znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 2854, Snina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu Prešov súvisiacim s vykonaním zápisu záznamu č. Z-6432/2012 o chránenom ložiskovom území zo 4. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LOMY SV, s. r. o., Pčolinská 2854, Snina (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného úradu Prešov (ďalej   aj   „okresný   úrad“)   súvisiacim   s vykonaním   zápisu   záznamu   č.   Z-6432/2012 o chránenom   ložiskovom   území   zo   4.   februára   2013   (ďalej   aj   „postup   pri   vykonaní napadnutého záznamu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy postupom okresného úradu pri vykonaní napadnutého záznamu, pričom v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Odporca zápis záznamu č. Z-6432/2012 o chránenom ložiskovom území s kódom k pozemkom   na   LV   č...   k.   ú.   zaevidoval   tak   ako   zákon   o   katastri   nedovoľuje,   bez relevantných   listín,   bez   zmluvnej   dohody   o   práve   k   nehnuteľnostiam   medzi   vlastníkom pozemkov,   prevodcom   a   povinným   správcom   ochrany   ložiska   nerastu,   ktorú   povinnosť vlastníkovi   pozemkov   neoznámil,   čím   odňal   vlastníkovi   vlastníctvo   k   veci   s   obsahom 1,835.050 m3 kameňa a vlastníkovi ostalo holé vlastníctvo, za ktoré akurát musíme platiť daň z nehnuteľnosti samospráve, a to vinou štátneho úradu, pretože konal v rozpore s ust. § 1   ods.   1   a   nasl.   §   36,   §   36a,   §   42   ods.   2,   3/zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri nehnuteľností /katastrálny zákon/.

Podľa § 36a cit. zákona ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá   nevychádza   z   údajov   katastra,   správa   katastra   nevykoná   záznam   a   vráti   verejnú listinu   tomu,   v koho   prospech k nehnuteľnosti   svedčí   podľa   listiny,   alebo   tomu,   kto ju predložil a vyzve dotknuté osoby,   aby uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti.

Pre účely ťažby kameňa a zriadenie kameňolomu s určením chráneného ložiskového územia a dobývacieho priestoru boli štátom kúpené a vyvlastnené vo verejnom záujme iné lesné pozemky s presným parcelným číslom, plošnou výmerou, s uvedením katastrálneho územia, a to podľa rozhodnutia Okresného národného výboru Prešov sp. č. 5344/1978 zo dňa 17. 11. 1978, sp. č. 7184/1978 zo dňa 4. 10. 1979, sp. č. 2004/1983 zo dňa 8. 7. 1983, kúpnej   zmluvy   č.   825-E/5-1978,   výkazu   výmer   podľa   geometrického   plánu   z r.   1980   a návrhu na vklad zo dňa 3. 12. 1979, zo dňa 22. 8. 1983 v zmysle ust. § 31 ods. 3 písm. b/ zákona č. 44/1988 Zb. banský zákon, predtým ust. § 39 zák. č. 41/1957 Zb. vtedy platný. Podľa § 31 ods. 3 písm. b/ banského zákona: Na účely dobývania výhradného ložiska je organizácia oprávnená nadobúdať pre plnenie   úloh   stanovených   týmto   zákonom   nehnuteľnosti   alebo   práva   k nehnuteľnostiam rozhodnutím o vyvlastnení, prípadne zriadením užívacieho práva; o vyvlastňovanom konaní platia osobitné predpisy.

Odporca   vlastníka   klame,   totálne   ignoruje   rozsudok   Krajského   súdu   Prešov č. 2 S 1/1997 zo dňa 15. 12. 1997, ktorý dostatočne preukázal, že lesný pozemok mpč... záp... teraz par. č. na LV nebol určený pre zriadenie kameňolomu na ťažbu kameňa. Vykonané   opatrenie   záznamu   č.   Z-6432/2012   na   LV   č.   k   dotknutým   pozemkom odporca   zaevidoval   opakovane   potom,   keď   vlastníkovi   dňa   3.   2.   2014 sp.   č.   OU-PO-KO2/2014/k.   č.   7   oznámil,   že   výmaz   záznamu   č.   Z-1060/2002   z   listu vlastníctva č. k pozemkom par. č. o chránenom ložiskovom území a dobývacom priestore vymazal lebo preto nie sú relevantné listiny a nebola predložená zmluvná dohoda o práve k nehnuteľnosti medzi vlastníkom pozemkov a správcom ložiska s dobývacím priestorom v zmysle ust. § 36a zákona o katastri spis č. 34/2012/00510/So zo dňa 11. 7. 2012, spis č. 7/2013/00151/So zo dňa 17. 4. 2013.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... štátny orgán Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný úrad Prešov, Katastrálny odbor porušil vlastnícke práva vlastníka pozemkov a zrušil zápis záznamu č. Z-6432/2012 o chránenom ložiskovom území s kódom k pozemku parcela č. vedené na liste vlastníctva č. katastrálne územie, okres Prešov.“ Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd nálezom uložil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Okresnému úradu Prešov „zákaz   pokračovať   v porušovaní   vlastníckych   práv   vlastníka   pozemkov garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   20   ods.   1   až   5“ a priznal   jej primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka označila v sťažnosti ako porušovateľa svojich práv Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a okresný úrad.

