znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. C. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. C. V. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   39   Er   23/2006,   Ex   793/2005 z 2. októbra   2009 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Okresnému   súdu   Košice   II   na   ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. C. V. trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. A. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2009 doručená sťažnosť M. C. V., K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) v spojení s čl. 12   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „v čase okolo dňa 6. 5. 2008, som sa z náhodného počutia dozvedel o exekučnej veci vedenej proti mne, u súdneho exekútora JUDr.   M.   Z.,   K.,   sp.   zn.   Ex   793/05,   Okresného súdu Košice   II,   sp. zn. 39   Er 23/06,   o vymoženie 20 350,- Sk s prísl., po preverení ktorej okolnosti som splnomocnil svoju právnu zástupkyňu JUDr. A. K. na ďalšie konanie, kde po oboznámení sa s vecou som učinil postup smerujúci k jej zastaveniu.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 21. 11. 2008, sp. zn. 39 Er/23/2006, Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie, proti ktorému rozhodnutiu (vyššieho súdneho úradníka) som učinil odvolanie, zo dňa 19. 12. 2008.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 2. 10. 2009, sp. zn. 39 Er/23/2006, Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie.

Postupom konajúceho súdu a citovaným rozhodnutím, proti ktorému nie je riadny opravný prostriedok, mi v tomto konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V   rámci   prípustnej   inštantnosti   konania   som   okrem   iných   skutočností   osobitne poukázal na vadu predmetného exekučného konania v tom, že doposiaľ mi nebolo doručené Upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   pričom   exekúcia   sa   už   nachádza   v   štádiu   dražby nehnuteľnosti.

Na túto skutočnosť som osobitne poukázal v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj v odvolaní proti jeho zamietnutiu, ktorým mojim (zastavujúcim a neskôr aj ako odvolacím) dôvodom   sa   konajúci   súd   nezaoberal   ani   v   jednom   rozhodnutí   a   o   zamietnutí   mojich návrhov rozhodol na základe iných skutočností, než som ja predkladal.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení ním označených práv zakladá najmä na týchto skutočnostiach:

„Dňa 18. 10. 2007 bolo na meno A. Š., opatrovník, Okresný súd Košice II, doručené Upovedomenie o začatí exekúcie, zo dňa 29. 5. 2006, sp. zn. Ex 793/05-16 Zm, spolu s Upovedomením o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, zo dňa 4. 9. 2006, sp. zn. Ex 793/05-26 Zm.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. 9. 2007, sp. zn. 39Er/23/2006, Ex 793/05, právoplatným dňa 31. 10. 2007, mi bola podľa § 49 ods. 4 EP ustanovená opatrovníčka A. Š., pracovníčka Okresného súdu Košice II...

Z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne relevantnému doručeniu predmetného upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (ako primárneho predpokladu na jej   vykonávanie),   ktoré   upovedomenie   síce   doručené   bolo,   ale   v   čase   doručenia   nie opatrovníčke ustanovenej v konaní, ale osobe A. Š., bez právneho titulu, z čoho doručenie nie   je   právne   účinné.   Po   právoplatnom   ustanovení   opatrovníčky   A.   Š.,   nebolo   tejto doručené predmetné upovedomenie, z čoho vyplýva, že toto nebolo doručené vôbec. Na základe tejto vady trpí celé konanie vadou, pre ktorú nebolo možné ďalej konať.

Súčasne   došlo   k   tomu,   že   povinnému   (opatrovníčke)   nebola   poskytnutá   zákonná lehota na učinenie námietok v trvaní 14 dní, kde pokiaľ by aj doručenie upovedomenia menovanej   dňa   18.   10.   2007   malo   byť   účinné,   tak   menovaná   mohla   ako   opatrovníčka účinne konať až odo dňa 31. 10. 2007 (právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka), čím lehota na podanie námietok jej zostávala v počte 3 dní, čo je v rozpore so zákonom. Týmto   postupom   potom   nebola   zachovaná   ani   rovnosť   účastníkov   konania,   kde postavenie povinného oproti postaveniu oprávnených bolo v zjavnom nepomere v možnosti využívať svoje zákonné práva v tomto exekučnom - súdnom konaní.

