znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 291/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenie   čl. 127   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 127/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2009 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a porušenie   čl. 127   ústavy   postupom Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 127/2007.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:„Návrhom zo dňa 12. 04. 2007, spis. zn. 8 C 127/2007 podaným na Okresný súd Bratislava   5   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   výživného   pre   plnoleté   dieťa   voči   svojej matke, ktorá si svoju povinnosť prestala plniť dňom 12. 07. 2006, keď sťažovateľ z dôvodu chronickej choroby odcestoval na kúpeľnú liečbu do Vysokých Tatier, a po jeho príchode do B., sťažovateľovi matka zabránila v ďalšom vstupe do bytu výmenou kľúčovej vložky. Matka   sťažovateľa   si   svoju   vyživovaciu   povinnosť   neplní   do   toho   času,   hoci   podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť rodičov k dieťaťu a trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a mám zato, že aj vinou samotného súdu, nakoľko miestne príslušný súd nekonal tak, aby v konaní nedošlo k prieťahom v konaní s dôsledkom porušenia práva sťažovateľa na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. OS Bratislava V vytýčil vo veci samej prvé pojednávanie na deň 06. 06. 2007. Už na tomto pojednávaní vyšlo najavo, že matka sťažovateľa si svoju povinnosť zo zákona vôbec neplní, ako aj ďalšie právne významné skutočnosti, dôvodné pre rozhodnutie   vo   veci   samej   v   čo   možno   najkratšom   čase.   V   konaní   pred   súdom   dňa 06. 06. 2007 vyšlo najavo, že matka odoprela sťažovateľovi vstup do bytu výmenou kľúčovej vložky ako aj vydanie mu vecí, ktoré sťažovateľovi v byte ostali. Otec sťažovateľa bol preto nútený sťažovateľovi nakúpiť všetky tie veci, ktoré sťažovateľovi v byte ostali, najmä jesenné a zimné veci, ošatenie, obuv, ale aj oblek a i. čo bolo spojené so značnými finančným zaťažením otca sťažovateľa. V tom čase sťažovateľ ešte nebol plnoletý. Zároveň v tomto čase prebiehalo konanie o rozvod manželstva rodičov sťažovateľa pred tým istým súdom, pod spis. zn. 10 C 155/2006, v ktorom návrhu na rozvod manželstva sa navrhovateľ a teda otec sťažovateľa domáhal určenia na zverenie vtedy ešte malol. sťažovateľa do jeho osobnej starostlivosti   a   určenie   primeraného   výživného.   Toto   konanie   však   bolo   ukončené   dňa 05. 09. 2007, po tom, ako sťažovateľ dovŕšil 18 rokov života, a preto návrh otca sťažovateľa v časti o určenie výživného do jeho plnoletosti súd odmietol. Proti rozhodnutiu o rozvod manželstva a ÚPP sa otec sťažovateľa neodvolal. Toho času je matka sťažovateľa trestne stíhaná   za   zanedbanie   povinnej   výživy   sťažovateľa   do   jeho   plnoletosti.   Keďže   matka sťažovateľa   odmietala   plnenie   si   povinnosti   platiť   výživné,   sťažovateľ   teda   nemal   inú možnosť ako sa obrátiť na súd,   aby tento rozhodol o výške zákonnej povinnosti matky prispievať   na výživu plnoletému dieťaťu   a   vzhľadom   k predmetu veci   očakával,   že   súd rozhodne v čo najkratšom čase, najmä po tom ako súd na prvom pojednávaní vo veci samej zistil, že sťažovateľ je na výživu matky odkázaný a jeho nároky nie je možné pokryť len z príjmu otca, a to najmä z dôvodu toho, že otec bol nútený synovi nakúpiť všetky tie veci, ktoré mu matka v byte zadržala a v podstate do toho času nevydala.“

