znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 13. mája 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 18. septembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v   zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Následne bol 4. januára 2006 podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len,,okresný súd“) 16. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 232/2006-13 z 19. októbra 2010   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora,   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie v časti výroku, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, ako vecne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   mu   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V   tomto   ohľade   vyčítala   okresnému   súdu,   že „...   z   vlastného podnetu,   tj.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   vyhlásenie o neprípustnosti exekúcie a zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   232/2006   z 19.   októbra   2010   a rozhodol   o zrušení   výroku označeného uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd „neprisúdil“ povinnej náhradu trov exekúcie, a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 232/2006-13 z 19. októbra 2010, okrem iného uviedol:„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.   s.   p.   a   postupom   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   O.   s.   p.   rozhodnutie prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219 O. s. p.. Výrok o trovách konania v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného vykonaním   exekúcie.   Prvostupňový   súd   však   skonštatoval,   že   vykonávaná   exekúcia   je neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr.   T. K.) jednostranný právny úkon uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi účastníkmi   konania.   Úverová   zmluva   tvorí   prílohu   notárskej   zápisnice.   Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v zápisnici, prípadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie. Vykonateľnosť   sa   pri   notárskych   zápisniciach   skúma   rovnako   ako   pri   vykonateľných rozhodnutiach.   Je   potrebné   preskúmať   materiálnu,   aj   formálnu   stránku   vykonateľnosti. Formálna   stránka   spočíva   v   dodržaní   formy   notárskej   zápisnice   v   zmysle   ust.   §   47 Notárskeho   poriadku,   Materiálna   stránka   je   priamo   predpísaná   zákonom,   pričom nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.

Notárska   zápisnica   má   obsahovať   právny   záväzok   predstavujúci   akýkoľvek súkromnoprávny   záväzok,   ktorý   sa   dá   vymedziť   ako   právny   vzťah,   z   ktorého   veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu nezaniká   pôvodný   záväzok   dlžníka,   ani   nevzniká   nový,   ale zakladá sa nim   vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd skúmal   jednostranný   právny   úkon   splnomocnenia,   t.j.   plnomocenstvo.   Z   predmetného splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku (aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa plnomocenstva   sa   notárska   zápisnica   mala   stať   vykonateľným   titulom   pre   súdny   výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky alebo   jej   zostatku   v   prípade   čiastočného   splnenia   dlhu   a   jej   príslušenstva.   K platnosti uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. Výška   uznaného   dlhu   musí   byť   určená   nepochybným   spôsobom.   V   predmetnom splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa plnomocenstvo   povinného   nevzťahovalo).   Uznávací   prejav   dlžníka   sa   vždy   týka   dôvodu dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere, ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške (t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu nároku.

Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynulí ktorého bola daná vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005) bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice (a to ani odkazom na podmienky splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, oko aj plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).

Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva. Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t. j. záväzku z úveru. Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ. V čase   uznania   dlhu   pritom   náklady   vynaložené   v   súvislosti   s   notárskou   zápisnicou neexistovali. Pre splatnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj jej   príslušenstva   (povinný   nesplnomocnil   splnomocnenca   na   uznanie   dlhu   v   konkrétnej výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 OZ).

Keďže   vo   forme   notárskej   zápisnice   predstavujúcej   exekučný   titul,   bol   urobený jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva, predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného   poriadku)   bolo   posúdenie   platnosti   uvedených   jednostranných   právnych úkonov,   keďže   nevyhnutnými   náležitosťami   notárskej   zápisnice   sú   aj   právny   dôvod a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať. Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového súdu správny, keďže   konštatoval   existenciu   dôvodu   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   možno   súhlasiť   aj s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že uznaním   dlhu   nevznikol   nový   záväzok,   ale   podkladom   bola   úverová   zmluva,   ktorá jednoznačne   vykazuje   znaky   spotrebiteľskej   zmluvy.   Pokiaľ   odvolateľ   poukazoval   na skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia ďalej   prebiehať nemala,   pričom   udelenie   poverenia   súdnemu exekútorovi   na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci rozhodnutej.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších   predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   z toho   dôvodu,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 1/2011 z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011