znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   S.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., V., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 246/2008 zo 6. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   alebo   „dovolací   súd“)   sp. zn. 5 Cdo 246/2008 zo 6. mája 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ okrem iného uviedol:„Okresný súd Rožňava rozsudkom č. 5 C 118/2003-97 zo dňa 13. 2. 2006 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca - sťažovateľ domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva, na základe ktorej   žalovaný   v   1.   rade   odpredal   žalovanému   v 2. rade   parcelu   o   výmere   446   m2, nachádzajúcu sa v kat. úz. R., vytvorenej geometrickým pianom č. 17130964-15/2001 zo dňa 1. 2. 2001, je neplatná a že žalobca - sťažovateľ je vlastníkom parcely o výmere 466 m2. Žalobcu   -   sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   žalovaným   v 1.   a   2.   rade   trovy   konania,   a to žalovanému v 1. rade vo výške 11 265,- Sk na účet jeho právneho zástupcu a žalovanému v 2. rade vo výške 4 172,- Sk na účet jeho právneho zástupca, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Voči rozsudku Okresného súdu v Rožňave podal žalobca - sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Košiciach konajúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom č. 6 Co 308/2007 zo   dňa   8.   4.   2008   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Žalobcovi   - sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v sume   8   519,50   Sk,   ktorú   je   žalobca   -   sťažovateľ   povinný   zaplatiť   jeho   právnemu zástupcovi   v   lehote   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a   žalovanému   v 2. rade   trovy odvolacieho konania v sume 7 553.- Sk, ktorú je povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 308/2007 z 8. apríla 2008 podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   navrhol „napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a trpí vadami, pretože nemá náležitosti podľa § 157 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   vecí   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   potvrdil.   Jeho rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne nekonformné,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov neodchýlil   od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.   Uznesením č. 5 Cdo 246/2008 zo dňa 6. 5. 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu - sťažovateľa   zamietol   a   zaviazal   žalobcu   -   sťažovateľa   zaplatiť   žalovanému   v 2. rade náhradu trov dovolacieho konania v sume 64,18 € k rukám JUDr. J. D., advokáta AK so sídlom v R., do troch dní.“.

Podľa názoru sťažovateľa hlavným dôvodom, pre ktorý   všeobecné súdy   zamietli jeho žalobu, bola skutočnosť, že „nepredložil k žalobe originál listiny - zápisnice o verejnej dražbe ako a j   potvrdenie o vydražení, ale len notársky overené fotokópie listín, pričom v rámci prvostupňového konania predložil neoverenú fotokópiu zápisnice o verejnej dražbe, pričom   však   v   rámci   tohto   konania   dôveryhodnosť   tejto   listiny   nikto   nespochybňoval, napriek tomu však prvostupňový súd žalobu zamietol s odôvodnením, že nebolo hodnoverne preukázané, že takáto listina - zápisnica o verejnej dražbe, ktorá obsahovala údaje o hale H.   ako   aj   pozemkov   parc.   č....   a   parc.   č....   je   pravou,   preto   v   rámci   odvolania   bola predložená   do   spisu   notársky   overená   fotokópia   tejto   listiny,   kde   však   Krajský   súd skonštatoval   nedôveryhodnosť   tejto   listiny,   pričom   neuviedol,   prečo   notársky   overenú fotokópiu   nepovažuje   za   dostatočne   hodnovernú,   keď   v   zmysle   slovenského   právneho poriadku má takáto listina rovnakú právnu silu ako originál.

Ani dovolací súd sa touto základnou námietkou, keď súdy bez akéhokoľvek právneho dôvodu neakceptovali notársky overenú fotokópiu, nevysporiadal, v tomto smere ani jeden zo súdov v zákonnej časti svoje rozhodnutie neodôvodnili a rozhodnutia v tejto časti sú nepreskúmateľné. Máme za to, že týmto konaním súdy negovali zaužívanú právnu prax, že notársky overená fotokópia listiny má rovnakú dôkaznú silu a rovnakú právnu hodnotu ako originál.   Keďže   takéto   stanovisko   nemá   oporu   v   zákone,   trpia   tieto   konania   takými právnymi   vadami,   že   nimi   bolo   podľa   nášho   názoru   bolo   porušené   ústavné   právo na spravodlivý   proces   v   zmysle   č1. 6   ods. 1)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ním opísaným postupom najvyššieho súdu mu „bolo upreté právo na spravodlivý proces v rámci Ústavy Slovenskej republiky, bol mu popretý princíp rovnosti zbraní v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle čl. 37 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez akéhokoľvek právneho dôvodu a dostatočného zákonného zdôvodnenia súd neakceptoval nami predložené listinné dôkazy a to zápisnicu o verejnej dražbe a potvrdenia o vydražení, v dôsledku takéhoto konania preto súdy vydali nezákonné rozhodnutie“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Cdo 246/2008, vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky ukladá kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € advokátovi JUDr. M. M....“

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)]   jednak   jeho   petitom,   ale aj   odôvodnením.   Ústavný   súd poukazuje   v spojitosti   s tým   na   to,   že   petit   sťažnosti   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   vykazuje   nedostatky. V návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej   totiž   chýba   označenie   konkrétnych   článkov   ústavy   alebo dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta.   Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 (ktoré nesprávne označil ako čl. 36 ods. 1, avšak citoval znenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) a čl. 47 ods. 3 ústavy (ktoré nesprávne označil ako čl. 37 ods. 3, avšak citoval znenie čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a skúmal, či   neexistujú   dôvody   na jej   odmietnutie   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia príčinnej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 5 Cdo 245/2008   zo   6.   mája   2009   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   tak,   že   ho odmietol.

