   poškodená   v   konaní „jednoznačne   nepreukázala,   že   boli   splnené základné zodpovednostné predpoklady pre vznik nároku navrhovateľky na náhradu škody“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 235/2009 z 11.   novembra   2009   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   potvrdil   a   sťažovateľku   zaviazal zaplatiť odporcom trovy odvolacieho konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu uvádza, že podľa   jeho   názoru   sa   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky uvedenými   v   jej   odvolaní.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   krajského   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa čiastočne stotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako   celku,   ako   ani   vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa   sťažovateľka nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu domáhala.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nedostatočne   vykonaného dokazovania   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   najmä   túto   časť   odôvodnenia   namietaného rozhodnutia krajského súdu:

„Odvolací súd poukazuje na vyšetrovací spis Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenie Dopravných nehôd pod č. ČTZ-152/ODN-97-II, v ktorom, na základe uznesenia zo dňa 03. 02. 1999, podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 Trestného zákona odložil, pretože vo veci sa nejednalo o podozrenie z trestného činu a nebolo na mieste vec vybaviť inak. Odvolací súd poukazuje na záver vykonaného šetrenia, ktorým bolo bezpečne preukázané, že dopravnú nehodu, ako aj svoje zranenie si zapríčinila poškodená R. Č., keďže v uvedený deň a hodinu neodhadla správne vzdialenosť vozidiel, tým sa nepresvedčila, či môže bezpečne prejsť vozovku a vošla do jazdnej dráhy osobného motorového vozidla..., ktoré riadil vodič J. B. Chodkyňa R. Č. v danom prípade porušila ust. § 53 ods. 2 Zákona SNR č. 315/1996 Z. z., a keďže svoje zranenie si zapríčinila sama poškodená a iná osoba sa na jej zranení nepodieľala, bolo potrebné rozhodnúť tak, že vec bola odložená. Vyšetrovací orgán zároveň v úvodnej časti svojho uznesenia konštatoval, že navrhovateľka vstúpila na vozovku pričom neodhadla vzdialenosť motorových vozidiel, z dôvodu toho nákladné motorové vozidlo značky Avia, neznámeho evidenčného čísla, ktoré prechádzalo   v   ľavom   jazdnom   pruhu,   začalo   brzdiť   pri   priechode   pre   chodcov   a   aby zabránilo stretu s chodkyňou, tento vodič strhol riadenie do ľava, takže chodkyňu obišiel, pričom osobné motorové vozidlo, (ktoré riadil vodič J. B. v strednom jazdnom pruhu, ktorý súčasne brzdil s Aviou,) sa vodičovi J. B. zastaviť nepodarilo pred priechodom pre chodcov, došlo k stretu s chodkyňou do ľavého predného boku blatníka, následkom čoho chodkyňa spadla na zem. Odvolací súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že Okresný dopravný inšpektorát,   oddelenie   Dopravných   nehôd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   ním vykonaného šetrenia a to z oznámenia o dopravnej nehode, z protokolu o nehode v cestnej premávke, z výpovedí oboch účastníkov dopravnej nehody, z fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody, ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania, a to znaleckým posudkom vypracovaným Ing. J. K. I napriek tomu, že znalec konštatoval, že v spisovom materiáli nie sú k dispozícii všetky podklady potrebné k jednoznačnému zodpovedaniu položených otázok, keďže chýba zdokumentovanie konečnej polohy vozidla Ford a konečnej polohy chodkyne po strete a vychádzal z predpokladov, ktoré uviedol vo svojom znaleckom posudku, napriek tomu v závere svojho znaleckého posudku konštatoval, že technika jazdy vodiča vozidla Ford z technického hľadiska bola správna, pričom chovanie sa odporkyne z technického hľadiska nebolo správne. Chodkyňa totiž prechádzala cez vozovku v čase, keď to celková dopravná situácia v mieste dopravnej nehody neumožňovala, a preto vodič vozidla FORD za daných okolností nemohol z technického hľadiska stretu vozidla s chodkyňou zabrániť. Chodkyňa   vytvorila   vodičovi   vozidla   Ford   z   technického   hľadiska   prekážku   náhlu, nevytvorila mu však prekážku neočakávanú.

