znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. M., B., zastúpeného S., s. r. o., B., konajúcim prostredníctvom advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cp 17/2003 z 1. apríla 2008 v časti, ktorou zamietol návrh na určenie, že N. v B. sa dopustil voči nemu diskriminačného konania, v časti, ktorou zamietol návrh   na priznanie nemajetkovej   ujmy z dôvodu   diskriminácie,   a v časti   o   náhrade trov prvostupňového konania, ako aj vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 doručená sťažnosť MUDr. V. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného S., s. r. o., B., konajúcim   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   M.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Cp 17/2003 z 1. apríla 2008 v časti, ktorou zamietol návrh na určenie, že N. v B. (ďalej len „odporca“) sa dopustil voči nemu diskriminačného konania,   v časti,   ktorou   zamietol   návrh   na   priznanie   nemajetkovej   ujmy   z dôvodu diskriminácie, a v časti o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj vo výroku, ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   20   Cp   17/2003   o   určenie   neplatnosti   preradenia   na   inú   prácu   sa   okrem   iného domáhal určenia, že odporca ako zamestnávateľ sa dopustil voči nemu (ako zamestnancovi) diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka práce, ako aj priznania nemajetkovej ujmy v sume 49 790,88 € (1 500 000 Sk) z dôvodu diskriminácie. Okresný   súd   uvedené   návrhy   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   20   Cp   17/2003 z 1. apríla 2008. Označeným rozsudkom okresný súd tiež rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Po odvolaní sa obidvoch sporových strán krajský súd napadnutým rozsudkom v uvedenej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ namieta, že prvostupňový a odvolací súd pri rozhodovaní o nárokoch sťažovateľa použili nezákonnú definíciu pojmu diskriminácia, čo malo za následok zamietnutie nárokov sťažovateľa na určenie, že N. v B. sa dopustil voči sťažovateľovi diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka práce, ako aj zamietnutie nároku sťažovateľa na nemajetkovú ujmu vo výške SKK 1.500.000 (t.   j.   EUR   49.790,88)   a   nároku   sťažovateľa   na   trovy   prvostupňového   a   odvolacieho konania.“.

Sťažovateľ konštatuje, že „Na strane 21 a 22 rozsudku prvostupňový súd uviedol, že pod   pojmom   diskriminácia   sa   rozumie   znevýhodňovanie   len   podstatne   väčšej   skupiny fyzických   osôb   a   že   pojem   diskriminácia   predpokladá   porovnanie   medzi   dvoma   alebo viacerými   skupinami   alebo   kategóriami   jednotlivcov.   Toto   nesprávne   chápanie   pojmu diskriminácia   sťažovateľ   namietal   v   článku   VII   svojho   odvolania   zo   dňa   22.   7.   2008. Sťažovateľ predovšetkým poukazoval na skutočnosť, že v zmysle § 13 Zákonníka práce, § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z. a smernice Rady č. 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní pojem diskriminácia počíta aj so znevýhodňovaním sťažovateľa ako jednotlivca, a teda že pojem diskriminácia sa netýka len znevýhodňovania väčšej skupiny osôb.“.

Odvolací   súd   však   podľa   sťažovateľa „nezákonnú   definíciu   pojmu   diskriminácia nezmenil a rozsudok prvostupňového súdu v namietanom rozsahu potvrdil. Odvolací súd, rovnako ako súd prvostupňový, nepovažoval za diskrimináciu také konanie odporcu, ktorým odporca   znevýhodňoval   len   samotného   sťažovateľa.   Z   rozsudku   prvostupňového a odvolacieho súdu totiž vyplýva, že na to, aby uvedené súdy konštatovali diskrimináciu sťažovateľa,   sťažovateľ   by   musel   byť   súčasťou   väčšej   skupiny   znevýhodňovaných   osôb. Sťažovateľ má za to, že práve definícia pojmu diskriminácia v rozpore s platným právnym poriadkom (§ 13 Zákonníka práce, § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z.) a v rozpore s požiadavkou eurokonformného výkladu uvedeného pojmu vo vzťahu k smernici   Rady   č.   2000/78/ES   zo   strany   súdov   mala   za   následok   konečné   zamietnutie uvedených nárokov sťažovateľa.“.

