znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 293/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. S., Súkromná zubná ambulancia, S., zastúpenej advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva podnikať upraveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   ľudského   práva   vlastniť   majetok   upraveného v čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd v nadväznosti   na   porušenie   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave z 13. mája 2004 č. k. 6 Co 327/03-32 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. S.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2004   doručená   sťažnosť   MUDr. E. S., Súkromná   zubná   ambulancia,   S.   (ďalej   len „sťažovateľka“). Z jej obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, porušenie základného práva podnikať upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z 13. mája   2004 č. k. 6 Co 327/03-32, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 205/01-16.

Sťažovateľka svoju žalobu podanú okresnému súdu zdôvodňovala tým, že v rokoch 1998   a 1999   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   podľa   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších   predpisov   poskytovala   zdravotnú   starostlivosť   poistencom   Družstevnej zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“),   ktorá   bola   rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 3215/1999-A z   1.   júla   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999,   zrušená,   a   Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorú považuje za jej právneho nástupcu, odmietla záväzky zrušenej Perspektívy plniť.

Okresný súd podaný návrh sťažovateľky zamietol a v odôvodnení uviedol, že ide o návrh   predčasne   podaný.   Sťažovateľka   ako   žalobkyňa   nesprávne   stotožnila   okamih prechodu záväzkov zrušenej poisťovne s okamihom zrušenia súhlasu na výkon jej činnosti a prechodu jej poistencov na odporcu.

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil a zhodne s jeho záverom považoval žalobu za predčasnú, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa novelizovaného ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom poistení“)   k   prechodu   záväzkov   a   pohľadávok   zrušenej   poisťovne   Perspektíva   na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nemožno tieto záväzky uspokojiť, z čoho vyplýva, že sa tak nemôže stať pred ukončením likvidácie poisťovne Perspektíva.

Návrh sťažovateľky považoval krajský súd za predčasný aj preto, že ešte neuplynuli lehoty stanovené § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení. Krajský súd tiež poukázal na to, že novelizáciu zákona o zdravotnom poistení nemožno považovať za retroaktívnu, keďže len dopĺňa a upresňuje podmienky prechodu záväzkov zrušenej poisťovne na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, čas a zdroje na plnenie.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   aplikovali   okresný   súd   a   krajský   súd   v namietaných rozhodnutiach také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení (v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z.), ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva prostredníctvom súdnej žaloby, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv.   Vo   všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom   nadobudnuté   práva   na   základe   neskoršie   vydaného   právneho   predpisu.   Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z uvedených skutočností vyvodila sťažovateľka záver, že v namietanom rozsudku krajský súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 36 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   66   261,54   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   6   Co   327/03-32   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 05.2004, č. k. 6 Co 327/03-32 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 10.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   všeobecného   súdu   (v   tomto   prípade   krajského   súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, najmä pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   a rozhodnutím krajského   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky v súlade so   svojou   judikatúrou   konštatoval,   že   „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, II. ÚS 138/03).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd bol oprávnený   aj   povinný   vykonať   interpretáciu   príslušných   ustanovení   zákona,   ktoré   sa v konaní pred súdom prvého stupňa a pred ním použili. Výklad krajského súdu bol podľa názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi. Obsah rozsudku krajského súdu neukazuje, že by bol neospravedlniteľný a neudržateľný v rozsahu,   ktorý   by   znamenal   porušenie   niektorého   z   ľudských   práv   alebo   základných slobôd, ktoré sťažovateľka namieta. Krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok po tom, ako sa stotožnil so záverom okresného súdu o predčasnosti žaloby. Predčasnosť žaloby je skutkovo   aj   právne   náležite   odôvodnená   v   rozsudku   okresného   súdu   aj   v   rozsudku krajského súdu. V napadnutom rozsudku (aj v rozsudku súdu prvého stupňa) je dostatok skutkových   argumentov   a ich   právne   posúdenie,   tieto   skutkové   a právne   závery   nie   sú v logickom   rozpore   a neavizujú   zjavný   omyl   v aplikácii   procesných   a hmotnoprávnych predpisov.

Preto je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľky je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/98).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   súlade   s   doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 18/03 a iné) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.