Súd   prvého   stupňa   doplnil   dokazovanie   aj   ďalším   znaleckým   posudkom,   ktorý vypracoval   Ústav   súdneho   inžinierstva   Žilinská   univerzita   v   Žiline,   pričom   keďže   pri dopravnej   nehode   nedošlo   k   poškodeniu   vozidla   Ford,   neboli   zdokumentované   žiadne brzdné stopy, ktoré by presne vymedzovali koridor pohybu vozidla Ford počas nehodového deja, tiež neboli zanechané žiadne stopy, na základne ktorých by bolo možné usudzovať o pozdĺžnej polohe miesta zrážky, a tiež keďže nebola známa ani konečná poloha vozidla bezprostredne   po   dopravnej   nehode,   znalecký   ústav   vzhľadom   na   rozdielne   výpovede odporcu v 2.   rade   a navrhovateľky,   vypracoval   dve alternatívy   nehodového deja.   Prvú alternatívu podľa výpovede odporcu v 2. rade a druhú alternatívu podľa výpovedí chodkyne Č. Znalecký ústav podľa prvej alternatívy konštatoval, že vodič mohol zabrániť dopravnej nehode v prípade, ak by jazdil na začiatku svojej reakcie rýchlosťou do 43 km/h., a tiež skoršou reakciu o 0,16 sekúnd. Taktiež mohla dopravnej nehode zabrániť aj navrhovateľka, ak by sa pred vstupom do koridoru pohybu vozidiel presvedčila, či tak môže vzhľadom na rýchlosť   a   vzdialenosť   vozidla   urobiť   bez   nebezpečenstva.   Navrhovateľke   z technického hľadiska nič nebránilo v tom, aby pred vstupom do jazdného pruhu a koridoru polohy vozidla sprava prichádzajúceho vozidla Ford videla toto vozidlo. Podľa druhej alternatívy nehodového deja - podľa výpovedí navrhovateľky, znalecký posudok konštatuje, že spôsob prechádzania chodkyne cez cestu i pri druhej alternatíve nehodového deja bol z technického hľadiska   nesprávny,   keďže   nevstúpila   do   vozovky   vo   vzťahu   k   odporcovi   v 2. rade   bez nebezpečenstva.

Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   v   1.   rade   na   prvotnú   výpoveď navrhovateľky   zo   dňa   12.   12.   1997,   bezprostredne   po   nehode,   kedy   pred   Okresným dopravným inšpektorátom Bratislava II uviedla, že na... ul. prechádzala cez priechod pre chodcov,   pričom   ako   vstupovala   na   priechod   pre   chodcov   videla   motorové   vozidlá   vo všetkých jazdných pruhoch, ktoré išli súčasne. Na zastávke MHD však zbadala trolejbus, ktorý chcela stihnúť, myslela si, že vozidlá sú ďaleko, že stihne prejsť, avšak vozidlá boli zrazu pri nej. Jedno vozidlo sa jej stihlo vyhnúť a druhé ju zasiahlo predným blatníkom. Navrhovateľka ďalej uviedla, že si je vedomá, že na dopravnej nehode má vinu, avšak vozidlá išli zrejme rýchlo, nakoľko sa zrazu zjavili pri nej a ona už nemala sa kam vrátiť, a zrejme neodhadla dobre vzdialenosť vozidiel. Navrhovateľka po opätovnom výsluchu ešte pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelením Dopravných nehôd v ďalšej výpovedi, ale už zo dňa 29. 05. 1998 zmenila svoju výpoveď, pričom uviedla, že na... ul. na priechode pre chodcov smerom do mesta prechádzala z ľavej strany na pravú, pričom spozorovala idúce osobné motorové vozidlá, a nakoľko vozidlo značky Avia začalo spomaľovať jazdu, spustila sa na priechod a vozidlo idúce v strednom jazdnom pruhu narazilo do nej. Zároveň uviedla, že toto vozidlo ju zachytilo prednou časťou vozidla a po náraze ju odhodilo na prednú kapotu a odtiaľ na zem. Bezprostredne po nehode bol vypočutý aj odporca v 2. rade, ktorý pred Okresným dopravným inšpektorátom, oddelenie Dopravných nehôd uviedol, že v uvedený deň riadil osobné