Dovolací   súd   po   zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania,   zastúpený advokátom,   bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania   najskôr   skúmal,   či   dovolanie sťažovateľa je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to pripúšťa zákon a ak konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou vadou podľa § 237 písm. a) až písm. g) OSP.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k zisťovaniu   splnenia zákonom ustanovených podmienok na podanie dovolania okrem iného vyplýva:

„V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   rozhodol rozsudkom. V   zmysle   ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Ak dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého   stupňa,   je   prípustné ; len   vtedy,   ak   odvolací   súd   v   jeho   výroku   vyslovil,   že   je dovolanie   prípustné,   pretože   po   právnej   stránke   ide   o   rozhodnutie   zásadného   významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Napokon, dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).

Žalobcom napadnutý rozsudok vo veci samej nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 - 3 O. s. p., pretože ním bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd v ňom nevyslovil prípustnosť dovolania a nepredchádza mu ani rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým by bol odvolací súd viazaný.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§ 242   ods. 1   O. s. p.)   skúmať   vždy,   či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka,   nedostatku riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážka   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať,   či   o   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   súdom   nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.“

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   reagoval   aj   na   ďalšie   výhrady   sťažovateľa (dovolateľa):

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne, jasne a   výstižne   vysvetlil,   ktoré   skutočností   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že   právo   na riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého, súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. decembra   1994,   séria   A,   č. 303-B; Georgiadis c. Grécko   z   29.   mája   1997; Higgins   c. Francúzsko z   19.   februára 1998).   Rovnako   sa Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyjadril   k povinnosti súdov   riadne   odôvodniť   svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil že súčasťou, obsahu základného práva na spravodlivý   proces   je   aj   právo   účastníka   konania na   také odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po preskúmaní, veci dospel k   záveru,   že v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa v   napadnutej   časti   potvrdil.   Jeho rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne nekonformné,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných,   predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   dovolateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť : k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Procesnú prípustnosť dovolania žalobcu by nebola spôsobilá založiť ani (prípadná) tzv. iná   procesná   vada   konania,   za   dôsledok   a vonkajší prejav   ktorej   sa   považuje aj žalobcom namietaná   nepreskúmateľnosť rozhodnutia   súdu. V   zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. je takáto vada síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež rozhodnutie   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   publikovane   v Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 111 / 98).

Pokiaľ   žalobca   v dovolaní   namieta, že   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový   stav)   je   síce relevantným   dovolacím   dôvodom,   samo osebe   ale prípustnosť   dovolania   nezakladá   (nemá   základ   vo   vade   v   zmysle   § 237   O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené, ním   uvádzané   skutočnosti by mali za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj   správne   aplikoval,   prichádzalo   do   úvahy   až vtedy, kedy   dovolanie   bolo   procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.“

Nosným   základným   právom   sťažovateľom   namietaných   porušení   článkov   ústavy a dohovoru je právo na súdnu ochranu, súčasťou ktorého je aj právo na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces   nemôže   procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom   reagovať v   súlade   s platným   procesným   poriadkom,   a   to   aj   pri   rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti   ich   uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV. ÚS 252/04,   IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II. ÚS 13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len   v   prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté   právne   závery   boli   so   zreteľom   na   skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V   takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   základnej   slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie ako súčasť základného práva na súdnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je absolútne.   Ak   ide   o   vymedzenie   súdnej   ochrany   subjektívnemu   právu,   uvedený   článok odkazuje   na   zákon.   Preto   len   na   základe   tohto   článku   ústavy   nemožno vyvodiť   právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho nemožno dovolávať bez splnenia zákonom ustanovených podmienok, ktoré v prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné   bez   vnútorných   rozporov   a zaujíma   stanovisko   k podstate   dôvodov uvedených   v dovolaní.   V rámci   dovolacieho   konania   sa   najvyšší   súd   sústredil aj na námietku   sťažovateľa   o   nepreskúmateľnosti   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj na námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. O prvej z námietok najvyšší súd konštatoval, že by mohla byť „inou vadou“ odôvodňujúcou dovolací   dôvod   podľa   § 241   ods. 2   písm. b)   OSP,   ale   že   sama   osebe   ešte   nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, čo platí podľa názoru najvyššieho súdu aj o druhej z námietok sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nepriaznivý   výsledok   dovolacieho   konania   z pohľadu toho-ktorého   účastníka   konania   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   zásad   spravodlivého procesu, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti   nenesie   znaky   svojvôle   alebo   neodôvodnenosti.   Tak   to   bolo   aj   v prípade sťažovateľa.   Ústavný   súd   totiž   nedospel   k záveru,   že   by   z uznesenia   najvyššieho   súdu vyplývala jednostrannosť,   ktorá   by zakladala svojvôľu   alebo takú   aplikáciu   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne ozrejmil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v   sťažnosti,   t. j.   návrhom   na   zrušenie   napadnutého uznesenia a na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Z toho   istého   dôvodu   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľa   na   predloženie kvalifikovaného   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom (sťažovateľom predložené splnomocnenie z 26. júna 2009 nie je v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa v splnomocnení musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009