znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   N.,   zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2014 osobne doručená sťažnosť O. N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.   Vladimírom   Šárnikom,   Národného   oslobodenia   25,   Bernolákovo,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   Cbi   31/2009   (ďalej   aj „napadnuté konanie“) v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012.

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením č. k. 34 NcCb 21/2007-Sn-117 z 19. novembra 2007 sťažovateľke (odporkyni, pozn.) uložil povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   za   odpor   proti   platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Rob 133/2007 zo 16. marca 2007 (ďalej len „platobný rozkaz okresného súdu zo 16. marca 2007“) v sume 15 332 €.

Sťažovateľka „3. 12. 2007 požiadala KS BB o oslobodenie od súdneho poplatku po prvý krát a o tejto jej žiadosti bolo zamietavo rozhodnuté podľa pomerov sťažovateľky v čase rozhodovania.

Dňa 22. 06. 2012 sťažovateľka doručila na KS BB novú žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu. Túto žiadosť odôvodnila zmenou majetkových   pomerov.   Súd   bol   o   tejto   žiadosti   povinný   znovu   rozhodnúť,   pričom   mal skúmať, či sa majetkové pomery sťažovateľky zmenili alebo nie.

KS BB neformálnym prípisom zo dňa 26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012, pozn.) oznámil   sťažovateľke,   že   jej   žiadosti   nerozhodne   z   dôvodu   predchádzajúceho zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať prekážku rozhodnutej veci.

OSP predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie tak, že o nej súd vôbec nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd skúmať, či prišlo alebo neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery, z ktorých vychádzal súd pri predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom takéhoto procesného postupu môže byť buď rozhodnutie o priznaní alebo o nepriznaní oslobodenia.

Rozhodnutie   o   priznaní/nepriznaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   má   formu uznesenia,   doručuje   sa   žiadateľovi   a   proti   rozhodnutiu   má   tento   účastník   právo   podať odvolanie, ak súd jeho návrhu v celom rozsahu nevyhovel (ust. § 202 ods. 3 písm. d) OSP a contrario).

Súd teda postupoval vecne aj procesné nesprávne, keď sa úplne odmietol žiadosťou sťažovateľky zaoberať.

Súd pritom paradoxne neskôr rozhodol o v poradí treťom návrhu sťažovateľky na priznanie   oslobodenia,   ktorým   reagovala   na   uloženie   poplatku   za   odvolanie.   Tomuto návrhu súd   vyhovel a oslobodenie od poplatku za   odvolanie (4.096,-   €) jej priznal.   O oslobodení od poplatku za odpor, ktorý je trojnásobne vyšší (15.332,- €), však súd odmieta rozhodnúť,   napriek   tomu,   že neskorším   priznaním   oslobodenia od nižšieho poplatku za odvolanie   fakticky   potvrdil,   že   majetková   situácia   sťažovateľky   odôvodňuje   priznanie oslobodenia aj od poplatku za odpor.

Podotýkam, že medzi prvou a druhou žiadosťou sťažovateľky uplynulo 5 rokov, takže je   určite   nejde   o   žiadosť,   ktorá   by   bola   zjavne   neopodstatnená,   predčasná   a   iba zneužívajúca právo požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje takto: «Súd teda môže znovu konať vo veci žiadosti sťažovateľky o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, aj vtedy, ak došlo k zmene pomerov účastníka konania alebo ak pomery účastníka sú iné, než z akých súd vychádzal. Pokiaľ oslobodenie pôvodne priznané nebolo a majetkové pomery účastníka sa zmenili k horšiemu, je zmena takého rozhodnutia nielen možná, ale aj nutná a žiaduca v záujme ochrany práva účastníka na súdnu ochranu. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn.: 3 Obdo 51/2008: „Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený (z rovnakého stavu). Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci však iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté.“

Rozhodnutie   o   priznaní/nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   zakladá prekážku   rozhodnutej   veci   iba   v   prípade,   ak   súd   pri   priznaní/nepriznaní   oslobodenia vychádzal   zo   správne   zistených   pomerov   účastníka   a   tieto   sa   neskôr   nezmenili. U sťažovateľky však k zmene pomerov došlo...

Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov má zabezpečiť, že pre nikoho nebude jeho bezmajetnosť predstavovať prekážku prístupu k spravodlivosti. Priznanie oslobodenia nie je veľkorysým dobrodením štátu,   ale nevyhnutným korektívom štátom uloženej poplatkovej povinnosti, ktorá svojimi dôsledkami môže predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti pre menej majetných. V súlade s uvedeným teda pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia má súd posudzovať výlučne to, či aktuálne majetkové pomery dovoľujú účastníkovi konania zaplatiť súdny poplatok.