motorové vozidlo po... ul. smerom do mesta v strednom jazdnom pruhu, kde súčasne s ním v ľavom jazdnom pruhu jazdilo nákladné motorové vozidlo značky Avia, ktoré pri priechode pre chodcov začalo brzdiť, a nakoľko nevedel prečo vozidlo brzdí v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, tak začal brzdiť aj menovaný, Avia sa vyhýbala viac do ľava pričom po jej pravej strane sa zjavila chodkyňa a došlo k nárazu do ľavého boku predného blatník a chodkyňa spadla na zem. Zároveň uviedol, že na tachometri mal asi 45 km/h., nakoľko dozadu asi 150 m stáli všetky vozidlá na semafore. Odvolací súd konštatuje,   že   skutočne   miesto   dopravnej   nehody   nebolo   oddelením   Dopravných   nehôd Bratislava II dostatočne dokumentované, keď pre úplné objektívne posúdenie a vykonanie analýzy   dopravnej   nehody   chýbali   zdokumentované   brzdné   stopy,   nebola   známa   ani konečná   poloha   vozidla   bezprostredne   po   dopravnej   nehode.   Taktiež   v   čase   dopravnej nehody   osobné   motorové   vozidlo   odporcu   v   2.   rade   nebolo   poškodené   tak,   aby   boli zanechané v mieste dopravnej nehody stopy, na základe ktorých by bolo možné usudzovať o pozdĺžnej polohe miesta zrážky, napríklad úlomky skla, laku, črepín, zalomenie brzdnej stopy a podobe. Oba znalecké posudky teda mohli vychádzať len z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to výsluchu priamych účastníkov dopravnej nehody, t. j. navrhovateľky a odporcu v 2. rade. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že výpovede navrhovateľky a odporcu v 2. rade, pokiaľ sa týka nehodového deja, opisovaného dňa 12. 12. 1997, t. j. bezprostredne po nehode, boli u oboch účastníkovej nehody zhodné, pričom navrhovateľka až v ďalšej výpovedi a následne aj pred súdom prvého stupňa zmenila svoju výpoveď, preto aj znalecký ústav vo svojom posudku, vzhľadom na takto vykonané dokazovanie, správne vypracoval dve alternatívy nehodového deja. Odvolací súd vzhľadom na zhodné výpovede účastníkov konania zo dňa 12. 12. 1997 preto uzavrel, že v danom prípade je potrebné vychádzať z alternatívy č. 1 nehodového deja, keď výpovede oboch účastníkov boli zhodné a navrhovateľka zmenila neskôr výpoveď s odôvodnením, že v čase prvej výpovede bola v šoku. Odvolací súd však poukazuje na tú skutočnosť, že za rovnakých podmienok vypovedal v ten istý deň, t. j. v čase dopravnej nehody odporca v 2. rade, ktorý bol tiež priamym účastníkom dopravnej nehody a je možné predpokladať aj u neho obdobný negatívny vplyv z   dopravnej   nehody.   Navyše,   odvolací   súd   upriamuje   pozornosť   na   znalecký   posudok ústavu,   ktorý   poukazuje   na   poranenia   navrhovateľky,   z ktorých   je   možné   usudzovať   na základe potvrdenia o posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, uvedené v kapitole 2.1.5 znaleckého posudku, v zmysle ktorých podkladov chodkyňa pri dopravnej nehode   utrpela   pomliaždenie   panvy,   pomliaždenie   stehy,   pomliaždenie   hrudníka   a zlomeninu tela stavca. Neutrpela zlomeniny, resp. pomliaždenia predkolení, čo sú typické poranenia pri náraze prednej časti osobného motorového vozidla do chodca. Z alternatívy 1.   nehodového   deja   vyplýva,   že   chodkyňa narazila   zboku   do ľavého predného   blatníka vozidla Ford, pričom predpokladané miesto nárazu je v prednej časti ľavého predného blatníka, pričom pri druhej alternatívne nehodového deja, (podľa upravenej – zmenenej výpovede navrhovateľky) vozidlo Ford narazilo do chodkyne prednou časťou. Aj vyššie uvedené zranenia preto nasvedčujú tomu, že môže ísť len o prvú alternatívu nehodového deja.“

