znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 292/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 19/2007 z 8. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. júna 2008 doručené podanie M. T., t. č. vo   výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť proti odmietnutiu dovolania K sp. zn. NO-1T 50/2003 Najvyšším súdom   Sloven.   republiky“. Sťažovateľ   sa   domáha „o   zrušenie   rozsudku   prvo a druhostupňového   súdu   v Žiline   č.   k.   NO-1T   50/2003   kde   bol   porušený   zákon v ustanoveniach   §   224   ods.   1,   2   a   §   208   TZ   §   12   znení   účinnom   do   31.   12.   2005 v neprospech odsúdeného“.

Z podania sťažovateľa a vyžiadaného súdneho spisu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   50/2003   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   NO-1 T/50/2003-397   zo   17.   augusta   2005   uznaný   za vinného zo spáchania trestného   činu   ublíženia na zdraví   a trestného činu   neposkytnutia pomoci podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 208 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (zákon   č.   140/1961   Zb.)   v znení   neskorších   predpisov   („ďalej   len   „Trestný   zákon“) a odsúdený na úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov a trest zákazu   činnosti   vedenia   motorových   vozidiel   vo   výmere   5   rokov.   Sťažovateľ   sa   proti prvostupňovému   rozsudku   odvolal, o odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 17/2006-429 z 30. augusta 2006 tak, že ho zamietol.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Tdo 19/2007 z 8. apríla 2008 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ vo svojom podaní tvrdí, že „sa cítim neviný a takého trestného činu som sa   ani   nedopustil“, pričom   namieta   predovšetkým   nedostatky   pri   zisťovaní   skutkového stavu zo strany okresného súdu a krajského súdu poukazujúc na nehodnovernosť výpovede svedkyne E. K. v nadväznosti na závery znaleckého dokazovania, z ktorého malo vyplynúť, že svedkyňa „trpí organickým psychosyndrónom s poruchami vnímania, pozornosti, pamäti a znížením intelektu a depresívnou poruchou osobnosti“. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že   konajúce   súdy   sa „nezaoberali   otázkou   môjho   duševného   stavu   a tým   aj   otázkou príčetnosti s poukazom na ustanovenie § 12 TZ“, pričom podľa neho „Aj samotný uložený trest   bol   v rozpore   s príslušnými   ustanoveniami   záväznými   pri   rozhodovaní   o druhu a výmere trestu v zmysle a to § 31 ods. 1 TZ stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť aj vzhľadom na moju osobu...“.

Vo   vzťahu k rozhodnutiu   dovolacieho súdu   sťažovateľ   uvádza, že „Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   mojej   žiadosti   nevyhovel,   nakoľko   on   neskúma   dôkazy:   správnosť a úplnosť zistenia skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.“.

Podanie   sťažovateľa   podľa   obsahu   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv označeným uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Keďže   podanie   sťažovateľa   v predloženom   zložení   neobsahovalo   náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   v prípise   zo 4. augusta 2008 sťažovateľa poučil, aké náležitosti má sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy obsahovať, a zároveň ho upozornil, že ak v lehote 10 dní od doručenia uvedeného prípisu svoje   podanie   nedoplní,   môže   ho   ústavný   súd   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Na prípis ústavného súdu sťažovateľ reagoval podaním doručeným 12. augusta 2008, v ktorom   požiadal „o   menšie   omeškanie   na   zabezpečenie   potrebných   dôkazov   a iných dokladov ako aj informovať pani adôkatku JUDr. V. K. o zaslanie mojich dôkazov, ktoré sú nevyhnutné potrebné pre spravodlivé rozhodnutie v môj prospech“. Následne sťažovateľ doručil ústavnému súdu 27. augusta 2008 žiadosť o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V súvislosti so svojím postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z uvedených   právnych   názorov   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   19/2007   z 8. apríla   2008. Označeným   uznesením   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 2 To 17/2006-429 z 30. augusta tak, že ho odmietol.

Podľa zistenia ústavného súdu   námietky, ktoré sťažovateľ uplatnil v dovolaní, sú v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (nehodnovernosť   svedkyne   E.   K.,   nezaoberanie   sa   otázkou   príčetnosti   sťažovateľa, neprimeranosť uloženého trestu).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po zhrnutí dôvodov dovolania podaného sťažovateľom na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku v jeho relevantnej časti okrem iného uviedol:

„Podľa § 371 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a úplnosť   zisteného   skutku   však   dovolací   súd nemôže skúmať a meniť.

Z podaného   dovolania   je   zrejmé,   že   obvinený   namietal   výlučne   nesprávnosť skutkových záverov súdov oboch stupňov a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov z pohľadu ustanovenia   §   2   ods.   5,   ods.   6   Tr.   por.   (zákon   č.   141/1961   Zb.   v znení   neskorších predpisov).

Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. vyplýva, že dovolací súd nepreskúmava skutkové   zistenia,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   rozhodnutie   súdu.   Nie   je   tak legitimovaný   v danom   prípade   posudzovať   ani   úplnosť   a správnosť   skutkových   zistení ustálených súdmi oboch súdov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov.

Vo vzťahu k dovolacej námietke o nesprávnosti právnej kvalifikácie posudzovaných skutkov, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že ich právne posúdenie v rozsudku súdu   prvého   stupňa   je   správne.   Podstatou   správnej   právnej   kvalifikácie   je,   že   skutok ustálený   súdmi   v pôvodnom   konaní   (ktorého   správnosť   a úplnosť   dovolací   súd   nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.

V posudzovanom   prípade   skutky   právoplatne   ustálené   v tzv.   skutkových   vetách výrokovej časti rozsudku okresného súdu (v bodoch 1/a 2/) obsahujú všetky zákonné znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (skutok v bode 1/ rozsudku) a trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Tr. zák (skutok v bode 2/ rozsudku).

Dovolací súd   po   preskúmaní spisového   materiálu nezistil ani   nesprávne   použitie iných hmotnoprávnych ustanovení predpokladaných ustanovením § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., hoci chyby tohto charakteru dovolateľ ani nenamietal.

Vo   vzťahu   k argumentácii   dovolateľa   o možnej   nepríčetnosti   obvineného   v čase spáchania predmetných skutkov poukazujúc na znalecký posudok, ktorý nebol vykonaný v predmetnom trestnom konaní a súdom oboch súdov v čase ich rozhodovania ani známy, je potrebné   konštatovať,   že   nové   skutočnosti   a dôkazy   súdu   skôr   neznáme   možno   aj   po právoplatnom   skončení   trestného   stíhania   síce   uplatniť,   avšak   iným   mimoriadnym opravným prostriedkom ako je dovolanie.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a po oboznámení sa so spisovou dokumentáciou týkajúcou sa trestnej veci sťažovateľa, ktorú   si   za týmto   účelom   vyžiadal   od   okresného   súdu,   konštatoval, že najvyšší súd sa v napadnutom   uznesení   vysporiadal   so   všetkými   námietkami,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil v dovolaní, pričom závery, na ktorých je založené, sú ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto podľa názoru ústavného súdu ani nesignalizujú, že ním mohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných práv a slobôd sťažovateľa.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, nenaznačujú   možnosť   porušenia   žiadneho   ústavou   chráneného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorého   by   bolo   možné   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a nebolo   ani   potrebné   vyzývať   ho   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   sťažnosti,   ktorá v predloženom znení neobsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008