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že „Krajský súd v Bratislave nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ v právnom poriadku Slovenskej republiky a ktorej výklad by bol ústavne súladný. Krajský súd v Bratislave totiž s konečnou platnosťou zamietol nároky sťažovateľa súvisiace s jeho diskrimináciou s poukazom na definíciu pojmu diskriminácia, ktorá nemá oporu v právnom poriadku. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave preto došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

«1. Základné právo MUDr. V. M. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 209/08-400 zo dňa 13. 10. 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 209/08-400 zo dňa 13. 10. 2009 sa ruší

a)   v   časti,   v   ktorej   Krajský   súd   v   Bratislave   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cp 17/2003-334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu na určenie, že odporca sa dopustil voči MUDr. V. M. diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka práce,

b)   v   časti,   v   ktorej   Krajský   súd   v   Bratislave   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cp 17/2003-334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu zaviazať odporcu zaplatiť MUDr. V. M. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500.000,- Sk podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce z dôvodu diskriminácie,

c)   v   časti,   v   ktorej   Krajský   súd   v   Bratislave   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava III sp. zn. 20 Cp 17/2003-334 zo dňa 1. 4. 2008 v časti zamietnutia návrhu zaviazať odporcu zaplatiť MUDr. V. M. náhradu trov konania v prvostupňovom konaní,

d) v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave rozhodol, že MUDr. V. M. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania

a vec vracia v zrušených častiach Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, pričom v ďalšom konaní je Krajský súd v Bratislave povinný vec v zrušených častiach znova prerokovať a rozhodnúť s tým, že pojem diskriminácia bude aplikovaný v súlade s jeho legálnou   definíciou   predovšetkým   v   zmysle   §   13   Zákonníka   práce,   §   2a   ods.   2 antidiskriminačného   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   a   smernice   Rady   č.   2000/78/ES,   ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 209/08-400 zo dňa 13. 10. 2009 v časti „Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady mzdy a súdno poplatkovej povinnosti mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi   náhradu   mzdy   vo   výške   76.719,18   euro   a   na   účet   okresného   súdu Bratislava III súdny poplatok vo výške 2.364,50 euro, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“ a v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave potvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 8. 9. 2003 dané sťažovateľovi odporcom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné, sa nezrušuje a v tejto časti sa ani nevracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. MUDr. V. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie EUR 10.000 (slovom desaťtisíc eur), ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť MUDr. V. M. trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. vo výške, ktorú právny zástupca oznámi Ústavnému súdu Slovenskej republiky na jeho výzvu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaným   porušením   označeného   základného   práva návrhom na rozhodnutie ústavného súdu (petitom) namietal len časť rozsudku krajského súdu z 13. októbra 2009, a to tú, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cp 17/2003 z 1.   apríla 2008 v časti   zamietnutia jeho návrhu na určenie, že odporca sa dopustil voči nemu diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka práce, a návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminácie, ďalej časť týkajúcu sa výroku o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj časť, ktorou mu nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Označený   rozsudok   krajského   súdu v napadnutej časti (napadnuté výroky) žiadal zrušiť a vrátiť vec v tomto rozsahu krajskému súdu na ďalšie konanie.