K otázke týkajúcej sa preukázania základných zodpovednostných predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody krajský súd poukázal na „... závery prvej alternatívy znaleckého posudku znaleckého ústavu, a zároveň na ust. § 53 ods. 2 a ods. 2 Zákona č. 315/1996 Z. z., účinného ku dňu 12. 12. 1997, v zmysle ktorého sa chodec pred vstupom na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, pričom len čo vstúpi na vozovku,   nesmie sa tam   bezdôvodne   zdržiavať,   zastavovať.   Chodci   smú   prechádzať   cez vozovku,   len   ak   s   ohľadom   na   vzdialenosť   a   rýchlosť   jazdy   prichádzajúcich   vozidiel nedonútia   ich vodičov na zmenu   smeru,   alebo   rýchlosti jazdy.   Navrhovateľka   vytvorila odporcovi   v   2.   rade   náhlu   prekážku,   keď   napriek   tomu,   ako   sama   vo   svojej   výpovedi uviedla, videla, keď vstupovala na priechod pre chodcov motorové vozidlá vo všetkých jazdných pruhoch, napriek tomu na priechod pre chodcov vstúpila mysliac si, že vozidlá sú ďaleko a,   že to stihne   prejsť.   Aj   Okresný   dopravný   inšpektorát,   oddelenie Dopravných nehôd   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   vzhľadom   k   tomu,   že   R.   Č.   neodhadla vzdialenosť   motorových   vozidiel,   nákladné   motorové   vozidlo   zn.   Avia   prechádzajúce   v ľavom jazdnom pruhu začalo brzdiť pri priechode pre chodcov, a aby zabránilo stretu s odporkyňou, strhlo riadenie do ľava, takže chodkyňu obišlo. Odvolací súd má za to, že navrhovateľka   vstúpila   do   vozovky   v   tesnej   blízkosti   pred   vozidlom   Ford,   prvé   vozidlo jazdiace v jazdnom pruhu nákladné motorové vozidlo značky Avia urobilo náhly manéver, aby zabránil stretu s chodkyňou, vodič Avie strhol riadenie do ľava, pričom odporcovi v 2. rade, ktorý súčasne brzdil s Aviou, sa nepodarilo zastaviť pred priechodom pre chodcov a následne došlo k stretu s navrhovateľkou do ľavého predného boku blatníka.

Správne   navrhovateľka   uviedla,   že   v   znaleckom   posudku   sa   hovorí   o   technickej príčine vzniku dopravnej nehody, nie o právnom posúdení príčin dopravnej nehody, pričom právne   posúdenie   príčin   dopravnej   nehody   je   na   rozhodnutí   súdu.   Z   vykonaného dokazovania   vzhľadom   na   platný   zákon   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemných komunikáciách odvolací súd konštatuje, že zo strany odporcu v 2. rade nedošlo k porušeniu povinností   vodiča   osobného   motorového   vozidla   zn.   Ford,   pretože   neporušil   dopravné predpisy ani pokiaľ sa týka rýchlosti riadenia motorového vozidla, keď povolená rýchlosť v danom úseku bola 60 km/hod., pričom zo znaleckého dokazovania jednoznačne vyplýva, že vodič jazdil s vozidlom povolenou rýchlosťou. Navrhovateľka na priechode pre chodcov vytvorila odporcovi v 2. rade náhlu prekážku. Znalecký ústav uvádza, že prekážka náhla je z technického hľadiska definovaná ako prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená na vzdialenosť kratšiu než na ktorej môže z povolenej, resp. primeranej rýchlosti zastaviť. Pri alternatíve 1. nehodového deja mohol odporca v 2. rade zastaviť pred miestom zrážky z rýchlosti cca 43 km/h.   