Mám   za   to,   že na   základe   uvedených   skutočností   je   predmetná   exekúcia   vedená v rozpore so zákonom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd   na   spravodlivé   a   verejné   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom, uznesením   Okresného   súdu   Košice   II,   sp.   zn.   39   Er   23/2006,   Ex   793/2005,   zo   dňa 2. 10. 2009, boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex   793/2005,   zo   dňa   2.   10.   2009   a   vec   vracia   porušovateľovi   na   nové   konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne, vo výške 245,70 Eur.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 291/2010-11 z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému   súdu   23.   septembra   2010   zotrval   na   svojom   stanovisku   z   19.   apríla   2010 sp. zn. 1   SprV/199/2010,   ktoré   podal   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti a ktorého súčasťou   bolo vyjadrenie zákonného sudcu   k predmetnej sťažnosti.   Z   obsahu tohto vyjadrenia okrem iného vyplýva, že „aj po oboznámení sa s námietkami sťažovateľa mám   za   to,   že   jednak   procesný   postup   súdu   v   predmetnej   právnej   veci   bol   v   súlade s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a Exekučného   poriadku a jednak samotné rozhodnutie súdu, vydané na základe náležite zisteného skutkového stavu, ktorým bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, je správne.“.

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) okresného súdu z 19. apríla 2010 uviedol,   že   trvá   na   dôvodoch   a   na   výroku   nálezu,   ktorý   uviedol   vo   svojej   sťažnosti z 24. novembra 2009, pričom vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uvádza, že „jeho názor na procesný postup v predmetnej exekučnej veci je nesprávny a nie je pravdou jeho názor, že bol v nej dodržaný procesný postup podľa Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku. O tom svedčia listinné dôkazy, ktoré som predložil vo veci sťažnosti samej.

Na doplnenie veci udávam, že napriek vedomosti exekučného súdu o prebiehajúcom konaní   pred   ústavným   súdom   (o   prijatie   sťažnosti),   bolo   Uznesením   Okresného   súdu Košice II,   zo   dňa   8.   7.   2010,   sp.   zn.   39   Er/23/2006,   schválené   nadobudnutie spoluvlastníckeho   podielu   k   exekvovanej   nehnuteľnosti.   Konajúci   exekučný   súd   mal vedomosť, že ústavnou sťažnosťou sa vybavuje štádium konania o zastavenie exekúcie, kde sa o. i. namieta taká základná vada konania, ako je nedoručenie upovedomenia o začatí exekúcie.   Musel   mať   teda   vedomosť,   že   jeho   rozhodnutie   o   schválení   nadobudnutia spoluvlastníckeho   podielu   (voči   ktorému   nie   je   riadny   opravný   prostriedok),   je   pred rozhodnutím ústavného súdu, spôsobilé právne skomplikovať danú vec. Exekučný súd sa ani okrajovo,   či   informatívne   nezmienil   o   tejto   skutočnosti,   čo   považujem   na   neúctu   voči Ústavnému súdu SR, ktorý sa v čase rozhodovania exekučného súdu, dotkol predmetnej právnej veci.“.II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že rozhodnutie vo veci musí   obsahovať   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto   závery   sa   v   celom   rozsahu   vzťahujú aj na nútený výkon   súdnych   a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z účastníkov   súdneho konania. Výkon rozsudku   alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj pri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady   ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal   z   toho,   čo   objektívne   zistil   na   základe   predpísaného   spôsobu   zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 ústavný súd zistil, že okresný súd poverením č. 5803 016601 z 5. mája 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. M. Z., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „súdny exekútor“), vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na uspokojenie pohľadávky v sume 675,50 € (20 350 Sk) s príslušenstvom (dlžné výživné) v prospech oprávnených maloletých J. a R. V., zastúpených matkou J. V., K. (ďalej len „oprávnení“), na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Nc 1372/01 z 18. februára 2005. Exekúcia na návrh oprávnených proti sťažovateľovi je vykonávaná na tomto exekútorskom úrade pod sp. zn. Ex 793/2005.

Dňa 19. apríla 2007 doručil súdny exekútor okresnému súdu žiadosť o ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi z dôvodu, že jeho pobyt nie je známy, a preto mu nie je možné doručiť   upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Lustráciou   v   Centrálnom   registri   obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave súdny exekútor zistil, že sťažovateľ má evidovaný trvalý pobyt   na   adrese   v K.   od   13.   februára   1995   s   platnosťou   do   13.   júna   2010.   Osobným šetrením súdny exekútor zistil, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska minimálne tri roky nezdržiaval, pričom sa nezdržiaval ani na ďalších adresách evidovaného prechodného pobytu v K. na uliciach... a...

Na   základe   uvedeného   zistenia   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   39   Er   23/2006, Ex 793/2005   z   18.   septembra   2007   ustanovil   A.   Š.,   pracovníčku   okresného   súdu,   za opatrovníka pre sťažovateľa ako povinného a 18. októbra 2007 jej doručil upovedomenie o začatí exekúcie.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podal   4.   júna   2008 v predmetnej veci návrh na odklad exekúcie s odôvodnením, že toho istého dňa podal návrh na zastavenie exekúcie. K návrhu bolo okresnému súdu doložené splnomocnenie právnej zástupkyne zo 6. mája 2008 na zastupovanie povinného v predmetnom exekučnom konaní.