Keďže   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a   rozhodoval   o   sťažnosti   v   tom   rozsahu,   v   ktorom sťažovateľ namietal rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v   prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd potvrdením prvostupňového rozsudku z 1. apríla 2008 v časti o zamietnutí jeho návrhu na určenie, že odporca sa dopustil voči nemu diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 a 3 a § 240 ods. 6 Zákonníka práce, a jeho návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy v sume 49 790,88 € (1 500 000 Sk) z dôvodu diskriminácie porušil jeho základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   sťažovateľa   k zamietnutiu   jeho   nárokov súvisiacich   s   jeho   diskrimináciou   došlo   nesprávnou   interpretáciou   pojmu   diskriminácia, ktorá je podľa jeho názoru v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] dosiahne   takú   intenzitu,   že   ho   možno   súčasne   považovať   aj   za   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľa je založená na argumentácii, že súdy (okresný súd a krajský   súd)   v   prerokúvanej   veci   nesprávne   vykladali   pojem   diskriminácia   ako znevýhodňovanie   len   podstatne   väčšej   skupiny   fyzických   osôb,   a   nie   aj   samotného jednotlivca   (sťažovateľa),   v   dôsledku   čoho   došli   k   záveru   o   absencii   diskriminačného konania odporcu voči sťažovateľovi.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 209/2008   z   13.   októbra   2009   (jeho   napadnuté   výroky)   a   zistil,   že   krajský   súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného v napadnutej časti vyplynulo:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom zo dňa 8. 9. 2003 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 1.637.742,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného súdu Bratislava III zaplatiť súdny poplatok vo výške 101.262,- Sk a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal určenia, že jeho preradenie na prácu ambulantného chirurga vykonané ústnym pokynom odporcu zo dňa 5. 12. 2002 je neplatné, v časti uloženia povinnosti odporcovi zaradiť navrhovateľa na pôvodný výkon práce v zmysle náplne práce zo dňa 1. 4. 2002, v časti určenia, že odporca sa   dopustil   voči   navrhovateľovi   diskriminačného   konania,   a   napokon   v   časti   uloženia povinnosti   odporcovi   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1.500.000,-   Sk   podľa   §   13   ods.   5   Zákonníka   práce   z   dôvodu   diskriminácie   návrh   ako nedôvodný zamietol...

V prejednávanom prípade navrhovateľ považoval za diskrimináciu konanie odporcu, ktorý:

-   ho   neplatne   previedol   na   iný   druh   práce   a   výrazne   obmedzil   počet   ním vykonávaných operácií,

- došlo k obmedzeniu práva pacienta na slobodnú voľbu lekára,

-   pod   hrozbou   straty   zamestnania   nútil   navrhovateľa   pracovať   viac,   ako   mu umožňuje zákon a po jeho žiadosti z augusta 2003 o nezaradenie do pohotovostných služieb mu pridelil 2 x vyšší počet služieb.

Súd   konštatoval,   že   v   konaní   navrhovateľom   tvrdených   skutočností   nemožno predpokladať, že ku konaniu odporcu, ktorý previedol navrhovateľa na prácu samostatného lekára na chirurgickej ambulancii a zadelil ho i napriek jeho písomnej žiadosti do rozpisu služieb na mesiac september 2003, došlo v súvislosti s vykonávaním funkcie v odborovom orgáne (navrhovateľ bol predsedom Základnej organizácie Odborového zväzu pracovníkov zdravotníctva   a   sociálnej   starostlivosti   pri   N.   v B.   a   súčasne   predsedom   Základnej organizácie   Slovenských   lekárskych   odborov   pri   N.   v B.);   a   jeho   diskriminácii   v   tejto súvislosti nepostačovala súdu úvaha navrhovateľa o tom, že „úplné obmedzenie operačnej činnosti, preukázateľne časovo nadväzovalo na deň vydania záväzného pokynu zo strany navrhovateľa, ako povereného člena ZO SLO pri N.

