znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 1487/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   5   CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 22. mája 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume 298,75 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania   počnúc 19. marcom 2008, sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžník   neuhradil   dlžnú   sumu,   sťažovateľka   začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 5. júna 2008 sa stal rozhodcovský nález (majúci podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným. Následne bol 4. septembra 2008 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len,,okresný súd“) 29. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. júna 2010 bol okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er 378/2008-25 z 23.   novembra   2010   exekúciu   zastavil,   pričom   rozhodol   aj   o   trovách   exekúcie.   Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   CoE   26/2011-38   z   25.   februára   2011   tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že... zahájil konanie na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   zahájením   tohto   konania...   neposkytol   priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné   konanie   bez   ďalšieho   zastavil,   porušil   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   CoE   26/2011-38 z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť trovy exekúcie uznesením okresného súdu č. k. 8 Er 378/2008-25 z 23. novembra 2010 bez toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala   možnosť   k   tomu   vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť   aj k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o rozhodcovskom konaní“) a zákona č. 258/2001 Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon o spotrebiteľských úveroch“).

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   5   CoE   26/2011-38 z 25. februára 2011 uviedol:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmaním   napadnutého   uznesenia,   spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,   pre rozhodnutie o trovách,   vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Preskúmaním obsahu Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 22.5.2007, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má povahu spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené, pričom ich súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potencionálnych spotrebiteľov. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že na posúdenie skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa   spotrebiteľský   úver   poskytuje,   dôležité   je   len,   či   sa   jedná   o   poskytnutie   peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací súd preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č.   258/2001   Z.   z.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   na   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   budú aplikovať   normy   spotrebiteľského   práva.   Odvolací   súd   potom   preskúmaním   uvedenej zmluvy, zhodne s prvostupňovým súdom, zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú   niekoľko   neprijateľných   zmluvných   podmienok,   ktoré   sú   absolútne   neplatné. Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie. Zároveň odvolací   súd zhodne s prvostupňovým súdom   konštatuje,   že   v zmluve o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25%, t.j. 91,25% ročne, je vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška   úrokov   91,25   %   ročne   odporuje   ustanoveniu   §   517   Občianskeho   zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré   ustanovia   Občianskeho   zákonníka,   a   v ktorom   je   určená   horná   hranica   výšky úrokov z omeškania. Ak teda rozhodcovský priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške   91,25% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené.

Pokiaľ   ide   o   námietku   oprávneného,   že   prvostupňový   súd   skúmal   rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda neplatnou, a teda akékoľvek plnenie priznané   rozhodcom   na   základe   takejto   rozhodcovskej   doložky   je   plnením   v   rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodcovské doložka upravená v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru znemožňuje voľbu zo strany spotrebiteľa, aby vec bola prejednaná príslušným súdom Slovenskej republiky, nakoľko tým, že zakotvuje, že ak pred podaním žaloby na súde bude podaná žaloba na rozhodcovskom súde, umožňuje dodávateľovi   podaním   návrhu   na   rozhodcovskom   súde   založiť   prednostne   právomoc rozhodcovského súdu. Dojednanie o rozhodcovskej doložke je tiež súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Na rozdiel od ostatných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky však dopadá na celé exekučné konanie.

Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd správne zastavil exekúciu v celom rozsahu, nakoľko exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ako aj vzhľadom na ďalšie vyššie uvedené dôvody.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Exekučného   poriadku,   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   a   zákona o spotrebiteľských úveroch podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   z   27.   januára   2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť porušené   iba   z toho   dôvodu,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, bol ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 26/2011-38 z 25. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   pre   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011