znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 320/1994 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Co 58/2000 a sp. zn. 5 Co 54/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009 doručená   sťažnosť   M.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 320/1994 a postupom Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 5 Co 58/00 a sp. zn. 5 Co 54/2009.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:„Na základe návrhu zo dňa 23. 3. 1994 navrhovateľky J. O.... proti mne odporcovi M. O.... prebieha na Okresnom súde Pov. Bystrica konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov – nás účastníkov konania....

K   najväčším   prieťahom   v   súdnom   konaní   došlo   tým,   že   v   uplynulom   období   sa v jednotlivých   rokoch   uskutočnili   max.   4   pojednávania   (v   r.   1994),   na   druhej   strane v niektorých rokoch sa uskutočnilo jedno pojednávanie (v r. 1995, 2003, 2005) a v období od podania môjho odvolania zo dňa 27. 12. 1999 sa odvolacie pojednávanie uskutočnilo až 1. 10. 2003, čo je časové rozpätie takmer 4 roky a za najväčšiu vadu prvostupňového rozsudku   považujem   právne   posúdenie   všeobecnej   hodnoty   členského   podielu k družstevnému   bytu,   ktorý   je   predmetom   BSM,   tvrdím,   že   postup   súdu   v   tejto   veci   je dôvodom ďalšieho prieťahu.

Prvostupňový   súd   dlhodobo   odmieta   moje   návrhy   na   spôsob   určenia   všeobecnej hodnoty   členského   podielu.   Na   druhej   strane   je   v   rozpore   so   zásadou   rýchlosti a hospodárnosti   konania,   keď   prvostupňový   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   a   to až dvoma znalcami, pritom takéto dôkazy - znalecké posudky súd považuje za zbytočné a bezpredmetné....

Prvostupňový rozsudok 6 C 320/1994 zo dňa 18. 12. 2008 mi bol cestou právneho zástupcu doručený 7. 1. 2009, odvolanie som podal 22. 1. 2009, podľa môjho zistenia spis bol z prvostupňového súdu predložený odvolaciemu súdu dňa 23. 2. 2009 a od toho času uplynulo   ďalších   viac   ako   4   mesiace,   pričom   aj   s   prihliadnutím   na   odvolacie   konanie v období rokov 1999 až 2003 mám dôvodnú obavu z ďalších prieťahov pred odvolacím súdom.

Doterajšie konanie považujem za neefektívne, neracionálne, vzhľadom na vytýkané vady bez perspektívy ukončenia konania v krátkom čase, som preto nútený domáhať sa ochrany svojich základných, občianskych a ústavných práv. Okrem toho sa obávam, že uplatnením ústavnej sťažnosti sa toto prejaví v ďalšom konaní na nerovnom postavení mňa odporcu.

V dôsledku prieťahov v konaní sa nachádzam neprimerane dlho v právnej neistote, je mi tým spôsobovaná ujma, že nemôžem vyriešiť svoje majetkové pomery a zabezpečiť si ďalšie existenčné podmienky do budúcnosti. Prieťahmi v konaní sa sťažila dôkazná situácia aj vo vzťahu k dokazovaniu spôsobu nadobudnutia majetku, dispozície s účtami a najmä preukazovaním existencie môjho devízového účtu ešte v pôvodnej... banke.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   vo   veci   takto rozhodol:

„Okresný   súd   v   Pov.   Bystrici   v   konaní   6 C 320/1994   a   Krajský   súd   v   Trenčíne v odvolacom konaní v tejto právnej veci porušili ústavné právo sťažovateľa M. O., aby sa jeho vec o vyporiadanie BSM prerokovala bez zbytočných prieťahov čím došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR.

Okresnému súdu v Pov. Bystrici v konaní 6 C 320/1994 a Krajskému súdu Trenčín pri rozhodovaní o odvolaní v tomto konaní sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi   M.   O.   súd   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000,- € tak, že túto čiastku 10 000,- € vyplatí sťažovateľovi M. O. Okresný súd v Pov. Bystrici do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Okrem uvedeného sťažovateľ taktiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   s   jej   prílohami   a po   overení aktuálneho stavu konania na krajskom súde dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a v časti, v ktorej namieta postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 58/2000, je podaná oneskorene.

1. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 320/1994

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   v nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označeného   práva   vyplýva,   že   ochranu základnému právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej   moci   v tom   čase   ešte   mohla   trvať   (napr. m. m.   II. ÚS 387/06,   IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 6 C 320/1994   bol   18.   decembra   2008   vynesený   rozsudok,   ktorým   súd   rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, pričom predmetná vec v rámci odvolacieho konania je vedená krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 54/2009 a nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Ústavný   súd   zistil,   že   spis   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 320/1994   bol   spolu s odvolaním sťažovateľa postúpený na rozhodnutie o opravnom prostriedku krajskému súdu 25. februára 2009, pričom   sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená až 13. júla 2009, teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať.

Vydaním prvostupňového rozsudku a postúpením veci krajskému súdu okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať, a preto záležitosť možno posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať, pretože spis sa v tom čase nachádzal už na krajskom súde.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (13. júla   2009)   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené základné právo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 58/2000

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z ústavným   súdom   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   vyplýva,   že   konanie   vedené krajským   súdom   pod   sp. zn.   5 Co 58/2000   bolo   skončené   uznesením   krajského   súdu zo 4. februára   2004,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 320/94 z 20. septembra 1999 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (13.   júla   2009),   ako aj so zreteľom   na   dátum   skončenia   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp. zn. 5 Co 58/2000,   v ktorom   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy,   je nepochybné,   že   sťažnosť   bola   v tejto   časti   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde.

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú oneskorene.

3. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 54/2009

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05) uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru a konštatuje, že konanie na krajskom súde prebieha od 25. februára 2009, keď mu bol okresným súdom predložený súdny spis spolu s odvolaním sťažovateľa, pričom sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2009. Ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach daného prípadu nie je takej povahy, aby v tomto   štádiu   signalizovala   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   s   namietaným   porušením označeného základného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec poukazuje na to, že krajský súd 18. augusta 2009 nariadil pojednávanie vo veci na 16. september 2009.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti) už nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   v   prípade,   ak   by   v   postupe   konajúceho   súdu v ďalšom priebehu namietaného konania dochádzalo k neodôvodnenej nečinnosti alebo by bol   tento   postup   neefektívny,   sťažovateľovi   nič   nebráni,   aby   opätovne   podal   sťažnosť ústavnému súdu, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009