Vo   vzťahu   prevedeniu   navrhovateľa   na   „iný   druh   práce“   súd   odkazoval   na odôvodnenie uvedené v časti VII.   rozhodnutia, v ktorom zamietol návrh na určenie, že preradenie   navrhovateľa   na   prácu   ambulantného   chirurga   vykonané   ústnym   pokynom odporcu zo dňa 5. 12. 2002 je neplatné a návrh na uloženie povinnosti odporcovi zaradiť navrhovateľa na pôvodný výkon práce v zmysle náplne práce zo dňa 1. 4. 2002 do funkcie „vedúci lekár s atestáciou II. stupňa“, ktorá zodpovedá pracovnej činnosti č. 14.8.6.05 podľa katalógu pracovných činností o verejnej službe stanoveného nariadením vlády SR č. 11/2002   Z.   z.   odôvodňujúc   tým,   že   vydaním   pracovnej   náplne   zo   dňa   2.   12.   2002 obsahovo   korešpondujúcej   s   ústnym   pokynom   odporcu   z   5.   12.   2002   (ktorou   bol navrhovateľ zaradený na prácu samostatne pracujúceho lekára na chirurgickej ambulancii s   atestáciou   II.   stupňa)   nedošlo   k   zmene   druhu   práce   dohodnutej   medzi   účastníkmi a zamestnávateľom,   požadované   pracovné   činnosti   nevybočovali   z   rámca   druhu   práce dohodnutého medzi účastníkmi v pracovnej zmluve; v tejto súvislosti súd dal do pozornosti právomoc zamestnávateľa určovať a regulovať počet svojich zamestnancov a ich zloženie pružne tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov s takou kvalifikačnou skladbou, ktorá bude pre neho najvýhodnejšia (viď dôvodová správa k Zákonníku práce).

Za preukázané mal súd tvrdenie navrhovateľa o obmedzení ním vykonaných operácií a i to, že v dôsledku jeho dlhodobého zaradenia na prácu v chirurgickej ambulancii došlo k úplnému obmedzeniu výkonu operácií. Z predložených listinných dokladov bolo nesporné, že navrhovateľ vykonal v roku 2001 184 operácií, 115 I. asistencií a 9 II. asistencií, v roku 2002 vykonal 107 operácií, 106 I. asistencií a 9 II. asistencií. Uvedené však súd považoval za objektívne odôvodnené tým, že v roku 2002 sa v porovnaní s rokom 2001 vykonalo na Chirurgickej klinike N. celkovo o 80 operácií menej a pribudli operácie mladých lekárov. V druhom polroku 2002 nebol navrhovateľ prítomný v práci v rozsahu 32 pracovných dní z dôvodu čerpania dovolenky na zotavenie, práceneschopnosti a došlo k jeho zaradeniu najprv   na   zastupovanie   a   dňom   5.   12.   2002   na   základe   ústneho   pokynu   prednostu k dlhodobému prevedeniu na chirurgickú ambulanciu.

Vo vzťahu k navrhovateľovmu tvrdeniu o obmedzení práva pacienta na slobodnú voľbu lekára navrhovateľ v priebehu konania nepredložil konkrétne a určité dôkazy na podporu tohto tvrdenia a za nepostačujúce súd považoval tvrdenia vo „všeobecnej rovine“ bez   uvedenia   konkrétnych   okolností   (i   v   prípade   neuvedenia   mena   pacienta   napr. identifikovaním kedy a za akých okolností došlo k odmietnutiu práva pacienta na slobodnú voľbu lekára) – neuvedením takýchto okolností je žalovaný zbavený možností poskytnúť súdu dostatočné vysvetlenie.

Vo vzťahu k zaradeniu navrhovateľa do 6 služieb a 3 príslužieb v mesiaci september 2003   mal   súd   za   to,   že   toto   odporca   dostatočne   objektívne   odôvodnil   okolnosťou,   že v mesiaci september 2003 čerpali dovolenku na zotavenie traja lekári Chirurgickej kliniky a jeden lekár bol na zahraničnej pracovnej ceste.

Na základe uvedeného preto súd ako neodôvodnený zamietol návrh v časti určenia, že odporca sa dopustil voči navrhovateľovi diskriminačného konania podľa § 13 ods. 1 na 3 a   §   240   ods.   6   Zákonníka   práce,   v   častí   o   uloženie   povinnosti   odporcovi   zdržať   sa akéhokoľvek ďalšieho diskriminačného konania voči navrhovateľovi a i v časti o uloženie povinnosti   odporcovi   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1.500.000, Sk podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce z dôvodu diskriminácie...

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že toto právo nepriznal žiadnemu z účastníkov.»