Okresný súd uznesením zo 17. júna 2008 zrušil uznesenie z 18. septembra 2007 o ustanovení opatrovníka, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník sťažovateľovi ustanovený. Uznesením z toho istého dňa okresný súd povolil odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o podanom návrhu na zastavenie exekúcie zo strany povinného. O odvolaní oprávnených proti   predmetnému   uzneseniu   vydanému   vyšším   súdnym   úradníkom   rozhodol   sudca okresného súdu tak, že uznesením z 10. októbra 2008 návrh sťažovateľa na odklad exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2008.

Vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom z 21. novembra 2008 tak, že ho zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa opätovne o tomto návrhu sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu tak, že sťažnosťou namietaným uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009   jeho   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietol.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením okresného súdu sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorým súd zamietol jeho návrh sťažovateľa ako   povinného   na   zastavenie   exekúcie   vedenej   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   Ex 793/2005, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd   porušil   jeho   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil jeho práva ako povinného v exekučnom konaní vyplývajúce zo zákona, pretože

-   mu   nebolo   právne   relevantným   spôsobom   doručené   upovedomenie   o   začatí exekúcie ako povinnému, v dôsledku čoho exekučné konanie trpí vadou, pre ktorú v ňom nebolo možné ďalej konať,

- upovedomenie o začatí exekúcie v predmetnej veci bolo doručené jemu ustanovenej opatrovníčke   predtým, než rozhodnutie súdu   o   jej   ustanovení nadobudlo   právoplatnosť, a preto doručenie upovedomenia nebolo právne účinné,

- povinnému (opatrovníčke) nebola poskytnutá zákonná lehota na podanie námietok v trvaní 14 dní, ale iba v trvaní troch dní (A. Š., ktorej bolo upovedomenie o začatí exekúcie doručené 18. októbra 2007, ako opatrovníčka mohla účinne konať až odo dňa právoplatnosti uznesenia o jej ustanovení za opatrovníka, t. j. od 31. októbra 2007),

-   nebola   zachovaná   rovnosť   účastníkov   konania   pri   využívaní   zákonných   práv v exekučnom konaní, keďže súdom ustanovený opatrovník nehájil záujmy povinného,

- okresný súd pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie sa uvedenými dôvodmi vôbec nezaoberal a vo veci rozhodol na základe iných skutočností, než ktoré on predkladal.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   veci   sťažovateľa   zo   svojej   konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Z   postavenia   ústavného   súdu   ako nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom   (m. m. I. ÚS 5/00, II.   ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).

Ústavný   súd   k   tomu   ďalej   uvádza,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (vrátane rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   exekučnej   veci)   musí   predchádzať   jeho   postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy   a príslušnej medzinárodnej   zmluvy o ľudských   právach   a základných   slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd a právom   na spravodlivé prejednanie veci).   Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).

Ústavný   súd   posúdil   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   napadnuté   uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorý v jeho odôvodnení po analýze príslušných ustanovení Exekučného poriadku na základe vlastných skutkových zistení formuloval právne závery, a to najmä takto:

„Z obsahu spisu tunajšieho súdu bolo zistené, že povinný bol v zmysle ust. § 39 ods. 1 Exekučného poriadku riadne označený vrátane údaju o štátnom občianstve.

Pokiaľ   ide   o   námietku   povinného,   že   príslušné   listiny   nie   sú   vydané   v   jeho materinskom jazyku, resp. že bolo porušené jeho právo na súdne konanie v materinskom jazyku súd uvádza, že k porušeniu tohto základného práva v danom prípade nedošlo, jednak preto, že v predmetnom spise a ani v exekučnom spise sa nenachádza vyhlásenie povinného o tom, že neovláda jazyk, v ktorom sa súdne konanie vedie a jednak preto, že povinný je v tomto konaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý komunikuje so súdom v slovenskom jazyku. Navyše z vyjadrenia oprávnených k odvolaniu povinného vyplýva, že povinný žije na území   Slovenskej   republiky   dvadsať   rokov,   takže   súd   považuje   tvrdenia   povinného   za účelové.

Na základe skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho prechodného pobytu K., ktorú uviedol oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie, poverený súdny exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po vykonanom   šetrení.   Uvedené   skutočnosti   súd   zistil   z   exekučného   spisu   Ex   793/2005. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. 39 Er/23/2006-22 bol preto povinnému ustanovený opatrovník.

