znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp.   zn. 12 Er 742/2010, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 44/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 742/2010, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 44/2012.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky, resp. rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a   návrh sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky na úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávky   aj s príslušenstvom prostredníctvom   exekúcie   na   podklade   exekučného   titulu   (rozsudku   Stáleho rozhodcovského   súdu,   pozn.).   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Er   742/2010 z 28. septembra   2011   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekučné   konanie   zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoE 44/2012 z 9. augusta 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci, a zároveň   podáva   vlastnú   interpretáciu   príslušných   právnych   predpisov   aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedeného   exekučného   konania   bolo   rozhodnuté   bez   toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods.   1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu   potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, eventuálne porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 44/2012 z 9. augusta 2012 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   zistil, že 11. decembra 2012, teda dva dni pred podaním tejto sťažnosti, bola ústavnému súdu doručená   sťažnosť   sťažovateľky   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   14735/2012,   ktorou   žiadala o vydanie   rozhodnutia,   ktorým   by   rovnako   ako   v   prípade   tejto   sťažnosti   ústavný   súd vyslovil okrem iného aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 12 Er 742/2010,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoE 44/2012, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 44/2012 z 9. augusta 2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie vedenej v prospech sťažovateľky   za   neprípustnú   a jej   zastavení,   a   sťažovateľke   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   14735/2012   a   sp.   zn. Rvp 14820/2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka nimi namieta postupy okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých   istých   práv,   priznať rovnakú výšku   finančného zadosťučinenia   a priznať úhradu trov konania. V sťažnosti z 11. decembra 2012 vedenej pod sp. zn. Rvp 14735/2012 navyše   sťažovateľka   žiada   vysloviť   porušenie   aj   ďalších   práv   vyplývajúcich   z   ústavy, resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutie okresného súdu.

Z uvedeného teda   nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnosti ústavnému   súdu,   kedy   podľa   §   18   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   konanie   začína, t. j. 13. decembra 2012, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 14735/2012 konanie začaté   11.   decembra   2012.   Uvedené   zistenie   odôvodňuje   odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14820/2012 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť doručená 11.   decembra   2012   obsahuje   rozsiahlejšiu   argumentáciu,   ako   aj   formuláciu   petitu než sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   13.   decembra   2012,   keďže   sťažnosti   vedené pod sp. zn.   Rvp   14735/201   a   sp.   zn.   Rvp   14820/2012   obsahujú   návrh   na   vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu, resp. postupom   krajského   súdu   a   obsahujú   návrh   na   zrušenie   totožného   rozhodnutia krajského   súdu,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   úhrady   trov konania, čoho sa sťažovateľka domáhala aj v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14735/2012. Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013