Po podrobnom oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým základom   prerokovávanej   veci,   jej   právnym   posúdením   a   skúmaním,   pričom   dospel k záveru, že „... v prípade navrhovateľa nedošlo k preradeniu na inú prácu v zmysle ust. § 55 Zákonníka práce. Zastupovanie chirurga v ambulancii mal navrhovateľ už v pôvodnej náplni práce zo dňa 1. 4. 2002, v danom prípade teda nedošlo k preradeniu na inú prácu, ale   navrhovateľ   bol   svojím   nadriadeným   zaradený   v   rámci   pracovnej   náplne   na vykonávanie   práce   v   súlade   s   pracovnou   zmluvou   s   ohľadom   na   momentálne   potreby zamestnávateľa zachovať funkčnosť všetkých oddelení.

Vyššie popísané rozhodnutie nadriadeného navrhovateľa odvolací súd rovnako ako súd   prvého   stupňa   považoval   za   primerané   a   nevyhnutné,   ktoré   možno   ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami, ktoré v tej dobe vznikli na chirurgickom oddelení a nie za rozhodnutie znevýhodňujúce navrhovateľa v porovnaní s inými zamestnancami. V danom prípade,   ako   už   bolo   konštatované,   zamestnávateľ   len   využil   svoje   oprávnenie   zaradiť navrhovateľa do ambulancie v zmysle pôvodnej náplne práce na čas, ktorý bol hoci dlhší, ale nevyhnutný, aj vzhľadom na to, že v určitom čase bol navrhovateľ jediným pracovníkom spĺňajúcim   kritériá   na   zastupovanie   lekára   z   chirurgickej   ambulancie   z   hľadiska kvalifikácie. Ak aj došlo k takému zaobchádzaniu s navrhovateľom, ktoré bolo iné, ako zaobchádzanie s jeho kolegami lekármi, nestalo sa tak bez dôležitého dôvodu, ktorým bola potreba zabezpečenia zdravotnej starostlivosti na ambulancii a to spôsobom vyplývajúcim z pracovnej zmluvy, nemôže teda ísť v danom prípade o diskriminačné konanie v dôsledku ktorého   by   dokonca   malo   dôjsť   k   znemožneniu   výkonu   povolania,   rozpadu   rodiny navrhovateľa,   či   k   zhoršeniu   zdravotného   stavu   tak,   aby   mohli   byť   tieto   následky považované za následky diskriminačného konania odporcu voči navrhovateľovi a zmiernené náhradou nemajetkovej ujmy.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu [v danej veci Zákonníka práce a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný zákon“)] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do § 13 Zákonníka práce a následne po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 1. júla 2004 sa pojem diskriminácia premietol do jeho § 2a ods. 2, ktorý znie:   „Priama   diskriminácia   je   konanie   alebo   opomenutie,   pri   ktorom   sa   s   osobou zaobchádza   menej   priaznivo,   ako   sa   zaobchádza,   zaobchádzalo   alebo   by   sa   mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“, ako aj do § 2a ods. 3, ktorý znie: „Nepriama   diskriminácia   je navonok   neutrálny predpis,   rozhodnutie,   pokyn   alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto   predpis,   rozhodnutie,   pokyn   alebo   prax   sú   objektívne   zdôvodnené   sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu“, pričom súčasne so schválením antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v § 13 Zákonníka   práce,   ktorého   odsekom   5   v   platnom   a   účinnom   znení   sa   na   uplatnenie ustanovení antidiskriminačného zákona odkazuje.

Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 30. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce)   vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a   výlučne žalovanú stranu, ale ťaží   aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),   z   ktorých   možno   dôvodne   usúdiť,   že   k   porušeniu   zásady   rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho znevýhodnenie   v   zamestnaní   oproti   ostatným   zamestnancom.   Až   následne   sa   presúva dôkazné   bremeno   na   žalovanú   stranu,   ktorá   má   právo   preukazovať   svoje   tvrdenia,   že neporušila   zásadu   rovnakého   zaobchádzania.   Domnienku   prípadného   porušenia   zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť, ak preukáže, že namietané konanie, resp. opomenutie   sledovalo   oprávnený   záujem,   bolo   objektívne   odôvodnené,   primerané a nevyhnutné   na   dosiahnutie   takého   záujmu.   Uvedenú   postupnosť   prechodu   dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného v okolnostiach prípadu (zo sťažovateľa na odporcu) aj krajský súd považoval za zrejmú a nespornú.