Dňa   4.   6.   2008   bolo   na   tunajší   súd   doručené   podanie   zo   strany   povinného, prostredníctvom jeho zvolenej právnej zástupkyne s plnomocenstvom pre toto konanie. Na základe   tejto   skutočnosti,   keďže   pominuli   dôvody,   pre   ktoré   bol   opatrovník   povinnému ustanovený,   súd   uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka   uznesením   zo   dňa   17.   6.   2008, č. k. 39Er/23/2006-39 zrušil.

Súd   má   za   to,   že   v   danom   prípade   sú   splnené   základné   procesné   predpoklady umožňujúce vykonanie exekúcie, a to vykonateľné rozhodnutie, ktorým je v danom prípade rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 23 Nc 1372/01-163 zo dňa 18. 2. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 22. 4. 2005 ako aj tá skutočnosť, že povinný doposiaľ nesplnil to, čo mu bolo uložené vykonateľným rozhodnutím.

V doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora súd nezistil žiadne procesné vady, ktoré by ma1i za následok porušenie práv povinného.

V danom prípade povinný podal návrh na zastavenie exekúcie, pričom neuviedol, podľa ktorého ustanovenia Exekučného poriadku zastavenie exekúcie žiada.

Citované zákonné ustanovenia zakotvujú jednotlivé dôvody, pre ktoré súd exekúciu zastaví.   Dôvody   uvedené   v   ustanovení   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   úplne nevyčerpávajú   možné   dôvody   zastavenia   exekúcie.   V   zmysle   ustanovenia   §   57   ods.   2 Exekučného   poriadku   súd   môže   exekúciu   zastaviť   aj   vtedy,   ak   to   vyplýva   z   ustanovení Exekučného poriadku alebo iného zákona. Exekúciu teda možno zastaviť iba z dôvodov výslovne uvedených v zákone.

Povinný   v   návrhu   na   zastavenie   exekúcie,   resp.   v   odvolaní   neuviedol   žiadne skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné pokračovať v exekúcii, a ktoré by odôvodňovali zastavenie exekúcie.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   súd   rozhodol   tak,   že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   ku   ktorému   dospel interpretáciou   a   aplikáciou   procesnoprávnych   ustanovení   Exekučného   poriadku   pri posudzovaní zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa „je predmetná exekúcia vedená v rozpore so zákonom“, pričom dôvod tejto nezákonnosti videl v namietaných vadách predmetného exekučného konania.

V   súlade   s   §   46   ods.   1   Exekučného   poriadku   je   exekútor   poverený   vykonaním exekúcie povinný postarať sa o jej vykonanie. Po udelení poverenia vydá súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie. V ňom podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku vymedzí najmä práva a povinnosti povinného, a to konkrétne:

a) upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol námietky podľa § 50,

b)   zakáže   povinnému,   aby   odo   dňa   doručenia   upovedomenia   o   začatí   exekúcie nakladal   so   svojím   majetkom,   ktorý   podľa   ustanovení   tohto   zákona   podlieha   exekúcii okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v banke.

Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   vyvoláva   vo   vzťahu   k povinnému   mimoriadne závažné procesné dôsledky, a preto je povinnosťou exekútora doručiť ho povinnému do vlastných   rúk,   pričom   náhradné   doručenie   je   vylúčené   u   povinného,   ktorý   je   fyzickou osobou nepodnikateľom (§ 49 ods. 1 Exekučného poriadku).

Výnimku   z doručovania   upovedomenia   o začatí   exekúcie   do   vlastných   rúk predstavuje možnosť ustanoviť povinnému opatrovníka. Podľa § 49 ods. 4 Exekučného poriadku exekútor môže požiadať súd (§ 45) o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Moment doručenia upovedomenia o začatí exekúcie je pre povinného okamihom, odkedy   má   možnosť   brániť   sa   proti   exekučnému   konaniu   postupom,   ktorý   umožňuje Exekučný poriadok (námietka zaujatosti exekútora, námietky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie, návrh na odklad exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie).