Sťažovateľka okrem zmeny svojich majetkových pomerov, ktorá spočívala v tom, že potenciálna pohľadávka vo výške 5.840,67 €, ktorou odôvodňoval súd zamietnutie prvej žiadosti o oslobodenie, nebola sťažovateľke nakoniec priznaná. V rozpore s očakávaniami súdu tak táto pohľadávka nemôže poslúžiť ako zdroj prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku. Nechávam teraz bokom otázku, či ešte neuspokojená pohľadávka môže slúžiť na úhradu súdneho poplatku a teda či je dôvodom na nepriznanie oslobodenia.

Sťažovateľka tiež veľmi logicky poukazovala na skutočnosť, že jej bezmajetnosť bola nad akúkoľvek pochybnosť preukázaná výkonom rozhodnutia o jej poplatkovej povinnosti Justičnou pokladnicou. Výkonom rozhodnutia sa poplatok nepodarilo uspokojiť, ale tento prebieha dodnes zrážkami z dôchodku, obdobne ako keby si sťažovateľka zobrala pôžičku, ktorú   nie   je   schopná   splácať.   Domnelá   pohľadávka   sťažovateľky,   ktorá   bola   hlavným dôvodom pre prvotné nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, nemohla ani v rámci výkonu rozhodnutia poslúžiť na uspokojenie súdneho poplatku, čím bola nad akúkoľvek pochybnosť potvrdená bezmajetnosť sťažovateľky a danosť dôvodov pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Účelom a zmyslom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov je zamedziť sociálnej a majetkovej likvidácii   účastníka konania v dôsledku využitia jeho ústavného práva na súdnu ochranu a s tým spojenou povinnosťou platiť súdne poplatky. Ak by súd nebral na uvedené zreteľ, ale by vynucoval splnenie poplatkovej povinnosti aj od účastníka, ktorého majetkové pomery zaplatenie súdneho poplatku neumožňujú,   správal by sa ako úžerník vymáhajúci pohľadávku, ktorej vzniku sa dlžník vzhľadom na svoju tiesnivú situáciu fakticky vyhnúť nemohol, pričom by tak konal aj za cenu, že svoju obeť uvrhne do úplnej biedy. Takéto správanie by nebolo v súlade s poslaním súdu ako ochrancu spravodlivosti, ale súd by sa stal nástrojom pomsty a zlomyseľnosti.

Voči sťažovateľke bol pritom uplatnený nárok v značnej výške, ktorý považuje za neoprávnený, pričom platobným rozkazom bola zaviazaná k jeho zaplateniu bez možnosti vyjadriť sa k oprávnenosti nároku a predkladať dôkazy. Na plné využite svojich procesných práv preto musela podať proti platobnému rozkazu odpor. Pokiaľ je bránenie sa nároku spojené   s   uvalením   veľkého   finančného   bremena   spočívajúceho   v   súdnom   poplatku   za odpor, nastáva situácia porušovania práva na súdnu ochranu.

Judikatúra ESĽP sa pritom k otázke súdnych poplatkov stavia úplne jednoznačne - tieto sú prípustné, nesmú však s ohľadom na majetkové pomery predstavovať pre účastníka konania ťažké finančné bremeno. Osobitne prísne ESĽP posudzuje poplatky, ktoré primárne slúžia ako príjem štátneho rozpočtu a nie na úhradu nákladov konania (Podbielsku a PPU proti Poľsku, FC Mretebi proti Gruzínsku). Presne takýto poplatok pritom bol vyrubený sťažovateľke, keďže suma 15.332,- € mnohonásobne presahuje akékoľvek rozumné náklady konania.

ESĽP pritom vo veci Ilic proti Rumunsku posúdil ako neprimerané súdne poplatky vo výške 4.512.000,- lei (žaloba) a 2.256.000,- lei (odvolanie) za situácie, keď účastník konania má mesačný dôchodok 1.200.000,- lei. Sťažovateľka má dôchodok 358,30 € a je od nej vymáhaný poplatok 15.332,- €, čo predstavuje extrémnu nespravodlivosť.

Za danej situácie je doslova šokujúcou ignorancia návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku podaného z dôvodu zmeny pomerov, pričom sťažovateľka je zjavne v tiesnivej majetkovej situácii...

Od podania návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku uplynuli 2 roky, napriek tomu nebolo do dnešného dňa o návrhu sťažovateľky rozhodnuté. Takáto dĺžka konania má sama   o   sebe   za   následok   porušenie   práva   sťažovateľky   na   rozhodnutie   jej   veci   bez prieťahov.