Odporca   mohol   jazdiť   rýchlosťou   až   do   60   km/h.,   keďže   v   oblasti   riadne význačného priechodu pre chodcov bola rýchlosť jazdy povolená až do 60 km/h., odporca v 2. rade neporušil dopravné predpisy, keď išiel rýchlosťou 45 km/h. Neobstojí obrana navrhovateľky v tom smere, že ak vodič Avie pred uvedeným priechodom pre chodcov brzdil a nezrazil navrhovateľku, tak isto mal brzdiť aj vodič vozidla Ford. Vodič Avie spravil tesne pred priechodom pre chodcov náhly manéver, z dôvodu, aby zabránil stretu s chodkyňou, strhol riadenie do ľava tak, že chodkyňu obišiel. Odporca v 2. rade vo svojej výpovedi zo dňa 12. 12. 1997 uviedol, že motorové vozidlo Avia pri prechode pre chodcov začalo brzdiť, a keďže nevedel prečo vozidlo brzdí v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov, začal brzdiť aj odporca v 2. rade. Odporca v 2. rade teda neporušil ust. § 4 ods. 4 Zákona č. 315/1996 Z. z., keďže vzhľadom na manéver Avie jazdiacej v ľavom jazdnom pruhu, ktorá začala náhle   brzdiť,   následne   začal   brzdiť   aj   odporca   v 2.   rade.   Nakoľko   to   bolo   tesne   pred priechodom pre chodcov, odporca zachytil ľavým predným bokom blatníka navrhovateľku, stretu s navrhovateľkou nemohol zabrániť. Odvolací súd opätovne poukazuje na znalecké dokazovanie a závery znaleckého posudku ústavu, týkajúcej sa alternatívy 1. vychádzajúcej z   výpovede   odporcu,   z   ktorého   vyplýva,   že   ak   vodič   nákladného   auta   Avia   začal   pred priechodom   pre   chodcov   brzdiť   a   vyhýbať   sa   doľava,   následne   na   brzdenie   reagoval odporca v 2. rade brzdením, a následne sa po pravej strane Avie zjavila chodkyňa, došlo ku zrážke.   Znalecký   ústav   považoval   takýto   popis   nehodového   deja   za   prijateľný,   pričom v závere znalecký ústav konštatoval,   že odporca v 2.   rad nemal možnosť cez pred ním v ľavom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo Avia, vidieť vstupovanie chodkyne do vozovky. Bolo to z dôvodu, že navrhovateľka ako chodkyňa sa nachádzala ešte v oblasti zakrytého výhľadu tohto vodiča, ktorú vytváralo vozidlo Avia. Chodkyňa vyšla z oblasti zakrytého výhľadu odporcu v 2. rade až počas trvania reakčného času tohto vodiča. Znalecký ústav techniku   jazdy   odporcu   v   2.   rade   nepovažoval   za   nesprávnu,   naopak   za   nesprávny považoval spôsob prechádzania navrhovateľky cez cestu, keď táto z technického hľadiska do   vozovky   nevstúpila   bez   nebezpečenstva.   Neobstojí   preto   námietka   navrhovateľky,   že vodič vozidla Ford nerešpektoval povinnosti, ktoré mu ukladá zákon a s tým, že mal pred priechodom pre chodcov brzdiť skôr, pričom by určite následne k zrážke s navrhovateľkou nebolo došlo. Práve náhlym vstupom navrhovateľky na priechod pre chodcov došlo ku kolízii navrhovateľky, najprv s nákladným motorovým vozidlom zn. Avia, ktorý sa však náhlym   manévrom   zrážke   s   navrhovateľkou   vyhol   a   následne   ku   kolízii   navrhovateľky s odporcom v 2. rade, ktorý však vozidlo neubrzdil a došlo k stretu s chodkyňou.

V predmetnom konaní nebola preukázaná ani zodpovednosť odporkyne v 1. rade, ako prevádzkovateľke osobného motorového vozidla, keďže k poškodeniu zdravia navrhovateľky síce   došlo,   ale   táto   nebola   vyvolaná   osobitnou   povahou   tejto   prevádzky.   Odvolací   súd v tejto súvislosti poukazuje na dôvody, uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods.   1 O. s. p.   ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.“.