Rozsudok odvolacieho krajského súdu sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009 v napadnutej časti, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa z 1. apríla 2008 sú založené na právnom názore, že ak aj došlo k takému zaobchádzaniu so sťažovateľom, ktoré bolo iné ako zaobchádzanie s inými zamestnancami (lekármi), nestalo sa tak bez dôležitého dôvodu, ktorým bola potreba zabezpečenia zdravotnej starostlivosti na ambulancii, a to spôsobom vyplývajúcim z pracovnej zmluvy. Podľa záverov prvostupňového súdu i odvolacieho súdu sťažovateľom predložené dôkazy a tvrdenia z objektívneho hľadiska nepreukazovali také okolnosti,   z   ktorých   by   bolo   možné   dôvodne   usudzovať,   že   došlo   k   porušeniu   zásady rovnakého   zaobchádzania a k diskriminačnému   konaniu, ktorého   následky   by mali byť zmiernené náhradou nemajetkovej ujmy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajským   súdom   vyslovený   právny   názor k sťažovateľom nastolenej otázke diskriminácie jeho osoby na pracovisku, porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je ústavne akceptovateľný. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého   rozsudku   a   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce a antidiskriminačného   zákona,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky   nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04).

V danom   prípade   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   zhodnotil   konkrétne okolnosti   prerokúvanej   veci   ústavne   akceptovateľným   a udržateľným   spôsobom. Odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože krajský súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava   neupravuje   prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“ (I. ÚS 52/03).

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov.   Právo   na spravodlivé súdne konanie proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Subjektívny   názor   sťažovateľa   na   diskrimináciu   jeho   osoby   nie   je   dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení preto ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody rozhodnutia boli z ústavného hľadiska neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Predmetom   druhej   časti   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok z 1. apríla 2008 v časti o nepriznaní trov prvostupňového konania a ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého „keďže každý z účastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech, odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O. s. p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu odvolacích trov právo“.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997). Právo na súdnu ochranu a v jeho rámci   náhrady   trov   súdneho   konania   sa   možno   domáhať   len   spôsobom   a   v   medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Je v zásade vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa čl. 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu   trov   právo.   Ústavný   súd   môže zasiahnuť do   rozhodnutí   všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

V   okolnostiach   prípadu   krajský   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 209/2008 z 13. októbra 2009 na základe odvolania sťažovateľa týkajúceho sa začiatku momentu poskytnutia náhrady mzdy až od 5. novembra 2003, v tejto časti zmenil rozsudok okresného súdu tak, že priznal sťažovateľovi náhradu mzdy za obdobie už od 9. septembra 2003   do   13.   októbra   2009   s   tým,   že   sťažovateľ   pred   súdom   prvého   stupňa   bezpečne preukázal, že ústne oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a preto mu patrí náhrada   mzdy   už   od   9.   septembra   2003.   Odvolací   súd   zároveň   určil   koniec   momentu poskytovania náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. Zákonníka práce k 13. októbru 2009, preto sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   aj   v   tejto   časti.   Inak   sa odvolací súd v súvislosti s posúdením nárokov sťažovateľa ako žalobcu, pokiaľ ide o ním namietanú výšku náhrady mzdy, neplatnosť preradenia na inú prácu a zamietnutie návrhov súvisiacich s diskrimináciou, s odôvodnením rozsudku prvého stupňa stotožnil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v súvislosti s rozhodnutím o trovách konaniach dospel k záveru, že „keďže každý z účastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech, odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O. s. p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu odvolacích trov právo“.

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné – považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovanému článku ústavy. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia   o   trovách   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   o   trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04, III. ÚS 53/06). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým dospel, možno zo strany sťažovateľa hovoriť len o jeho čiastočnom úspechu v odvolacom konaní (a v konaní ako celku), podľa   názoru ústavného súdu   krajský súd odôvodnil namietané uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010