V predmetnej veci z obsahu súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľovi ako povinnému   bol   v   exekučnom   konaní   uznesením   sp.   zn.   39   Er   23/2006,   Ex   793/2005 z 18. septembra 2007 ustanovený opatrovník (na základe žiadosti súdneho exekútora, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie, lebo ani po vykonanom šetrení sa mu nepodarilo zistiť pobyt povinného a okresný súd o tejto skutočnosti nemal pochybnosti).   Okresný   súd   vyznačil   právoplatnosť   uznesenia   o   ustanovení   opatrovníka povinnému   (sťažovateľovi)   31.   októbra   2007.   Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu,   ako   aj z vyjadrenia   J.   V.,   K.,   zákonnej   zástupkyne   účastníka   exekučného   konania   na   strane oprávnených mal. R. V., z 9. novembra 2010 (a pripojených listín) doručeného ústavnému súdu 10. novembra 2010, zistil, že pracovníčka okresného súdu A. Š. prevzala uznesenie okresného súdu o ustanovení za opatrovníka 10. októbra 2007, pričom z doručenky súdneho doručovateľa   vyplýva,   že   sa   vzdala   práva   podať   odvolanie.   Upovedomenie   o   začatí exekúcie jej bolo doručené 18. októbra 2007.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 2. októbra 2009 o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyplýva, že okresný súd (ako exekučný súd) sa vôbec nevysporiadal s námietkami sťažovateľa spochybňujúcimi nadobudnutie právnych účinkov upovedomenia o začatí exekúcie, pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že „na základe skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa

29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho prechodného pobytu   K.,   ktorú   uviedol   oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   poverený   súdny exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po vykonanom   šetrení.   Uvedené   skutočnosti   súd   zistil   z exekučného   spisu   Ex   793/2005. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. 39 Er/23/2006-22 bol preto povinnému ustanovený opatrovník.“.

Okresný   súd   nechal   bez   povšimnutia   podstatnú   námietku   sťažovateľa,   hoci   bol povinný   skúmať,   či   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   bolo   povinnému   (resp.   jeho ustanovenému opatrovníkovi)   doručené právne relevantným spôsobom.   Iba vtedy, ak je upovedomenie   o   začatí   exekúcie   doručené   povinnému   (opatrovníkovi)   v   súlade s Exekučným   poriadkom,   začína   plynúť   povinnému   (opatrovníkovi)   lehota   na   podanie námietok.

Z príslušného súdneho spisu vyplýva, že okresný súd na účely odstránenia uvedených pochybností (aj po zrušení uznesenia o ustanovení opatrovníka, keďže pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník povinnému ustanovený) žiadne dokazovanie nevykonal, argumenty tvrdené sťažovateľom nevzal do úvahy, pretože ich vôbec neskúmal. Táto skutočnosť je zrejmá z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.

Okresný súd konštatujúc, že v doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora nezistil   žiadne   procesné   vady,   ktoré   by   mali   za   následok   porušenie   práv   povinného (sťažovateľa), vo svojom rozhodnutí tiež opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť námietku sťažovateľa,   že   súdom   ustanovený   opatrovník   nehájil   jeho   záujmy   (ako   neprítomného účastníka konania), a teda že nebola v predmetnom exekučnom konaní zabezpečená nielen ochrana jeho záujmov, ale hlavne, že nebola zabezpečená ochrana jeho základných práv, súčasťou   ktorých   je   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (opatrovníčka   v období   od svojho   ustanovenia   nevykonala   žiadny   relevantný   úkon   na   ochranu   práv   povinného   aj napriek tomu, že v danom prípade exekúciu na uspokojenie sumy istiny len 675,50 € s prísl. súdny exekútor vykonáva predajom spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa k nehnuteľnosti značnej hodnoty).

Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľa, ako aj dotknutej časti   spisovej   dokumentácie   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   sa   vysporiadal   s   otázkou zabezpečenia   rešpektovania   procesných   práv   sťažovateľa   ako   povinného   v   napadnutom konaní   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom.   V dôsledku   toho,   že   okresný   súd v odôvodnení   namietaného   uznesenia   nereagoval   ústavne   konformným   spôsobom   na kľúčové námietky sťažovateľa, na ktorých založil svoj návrh na zastavenie exekúcie, možno považovať uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 za zjavne neodôvodnené a arbitrárne a nezlučiteľné s obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením okresného súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 (v časti týkajúcej sa práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v časti týkajúcej sa práva na spravodlivé súdne konanie); bod 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 39 Er 23/2006,   Ex   793/2005   z   2.   októbra   2009   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť toto uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie na účely opätovného prerokovania   a rozhodnutia   v   exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39   Er   23/2006, Ex 793/2005 (bod 2 výroku tohto nálezu)

V ďalšom postupe bude okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný   súd   bude tiež viazaný rozhodnutím   o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorých sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd namietané uznesenie okresného súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie, a   na jej dovŕšenie   postačujú v tomto   konaní   vyslovené   a   pre   okresný   súd   záväzné   právne   názory   ústavného   súdu. Ústavný   súd   preto   sťažovateľovi   požadované   finančné   zadosťučinenie   nepriznal (bod   4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2008,   ktorá   bola 695,41   € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € a 2 x 6,95 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú   sumu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010