Ústavný súd v rámci svojej   ustálenej judikatúry opakovane uvádza, že podstata základného   práva   na   súdnu   ochranu   priznaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   obdobne   práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich   práv   na   súde,   pričom   tomuto   oprávneniu   zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak ich   z uvedených   aspektov   možno   pokladať   za   ústavne   akceptovateľné   a   udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, III. ÚS 208/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   časti,   v   ktorej   sa   venoval   problematike zodpovednosti osôb za škodu na zdraví, ktorá vznikla sťažovateľke pri dopravnej nehode, sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že krajský súd sa nevenoval možnému porušeniu povinnosti odporcu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Zb. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase vzniku nehody [k 12. decembru 1997 (ďalej len „zákon o premávke“)]. Toto tvrdenie ústavný súd zakladá na tom, že krajský súd jednoznačne konštatoval, že pri posúdení zodpovednosti za škodu na zdraví   vychádzal   zo   záverov   súdu   prvého   stupňa,   a   tým   aj   z výsledkov   znaleckého dokazovania a zo záverov vyšetrovania vykonaného príslušníkmi dopravnej polície. V tejto súvislosti krajský súd dospel k záveru, že práve náhlym vstupom sťažovateľky na priechod pre chodcov došlo ku kolízii s odporcom. Krajský súd zároveň konštatoval, že správanie odporcu   ako   vodiča   osobného   motorového   vozidla   pri   vzniku   dopravnej   nehody   bolo správne a že sťažovateľka ako chodkyňa na priechode pre chodcov vytvorila odporcovi náhlu   prekážku.   Zároveň   uviedol,   že   ani   okamžitým   brzdením   odporcu   nebolo   možné nehode zabrániť. Ústavný súd sa domnieva, že na základe uvedeného niet pochybností, že krajský súd sa zaoberal správaním a zodpovednosťou odporcu za dopravnú nehodu, aj keď výslovne neuviedol, že tým posudzoval prípadné porušenie jeho povinnosti podľa § 15 ods. 1   zákona   o   premávke.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   posudzovanie   tejto   okolnosti nepomenoval tak, ako by si to predstavovala sťažovateľka, aj keď jeho závery hovoria jednoznačnou   rečou,   ešte   nesignalizuje,   že   mohlo   dôjsť   k porušeniu   jej   práv,   ktorých vyslovenia sa domáha prostredníctvom svojej sťažnosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS   153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   spojení   so   zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

V konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd v konaní vo veci sťažovateľky už na účely vykonania   a   spoľahlivého   zhodnotenia   dôkazov   (ako   bezpečného   základu   pre   skutkové zistenia a pre záver o zodpovednosti za vznik škody v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej   došlo   k   poškodeniu   zdravia   sťažovateľky)   pôvodný   rozsudok   okresného   súdu z 13. decembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na vykonanie ďalšieho dokazovania. Aj z tohto dôvodu   mohol   krajský   súd   opodstatnene   v odôvodnení   svojho   rozsudku   sp.   zn. 15 Co 235/2009 z 11. novembra 2009 konštatovať, že zákonom predpísaným spôsobom preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť   rozsudku,   proti   ktorému   sťažovateľka   podala odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, vrátane preverenia sťažovateľkiných tvrdení uvedených v odvolaní.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by naznačovalo zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   skutkových   a právnych   záverov   vyvodených krajským súdom, na ktorých je založený napadnutý rozsudok, a teda ani reálnu možnosť dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a tiež základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je a nemôže   byť   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti poukazuje na to, že „vec bola rozhodnutá so značným časovým prieťahom, keď žalobný návrh podala... 11. 1. 1999 a vec bola právoplatne skončená ku koncu roka 2009 – teda po desiatich rokoch.“.

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže   dochádzať   k   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po právoplatnom skončení veci, t. j. v čase, keď krajský súd už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010