Podľa § 11 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom od 1. októbra 2013 ústredným orgánom štátnej správy na úseku katastra je Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky.

Podľa § 11 ods. 2 katastrálneho zákona miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra sú okresné úrady, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 2 katastrálneho zákona okresný úrad, okrem iných, zapisuje práva k nehnuteľnostiam.

V súlade s § 11 ods. 2 druhou vetou zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   a iných   práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom do 30. septembra 2013 miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra sú správy katastra, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   označila   ako   porušovateľa   svojich základných práv podľa ústavy ministerstvo vnútra a okresný úrad [Správa katastra Prešov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom do   30.   septembra   2013],   s prihliadnutím   na   citované   ustanovenia   katastrálneho   zákona v sťažnosti   opísaný   postup   pri   vykonaní   napadnutého   záznamu,   ako   aj   odôvodnenie sťažnosti ústavný súd ustálil, že subjekt proti, ktorému sťažnosť smeruje, je (len) okresný úrad. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy postupom okresného úradu pri vykonaní napadnutého záznamu.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a uvedených právnych názorov, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zameral na posúdenie, či možno sťažnosť považovať za prípustnú, a to aj v nadväznosti na zistenie, že sťažovateľka podala proti postupu okresného úradu súvisiacemu s vykonaním napadnutého záznamu   o   chránenom   ložiskovou   území   okresného   úradu   zo   4.   februára   2013   podnet Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá o podnete koná pod sp. zn. Pd 74/2014/7707.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu   ustanovenom   týmto   zákonom.   Orgánmi   verejnej   správy   sa   na   účely   zákona o prokuratúre v súlade s §   20   ods.   2   písm.   a) rozumejú orgány štátnej   správy   (vrátane orgánov miestnej štátnej správy).

Podľa   §   21   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   vykonáva   dozor   nad dodržiavaním   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   orgánmi verejnej správy

a) preskúmavaním zákonnosti

1. všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných orgánmi verejnej správy,

2.   smerníc,   uznesení,   úprav,   opatrení   a   iných   právnych   aktov   vydaných   na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy (ďalej len „opatrenie“),

3. rozhodnutí vydaných v jednotlivých veciach13) v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie“),

4. postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní opatrení a rozhodnutí.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

V súlade   s   §   21   ods.   2   zákona   o prokuratúre   právnymi   prostriedkami,   ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú: a) protest prokurátora, b) upozornenie prokurátora, c) návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona.

Záznam je úkon príslušného orgánu miestnej štátnej správy na úseku katastra, ktorý plní   evidenčné   funkcie   a   ktorý   nemá   vplyv   na   vznik,   zmenu   ani   zánik   práv k nehnuteľnostiam.

Z hľadiska § 21 ods. 1 zákona o prokuratúre možno zápis záznamu okresným úradom zaradiť do   kategórie   aktov   uvedených   v   bode   2   (opatrenia),   pretože   nejde   o všeobecne záväzný právny   predpis   podľa   bodu   1   ani o rozhodnutie   vydané v jednotlivých   veciach podľa bodu 3, ani o postup podľa bodu 4 (k tomu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 103/2007 zo 16. apríla 2008), pričom ale zároveň postup predchádzajúci vykonaniu zápisu záznamu nepochybne možno subsumovať pod § 21 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o prokuratúre.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovaného prípadu, ústavný súd zastáva názor, že podnetom podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre sa možno účinne domáhať nápravy aj vo veci sťažovateľky, t. j. v súvislosti vykonaním napadnutého záznamu, resp. aj v súvislosti s postupom predchádzajúcim jeho vykonaniu.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry považuje podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   je   príslušný   konať   a rozhodovať o namietanom porušení základných práv a slobôd na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že právna úprava neposkytuje predmetnému základnému právu alebo slobode účinnú právnu ochranu prostredníctvom opravných prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy (m. m. I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd je v prvom rade existencia právneho prostriedku nápravy, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).

Proti   postupu   okresného   úradu   pri   vykonaní   napadnutého   záznamu,   ako   aj samotnému   napadnutému   záznamu   bola   sťažovateľka   oprávnená   (okrem   iného)   podať podnet podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, ktorý je prokurátor oprávnený a povinný vybaviť v zákonom ustanovenej lehote (z už uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka toto svoje oprávnenie aj využila). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že súčasťou jeho doterajšej judikatúry je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05).

Vzhľadom   na   oprávnenie   sťažovateľky   podať   proti   postupu   okresného   úradu   pri vykonaní napadnutého záznamu, ako aj samotnému záznamu právny prostriedok nápravy (podnet,   resp.   následne   aj opakovaný podnet)   ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   neprípustná,   a preto   ju   z tohto   dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch   uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014