Súd je v predmetnej veci stále nečinný, keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo dňa   28.   06.   2013   rozhodol,   iba   o   ďalšom,   v   poradí   treťom,   návrhu   sťažovateľky   na priznanie oslobodenia tak, že ju oslobodil od poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.   O oslobodení od poplatku za odpor však napriek tomu súd zjavne odmieta rozhodnúť.

Dĺžku nečinnosti neodôvodňuje ani právna, či skutková zložitosť veci. Sťažovateľka   sa   domáhala   odstránenia   nečinností   súdu   sťažnosťou   na   prieťahy doručenou dňa 08. 07. 2013. Iné prostriedky nápravy k dispozícii nemá, ak možno vôbec sťažnosť predsedovi súdu považovať za účinný prostriedok nápravy.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi/31/2009 pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov porušené bolo.

2.   Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.000,-   €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici.

3.   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   prikazuje   konať   bez   prieťahov   o   návrhu sťažovateľky zo dňa 22. 06. 2012 na priznanie oslobodenia do súdnych poplatkov.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo odôvodňuje takto:

„Vzhľadom na predmet konania, tiesnivú majetkovú a životnú situáciu sťažovateľky, do ktorej sa dostala práve v dôsledku vymáhania súdneho poplatku, celkovú dobu konania, nečinnosť   súdu   a   správanie   sťažovateľky,   ktorá   k   prieťahom   neprispela,   považuje sťažovateľka   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   utrpenú   ujmu   na   jej   základnom práve sumu 6.000,- €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   o jej   opätovnom   návrhu   na   priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku z 22. júna 2012 za odpor podaný 30. marca 2007 proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007, ktorý odôvodnila zmenou jej majetkových pomerov, krajský súd nerozhodol, pričom len „prípisom zo dňa 26. 10. 2010 (správne má byť 26. 10. 2012, pozn.) oznámil sťažovateľke, že o jej žiadosti nerozhodne z dôvodu predchádzajúceho zamietnutia žiadosti v roku 2008, čo má zakladať prekážku rozhodnutej veci. OSP predovšetkým neumožňuje vybaviť žiadosť o oslobodenie tak, že o nej súd vôbec nerozhodne. Pri každej podanej žiadosti o oslobodenie musí súd skúmať, či prišlo alebo neprišlo k zmene pomerov na strane účastníka, resp. či pomery, z ktorých vychádzal súd pri predchádzajúcom rozhodnutí boli zistené správne. Výsledkom takéhoto   procesného   postupu   môže   byť   buď   rozhodnutie   o   priznaní   alebo   o nepriznaní oslobodenia.“.

V súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   zo   spisovej dokumentácie krajského súdu zistil nasledovné:

Navrhovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. septembra 2006 domáhal proti sťažovateľke zaplatenia sumy 188 577,72 € s príslušenstvom. Okresný súd platobným rozkazom zo 16. marca 2007 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7 698 225,63 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania.

Proti   platobnému   rozkazu   vydanému   okresným   súdom   16.   marca   2007   podala sťažovateľka 30. marca 2007 odpor. Okresný súd postúpil spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie   v súlade   s   §   104a   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu, že nesúhlasil s postúpením spisu z krajského súdu. Najvyšší súd uznesením z 20. septembra 2007 rozhodol, že na konanie je vecne   a miestne   príslušný   krajský   súd,   ktorý   uznesením   z 19.   novembra   2007   uložil sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odpor   proti   platobnému   rozkazu vydanému okresným súdom 16. marca 2007.

Sťažovateľka návrhom z 3. decembra 2007 požiadala krajský súd o oslobodenie od platenia   súdneho   poplatku   za podaný   odpor,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením sp. zn. 34 NcCb 21/2007 z 12. februára 2008 (ďalej len „uznesenie z 12. februára 2008 o nepriznaní oslobodenia za odpor“) tak, že sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku nepriznal.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   najvyšší   súd   uznesenie   krajského súdu z 12. februára 2008 o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odpor potvrdil svojím uznesením sp. zn. 2 Obo 57/2008 z 25. júna 2008 (označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť v spojení s prvostupňovým rozhodnutím 7. augusta 2008, pozn.). Dňa   22.   júna   2012   sťažovateľka   doručila   krajskému   súdu   opätovný   návrh   na priznanie oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   za odpor   proti   platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007, o ktorom krajský súd nerozhodol, pričom sťažovateľku o tomto informoval prípisom z 26. októbra 2012.

Dňa   3.   augusta   2008   bola   veci   pridelená   nová   sp.   zn.   34   Cbi   31/2009,   pričom následne krajský súd o nej (vo veci samej) rozhodol rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 31/2009 z 18. februára 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. februára 2013“) tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľka podala proti rozsudku z 18. februára 2013 odvolanie, na základe čoho jej krajský súd uznesením č. k. 34 Cbi 31/2009-480 z 15. marca 2013 uložil povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok.

Proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   podala   odvolanie a zároveň   návrh   na oslobodenie   od   povinnosti   platiť   súdne   poplatky.   O tomto   návrhu krajský súd rozhodol tak, že uznesením č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 priznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala 12. júla 2013 odvolanie, v ktorom namietala, že   krajský   súd   nerozhodol   o oslobodení   od   povinnosti   platiť   súdny   poplatok   za   celé konanie, a to so spätnou účinnosťou, pričom navrhla, aby odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie   tak,   že   sťažovateľke   priznáva   oslobodenie   pre   celé   konanie   so   spätnou účinnosťou.

Najvyšší súd ako súd odvolací o odvolaniach sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu   č.   k.   34   Cbi   31/2009-508   z   28.   júna   2013   a proti   rozsudku   krajského   súdu z 18. februára 2013 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Obo 32/2013 a sp. zn. 5 Obo 33/2013 z 20. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu z 18. februára 2013 v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 68 281,70 € s príslušenstvom, potvrdil, vo zvyšku   odvolanie   sťažovateľky   odmietol   a uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013 potvrdil ako vecne správne.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv krajský súd   a   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   jeho   postupom   v napadnutom   konaní (nerozhodnutím   o oslobodení   od   platenia   súdneho   poplatku   za   odpor   podaný   proti platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v odvolaní doručenom krajskému súdu 12. júla 2013   proti   jeho   uzneseniu   č.   k.   34   Cbi   31/2009-508   z 28. júna   2013   sa   sťažovateľka domáhala rozhodnutia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov za celé konanie spätne (vrátane   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   za   odpor   podaný   proti   platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007, pozn.).

Ústavný   súd   na   základe   uvedenej   skutočnosti   konštatuje,   že   sťažovateľka   mala v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci právo namietať v rámci odvolacieho konania postup krajského súdu, ktorým tento nerozhodol podľa názoru sťažovateľky o jej návrhu o spätnom oslobodení od platenia súdnych poplatkov, teda aj o návrhu na oslobodenie od platenia súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007   (oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   za   odpor   proti   platobnému   rozkazu okresného súdu zo 16. marca 2007 sa sťažovateľka domáhala aj návrhom z 22. júna 2012, pozn.), čo aj využila, pričom o jej odvolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 5 Obo 32/2013 o námietke sťažovateľky týkajúcej sa (ne)rozhodovania krajského súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou podaný odpor vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 31/2009 v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie oslobodenia do platenia súdnych poplatkov z 22. júna 2012

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľka v súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní namieta, že   tento   o jej   návrhu   na   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku   z 22.   júna   2012 nerozhodol, pričom „Takáto dĺžka konania má sama o sebe za následok porušenie práva sťažovateľky na rozhodnutie jej veci bez prieťahov. Súd je v predmetnej veci stále nečinný, keďže doposiaľ nerozhodol. Súd uznesením zo dňa 28. 06. 2013 rozhodol, iba o ďalšom, v poradí   treťom,   návrhu   sťažovateľky   na   priznanie   oslobodenia   tak,   že   ju   oslobodil   od poplatku za odvolanie, ktorý je trojnásobne nižší ako poplatok za odpor, čím potvrdil, že majetková situácia sťažovateľky odôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

V nadväznosti na už uvádzané skutkové zistenia (pozri časť II.1 tohto uznesenia) ústavný   súd   považuje za   potrebné poukázať na svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom)   ešte mohlo trvať.   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu,   už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (26. februára 2014, pozn.)   krajský   súd   v napadnutom   konaní   už   nemohol   porušovať   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už v merite veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 31/2009 z 18. februára 2013 a rozhodol aj o návrhu sťažovateľky na priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku (uznesenie krajského súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013, pozn.), pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie sa nachádzal na najvyššom súde na účely rozhodnutia o odvolaniach   sťažovateľky   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   a označenému uzneseniu   krajského   súdu.   Spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   vedené   krajským súdom bol zaslaný najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach 17. júla 2013.

S prihliadnutím   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   krajský   súd   v čase   podania sťažnosti   ústavnému súdu   už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky   na odstránenie stavu   právnej   neistoty,   pretože   v danom   čase   bol   už   spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté konanie   v dispozičnej   sfére   najvyššieho   súdu   na   účely   rozhodnutia   o opravných prostriedkoch   podaných   sťažovateľkou   [vrátane   odvolania   sťažovateľky   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-508 z 28. júna 2013, ktorým okrem iného namietala (ne)rozhodnutie krajského súdu o spätnom oslobodení od platenia súdneho poplatku za ňou podaný odpor].

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014