Ďalej sťažovateľ uviedol, že:„Listom zo dňa 12. 03. 2008 sa právny zástupca sťažovateľa sťažoval na prieťahy v konaní, v ktorom som zdôraznil niektoré rozhodujúce skutočnosti, o ktorých bol súd na už vykonaných pojednávaniach oboznámený, najmä som zdôraznil, že matka si svoju zákonnú povinnosť stále neplní a preto je potrebné vo veci rozhodnúť čo najskôr aj z toho dôvodu, že finančná situácia otca nepostačovala vykryť všetky náklady na výživu sťažovateľa, nakoľko tento ostal od 01. 01. 2008 do 31. 05. 2008 nezamestnaný. Okresný súd sa k sťažnosti na prieťahy listom zo dňa 17. 03. 2008 vyjadril tak, že predmetný spis sa nachádza na KS vo veci   rozhodovania   o   námietke   zaujatosti   voči   sudcom   OS,   ktorú   podal   sťažovateľ. K sťažnosti na prieťahy sa OS súd nevyjadril.

Ešte pred podaním sťažnosti na prieťahy v konaní, sťažovateľ podal listom zo dňa 01. 02.   2008   námietku   zaujatosti   sudcov   OS   a   požiadal   o   rozhodnutie   o   ich   vylúčenie z prejednávania a rozhodovania o veci samej pre podozrenie z ovplyvňovania rozhodovania sudcami OS BA V z dôvodu toho, že matka sťažovateľa v minulosti na tomto súde pôsobila ako prísediaca pri trestnoprávnom senáte JUDr. S. Námietku zaujatosti sudcov KS súd odmietol.

Následne bolo vytýčené nové pojednávania na deň 20. 06. 2008, ktoré pre neúčasť PZO bolo odročené na neurčito.

Ďalšie konanie sa uskutočnilo v dňoch 24. 10. 2008, dňa 10. 12. 2008 a 04. 02. 2009, kedy bolo vo veci rozhodnuté. Vzhľadom k tomu, že matka sťažovateľa sa voči rozhodnutiu odvolala,   toto   do   toho   času   nenadobudlo   právoplatnosť   a   matka   ako   povinný   rodič   si povinnosť prispievať na výživu neplní aj naďalej.“

Pretože konanie v právnej veci sťažovateľa nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:„Nečinnosťou Okresného súdu Bratislava V vo veci spis.   zn. 8 C 127/2007 boli porušené   základné   práva   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   čím   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   podľa   článku   127   Ústavy   SR a článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

M.   M.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   pre   porušenie   jeho   základných   práv vo výške   5.000,00   EUR   (slovom:   päťtisíc   eur),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   V povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   označené   základné   právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Vyhlásením rozsudku vo veci samej (4. februára 2009) a jeho doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania proti nemu sťažovateľom podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase) okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol vykonávať [spis bolo predložený 17. apríla 2009 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)], a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu za predpokladu, že toto rozhodnutie je aj konečným rozhodnutím vo veci samej aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania (IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05).

Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 14 Co 132/2009 z 26. mája 2009, ktorým bol rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2009 ako vecne správny (aj keď po začatí konania pred ústavným súdom) v celom rozsahu potvrdený, došlo k právoplatnému skončeniu veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom aprobovaným spôsobom mohla opäť vrátiť na meritórne prerokovanie na okresný súd.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   podania   sťažnosti   (3. apríla 2009) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania vo veci samej, prípadne namietané prieťahy v ňom.

Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je vo vzťahu k okresnému súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   sťažovateľ   v súvislosti   s postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 127 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 127 ods. 1 je kompetenčným ustanovením zakladajúcim právomoc ústavného súdu konať vo   veciach,   kde   orgán   verejnej   moci   porušil   základné   právo   alebo   slobodu   oprávnenej osoby. Článok 127 ods. 2, 3 a 4 ústavy vo všeobecnej rovine upravujú oprávnenia a postupy ústavného   súdu,   ktoré   môžu   byť   uplatnené   v prípade,   ak   ochranu   ústavnosti   nemôže zabezpečiť iný orgán súdnej moci. Článok 127 ústavy má univerzálny charakter a nemôže plniť   poslanie   priamo   aplikovateľného   ustanovenia   v individuálnych   konaniach o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd.   Z tohto   dôvodu   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   namietané porušenie čl. 127 ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti   uplatnených   v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petite   sťažnosti)   už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009